>

Tematický plán a učivo predmetu - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov

Prejsť na obsah
TECHNOLÓGIA RASTLINNEJ VÝROBY
záhradník > zeleninárstvo
ZELENINÁRSTVO (1. ročník)

TEMATICKÝ PLÁN -  1. ročník

1. Význam zeleniny.
Výrobné podmienky zeleninárskej výroby
2. Prírodné podmienky
3. Klimatické podmienky
4. Pôdne podmienky
5. Hospodárske podmienky
6. Rajonizácia zeleninárskej výroby v zeleninárskej oblasti
7. Úprava prostredia pre rastliny
8. Druhy hnojív v používaných v zeleninárskej výrobe
9. Organické hnojivá
10. Priemyselné hnojivá – dusikaté, fosforečné, draselné
11. Priemyselné hnojivá – horečnaté, vápenaté
12. Priaznivé a nepriaznivé vplyvy hnojív na kvalitu zeleniny
13. Zavlažovanie zeleniny
14. Závlahový režim, spôsoby zavlažovania
15. Technické zariadenia na zavlažovanie

16. Výsevy a prepichovanie sadeníc
17. Priame výsevy a druhy zelenín pestované z priamych výsevov
18. Výsevy na predpestovanie priesad
19. Technológia predpestovania priesad
20. Riedky výsev na záhony, pikírovanie
21. Balíčkovanie, sadenie do črepníkov a nádob
22. Ošetrovanie priesady: otužovanie a pod.
23. Výsadba a pestovanie zeleniny na stanovišti
24. Ošetrovanie zeleniny po výsadbe a počas rastu:
25. Zavlažovanie, prihnojovanie, okopávka, Jednotenie, plečkovanie, nahŕňanie, nastielanie
26. Ochrana proti chorobám škodcom a burinám
27. Zber zeleniny – určovanie zberovej zrelosti
28. Spôsob zberu
29. Organizácia a technika zberu.
30. Trhová úprava zeleniny.
31. Požiadavky na skladovanie zeleniny.
32. Skladovanie zeleniny.
33. Hygienické požiadavky zaobchádzania so zeleninou

1. Význam zeleniny

S rozvojom vedeckých poznatkov o výžive človeka sa stále viac zdôrazňuje význam zeleniny ako nepostrádateľnej súčasti ľudskej potravy. Výsledky ukazujú, že energetická hodnota stravy u nás je veľmi vysoká a zaraduje sa na jedno z popredných miest na svete. Menej uspokojivé je však zloženie stravy. Zdravotníci naďalej upozorňujú na nadbytok cukrov a tukov, na nedostatok potrebných biologicky nevyhnutných zložiek výživy a z toho vyplývajúce civilizačné choroby. Spotreba zeleniny na jednu osobu za rok u nás dosahuje 75 kg, čo je omnoho menej, než odporúčajú odborníci (ročná spotreba zeleniny by mala byť 90—100 kg na osobu). Význam zeleniny vyplýva zo stručného prehľadu zložiek, ktoré sú v nej obsiahnuté.
Chlorofyl — rastlinné farbivo má podobné zloženie ako krvné farbivo a podporuje jeho tvorbu.
Pektíny — látky, ktoré sú podstatou želé. Znižujú obsah cholesterolu v krvi, pozitívne ovplyvňujú krvný tlak, zlepšujú funkciu nervov a plnia ďalšie funkcie.
Minerálne látky — vápnik, železo, horčík, draslík, zinok, mangán, med, bár, molybdén a ďalšie prvky. Sú dôležitou súčasťou vitamínov, hormónov, nukleových kyselín a zúčastňujú sa na celkovej látkovej premene.
Vitamíny, predovšetkým vitamín C, ktorý ľudský organizmus získava len potravou, najmä rastlinnou. Jeho nedostatok sa prejavuje najmä v posledných zimných mesiacoch a skoro na jar, čo spôsobuje zvýšenú únavu, zníženú chuť do jedla a zvýšenú náchylnosť na ochorenie. V zelenine si ceníme aj karotenoídy, z ktorých si naše telo vie vytvoriť vitamín A. Jeho nedostatok vyvoláva šeroslepotu, poruchy slizníc, nervov, kože a znižuje odolnosť proti chorobám.
Vitamín E je antisterilný, významný pre delenie buniek, ale aj pre riadnu funkciu mozgu, pečene a obličiek.
Vitamín K spôsobuje krvnú zrážanlivosť.
Zo skupiny vitamínov B sú v zelenine obsiahnuté predovšetkým B1, B2, B5, kyselina listová, kyselina nikotínová a kyselina pantoténová. Ich nedostatok vyvoláva únavu, rozličné poruchy a ochorenia.
Z ďalších sú v zelenine obsiahnuté vitamín H a vitamín P. Prvý z nich je dôležitý pre funkciu kože, druhý udržuje priepustnosť cievnych stien.
Látky antibiotického charakteru — obmedzujú a potláčajú rast škodlivých mikroorganizmov. Medzi osobitne významné patria antibiotiká obsiahnuté v cesnaku, chrene, cibuli, póre a v ďalšej zelenine. Liečivé vlastnosti zelenín človek využíval už mnoho storočí.
Pre zdravú výživu je vhodné pripomenúť nízky obsah tukov a vysoký obsah vody.
Musíme mať na pamäti, že značná časť dôležitých látok v zelenine sa nenávratne ničí nevhodným uskladnením, varením, okysličovaním, vädnutím. Ak teda chceme plne využiť všetky hodnoty zeleniny, je najlepšie konzumovať ju čerstvú, zdravú a bez úprav, ktoré zeleninu poškodzujú.

Výrobné podmienky zeleninárskej výroby

2. Prírodné podmienky

Prírodné vegetačné podmienky vytvára pôda, stanovište a klí­ma.
Pôda je najvrchnejšia časť zemského povrchu, ktorá je biologicky činná. Ornica je tá časť pôdy, ktorá má vhodné fyzikálne, chemické a biologické vlastnosti vhodné pre rast a vývoj rastlín; a ktorá je človekom cieľavedome obrábaná za účelom pestovania kultúrnych plodín (plodín, ktoré človek zámerne pestuje pre svoju potrebu). Z pohľadu prírodných podmienok je ornica tým najdôležitejším prostredím pre pestovanie rastlín (poľnohospodárskych plodín).
Stanovište je konkrétne miesto, priestor, kde sa pestujú poľnohospodárske plodiny. Stanovište môže byť na rovine, na svahu (s rôznym sklonom na jednotlivé svetové strany), môže byť chránené, otvorené, veterné a pod. Podľa toho potom hovoríme o vhonom, menej vhodnom alebo o nevhodnom stanovišti pre pestovanie rastlín.
Klíma (podnebie) je dlhodobý režim atmosférických dejov (počasia) určitého miesta alebo územia podmienený slnečným žiarením, povrchom, atmosférickou cirkuláciou, energetickou bilanciou systému Zem-atmosféra a ľudskými zásahmi. Z hľadiska prírodných podmienok pre pestovanie rastlín nás v súvislosti s klímou zaujíma, či je vyhovujúca alebo nevyhovujúca pre pestovanie rastlín. Hlavne v poslednej dobe je klíma najviac ohrozovaná činnosťou človeka, pričom najzávažnejší problém sa týka znečisťovania ovzdušia.
Pojmom znečisťovanie ovzdušia označujeme dej, pri ktorom sa vypúšťajú, vnášajú znečisťujúce látky – emisie do atmosféry. Škodliviny vychádzajúce zo zdroja (t.j. emisie) reagujú v ovzduší, rozptyľujú sa, usadzujú sa na zemi, takže množstvo škodlivín, ktoré my ľudia vdychujeme (t.j. imisie) je iné ako ich východisková koncentrácia.
Znečistenie ovzdušia je stav, pri ktorom sú znečisťujúce látky – imisie prítomné v atmosfére.

3. Klimatické podmienky

Klíma alebo podnebie je súbor atmosférických podmienok, cha­rakterizovaný obvyklým stavom a vývojom počasia na danom mieste, či na danom území.
Klimatológia spracováva výsledky dlhoročných meteorologických pozorovaní štatistickými metódami a vypracováva klimatické charakteristiky. Je to náuka o podnebí — klíme.
Meteoro­lógia skúma fyzikálne deje a javy v ovzduší. Je to náuka o počasí.
Po­časie je okamžitý stav ovzdušia na určitom mieste. Vyjadruje sa po­mocou meteorologických prvkov. Sú to svetlo, teplo, vzduch a jeho prúdenie, voda.

Rozsah závislosti zeleninárskej výroby od klimatických podmienok možno uviesť na niektorých prípadoch:
1.   klimatické podmienky majú dôležitý podiel na tvorbe vlastností pôdy,
2.   rast a vývin rastlín veľmi závisí od klimatických podmienok tak v priebehu vegetácie, ako aj pred ňou a po zbere,
3.   meteorologické činitele ovplyvňujú aj výskyt chorôb a škodcov.
 
Najlepšie zeleninárske oblasti v SR sú v nadmorských výškach 200—300 m, s priemernou ročnou teplotou 8—10 °C. Priemerné ročné zrážky sa v týchto oblastiach pohybujú od 350 do 650 mm. Pri posudzovaní rastu a vývinu zeleniny, treba brať do úvahy vždy všetky vegetačné faktory v komplexnom pôsobení na určitý druh či kultivar.

4. Pôdne podmienky

Pod týmto pojmom rozumieme vplyv pôdy na pestovanie určitých druhov, prípadne kultivarov zeleniny. Väčšina zeleniny má hlbšiu ko­reňovú sústavu. Pre svoj rast a vývin potrebuje dostatok živín a vla­hy. Na pestovanie zeleniny preto vyberáme najlepšie pozemky s do­statočne hlbokou ornicou a priepustnou spodinou. Optimálna výška hladiny podzemnej vody sa pohybuje okolo jedného metra. Odporú­čame hlinitopiesočnaté až piesočnatohlinité pôdy s dostatkom humu­su, ktorý priaznivo ovplyvňuje pôdnu štruktúru, biologickú činnosť, záhrevnosť, obsah vody a živín. Zeleninárske pôdy by mali mať naj­menej 3 % humusu. Väčšina zeleniny vyžaduje pôdnu reakciu v roz­medzí pH 6,5—7,5.
O zložení pôdy a jej vlastnostiach získame prehľad z fyzikálneho a chemického rozboru, ktorý si vyžiadame od pracovníkov laboratórií agrochemických podnikov najmenej raz za tri roky. Podľa výsledkov rozboru môžeme priaznivo ovplyvňovať zeleninárske pôdy radom agrotechnických zásahov.
Pri pestovaní zeleniny je dôležité aj stanovište. Zelenine najlepšie vyhovujú pozemky ležiace na rovine, alebo na miernom južnom sva­hu. Menej vhodné sú mrazové kotliny, najmä pre skorú poľnú zeleni­nu. Najlepšie zeleninárske pozemky sú v nížinách v okolí vodných to­kov.

5. Hospodárske (ekonomické) podmienky

Ekonomicko-organizačné podmienky vyplývajú z charakteristiky podniku či družstva, jeho umiestnenia, vybavenia a personálneho obsadenia.
 
Výroba zeleniny by mala byť umiestnená v najlepších pestovateľských podmienkach výrobcu. Rozhodujúca pre prosperitu je tiež nadväznosť na odbyt zeleniny v čerstvom stave k spotrebiteľovi a na spracovateľský priemysel. Vplyv má aj blízkosť zdrojov surovín a energie. Dôležitú úlohu má aj stupeň špecializácie výrobcu zeleniny a nadväznosť na ostatnú poľnohospodársku, najmä živočíšnu výrobu.
 
Z umiestnenia, zamerania a štruktúry podniku alebo družstva následne vyplýva vybavenie stavbami, strojmi, zariadením a náradím.
Stupeň koncentrácie a špecializácie podniku závisí od rozsahu výmery vhodných pozemkov na pestovanie zeleniny a od úloh, vyplývajúcich z plánu výroby a dodávok do štátnych fondov. V najväčších zeleninárskych oblastiach, kde je aj najvyšší stupeň koncentrácie a špecializácie, sú najvýhodnejšie podmienky aj pre kooperačné zoskupenie podnikov, zameraných na výrobu zeleniny či zeleninársky reprodukčný proces.

Rozmiestnenie hlavných odbytísk zeleniny veľmi ovplyvňujú aj miesta ich výroby v rámci SR. Len zlomok percenta zeleniny sa pestuje v skleníkoch. V rozpracovanej koncepcii rozvoja zeleninárskej výroby sa z ekonomických dôvodov ráta s jej sústreďovaním okolo veľkých miest, prípadne s nadväznosťou na spracovateľský a potravinársky priemysel. Niektoré špecializované podniky na výrobu zeleniny majú alebo budujú zariadenia na spracovanie, prípadne chladiarne na dobré uskladnenie zeleniny. Špecializovaným poľnohospodárskym podnikom, či družstvom rozumieme výrobcov nad 50 ha plochy zeleniny, alebo nad 5 ha plochy zeleniny rýchlenej pod sklom. Mnoho PD, štátnych majetkov a ďalších výrobcov, špecializovaných na výrobu zeleniny má vo svojej organizačnej štruktúre začlenenú živočíšnu výrobu. Toto spojenie je veľmi výhodné najmä z ekonomického hľadiska vzájomného zhodnotenia odpadov. Maštaľný hnoj a močovka na hnojenie v zeleninárstve, zvyšky zeleniny na skŕmenie hospodárskymi zvieratami.

6. Rajonizácia zeleninárskej výroby v zeleninárskej oblasti

Rajonizáciu poľnohospodárskej výroby v druhovom a kultivarovom zložení pre jednotlivé zeleninárske oblasti pripravuje Výskumný a šľachtiteľský ústav zeleninársky v spolupráci s ÚKSÚP a výrobnými organizáciami. Územná členitosť a rôznorodosť klimatických podmienok jednotlivých oblastí nášho štátu kladie veľké nároky na výber druhu a kultivaru zeleniny aj v rámci jedného okresu. Najväčším producentom zeleniny je západné Slovensko. Podunajská nížina sa právom považuje za hlavnú oblasť. Najviac zeleniny pestujú okresy Komárno, Nové Zámky, Malacky, Galanta, Trnava, Levice, Dunajská Streda a Senica. Na východnom Slovensku treba spomenúť okresy Trebišov, Košice a Michalovce.

7. Úprava prostredia pre rastliny

Medzi živými organizmami a ich okolitým prostredím je nerozlučná spojitosť. Do tohto prostredia je začlenený aj človek, ktorého existencia celkom závisí od ostatných živých organizmov, ktoré s ním v prostredí žijú. Človek je však činiteľom, ktorý sa svojou zámernou činnosťou stáva rozhodujúcim faktorom v ekosystéme. Svoju činnosť musí usmerňovať tak, aby vytvoril optimálne podmienky pre pestovanie rastlín. Musí zohľadňovať biologickú schopnosť rastlín, ich nároky na prostredie, výživu a pritom rešpektovať ekológiu a ochranu životného prostredia.
Človek je súčasťou agrosystému, ktorý mu poskytuje potravu, suroviny a materiál na ostatnú hospodársku činnosť.
Agroekosystém je špecifická skupina ekosystémov na pôdach, ktoré človek poľnohospodársky využíva na produkciu úrody kultúrnych rastlín.
Od kvality a kvantity pôdy závisí výživa rastlín, živočíchov, mikroorganizmov a v konečnom dôsledku aj výživa obyvateľstva. Človek priamo využíva pôdu pre poľnohospodársku činnosť. Z tohto hľadiska je najcennejšia vrchná vrstva ornica. Pri záberoch pôdy pre nepoľnohospodársku činnosť (priemyselná, bytová výstavba, komunikácie) sa ornica odváža do oblastí, kde sa plánuje poľnohospodárska výroba. Je neekonomické zaberať dobrú pôdu pod stavby alebo ju nechať zaniknúť, pretože podľa odhadov sa vrstva pôdy s hrúbkou 10 až 20 cm vytvorí za 300 až 700 rokov a ornica s touto hrúbkou sa vytvorí za 2000 až 5000 rokov.

Pôda je zložitý systém abiotických a biotických zložiek a je výsledkom činnosti pôdotvorných faktorov. Vzniká na rozhraní atmosféry, litosféry, hydrosféry a biosféry, a tým je aj výrazne ovplyvnené jej zloženie. Pri pôdotvorných procesoch sa uplatňujú abiotické a biotické faktory prostredia a výsledkom ich pôsobenia je abioticko-biotická zložka životného prostredia – pôda. Medzi hlavné abiotické faktory, podieľajúce sa na vzniku pôdy, patrí: materská (pôdotvorná) hornina, reliéf, voda a klimatické podmienky. Medzi biotické činitele patrí pôdny edafón. Tieto faktory sa spoločne nazývajú pôdotvorné faktory. Edafón je živá zložka pôdy. Je to súbor pôdnych mikroorganizmov, húb, rastlín a živočíchov.

8. Druhy hnojív v používaných v zeleninárskej výrobe

Hnojivá sú látky, ktoré poskytujú zdroj živín pre rastliny a teda pridané do živného prostredia zlepšujú výživu rastlín a následne aj ich úrody a akosť. Živiny v hnojivách sa vyjadrujú ako percentuálny obsah prvku (N, P, K a i.). V minulosti sa vyjadrovali vo forme oxidu daného prvku (napr. P2O5, K20).
Rozdeľujeme ich na:

1. Maštaľné (organické) hnojivá, ktoré sú nielen zdrojom živín, ale obyčajne aj dodávateľom humusotvornej hmoty, mikroorganizmov a ďalších látok. Patrí sem: maštaľný hnoj, močovka, komposty, rašelina, zelené hnojenie, slama na hnojenie, odpadové látky.

2. Priemyselné hnojivá, ktoré sa vyznačujú vysokým obsahom živín, a preto sa nazývajú tiež koncentrované. Delia sa na: — jednozložkové (jednoduché) dusíkaté, fosforečné, draselné, vápenaté, horečnaté, — viaczložkové tuhé i kvapalné, — stopové.

Nepriame hnojivá sú látky, ktoré nemusia obsahovať nijaké živiny, ale ich zapracovaním do pôdy sa vytvárajú priaznivé podmienky pre biologickú činnosť pôdy, ktorá poskytuje rastlinám lepšie podmienky pre príjem živín.

9. Organické hnojivá

Maštaľné (organické) hnojivá sú všestranné, objemové hnojivá, ktoré získavame buď priamo v poľnohospodárskych podnikoch ako vedľajšie produkty živočíšnej výroby, alebo v kooperácii s inými podnikmi. Význam maštaľných hnojív spočíva v tom, že nimi dodávame do pôdy hlavné živiny a mikroelementy v prijateľných formách, ľahko rozložiteľnú organickú hmotu, rastové látky a pôdne mikroorganizmy. Na úrodnosť pôdy pôsobia tým, že zabezpečujú štruktúru pôdy, zvyšujú sorpčnú schopnosť pôdy, umožňujú lepšie využitie živín z priemyselných hnojív, zvyšujú odolnosť proti zmene pôdnej reakcie, ktorú používanie fyziologicky kyslých hnojív stále zvyšuje, zlepšujú biologické vlastnosti pôdy.
Maštaľný hnoj je vyzretá zmes tuhých a tekutých výkalov hospodárskych zvierat s podstielkou. Získavame ho z priestorov maštali, nechávame zrieť na hnojisku, potom ho vyvážame a zapracovávame do pôdy. Je základným hnojivom.
Jednou tonou hnoja dodáme do pôdy 3 kg dusíka, 1 kg fosforu, 4 kg draslíka, 0,3 t humusu. Živiny z maštaľného hnoja sa uvoľňujú postupne. Jeho účinok trvá 2—4 roky. Najväčší účinok má v prvých dvoch rokoch, keď sa živiny uvoľňujú vo väčšom množstve a súčasne na úrodnosť pôsobia aj ostatné zložky maštaľného hnoja.
Rozvezený hnoj na pole hneď zaorávame, pretože každé oneskorenie má za následok zvýšenie strát. Hnoj zaorávame na ťažších pôdach plytkejšie (120—150 mm), na ľahších pôdach hlbšie (180—220 mm), najlepšie v jeseni. Maštaľným hnojom hnojíme plodiny, ktoré ho dobre využívajú, napr. plodové zeleniny, vinič hroznorodý, ovocné sady, chmeľnice, okopaniny a iné. Dôležité je použiť správne dávky hnoja, ktoré závisia od druhu pôdy a plodiny (napr. pod zeleniny 40—50 t, pod okopaniny 30—40 t). Keď maštaľným hnojom vyhnojíme pôdu každý 3.—4. rok, prispejeme tým k zvýšeniu jej úrodnosti.
Močovka je sčasti rozložený (skvasený) moč hospodárskych zvierat, zriedený v rozličnom pomere s vodou. Jej priemerná hnojivá hodnota je 0,2 % N, 0,4 % K a malé množstvo fosforu a vápnika. Močovku na prihnojovanie počas vegetácie používame priamo do riadkov, väčšinou riedenú vodou v pomere 1:2 i viac.
Dávkou 10 m3 dodáme do pôdy asi 25 kg N, 41 kg K a len 0,4 kg P. Preto nesmieme zabúdať na vyrovnávacie hnojenie fosforom (asi 10 kg superfosfátu na 1 m3).
Hnojovica je zmes tuhých a tekutých zvieracích výkalov s vodou, do ktorej sa niekedy pridáva kompost alebo rozdrobený hnoj. Hnojivá hodnota hnojovice závisí od suroviny a od stupňa riedenia. Využiteľnosť živín z nej je v porovnaní s močovkou nižšia.
Kompost je mikrobiálnou činnosťou vyzretá zmes organických a anorganických látok, ktorá má väčšinu živín vo forme prijateľnej pre rastliny. Je dôležitým zdrojom organickej hmoty v pôde, najmä pri stále nedostatočnej výrobe maštaľného hnoja. Dodávame s ním do pôdy humus, živiny a mikroorganizmy. Pre niektoré druhy zeleniny, ako je šalát, kaleráb a koreňové zeleniny, je kompost výhodnejší než maštaľný hnoj.
Kompostovaním možno spracovať takmer všetky odpadové hmoty organického pôvodu v poľnohospodárstve. Do kolobehu látok sa tak vracia materiál, ktorý by sa inak znehodnotil alebo zmineralizoval bez úžitku.
Prevlhčovaním a prekopávaním sa urýchľujú rozkladné procesy, a teda aj zrenie kompostu. Vo vyzretých kompostoch už nie je možné rozoznať štruktúru pôvodných látok.
Kompost podľa druhu použitého materiálu dozrieva za 3—4 mesiace (rýchlokompost, kde organickú hmotu tvorí zelená hmota, hnoj, rašelina), ale tiež za 1—2 roky (dlhodobé komposty zo zdrevnatených rastlín alebo z odpadkov živočíšneho pôvodu). Rýchlokomposty prekopávanie len raz, a to 3—6 týždňov po založení. Dlhodobé treba v prvom roku dvakrát prekopať a v ďalších rokoch raz za rok. Podľa spôsobu vrstvenia delíme komposty na vysoké (do výšky 2 m), stredné (do výšky 1,5 m) a nízke, ktoré prevzdušňujeme preorávkou.
Priemerný obsah živín v kompostoch je 10—15 % organických látok, 0,2—0,3 % N, 0,1—0,2 % P, 0,2—0,5 % K, 1,0—2,4 % Ca.
Rašelina je prírodná organická hmota s vysokým obsahom organických látok, s veľkou nasávacou schopnosťou, ktorá sa v miestach nálezu ťaží pre potreby poľnohospodárov.
Zelené hnojenie ako organické hnojivo. Pri hnojení zelenými rastlinami zaorávame do pôdy namiesto maštaľného hnoja (ktorého máme nedostatok). Tento spôsob obohacovania pôd organickou hmotou má veľký význam najmä v podmienkach nedostatku organických hnojív a na ľahkých pôdach s nízkou prirodzenou zásobou organickej hmoty. Okrem obohatenia pôd organickou hmotou sa hnojením zelenými rastlinami sleduje tiež zvýšenie obsahu živín, najmä dusíka a vody v pôde, rozvoj mikroorganizmov, teda zlepšovanie ich fyzikálnych, chemických a biologických vlastností. Ako zelené hnojenie sa používajú bôbovité rastliny (napr. vika, hrach, ďatelina) a čiastočne aj niektoré iné (horčica, repka ozimná, facélia, slnečnica).
Rastliny treba zaorať pluhom s predplúžkom na ľahších pôdach neskoršie v jeseni a hlbšie (150—200 mm), na ťažších pôdach skôr a plytkejšie (100 až 120 mm) s predchádzajúcim rozrezávaním diskovými bránami.

10. Priemyselné hnojivá – dusikaté, fosforečné, draselné

PRIEMYSELNÉ HNOJIVÁ
Všeobecný význam a rozdelenie. Priemyselné hnojivá sú anorganické alebo organické látky, ktoré obsahujú živiny v rozličnom pomere a vo formách rastlinám ľahšie či ťažšie dostupných. Vyrábajú sa mimo poľnohospodárstva, najmä v chemických, tiež v banských (draselné soli) a menej v hutných (Thomasova múčka) priemyselných podnikoch. Priemyselné hnojivá majú pomerne vysoký obsah jednej alebo viac živín, a preto sa im tiež hovorí koncentrované hnojivá. Sú nepostrádateľným nástrojom intenzifikácie poľnohospodárskej výroby.

Priemyselné hnojivá môžeme rozdeliť takto:
1. jednoduché — dusíkaté, fosforečné, draselné, vápenaté, horečnaté,
2. viaczložkové — tuhé i kvapalné, ktoré obsahujú tiež mikroelementy,
3. špeciálne hnojivá — bakteriálne, regulátory rastu.

Dusíkaté hnojivá. Hlavnou živinou dusíkatých hnojív je dusík a podľa toho, v akej forme sa v nich nachádza, rozdeľujeme ich na:
1. Hnojivá s jednou formou dusíka, a to buď s nitrátovou, amoniakálnou alebo amidovo-organickou (liadok vápenatý, síran amónny, bezvodý čpavok, močovina, dusíkaté vápno).
2. Hnojivá s dvoma formami N, nitrátovou i amoniakálnou (liadok arrtónny, LVA, ADA).
3. Hnojivá s troma formami N — nitrátovou, amoniakálnou a amidovou (DAM-39O).

Fosforečné hnojivá. Vo fosforečných hnojivách je hlavnou živinou fosfor.
Podľa rozpustnosti fosforu ich rozdeľujeme na:
1. hnojivá s fosforom rozpustným vo vode (superfosfáty),
2. hnojivá s fosforom rozpustným v 2% kyseline citrónovej (Thomasova múčka),
3. hnojivá s ťažko rozpustným fosforom (mleté fosfáty, kostné múčky).

Do skupín hnojív s fosforom rozpustným vo vode patria superfosfáty, čo sú v podstate Ca(H2P04)2. U nás používame: Superfosfát Kola — obsahuje najmenej 8 % P. Je to sivobiely prášok. Superfosfát Afrika — obsahuje najmenej 6,1 % P, je práškový, má žltohnedú farbu. Granulovaný superfosfát — obsahuje najmenej 7 % P a 2—4 % N vo forme NH4. Je sivý.
Trojitý práškový superfosfát — obsahu je 19,2 % P. Je sivej farby. Trojitý granulovaný superfosfát — obsahuje 21,4 % P, granuly sú sivé. Dihydrofosforečnan vápenatý Ca(H2P04)2, ktorý obsahujú superfosfáty, je forma P pre rastliny ľahko prijateľná (aj pri mimokoreňovej výžive), avšak v pôde je nestála.
Hnojivá s fosforom rozpustným v 2% kyseline citrónovej obsahujú P, najmä ako CaHP04. Túto formu rastliny horšie prijímajú, ale v pôde je stálejšia. Patrí sem Thomasova múčka, ktorá sa získava ako vedľajší produkt pri výrobe ocele. Je to ťažký, tmavosivý prášok, ktorý obsahuje 6—7,5 % všetkého P, ďalej 32—36 % Ca, 1,2—2,4 % Mg a 4—6 % mikroelementov (Cu, B, Mn, V, Ti, Co).
Medzi hnojivá s ťažko rozpustným fosforom patria mleté fosfáty (v ktorých je využiteľnosť fosforu podmienená jemnosťou mletia), fosforečné múčky (napr. hyperfosfát) a kostné múčky. Používame ich najmä na zásobné hnojenie alebo ich pridávame do hnoja a kompostov.

11. Priemyselné hnojivá – draselné, vápenaté

Draselné hnojivá. V draselných hnojivách je hlavnou živinou draslík. Okrem draslíka obsahujú tieto hnojivá ešte Mg, Na, Cl a iné.
Rozdeľujeme ich na:
1. Chloridové, v ktorých sa draslík viaže na chlór (kainit, draselné soli, kamex).
2. Síranové, v ktorých sa draslík, prípadne i horčík viažu na zvyšok kyseliny sírovej (síran draselný).
3. Silikátové draselné hnojivá, čo sú v podstate rozomleté horniny s obsahom 1,6—16,6 % ťažko prístupného K, vhodné najmä do kompostov.

Medzi chloridové draselné hnojivá patria:
40% draselná soľ, ktorá obsahuje 31,5—34,9 % K vo forme KCl, asi 40 % Cl, 9 % Na. Je to biela, sivá alebo ružovastá kryštalická, veľmi hygroskopická soľ.
50% draselná soľ s obsahom 39,8—43,1 K, asi 47 % Cl a 5,2 % Na. Je podobná predchádzajúcej.
60% draselná soľ (chlorid draselný) s obsahom 48,1—49,8 % K predstavuje najkoncentrovanejšie draselné hnojivo. Je belavej alebo ružovastej farby.
Kamex je zmes chloridu draselného, horečnatého a sodného s obsahom 33,2 % K, 2,4 % Mg, 43 % Cl a 7,4 % Na. Je ružovastej farby.
Magnézium — kainit obsahuje 10,8—14,1 % K, 2,4—3,6 % Mg, 17 % Na a 40 % Cl. Je to na vzhľad zmes kryštálov bielej, sivej a červenohnedej farby.
Medzi síranové draselné hnojivá patrí síran draselný, ktorý obsahuje 39,8—43,1 % K, asi 2,5 % Cl a trocha horčíka. Na vzhľad je to biela až sivá jemnozrnná sypká soľ, málo hygroskopická.

Vápenaté hnojivá. Vápenaté hnojivá obsahujú ako hlavnú živinu vápnik, ktorý rastlina potrebuje nielen ako živinu, ale aj na úpravu pôdnej reakcie a tiež horčík. Rozdeľujeme ich na:
1. Vápenaté hnojivá obsahujúce vápnik vo forme CaC03 — vápenec,
2. Vápenaté hnojivá obsahujúce vápnik vo forme CaO — vápna.
3. Odpadové vápenaté hnojivá — odpady z priemyselných podnikov a vápeniek.
Medzi vápenaté hnojivá s uhličitanovou formou patria:
Mleté vápence s obsahom 24—36 % Ca (90—60 % CaC03), ktoré čím sú jemnejšie mleté, tým sú účinnejšie. Ak obsahujú viac než 10 % Mg, nazývame ich dolomitické vápence. Sú biele, so zvyšujúcim sa obsahom Mg sivasté. Dolomitické vápence sú zvetrané vápence obsahujúce asi 20 % Ca a 30 % MgS04. Sú kvalitnejšie, čím sú jemnejšie mleté, horšie sa rozpúšťajú než predchádzajúce. Predávajú sa pod rozličnými názvami (Tatrahorčík, Dolovap, Kalmag a i.).
Sliene sú zmesi ílu, zeminy alebo piesku s obsahom uhličitanov (CaC03 a MgC03), ktorých podiel kolíše od 20—80 %.
Opuky sú vápenaté pieskovce s prímesou ílu. Na hnojenie sa používajú zvetrané. Vhodné sú tiež do kompostov.
Medzi vápenaté hnojivá s oxidovou formou patria:
Pálené vápno, ktoré obsahuje 54—68 % Ca (75—97 % CaO), prípadne menšie množstvo Mg. Vyrába sa pálením vápencov vo vápenkách. Dodáva sa mleté alebo kusové.
Kusové vápno nemôžeme používať priamo, ale až po jeho rozpade. Rozpad urýchľujeme hasením, pri ktorom oxid vápenatý prechádza na hydrátovú formu Ca(OH)2.
Odpadové vápenaté hnojivá
Saturačné kaly sú odpadom pri výrobe cukru a sú veľmi dobrým hnojivom. Medzi odpadové vápenaté hnojivá patria tiež liehovarnícke kaly, vápno z garbiarní, acetylénové vápno, odpadová sadra a iné.

12. Priaznivé a nepriaznivé vplyvy hnojív na kvalitu zeleniny

Okrem základných hnojív sú pre dopestovanie lepšej kvality zeleniny potrebné aj ďalšie hnojivá, a to:
Tuhé viaczložkové hnojivá. Viaczložkové (kombinované) hnojivá sú priemyselné hnojivá, ktoré obsahujú dve alebo tri hlavné živiny (N, P, K) v určitom pomere. Tieto hnojivá vyhovujú požiadavkám súčasnej agrotechniky. Majú totiž vysoký obsah živín vo forme dobre prijatelnej pre rastliny, vhodný pomer živín pre jednotlivé druhy plodín, ľahko sa s nimi manipuluje pri hnojení a znižujú výrobné náklady.
Rozdeľujeme ich podľa počtu živín na dvojité (napr. Amfos s obsahom 11,5 % N, 21,5 % P) alebo výhodnejšie trojité. Trojité hnojivá majú z celkového obsahu dusíka 30—40 % v nitrátovej a zvyšok v amoniakálnej forme, fosfor na 80 % rozpustný vo vode a draslík v chloridovej alebo síranovej forme.
U nás sa vyrába niekoľko typov NPK alebo GVH granulovaných viaczložkových hnojív, v ktorých je rozličný pomer N, P a K, takže si môžeme vybrať najvhodnejší typ tohto hnojiva podľa pôdy i podľa požadovanej plodiny.
Kvapalné viaczložkové hnojivá. Kvapalné viaczložkové hnojivá sú naše najnovšie, naj koncentrovanejšie hnojivá, ktoré poskytujú možnosť úplnej mechanizácie práce pri manipulácii s nimi, prípadne pôsobia účinnejšie.
Mikroelementové hnojivá. Vysoké dávky hnojív N, P, K, a tomu zodpovedajúce vysoké úrody pestovaných plodín, spôsobujú zvýšenú spotrebu mikroelementov z pôdy. Keď ich v pôde nie je dostatok, rastliny trpia ľahšími alebo ťažšími fyziologickými poruchami, a preto sa hnojenie mikroelementami stáva už pravidelnou súčasťou výživy rastlín, najmä v záhradníctve, ale tiež v ostatných odvetviach rastlinnej výroby.
Nepriame hnojivá sú látky, ktoré neobsahujú rastlinné živiny, umožňujú však podstatne zlepšiť výživu rastlín. Okrem bakteriálnych hnojív (očkovacích látok) sem zaraďujeme aj rastové stimulátory, prípadne retardanty. Medzi bakteriálne hnojivá zaraďujeme: Rhizobín — očkovacia látka pre bôbovité rastliny, ktorá obsahuje kmene hrčkotvorných baktérií schopných pútať vzdušný kyslík. Osivo sa má očkovať bezprostredne pred sejbou a v chládku. Na zvýšenie účinku môžeme očkovať aj pôdu. Azotobakterín je očkovacia látka s baktériami voľne žijúcimi v pôde a pútajúcimi vzdušný kyslík. Fosfobakterín je očkovacia látka z baktérií schopných rozkladať fosfáty a uvoľňovať fosfor z organických zlúčenín. Obidva prípravky sa zatiaľ pokusne overujú.
Regulátory rastu sú chemické látky, ktoré ovplyvňujú rast rastlín buď pozitívne (stimulátory rastu) alebo negatívne (retardanty rastu). Stimulátory rastu sa používajú na urýchlenie zakoreňovania odrezkov, urýchlenie zrenia plodov a pod. Retardanty rast brzdia a v záhradníctve sa používajú napr. na vyvolanie nižšieho kompaktnej šieho rastu, na spomaľovanie klíčenia zeleniny a pod.

13. Zavlažovanie zeleniny

Zavlažovanie je nahradenie alebo doplnenie dažďových zrážok vodou z iného zdroja za účelom pestovania plodín alebo rastlín. Poľnohospodárstvo, ktoré využíva len priame zrážky, sa niekedy označuje ako suché poľnohospodárstvo.
Vodný zdroj na zavlažovanie môže byť blízke alebo ďaleké jazero, rieka, prameň, studňa alebo snehová pokrývka. V závislosti na vzdialenosti zdroja a množstvo dažďových zrážok môže byť voda vedená priamo na pole, alebo uložená pre neskoršie použitie v priehradách alebo cisternách. Prípadné zúžitkovanie miestneho dažďu, ktorý dopadá na strechy budov, alebo na blízke neobhospodarované kopce, a jeho použitie k doplneniu dažďa dopadajúceho priamo na obhospodarované polia, je tiež zavlažovanie.
Rôzne typy zavlažovacích techník sa líšia v tom ako je voda získaná zo zdroja distribuovaná na poliach. Všeobecne je cieľom zásobiť pole rovnomerne vodou tak, aby každá rastlina mala množstvo vody, ktoré potrebuje.
Dážď je forma zrážok, iné formy sú sneh, krúpy, ľadovec a rosa. O daždi hovoríme, keď oddelené kvapky vody padajú z mrakov na zemský povrch. Nie každý dážď dosiahne povrch, niektoré kvapky sa vyparia počas pádu cez suchý vzduch. Tento druh zrážok sa volá virga.
Dážď hrá hlavnú úlohu v hydrologickom cykle, v ktorom voda vyparená z oceánov kondenzuje do mrakov a vyzráža sa na zemský povrch, z ktorého sa cez potoky a rieky vráti naspäť do oceánov, aby celý cyklus znova zopakovala.
Množstvo dažďových zrážok sa meria použitím zrážkomera. Je vyjadrené ako hĺbka vody, ktorá sa nazbiera na plochom povrchu a meria sa s presnosťou na štvrtinu milimetra (0,25 mm) alebo stotinu palca (0,01 in). Niekedy sa udáva v litroch na meter štvorcový (1 l/m² = 1 mm).
Padajúce kvapky dažďa sa často na obrázkoch vykresľujú v tvare slzy, dole okrúhlej a zužujúcej sa smerom nahor. Tento tvar je nesprávny (kvapky vody majú tento tvar iba v čase formovania a iba z niektorých zdrojov). Malé kvapky dažďa sú takmer guľaté. Väčšie sa splošťujú ako hamburgerové žemle; veľmi veľké majú tvar ako padáky. Zvyčajne majú dažďové kvapky priemer 1 až 2 mm.

14. Závlahový režim, spôsoby zavlažovania

Druhy závlah (spôsoby zavlažovania)

Závlaha postrekom  
Podstatou tohto typu závlahy je rozstrekovanie vody do priestoru (spravidla sa zavlažuje plocha kruhového priemetu) postrekovačmi rôznej konštrukcie (dnes časté tzv. kladivkové rozstrekovače). Dôležitá je intenzita postreku (kvôli vsakovacej schopnosti pôdy), prevádzková spoľahlivosť postrekovačov, rovnomernosť rozdelenia vody na ploche, veľkosť kvapiek. Intenzita postreku sa môže pohybovať spravidla v rozmedzí 1-12 mm za hodinu, môže byť i viac, avšak len pre určité podmienky.
K tomuto typu závlahy sa zaraďuje aj impulzná závlaha, ktorej podstatou je postrek zo špeciálnych postrekovačov prerušovane, čoho výsledkom je nižšia spotreba vody, a postrek možno vykonávať dlhší čas, čím sa dosahuje vyrovnanejší vlahový režim.

Závlaha kvapková

Princípom kvapkovej závlahy je pomalé dávkovanie vody (po kvapkách) priamo na pôdu k zavlažovaným rastlinám, čím sa šetrí voda, terén sa nerozbahňuje, nepodporuje sa rast burín na ploche ovocného sadu a nepodporuje sa rozširovanie chorôb. Dávkovanie vody zabezpečujú kvapkovače, ktoré sú pripojené na rozvodovom potrubí z nepriehľadného plastu zvonka alebo zabudované priamo v potrubí. Vzhľadom na citlivosť kvapkovačov na upchatie sú súčasťou systému kvalitné filtre. Výhodné je použitie kvapkovačou schopných eliminovať vplyv rôzneho tlaku (kvôli rovnomernosti výtoku) a drobné nečistoty. Kvapková závlaha patrí k najviac používaným systémom závlah v ovocinárstve a v zeleninárstve.

Závlaha povrchová
Zahrnuje závlahu výtopom, preronom a brázdovým podmokom -najstaršie techniky zavlažovania, ktoré majú nízku účinnosť, malú rovnomernosť a regulovateľnosť, sú nenáročné na technické vybavenie. V modernom ovocinárstve sa neuplatňujú.

Závlaha bodová povrchová a podpovrchová  
Ide o systém, kde sa voda rozvádza rúrami z plastu (niekedy mäkkého, fólie), ktoré majú na potrebných miestach (pri rastlinách) otvory pre výtok vody. Pri podpovrchovej závlahe sú rozvody uložené pod zemou, v hĺbke 0,4 až 0,6 m. Otvory najmä pri podzemnej bodovej závlahe musia byť chránené proti upchatiu. Má vyššiu účinnosť (najmä podpovrchový systém).

Regulačná drenáž
Ide o dvojúčelový systém drenážnej siete, ktorá v čase premokrenia odvádza prebytočnú vlahu a v čase sucha umožňuje zvýšiť vlhkosť pôdy, resp. hladinu spodnej vody. Hĺbka uloženia drenáže býva 0,6 až 1,2 m.
Spotreba vody je pri rôznych systémoch v závislosti na ich účinnosti rozličná. Pri stanovení dávky pri systémoch šetriacich vodu berieme do úvahy fakt, že nezavlažujeme celú plochu, napr. kvapkovou závlahou dodáme 60 - 70% vody vyparenej od poslednej aplikácie závlahy. Zavlažujeme 1 až 3 krát za týždeň.

Doplnková závlaha - slúži na doplnenie vlahy, ktorá sa rastlina nedostala prirodzenými zrážkami alebo z podzemnej vody
Klimatizačná závlaha - slúži na zníženie teploty vzduchu, zvýšenie relatívnej vlhkosti vzduchu a v dôsledku toho sa zvyšuje fotosyntetická produkcia - dosahuje sa to postrekom s rôznou intenzitou v intervaloch prerušovaných maximálne 15 minútovými prestávkami, zahmľovaním ap.
Protimrazová závlaha - v dôsledku uvoľňovania skupenského tepla tuhnutia (330 J z 1 kg vody) sa otepľujú rastlinné orgány a zvyšuje sa vlhkosť vzduchu, čím sa znižuje vyžarovanie tepla. Účinnosť závlahy je do -4 až -6 oC, so zavlažovaním sa začína pri poklese teploty na +1 oC a končí sa až pri topení sa ľadu. Prestávky môžu trvať maximálne 5 minút. Odporúčaná intenzita je 2,0 až 3,8 mm za hodinu.
Hnojivá závlaha - na prihnojenie rastlín možno využiť závlahu postrekom, kvapkovú a bodovú závlahu. Koncentrácia hnojiva je 0,2 - 0,5 % (v zimnom období môže byť do 1 %) . Vzhľadom na zvýšenú agresivitu roztokov hnojív treba dbať na ochranu kovových častí zavlažovacích systémov. Podobný účel plní injektáž hnojiva do sféry koreňovej sústavy.
Závlaha na zlepšenie kvality plodov - závlaha postrekom zlepšuje vyfarbenie a celkový vzhľad plodov, zlepšujú sa chuťové vlastnosti (najmä pri jablkách a broskyniach). Treba prestať aspoň dva týždne pred zberom, aby sa nezhoršila skladovateľnosť. Aplikuje sa v denných hodinách.
Omývacia závlaha - na odstránenie zvyškov postrekov tesne pred zberom sa používa závlaha postrekom v dávke 2 až 5 mm.

Doplnková závlaha vplýva na:
  • - zvýšenie úrod až o 25 - 30 % v priemere
  • - zlepšenie kvality, vzhľadu a veľkosti plodov, čím sa dosahuje okrem zvýšenia celkovej hmotnosti úrody zvýšenie trhovej produkcie o 30 až 50 %, produkcia sa lepšie realizuje na trhu
  • - redukovanie rizika periodicity plodnosti v dôsledku priaznivejších podmienok pre zakladanie a diferenciáciu kvetných pukov a tvorbu a distribúciu asimilátov
  • - využite stanovíšť ináč menej vhodných, ktoré sa inak na pestovanie daného druhu alebo odrody nedajú využiť
  • - šetrenie pôdou v dôsledku dosiahnutia požadovanej produkcie na menšej ploche, čím sa znižuje celkový objem investícií (financie potrebné na založenie a prostriedky na ošetrovanie sadu na menšej ploche)
  • - možnosť zatrávnenia, zeleného hnojenia, ktoré inak znamenajú konkurenciu vo vzťahu k vode, a je podmienkou využiteľnosti výhod týchto agrotechnických systémov
  • - možnosť hnojivej závlahy priamym využitím zavlažovacieho systému, čím sa zabezpečí väčšia efektívnosť aplikácie živín
  • - možnosť ochrany proti mrazom priamym využitím závlahy postrekom bez dodatočných nákladov na budovanie ochranných zariadení
  • - zvýšenie úrodnosti pôdy napríklad na pôdach menejhodnotných, rekultivovaných, s vyšším obsahom organickej hmoty v dôsledku lepších podmienok pre jej mineralizáciu

15. Technické zariadenia na zavlažovanie
   
Pri voľbe zavlažovacieho zariadenia vychádzame z veľkosti   zavlažovanej plochy, z nárokov zeleniny na závlahu a zo zdrojov vody. Zavlažovače rozdeľujeme:
  • podľa konštrukcie na:  
        1. rúrkové,
        2. prúdnicové,
        3. pásové,
        4. ostatné ()
  • podľa tlaku na:
        1. nízkotlakové, t. j. do 0,3 MPa
        2. vy­sokotlakové nad   0,3 MPa.

Zavlažovacie zariadenie sa skladá z nasávaeieho potrubia s nasávacím košom, z čerpadla, z   motora, z výtlačného potrubia, ktoré sa ďalej delí na hlavné a bočné ramená. Na bočných ramenách sa umiestňujú závlahové detaily alebo jednotlivé typy   postrekovačov.
   
Postrekovače podľa konštrukcie delíme na:
      1. linkové
      2. kruhové   (rotač­né).

Linkové postrekovače
(umelé dažde)  postrekujú obdĺžniko­vú plochu. Skladajú sa z výkyvného zariadenia a   postrekovacích rú­rok s dýzami. Šírka postreku je 15 m, dĺžka postrekovacích   ramien do 100 m. Používajú sa ako nízkotlakové.

Kruhové postrekovače zavlažujú   kruhovú plochu. Sú vyso­kotlakové a líšia sa intenzitou závlahy a dĺžkou   dostreku. Zostavy závlahového potrubia a postrekovačov sa zvolia podľa   miestnych podmienok do štvorca, ale častejšie do trojuholníka. Zavlažovacie   zariadenie na pásové zavlažovanie (tzv. pásové postrekovače) je kru­hový   postrekovač, ktorý je umiestnený na vlečnom podstavci. Vleče­nie je   zabezpečené samonavíjaním hadice na rotačný bubon, ktorý sa otáča   pretekajúcou vodou cez hydromotor. Rýchlosť navíjania určuje zároveň aj závlahovú dávku. Zavlažovaná plocha na jedno postave­nie je asi 1,4 ha (280 m   dĺžka a 50 m šírka). Na zavlažovanie veľkých plôch sa vyvinuli celé závlahové   sústavy, ktoré napájajú pohyblivé prívody a ich pohyb po pozemku zabezpečuje   prúdový motorček.
Závlaha na   krytých plochách sa odlišuje oproti závlahe na voľnom priestore. Táto   odlišnosť je spôsobená vytvorením samostatnej mik­roklímy, v ktorej musíme   upravovať všetky vegetačné faktory. Preto treba využívať iné typy   postrekovačov. Rozličné rastliny sú na teplotu vody rozličné citlivé, a preto   pri skleníkových rastlinách používame vodu predhriatu aspoň na teplota   ovzdušia v skleníku.
  

Typy závlah   používaných v skleníkoch:

—   rúrkové   zadažďovače — pozinkované rúrky so   záhmlievacími dýzami umiestnenými v rozličných vzdialenostiach. Zahmlievacie dýzy sa používajú z plastov, ale dnes stále častejšie kovové;
—   zavlažovacie rukávce   — sú polyetylénové hadice rozlič­nej veľkosti, veľmi jemne perforované,   ktorými pretekajúca voda voľne vyteká na záhony. Sú umiestnené medzi riadkami   zeleniny.

Kvapková závlaha — umožňuje   najpresnejšie dávkovanie vody. Možno ju zautomatizovať a využívať súčasne ako   hnojivú zá­vlahu. Ako hnojivú závlahu možno použil aj oba predchádzajúce   spôsoby, pretože ide o závlahy na malých plochách.
       
 Závlahu postrekom možno ďalej využiť aj na ochranu rastlín.

16. Výsevy a rozsádzanie (pikírovanie) sadeníc

[image:image-2]
Pod pojmom výsev (sejba) rozumieme správne rozmiestnenie osiva v pôde, a to v horizontálnom i vertikálnom smere, t. j. plošne i do hĺbky. Rozsádzanie je rozmiestňovanie mladých rastliniek do väčšieho sponu, aby pre svoj ďalší rast a vývoj mali čo najvhodnejšie podmienky (dostatok priestoru, viac svetla, viac živín k dispozícii...).
[image:image-0]
Semená - týmto pojmom označujeme tie semená, ktoré sme pozberali z rastlín (semená bez akejkoľvek ďalšej úpravy).

Osivo - týmto pojmom označujeme tie semená, ktoré prešli uznávacím pokračovaním, t.j. ktoré boli vyčistené, bola u nich zistená klíčivosť, pravosť druhu a kultivaru a bol im vystavený uznávací list. To, čo nakupujeme v obchodoch je osivo. Na etikete pri osive zistíme všetky potrebné údaje, ktoré potrebujeme vedieť ako pestovatelia.

Osivo jednotlivých druhov zeleniny sa navzájom líši veľkosťou, tvarom, farbou, vôňou. Tieto vonkajšie znaky sú pri posudzovaní akosti osiva len orientačné. Rozhodujúci význam pre akosť osiva ze­leniny majú jeho vnútorné znaky.

Klíčivosť sa zisťuje skúškou odmeranej vzorky osiva podľa me­todiky určenej Ústredným kontrolným a skúšobným ústavom poľno­hospodárskym. V podstate ide o vyklíčenie priemernej vzorky osiva v optimálnych podmienkach. Vyjadruje sa v percentách. Energia klíčenia je rozhodujúcim znakom životnosti semien. Je to schopnosť osiva vyklíčiť za určité obdobie. Zisťuje sa súčasne pri skúške klíčivosti Väčšina osiva zeleniny má najväčšiu energiu klíče­nia v prvom roku po zbere. Rýchle klíčenie osiva je pre rovnomerné vzchádzanie rastlín veľmi dôležité. Niektoré druhy semien zeleniny si zachovávajú klíčivosť niekoľko rokov aj v bežných podmienkach uskladnenia.

Hmotnosť 1000 semien sa vyjadruje v gramoch. Podľa nej sa riadi aj výsevok.

Skôr, ako pristúpime k vlastnému výsevu semien, môžeme pouvažovať nad využitím predsejbovej prípravy semien.
Predsejbovou prípravou semien rozumieme súhrn úkonov, ktorými:
1. zisťujeme kvalitu osiva,
2. zlepšujeme kvalitu osiva,
3. ovplyvňujeme rýchlosť klíče­nia, lepšie vzchádzania a v konečnom dôsledku zvýšenie úrod.

Morenie osiva je preventívnou ochranou osiva, predovšetkým pred hubovými chorobami, v niektorých prípadoch aj proti škodcom. Osivo sa morí tak, že sa semená obaľujú vrstvou ochranného príprav­ku, a to buď suchou cestou (práškovými moridlami), alebo mokrou cestou (tekutými moridlami).


Triedenie (kalibrácia) osiva má význam pri priamej sejbe a pri použití sejačiek na presnú sejbu. Osivo sa triedi podľa:
— mernej hmotnosti (prúdom vzduchu a vyplavovaním),
— veľkosti (na sitách).
Namáčanie je najjednoduchší spôsob predsejbovej prípravy osiva, ktorý urýchľuje klíčenie a zabezpečuje vyrovnanejšie vzchá­dzanie. Osivo sa máča v drevených, emailových i plastických nádo­bách buď v prebytku vody, alebo opakovaným vlhčením tenkej vrst­vy osiva vlažnou vodou, až semená nabobtnajú. Po miernom osušení nabobtnaných semien ich vysievame do dostatočne vlhkej pôdy. Po­maly klíčiace semená (mrkva, petržlen, cibuľa) namáčame 30—60 hodín (po 12 hodinách vymeníme vodu a semená necháme 30 minút na vzduchu). Rýchlejšie klíčiace semená plodovej a hlúbovej zeleniny namáčame 10—12 hodín.
 
Naklíčovanie je v podstate predlžovanie namáčania osiva pri optimálnej teplote a dostatku vzduchu. Osivo najprv namáčame, aby nabobtnalo a potom ho necháme naklíčiť. Naklíčujeme na vrecovine alebo na plastickej fólii, prikryté vlhkou vrecovinou, pri teplote miestnosti 18 °C, pri teplomilnej zelenine zvyšujeme teplotu na 25— 28 °C. Najmenej dvakrát denne treba osivo premiešať a ak oschýna, pokropíme ho. Naklíčovanie skončíme, ak približne jedna tretina se­mien vytvorí klíčky. Naklíčené semená sejeme do vlhkej pôdy a po vysiatí podľa potreby zavlažujeme. Klíčky sa nenechávajú narásť prí­liš dlhé, aby sa osivo mohlo siať sejačkou.
Pôsobenie striedavých teplôt sa priaznivo prejavuje predo­všetkým pri niektorých druhoch teplomilnej zeleniny. Nabobtnané semená sa vystavujú 10—12 dní striedavým teplotám (12 hodín 20 °C a 12 hodín 0—3 °C). Keď začne osivo klíčiť, pôsobenie chladu sa predlžuje na 16 hodín denne. Odporúča sa tiež zmrazovanie nabob­tnaných semien pri teplote -3 °C až -5 °C počas 3 až 5 dní. Prehrieva­nie semien sa odporúča pri tekvicovej zelenine. Semená sa prehrieva­jú tri hodiny pri teplote 55—60 °C, alebo 10 hodín pri teplote 40 °C.
Stimulácia osiva sa v zeleninárskej praxi používa zriedka. Jej účinok sa môže prejaviť vyššou klíčivosťou semien, rýchlejším klíče­ním, lepším rastom a vývinom a vyššou úrodou.
Obaľovanie (granulovanie) sa používa tam, kde chceme dosiah­nuť presný výsev a pri sejbe drobných, sploštených semien a semien nepravidelného tvaru. Semená sa môžu pomocou dokonalejších stro­jov obaliť aj viac vrstvami rozličných látok, ktoré zlepšia výživu mla­dej rastlinky, chránia semeno a rastlinku pred chorobami, škodcami atď. Prednosťou obaľovaného osiva je tiež to, že ho možno použiť na automatickú sejbu do balíčkov alebo na rovnomernú sejbu. Vzniká í ak úspora pracovných síl a zvyšuje sa produktivita práce pri predpes­tovaní priesad pri jednotení.


17. Priame výsevy a druhy zelenín pestované z priamych výsevov

Priama sejba (do voľnej pôdy):
Pod pojmom sejba rozumieme správne rozmiestnenie osiva do pôdy v horizontálnom a vertikálnom smere, t. j. plošne i do hĺbky. Je jednou z najdôležitejších operácií v poľnohospodárstve a od jej akos­ti závisí ďalší vývin rastlín a ich ošetrenie. Prednosťou priamej sejby je, že pri nižších nákladoch dosahujeme obyčajne vyššie úrody. Ná­klady sú znížené predovšetkým o položku na pestovanie priesad a vysádzanie. Naproti tomu pri priamej sejbe je trojnásobne až štvor­násobne vyššia spotreba osiva, čo sa veľmi nepriaznivo prejavuje pri zelenine, ktorej semená sú veľmi drahé (napr. karfiol). Priama sejba je náročnejšia na prípravu pôdy. K nákladom prispievajú nielen ná­klady na sejbu, ale aj na jedno až dve plečkovania a jednotenie.
Termín sejby závisí od účelu pestovania zeleniny, od nárokov jed­notlivých druhov zeleniny a od dĺžky vegetačného obdobia. Podľa uvedených skutočností sa vykonáva jarná, letná a jesenná sejba.
 
Spôsoby sejby:

Obr. Niektoré spôsoby sejby

Sejba naširoko. Semená sú rozdelené rovnomerne po celej ploche pozemku, pričom sa neprekrývajú. Nevýhodou je, že nie je možné využiť mechanizáciu na ošetrovanie porastu počas vegetácie. Používa sa len na malých plochách.
Sejba do riadkov. Vzídené rastliny sa prekrývajú aspoň v jednom smere. Výhodou je možnosť riadkovej kultivácie. Do riadkov sa vy­sieva napr. šalát, reďkev, špenát.
Sejba do dvojriadkov a pásová sejba. Ide o riadkovú sejbu, pri kto­rej sa vždy určitý riadok nevyseje, čím sa umožní úplná riadková kul­tivácia.
Štipková sejba a sejba do hniezd. Ide o riadkovú sejbu, pričom je na jednom mieste sústredených niekoľko semien. Skupiny rastlín sa kryjú v jednom alebo vo dvoch na seba kolmých smeroch. Takto se­jeme napr. uhorky, tekvicu.
Výsevok je množstvo osiva potrebného ma vysiatie jednotky plo­chy. Vyjadruje sa v kg.ha-1, alebo v g.m-2. Na hmotnosť výsevku má vplyv druh plodiny, vlastností osiva, spôsob pestovania, termín výse­vu atď.
 

18. Výsevy na predpestovanie priesad
 
V našich klimatických podmienkach musíme veľkú časť zeleninových druhov pestovať z predpestovaného sadiva. Ide najmä o teplomilnú plodovú zeleninu, zeler, skoré kultivary šalátu a hlúboviny.

Sejba do debničiek. Jej prednosťou je ľahká manipulácia s debničkami. Pred naplnením sa debničky a zemina dezinfikujú a pripravia sa pomôcky na sejbu.
Dezinfekcia debničiek je nevyhnutná ochrana, ktorá sa vykonáva roztokom modrej skalice, vápenného mlieka, prípadne sa debničky opaľujú plameňom. Zemina sa dezinfikuje horúcou parou alebo chemickými prípravkami, podľa návodu výrobcu.
Plnenie a povrchová úprava. Po naplnení dezinfikovanou zeminou sa povrch urovná a mierne spevní utláčadlom, predovšetkým v rohoch debničiek a povrch sa môže zjemniť zeminou preosiatou hustým sitom. Keď je debnička naplnená, sejeme naširoko alebo do riadkov, a to buď ručne, alebo použitím výsevných pomôcok (výsevné vrecúško, výsevná lopatka). Semená zasypeme zeminou alebo pieskom. Takto vysiate semená opatrne zalejeme z krhličky s jemným kropáčikom alebo hmlovkou. Označíme menovkami a uložíme do skleníka alebo do pareniska s optimálnymi podmienkami na klíčenie. Tento spôsob využívame pri predpestovaní priesad zeleniny (napr. zeleru, papriky, baklažánu, rajčiakov a ďalšej zeleniny), pri ktorej chceme dosiahnuť skorý zber.
Sejba do pareniska alebo fóliovníka. Rastliny, ktoré vyklíčili v parenisku alebo fóliovníku, majú väčší priestor pre svoj rast a vývin. Po urovnaní a miernom utlačení pareniska alebo záhonov vo fóliovníku osivo sejeme buď ručne naširoko, alebo sejačkou do riadkov. Semená zalejeme a prikryjeme pareniskovými oknami alebo uzavrieme fóliovník. Tento spôsob sejby používame na predpestovanie toho druhu zeleniny, ktorý budeme rozsádzať, alebo ktorý zostane v parenisku, či fóliovníku až do vysádzania do voľnej pôdy. Sejba do črepníkov a balíčkov umožňuje dobré zakoreňovanie vyklíčených rastlín a vytvorenie pevnejšieho koreňového balu. Týmto spôsobom možno dosiahnuť vysokú produktivitu práce a efektívne predpestovanie sadiva, pretože prácu možno zmechanizovať použitím balíčkovača, ktorý je vybavený zariadením na pneumatickú sejbu obaľovaného osiva do rašeliiiocelulózových balíkov.
Sejba na výsevné záhony je prevažne jednoduchá a najmenej nákladná. Záhony bývajú široké asi 1,20 m. Záhony prekypríme, urovnáme povrch a mierne spevníme. Sejeme viacriadkovými sejačkami. Povrch záhonov zavlažíme a prikryjeme, napr. čečinou.
 
Organizácia práce a využitie mechanizačných prostriedkov.
Technika priamej sejby — pod týmto pojmom rozumieme spôsob zapracovania osiva do pripravenej pôdy. Na malých plochách využívame rozličné ručné sejačky, na veľkých plochách viacriadkové sejačky, a to buď prívesné, alebo nesené traktormi. Pri použití sejačky treba nastaviť výsevok, hĺbku sejby, medziriadkovú vzdialenosť podľa návodu výrobcu. Pri predpestovaní zeleniny používame značkovacie rastliny, ktoré sa vyznačujú tým, že ich semená klíčia rýchlejšie než semená hlavnej pestovanej plodiny. Preto ich v malom množstve pridávame do osiva pomaly klíčiaceho druhu (napr. šalát do mrkvy), aby sa včas označili riadky, čím sa umožní skorá medziriadková kultivácia. Rovnomerný riedky výsev zabezpečujeme použitím sejačiek na presnú sejbu (napr. typu Nibex), čím uľahčíme ošetrovanie (jednotenie) vzídených rastlín.
 
Organizácia práce musí zabezpečiť plynulú nadväznosť všetkých prác. Pred začatím prác je potrebné pripraviť stroje, osivo a pôdu. Pri sejbe sledujeme kvalitu (napr. dodržiavanie hĺbky sejby, medziriadkovú vzdialenosť). Po výseve je potrebné obnoviť pôdnu kapilaritu a podporiť vzlínanie vody k vysiatym semenám zavalcova- ním pozemku alebo osiaty pozemok pobránime, čo je nevyhnutné pri sejbe namáčaného alebo naklíčeného osiva.


19. Technológia predpestovania priesad
 
Pod pojmom predpestovanie priesady rozumieme pestovanie mla­dých rastlín v optimálnych podmienkach do fázy vytvorenia 3—6 pra­vých lístkov. Prvoradým predpokladom na dosiahnutie vysokých úrod kvalitnej zeleniny sú kvalitné priesady.
 
Požiadavka na akosť priesad.
Priesady majú mať hrubú stonku, do­bre vyvinuté korene a majú byť husto olistené. Hypokotyl majú mať krátky. Listy majú mať dobre vyvinuté čepele. Znakom dobre pred­pestovaných priesad sú zdravé klíčne lístky. Priesady nemajú byť sla­bé. Počet listov závisí od druhu zeleniny a od spôsobu predpestovania priesad.
Spôsoby predpestovania priesad sa volia podľa obdobia, druhu ze­leniny a účelu pestovania. Priesady možno predpestovať riedkou sej­bou na záhony, rozsádzaním, balíčkovaním a pestovaním v črepní­koch.
Účelom predpestovania zeleninových priesad je dosiahnuť skorý zber, pestovanie teplomilných druhov zeleniny v drsnejších podmien­kach, v ktorých by z priamej sejby zle dozreli. Ďalej je to pestovanie zeleniny s dlhým vegetačným obdobím, získanie z jedného pozemku v jednom roku niekoľko úrod, a konečne úspora osiva. Nevýhodou je prácnosť a vyššie náklady, i keď sa mnoho prác pri predpestovaní mô­že zmechanizovať.
 

20. Riedky výsev na záhony, pikírovanie
 
Technika predpestovania priesad na záhonoch. Ide o riedku sejbu naširoko alebo do riadkov na pripravené záhony. Po vzídení sa rastli­ny nerozsádzajú, ale ponechávajú sa na záhonoch až do vytvorenia 3—5 pravých lístkov a potom sa vysádzajú do voľnej pôdy. Prednos­ťou je, že tento spôsob je lacný, jednoduchý a priesady sú otužilé. Nevýhodou je nevyrovnanosť priesad. Preto je potrebné pred vysá­dzaním rastliny triediť, pričom odpad môže byť až 50 %.

Rozsádza sa vo fáze klíčnych alebo prvých pravých lístkov.
Tento spôsob spočíva v tom, že mladé rastliny vyberáme z miesta vysiatia a rozsádzame ich tak, aby boli rovnomerne rozložené na pestovateľskej ploche. Týmto vypestujeme vyrovnané a zdravé priesady. Prednos­ťou rozsádzania je tiež to, že na ďalšie pestovanie sa vyberú najlepšie vyvinuté rastliny. Priesady vytvoria mohutnejšiu koreňovú sústavu, pretože pri rozsádzaní sa skráti hlavný koreň, čím sa donúti vytvoriť vedľajšie korene. Rozsádzať môžeme do debničiek, pareniska, balíč­kov, črepníkov a pod.

Rozsádzanie do debničiek.
Debničky si pripravíme podobne ako na sejbu, t. j. vy dezinfikujeme ich a naplníme akostnou kompostovou zeminou. Povrch zeminy urovnáme, mierne utlačíme a vhodným značkovacom (roštovým, kotúčovým, valcovým) vyznačíme riadky. Vzdialenosť pri rozsádzaní do debničiek je 30 X 30 mm. Rastliny ur­čené na rozsádzanie vyberáme z debničiek z jednej strany, skrátime im korene a rozložíme ich na sklenú doštičku. Ako pomôcku zásadne používame vysadzovací kolík, ktorým urobíme kolmú, dostatočne ši­rokú jamku. Rastlinu uchopíme za klíčny lístok a vsunieme ju až po klíčne lístky do jamky. Šikmým zapichnutím kolíka a pritlačením zboku ju upevníme tak, aby sa rastlina neuvoľnila. Z hľadiska organi­zácie práce pri rozsádzaní rastlín do debničiek začíname vždy od stre­du debničky ku kraju. Vysadené rastlinky hneď zalejeme a prenesie­me do skleníka alebo do pareniska.

Rozsádzanie do pareniska.
Technika práce je rovnaká ako v prípa­de rozsádzania do debničiek, avšak je prácnejšia, menej pohodlná, pretože pracujeme pokľačiačky. Povrch pareniska pohrabeme, mier­ne utlačíme a vo vzdialenosti 50—70 mm značkovacom vyznačíme riadky. Rozsádzané priesady hneď zalejeme, prikryjeme parenisko­vými oknami a pri slnečnom počasí ich zatienime.


 
21. Balíčkovanie, sadenie do črepníkov a nádob

Balíčkovanie je spôsob predpestovania priesad, pri ktorom vysádza­me rastliny s vyvinutými klíčnymi lístkami buď do zemiakových, alebo rašelinovo-substrátových balíčkov, alebo do týchto balíčkov vysieva­me po jednom, obyčajne obaľovanom semene. Rastliny v balíčkoch dobre zakorenia, a preto ich pestujeme až do obdobia vysádzania. Význam balíčkovania spočíva v tom, že umožňuje rastlinám vytvoriť kompaktný koreňový bal, s ktorým sa vysádzajú do voľnej pôdy, do­bre zakorenia a ďalej rastú nerušene, bez tzv. presádzacieho šoku. Výhodou balíčkovania je to, že sa práce môžu zmechanizovať. Ide
o balíčkovacie stroje (balíčkovače), resp. plniace a sejacie linky za­hraničnej i našej výroby. Napr. balíčkovače typu Dewa, ktoré umož­ňujú dva spôsoby výroby sadiva, a to priamym vystreľovaním obaľo­vaného i neobaľovaného osiva do balíčkov, alebo normálnym rozsádzaním do otvoru vytlačeného do balíčka. Balíčkovač našej kon­štrukcie (BS-1) je určený na automatickú výrobu balíčkov rozličných veľkostí (napr. 40 X 40, 50 X 50, 75 X 75, 100 X 100 s výškou 40 — 80 mm) z rašelinových substrátov, buď s možnosťou sejby obaľované­ho osiva, alebo ručného rozsádzania rastlín. Balíčkovač sa pripravuje podľa pokynov výrobcu. Príprava zeminy musí byť starostlivá. Naj­častejšie využívame zmiešaninu rašelinového substrátu s ďalšími komponentmi s dobrými fyzikálnymi, chemickými a biologickými vlastnosťami. V súčasnom období máme k dispozícii záhradnícke substráty.
Záhradnícky substrát A sa vyrába z jemnej rašeliny, a preto má jemnú štruktúru. Pôdna reakcia sa upravuje vápencom na pH 5—6 a substrát sa obohacuje hlavnými živinami a mikroelementmi (aby zodpovedal určenej norme).
Záhradnícky substrát B je určený na pestovanie rýchlenej zeleniny a kvetín, preto obsahuje viac dusíka a ostatných živín.
ílovitorašelinový substrát sa vyrába z kvalitnej rašeliny a bentonitu. Obsahuje základné živiny a mikroelementy.
Kôrovorašelinový substrát sa vyrába z kôry a rašeliny v pomere ur­čenom normou. Na prípravu zeminy slúži pri veľkovýrobnej techno­lógii kompletne mechanizovaná linka.
Technika a organizácia balíčkovania závisí od druhu balíčkovača a od plánovania pripravovaného sadiva.
Črepníkovanie je vysádzanie mladých rastlín do črepníkov naplne­ných zeminou, v ktorých zakorenia a vytvoria celistvý koreňový bal, s ktorým sa vysádzajú na stanovište. Priesady sa v biologicky činnej zemine dobre vyvíjajú a po vysadení rastú bez presádzacieho šoku.
 
Minisadivo
V poslednom čase začala záhradnícka prax využívať metódu minisadiva. Semená predpestovanej zeleniny sa obyčajne mechanicky ale­bo pneumaticky vysievajú do buniek zakoreňovačov. Zakoreňovače z plastických hmôt mávajú rozmery 0,4, 0,6, 0,04 m s rozličným obje­mom buniek — 9—20 ml substrátu. Počet predpestovaných minipriesad na 1 m2 tak dosahuje okolo 1000 kusov. Výhodou je aj nižšia spotreba substrátu. Predpokladom úspešného predpestovania mini- priesad okrem iného je:
— kvalitne pripravený rašelinový substrát s primeraným obsahom živín,
— závlahová sústava s rovnomernou jemnou závlahou a možnos­ťou prihnoj ovania,
— možnosť regulácie teploty (21—10 °C) a dobrého vetrania,
— akostné osivo.
 
Používanie nádob na predpestovanie priesad
Črepníky z pálenej hliny majú určité nevýhody. Sú ťažké, pri vysá­dzaní sa z nich priesady musia vyklepávať a prázdne črepníky sa mu­sia z poľa odvážať.
Papierové zakoreňovače čiastočne odstraňujú nevýhody predchá­dzajúcich črepníkov. Sú ľahké a vysádzajú sa spolu s priesadami, avšak nevýhodou je, že papierový obal sa v pôde dlho rozkladá.
Rašelinovocelulózové črepníky majú oproti papierovým zakoreňovačom určité prednosti. Vyrábajú sa z organických látok. Majú roz­ličný tvar a veľkosť. Majú malú hmotnosť a možno do nich vysádzať jednotlivo i „kobercovite“. Vzhľadom na ich prípravu a uskladnenie dodávajú sa vo forme rašelinových pásov vo zvitkoch, ktoré sa môžu rozvinúť ako koberec do parenísk alebo na záhony. Naplnia sa zemi­nou a sadí sa na nich ako pri rozsádzaní.

   
 
22. Ošetrovanie priesad: otužovanie a pod.

Regulácia teploty.
Teplotu vzduchu regulujeme podľa potreby vy­hrievaním a vetraním. Pre praktické využitie pri pestovaní priesad vo fóliovníkoch teplotný režim vcelku vyhovuje. Mierne kolísanie teplôt vo dne a v noci priesadám vyhovuje, pretože korene a listy sa rovno­merne vyvíjajú. Musíme dbať na to, aby teplota neklesala pod kritic­kú hodnotu, najmä pri zelenine s krátkym jarovizačným štádiom (skorý kaleráb, zeler) a pri teplomilných zeleninách. Napr. teplota v noci pod 8 °C pri kalerábe, 4—5 °C pri zeleri vyvoláva predčasné vy­biehanie do kvetu. Teplomilná zelenina, ako rajčiak, uhorka či zeleni­nová paprika neznášajú ani slabé mrazy.

Regulácia vlhkosti.
Relatívnu vlhkosť vzduchu regulujeme vetra­ním. V prípade nebezpečenstva nočných mrazov musíme nevykuro­vané fóliovníky včas zatvoriť, prípadne použiť zavlažovanie postre­kom. Relatívna vlhkosť vzduchu sa tak večer zvýši a pri znížení teplo­ty sa kondenzujú pary, čím sa uvoľní skupenské teplo. Pri vyššej tep­lote a lepšom osvetlení je vhodné udržiavať vyššiu vlhkosť pôdy. Ak nebudeme rastliny po vysadení na stanovište zavlažovať, je vhodnej­šie ich pestovať v suchších podmienkach. Teplota závlahovej vody má byť aspoň taká, aká je teplota vzduchu, prípadne o 2—3 °C vyššia. Zavlažovacie zariadenie musí zabezpečiť čo najjemnejší a najrovnomernejší postrek vody. V slnečných dňoch priesady zavlažujeme me­dzi deviatou a desiatou hodinou, v podmračných dňoch krátko pred poludním, aby listy oschli. V prípade sejby namoreného osiva, pri prípadnom výskyte hubových chorôb, treba závlahu obmedziť, inten­zívne vetrať a aplikovať fungicídne prípravky.
Ďalšie spôsoby ošetrenia priesad spočívajú v prípadnom kyprení pôdy v medziriadkoch, pri nerozsádzaných priesadách v odstraňovaní burín, ochrane proti chorobám a škodcom a tiež v zabezpečení opti­málnej výživy. Ak bola zemina dobre zásobená živinami, stačí pri- hnojenie tekutými hnojivami na list. Dobre sa osvedčili prípravky ob­sahujúce hlavné živiny, mikroelementy i rastové stimulátory. Z na­šich výrobkov je to Harmavit a Vegaflor.

Otužovanie priesad.
Pred vysádzaním priesad do voľnej pôdy treba ich otužovať znížením teploty a vo fóliovníkoch aj znížením relatív­nej vlhkosti vzduchu, aby sme zabránili ich vädnutiu po vysadení na pozemok, preto 10 — 12 dní pred vysadením obmedzíme zavlažova­nie. Rastliny predpestované v skleníku otužujeme tak, že intenzívne vetráme aj v noci, pokiaľ nehrozia mrazy. Vzhľadom na dobré svetel­né podmienky vo fóliovníkoch a skleníkoch sú priesady na poľné pes­tovanie dobre prispôsobené slnečnému žiareniu.


23. Výsadba a pestovanie zeleniny na stanovišti

Základná príprava pôdy na vysádzanie (priamu sejbu) poľnej zele­niny musí vychádzať z pravidelného osevného postupu a nárokov prí­slušnej zeleniny. Osevný postup je pravidelné striedame plodín na tom istom pozemku v rámci určitého časového obdobia. Je to dlhodo­bý plán striedania plodín, ktorý nemožno bez škody meniť. Jeho zá­kladnými úlohami sú:
a) udržať a zvyšovať pôdnu úrodnosť,
b) brániť proti rozširovaniu chorôb a škodcov,
c) brániť proti rozširovaniu burín,
d) zabrániť pôdnej únave.
Základnú prípravu pôdy ovplyvňuje tiež hĺbka koreňovej sústavy zeleniny, orničná vrstva, hladina podzemnej vody, svahovitosť terénu a pod.
 
Základné spracovanie pôdy pred vysádzaním

Podmietka. Pod podmietkou rozumieme plytké spracovanie pôdy po zbere predplodiny. Medzi jej úlohy patrí ochrana pôdnej vlahy (prerušením kapilárnej vzlínavosti), zapracovanie zvyškov predplo­diny, ničenie burín, chorôb a škodcov. HÍbka podmietky je daná pôdnymi a klimatickými podmienkami. Pohybuje sa od 60 do 120 mm. Pri pripravovaní väčšieho množstva rastlinných zvyškov je vý­hodnejšie použiť podmietací pluh než tanierové podmietače.

Orba. Plytká orba sa používa pri zelenine prvej trate na zapracova­nie maštaľného hnoja, alebo zeleného hnojenia po predchádzajúcej príprave zaorávanej hmoty valcovaním či tanierovým náradím. Po plytkej orbe v tomto prípade obyčajne nasleduje hlboká zimná orba podľa požiadaviek pestovanej zeleniny. Stredná orba sa používa pre zeleninu, ktorá sa plytkejšie zakoreňuje alebo po predplodinách pod ďalšiu rastlinu v priebehu roka. Veľmi hlboká orba (nad 0,3 m) je prehlbovacou orbou na najkvalitnejších pôdach s hrubým humóznym horizontom pre hlboko sa zakoreňujúcu zeleninu. Hĺbka orby je dife­rencovaná predovšetkým podľa nárokov zeleniny, ale riadi sa aj hĺbkou ornice. Pre ozimnú zeleninu musíme orať dva až tri týždne pred vysádzaním (siatím).
Pozemok na jarné vysádzanie zostáva cez zimu zoraný v hrubej brázde. Na dobrú prípravu pozemku je výhodný obracací pluh, pre­tože orba je len v jednom smere bez rozorov a skladov. Pri svahovi­tých pozemkoch by mali brázdy kopírovať vrstevnice (zachytenie vo­dy, bránenie erózii).
Jarná orba je pre svoje nepriaznivé dôsledky prípustná len vo výni­močných prípadoch (zaoranie zlého porastu ozimín a pod.). Pri jar­nej a každej inej orbe v priebehu vegetácie musíme hneď s pôdou pracovať.

Smykovanie. Smykovanie má za úlohu vyrovnať nerovnosti po­vrchu hrubej brázdy a zmenšovaním povrchu obmedziť výpar. Smykujeme čo najskôr na jar, keď hrebene brázd začínajú oschýnať a roz­padávať sa. Smykujeme šikmo na smer brázd hladkými alebo ozube­nými šmykmi. Na uľahnutých pôdach vo vlhkejších oblastiach je na prvé ošetrenie pôdy po zime výhodnejšie použiť hrebeňové brány a len po preschnutí šmyk.

Bránenie. Pri príprave pôdy pred vysádzaním zeleniny bránenie slúži na urovnanie pozemku, drvenie menších hrúd, zapracovanie priemyselných hnojív a ničenie vzídených burín. Pre neskoršie sade­nú alebo siatu zeleninu sa bránenie opakuje.

Kyprenie. Kyprením dosahujeme spracovanie pôdy do väčšej hĺbky než bránami, bez toho, že by dochádzalo k obracaniu kyprenej vrstvy. Pôda sa drobí, premieša, prevzdušňuje a zbavuje burín. Pre jarné vysádzame zeleniny je kyprenie výhodné, pretože sa pri ňom lepšie prehrieva pôda. Kypriče možno použiť aj na zapracovanie prie­myselných hnojív do pôdy.

Valcovanie. Valcovanie slúži na spevnenie pôdy, drvenie hrúd a urovnanie pozemku pre značkovač alebo sejbu. Uvalcovaním pozem­ku po výseve dosiahneme napojenie kapilarity a prívod vlahy k seme­nám zo spodných vrstiev.
Značkovanie. Značenie riadkov a vzdialenosti v riadkoch sa na ma­lých plochách robí ručnými značkovačmi, na väčších pozemkoch vysadzovačom alebo sejačkou.

 
24. Ošetrovanie zeleniny po výsadbe a počas rastu:

Ošetrovanie zeleniny po vysadení alebo po priamej sejbe v období vegetácie je vlastne súbor opatrení (agrotechnických zásahov) sme­rujúcich k optimalizácii podmienok rastu a vývinu pestovanej zeleni­ny v závislosti od priebehu počasia. Na ošetrovanie zeleniny na po­zemku patria tieto práce:
Zavlažovaníe má význam len vtedy, ak sa voda dodá rastlinám včas. Výsadbu z rozsádzanej priesady treba zavlažiť hneď po vysade­ní. Ak vysadené priesady zavädnú, spomaľuje sa zakoreňovanie, pri niektorých druhoch opadnú listy, a to spôsobuje oneskorenie vývinu a oddialenie zberu. Výber závlahy závisí od veľkosti zavlažovaného pozemku, od pôdnych podmienok, druhu plodiny a prevádzkových pomerov.
Prihnojovanie — vykonávame najčastejšie vo forme listovej výživy cez listy tekutými hnojivami, alebo cez pôdu naširoko, keď aplikuje­me tuhé, väčšinou granulované hnojivá. Prihnojovanie do riadkov, špetkovanie a krúžkovanie sa vo veľkovýrobe nepoužíva. Na apliká­ciu tuhých hnojív sa používa tanierový rozhadzovač, ktorý je nesený traktorom. Tekuté hnojivá sa aplikujú buď priamo do pôdy (napr. čpavkovačom) alebo ako mimokoreňová výživa cez list rozličnými postrekovačmi, rosičmi a zahmľovačmi. Na menších plochách a v skleníkoch sa používa ručný postrekovač alebo chrbtový motorový rosič.
Na veľkých plochách sa používa traktorový nesený postrekovač, traktorový závesný postrekovač alebo automobilový postrekovač na nákladný automobil. Ďalej sa používajú samohybné postrekovače. V skleníkoch a na menších plochách sa prihnojuje spoločne so zálievkou. Používa sa prietokový prihnojovač, ktorý sa napája na roz­vodné potrubie. Premývaním hnojiva v prietokovom prihnojovaní sa zalievková voda nasycuje hnojivom.
Medziriadková kultivácia — sa kombinuje s herbicídnym ošetre­ním. Herbicídne ošetrenie velmi uľahčuje medziriadkovú kultiváciu. Najčastejšie sa vykonáva plečkovanie. Piecky, ktoré sa používajú za vegetácie, sú rozličných typov a konštrukcie. Musia mať nastaviteľnú šírku riadkov, hĺbku záberu a vymeniteľné radličky. Najčastejšie sa používajú rotačné plečky, prutové, hrebeňové brány a rozličné kypriče.
Okopávka dopĺňa plečkovanie tam, kde plečky nezasiahli. Vyko­náva sa ručne. Motorové okopávačky sú jednoriadkové pôdne frézy, používajú sa len na menších plochách a v rýchliarňach.
Jednotenie — je pretrhávka hustého porastu rastlín tak, že silnejšie jedince zostávajú v určitom spone a ostatné rastliny sa odstránia. Na malých plochách sa vykonáva ručne, na veľkých plochách sa vykoná­va prebránením porastu. Vo veľkovýrobe jednotenie odpadá, preto­že sa vykonávajú presné výsevy špeciálnymi sejačkami.
Kopcovanie (prihŕňanie, naorávanie, oborávanie) je nahŕňanie ze­miny k rastlinám, čím sa zlepšuje zakoreňovanie. Nahŕňaním sa tiež môžu rastliny bieliť (napr. pór, špargľa, zeler stopkový). Kopcovanie je potrebné aj pre mechanizovaný zber rajčiakov pomocou zberača. Niektoré rastliny naopak, nahŕňanie neznášajú (napr. šalát, kaleráb, zeler, cibuľa).
Nastielanie (mulčovanie) je pokrývanie pôdy medzi rastlinami orga­nickou hmotou alebo polyetylénovými fóliami. Na veľkých plochách sa nastiela polyetylénová fólia, najčastejšie čierna, ktorá zlepšuje te­pelné pomery v pôde. Fólia sa pokladá plošne alebo riadkovo. Vyko­náva sa nastieľačom fólie. Používa sa pri šalátových uhorkách a sko­rých zemiakoch.
Ochrana proti chorobám a škodcom — zabraňuje škodám na úro­dách a kvalite zeleniny. Z hľadiska ochrany životného prostredia a zdravotne nezávadnej zeleniny je dôležitá preventívna ochrana.
Bio1ogickú ochranu možno aplikovať v uzatvorených priesto­roch.
Chemická ochrana sa vykonáva až pri takom množstve škod­cov alebo výskyte chorôb, keď je prekročený prah hospodárskej ško­dlivosti. Chemické prípravky s® používajú prevažne v tekutej forme, najčastejšie postrekovaním, rosením alebo zahmlievaním. Na apliká­ciu sa používajú rovnaké typy postrekovačov ako na mimokoreňovú výživu. Chemické prípravky sa používajú väčšinou súčasne s mimo- koreňovou výživou. Ošetrenie herbicídmi sa vykonáva samostatne.

 
25. Zavlažovanie, prihnojovanie, okopávka, Jednotenie, plečkovanie, nahŕňanie, nastielanie

Zavlažovanie.
Väčšina zeleniny obsahuje 80—90 % vody. Ak si zá­roveň uvedomíme, že voda je pre rastlinu dopravným prostriedkom živín a plní ďalšie dôležité funkcie (napr. priama účasť na asimilácii), je zrejmé, akým dôležitým vegetačným faktorom je. Skoré a dosta­točné zavlažovanie v závislosti od prírodného zdroja vody je prvým predpokladom vysokej úrody potrebnej kvality. Dostatok vody a väčšinou prvé zavlažovanie potrebuje zelenina bezprostredne po vy­sadení alebo priamej sejbe.
Dávka závlahovej vody vždy závisí od prírodných zrážok, vlhkosti pôdy, hladiny podzemnej vody a ďalších podmienok. Prvé zavlažovanie po vysadení je lepšie vykonať vo večerných alebo ranných hodinách, pokiaľ možno pri bezvetrí (pravidelnejšie zavlažovanie). Teplota zá­vlahovej vody by sa nemala príliš líšiť od teploty vzduchu.
V ďalšom priebehu vegetácie sa zavlažuje:
— hlúbová zelenina pri najväčšom narastaní hmoty. Zvýšenú po­zornosť vyžaduje karfiol a jarné hlúboviny. S pôdnou vlahou lepšie hospodária hlúboviny z priamej sejby než z predpestovaných priesad, pretože vytvárajú hlbšiu koreňovú sústavu;
— listová zelenina zvyšuje svoje nároky na vodu až tri týždne pred zberom. Dôležitá je primeranosť zavlažovania (podhnívanie);
— plodová zelenina je náročná na vlahu najmä v období najväčšie­ho narastania. V období zrenia plodov je citlivá na vlhkostné výkyvy (praskanie rajčiakov, choroby);
— strukoviny a cibuľová zelenina (cibuľa, cesnak) sú na zavlažova­nie najmenej náročné. Zvýšenú potrebu vykazujú v období nasade­nia strukov (strukoviny) a rastu cibúľ (cibuľoviny);
— koreňová zelenina (okrem zeleru) vyžaduje primerane vlhkú pôdu počas celého vegetačného obdobia. Citlivá je v období vzchádzania, po vyjednotení a najmä v období najväčšieho rastu koreňov, keď výkyv sucho-vlhko je obyčajne príčinou popraskania koreňov mrkvy. Najnáročnejší na vlahu je zeler, ktorý je pôvodne bahennou rastlinou.
Zdroje závlahovej vody na pestovanie zeleniny (rieky, rybníky, studne) musia byť hygienicky nezávadné, bez choroboplodných zá­rodkov. Priemerná závlaha sa pohybuje okolo 20 mm (20 1 vody na 1 m2).
 
Prihnojovanie.
Prihnojovaním rozumieme vyrovnávanie potreby živín v priebehu vegetácie. Treba citlivo reagovať na stav porastu pes­tovanej zeleniny a Podľa neho vyberať hnojivá a techniku prihnojovania.
Na prihnoj ovanie v priebehu vegetácie najčastejšie používame du­síkaté hnojivá. Najvhodnejšími hnojivami na prihnojovanie na po­vrch pôdy sú liadok vápenatý, liadok amónny s vápencom, prípadne dusičnan amónny. Hnojenie dusíkom pri zelenine obyčajne rozdeľujeme do dvoch až troch dávok, pretože dusík sa ľahko vyplavuje do spodiny. Prvá dáv­ka, obyčajne dve tretiny celkového množstva, sa aplikuje pri základ­nom hnojení. Zostávajúca jedna tretina sa rozdeľuje na dve prihnojovania počas vegetácie. Prvé prihnojovanie býva po jednotení alebo zakoreňovaní vysadeného sadiva, drahé pred zapojením porastu. Pri správnom základnom hnojení by pri zelenine prihnojovanie inými prvkami nemalo prichádzať do úvahy. Stane sa však, že zložitý chemizmus pôdy zablokuje príjem niektorého prvku rastlinou, aj keď je v pôde obsiahnutý. V takom prípade je vhodné použiť príslušné hnojivo, rozpustené vo vode, na prihnojovanie na list. Použijeme vždy také hnojivo, ktoré má príslušný prvok vo forme hneď prijateľ­nej rastlinou.
 
Boj preli burinám.
Burinou je na danom pozemku každá rastlina, ktorú sme úmyselne nezasiali či nevysadili. Burinové rastliny rozlič­ných čeľadí a rastlinných rodov sú často príbuzné zelenine, ktorú pes­tujeme. Mávajú spoločné choroby a škodcov a sú ich hostiteľmi. Kul­túrnym rastlinám škodia aj odoberaním živín, vlahy a zatienením, čím podstatne znižujú úrody. V boji proti burinám používame agro- technické zásahy, ktorými rast burín potláčame. Medzi mechanické zásahy patrí plečkovanie a okopávka, k chemickým zásahom patrí použitie herbicídov.
 
Plečkovanie.
Plečkovaním rozumieme kultiváciu pôdy medzi riad­kami a tam, kde to spon dovolí a priečne na ne. Úlohou plečkovania je zlepšenie fyzikálnych vlastností pôdy. Prevzdušňuje vrchnú vrst­vičku, čím preruší vzlínanie spodnej vody k povrchu a zníži tak jej odparovanie. Plečkovaním rozrušujeme pôdny prísušok a ničíme bu­riny. Účinné je najmä za suchšieho slnečného počasia, pretože podre­zaná burina skoro zaschne. So zvyšujúcou sa vlhkosťou znižuje sa účinnosť plečkovania. Každý agrotechnický zásah je potrebné vyko­nať včas. Termín na plečkovanie je začiatok tvorby pôdneho prísušku alebo vzchádzanie burinových rastlín. Pri slnečnom, teplom počasí plečkujeme len do hĺbky nevyhnutne potrebnej, pretože vyschýna len nakyprená časť pôdy.
 
Okopávka.
Okopávkou rozumieme ručné dokončenie kultivácie pozemku motykou v miestach, kde okolo rastlín nezasiahla plečka. Býva spojená s pletím a jednotením, prípadne nahrnutím pôdy k ze­leninám, ktoré to vyžadujú.
 
Nastielanie.
Nastielanie alebo mulčovanie priaznivo ovplyvňuje skorosŕ a výšku úrody, najmä pri teplomilnej zelenine. Tradičné ma­teriály, ako pokosená tráva, slamnatý hnoj a pod. ustupujú vo veľko­výrobe do pozadia a sú vhodné viac pre záhradkárov.
Najbežnejšie sa preto stáva použitie fólií z plastov. Nastielaním pôdy fóliou sa výrazne znižuje odparovanie vody z pôdy, zabraňuje sa tvorbe pôdneho prísušku, znižujú sa straty živín vyplavením, zvy­šuje sa teplota pôdy a priaznivejším prostredím zvyšuje činnosť pôd­nych mikroorganizmov. Nepriesvitná fólia potláča rast burín. Pri použití priesvitnej fólie burina zo začiatku bujne rastie, ale neskôr ju vyššie teploty potláčajú. Na nastielanie sa používa fólia hrubá 03 až 0,05 mm.
 
Jednotenie.
Jednotenie alebo pretrhávanie je úkon, ktorým po priamej sejbe zeleniny do riadkov určíme konečný spon. Je to po­merne namáhavá práca a ako každá ručná práca aj nákladná. Snahou všetkých pestovateľov zeleniny je aj túto prácu v čo najväčšej miere prenechať strojom. Prvým predpokladom k tomu však je kvalitne ka­librované osivo s vysokým percentom klíčivosti. V takých prípadoch uľahčí prácu sejačka na presnú sejbu (napr. NIBEX). Jednotíme v ča­se, keď má zelenina jeden až dva pravé listy. Pri nerovnomernom vzchádzaní sa porast predjednotí a konečný počet rastlín určí až dru­hé jednotenie. Chýbajúce rastliny možno nahradiť z jednotených sadencov, najmä pri hlúbovinách. Pôda v období jednotenia by mala byť primerane vlhká, aby sa rastliny pri kontrolovaní nepretrhávali.

 
26. Ochrana proti chorobám, škodcom a burinám

Choroby a škodcovia zeleniny často znižujú úrodu jednotlivých druhov zeleniny, najmä v úzko špecializovaných zeleninárskych pod­nikoch. Na pozemkoch týchto podnikov sa obyčajne v krátkych osevných postupoch striedajú príbuzné zeleniny, ktoré majú veľa spoloč­ných chorôb a škodcov. Choroby a škodcovia väčšinou prezimujú v pôde a na jar napádajú hostiteľskú rastlinu. Často sa im podarí prečkať aj niekoľko rokov na burinových i kultúrnych rastlinách. Pri vhodnom osevnom postupe je súbor chorôb a škodcov schopný zničiť aj celý porast zeleniny. Veľké škody spôsobujú choroby i škodcovia na uskladnenej zelenine. Ak má pestovateľ proti chorobám a škodcom zakročiť, musí skoro a účinne škodlivé činitele identifikovať.

Choroby zeleniny delíme na:
1. Fyziologické — ako vieme už z prvého ročníka, ide o choro­by spôsobované nepriaznivým vplyvom vegetačných faktorov (teplo, chlad, voda, pôda, vzduch, svetlo, výživa alebo nevhodné použitie pesticídov).
2. Vírusové (virózy) a mykoplazmy —choroby spôso­bované bezbunkovými organizmami.
3. Baktériové (bakteriózy) —niektoré baktérie spôsobujú vážne ochorenie zeleniny v poraste i pri uskladnení.
4. Hubové (mykózy) — spôsobujú huby z niekoľkých bota­nických tried s rozličným vývinom. Chemické prípravky aplikované proti nim nazývame hubomorné (fungicídy).
 
Škodcovia zeleniny pochádzajú z rozličných živočíšnych tried a rodov. Najväčšie zastúpenie má trieda hmyz (Insecta), a to najčastejšie z rodu motýľov (ich húseničky škodia požerom), dvojkrídlovcov (napr. larvy kvetoviek), rovnokrídlovcov (vošky, molice a i.), chrobákov (väčšinou škodia ich larvy, napr. kováčiky, drôtovce, ale aj imága, napr. drobčík). Prípravky proti škodlivému hmyzu nazývame insekticídy.
Ďalšie živočíšne triedy nie sú už také početné. Ich zástupcovia však stihnú narobiť dosť škôd. Zo škodcov týchto tried menujeme aspoň hlavných zástupcov: háďatká, ulitníky, roztoče a celý rad hlodavcov. Medzi škodcov v zeleninových porastoch však môžeme zaradiť aj vyš­šie živočíchy.
 
Ochrana proti chorobám a škodcom môže byť preventívna, čo znamená všetkými dostupnými opatreniami predchádzať výskytu a vývinu škodlivých činiteľov. K účinným pre­ventívnym spôsobom ochrany patrí:
a) dodržiavanie zásady striedania plodín v osevnom postupe,
b) boj proti burinám,
c) dodržiavanie agrotechnických termínov,
d) kvalitná a včasná príprava pôdy,
e) likvidácia napadnutých zvyškov rastlín,
f) likvidácia (i chemická) prenášačov chorôb,
g) snažiť sa o vyrovnanosť vegetačných činiteľov,
h) šľachtenie kultivarov zeleniny na odolnosti,
i) správne hnojenie, zvyšujúce odolnosť rastlín proti chorobám a škodcom,
j) používať kvalitné, zdravé osivo, ktoré úspešne prešlo uznávacím pokračovaním,
k) pri uskladňovaní zeleniny zabezpečiť také podmienky, ktoré bránia vzniku a rozširovaniu skladových chorôb. Musíme najmä dbať na to, aby uskladňovacie priestory boli čisté, dobre vetrané s možnos­ťou regulácie teploty a vzdušnej vlhkosti.
 
1. Mechanické a fyzikálne spôsoby boja proti škodlivým či­niteľom sú väčšinou prácne a nákladné. Patria sem žlté doštičky na­treté lepom (žltá farba láka hmyz), ktoré sa používajú najmä v skle­níkoch, ale aj v signalizácii výskytu škodcov v poľných podmienkach.
Ďalej môžeme menovať odstraňovanie napadnutých rastlín, alebo ich častí a i. Z fyzikálnych spôsobov boja treba menovať preparovanie zemín pred sejbou alebo rozsádzaním.

2. Biologická ochrana sa zameriava na používanie živých or­ganizmov na ničenie alebo obmedzenie chorôb a škodcov. Patrí sem aj použitie feromónov (pachové látky samičiek) na dezorientáciu samcov (alebo ich prilákanie na „mucholapku“ s feromónom). Samčekovia hmyzu cítia feromón na vzdialenosť niekoľko kilometrov.
V štádiu výskumu je použitie tzv. juvenilných hormónov (hmyz nedo­speje) a chemosterilátov (spôsobuje neplodnosť hmyzu).

3. Chemická ochrana. Výhodou chemických zásahov v och­rane rastlín je, že modernými strojmi môžeme ošetriť veľké plochy zeleniny v období najvyššieho štádia ohrozenia chorobami alebo škodcami. Nevýhodou môže byť — najmä pri neodbornom použití prípravku — negatívne ovplyvnenie prostredia (napr. likvidácia pri­rodzených nepriateľov škodcov). Z tohto dôvodu by mal byť každý chemický zásah dobre uvážený. Každý chemický prípravok (domácej aj zahraničnej výroby), kým sa používa v poľnohospodárskej praxi, musí byť odskúšaný. Prípravok povoľuje MP na základe návrhu UKSÚF a jeho možnosť používania je zaznamenaná v zozname povolených prípravkov na ochranu rastlín pre daný rok.
Pri používaní a uskladňovaní pesticídov treba dodržiavať zdravot­né a bezpečnostné predpisy, dané platnou vyhláškou o jedoch a iných látkach škodlivých zdraviu. Pre každý prípravok je určená ochranná lehota, ktorá znamená minimálny počet dní medzi posledným ošetre­ním zeleniny a zberom. Všetky základné údaje o prípravku a jeho použití nájdeme obyčajne na obale, vrátane spôsobu prvej pomoci pri zasiahnutí pracovníka. Celý návod treba vopred preštudovať.
Morenie osiva a sadiva. Súčasťou prípravy osiva a sadiva (cesnak, sadzačka cibule) je morenie chemickými prípravkami proti chorobám a škodcom, ktoré sa nimi prenášajú a poškodzujú porasty už v prvých fázach vývinu.
 
Použitie herbicídov v boji proti burinám v zelenine.

Tento zákrok dnes považujeme za nevyhnutný doplnok agrotechniky v intenzívnej a moderne organizovanej výrobe zeleniny. Nové technológie, nedos­tatok pracovných síl, agrotechnické termíny, špecializácia výroby, organizácia práce a nasadenie strojov v podmienkach intenzívnej veľkovýroby často vedú k šíreniu burín, ktoré už z praktického či ekonomického hľadiska nemožno vyničiť inak než chemicky — her­bicídom. Vždy však treba dbať na uplatňovanie celého komplexu zá­sahov proti burinám. Nadmerné použitie herbicídov môže mať zápor­ný vplyv na pôdu i životné prostredie.
Podľa obdobia použitia rozlišujeme aplikáciu herbicídov v zeleni­nách takto:
1. pred vysádzaním (sejbou),
2. po sejbe pred vzídením zeleniny (preemergentné herbicídy),
3. po vysadení na list kultúrnych rastlín, krátko po vzídení burín (postemergentné herbicídy),
4. po zbere na vzídené buriny (pýr).
V zeleninárstve v boji proti burinám používame tzv. selektívne herbicídy, ktoré sa môžu používať len pre niektoré druhy zeleniny a so zameraním proti niektorej skupine burín. Totálne herbicídy mož­no použiť len na zaburinených, nevyužívaných miestach okolo plotov a pod. Osobitnú skupinu tvoria herbicídy, ktoré rozkladajú listovú zeleň. Tieto sa v zeleninárstve využívajú preemergentne.

 
27. Zber zeleniny – určovanie zberovej zrelosti

Zberom zeleniny vrcholia všetky pestovateľské práce. Zber je technicky a časové náročný. Pri pestovaní niektorých druhov zeleni­ny, ako reďkovky, rajčiakov, karotky a šalátu predstavuje temer štvrtinu práce potrebnej na pestovanie. Väčšina zeleniny je v období zberu náchylná na poškodenie. Preto pokiaľ ide o zeleninu určenú na priamy konzum, bude aj naďalej nevyhnutný veľký podiel ručnej prá­ce. Ďalšia náročnosť zberu spočíva v tom, že zeleninu treba zobrať v krátkom časovom úseku. V prípade oneskorenia, alebo predčasné­ho zberu sa zelenina znehodnocuje (vybieha do kvetu — šalát, drevnatenie — kaleráb, reďkovka, prezrievanie — rajčiaky).
 
URČENIE ZBEROVEJ ZRELOSTI
Na určenie správneho obdobia zberu musíme vedieť, na aký účel bude zobraná zelenina slúžiť. Či je určená na priamy konzum, na spracovanie alebo na uskladnenie.
Z hľadiska účelu sa rozlišuje:
Technologická zrelosť — je taký stupeň vývinu, pri ktorom je zele­nina najvhodnejšia na priemyselné spracovanie na určitý druh výrob­ku.
Zberová zrelosť — predchádza konzumnej zrelosti. V tomto stave sa zberá zelenina, ktorá sa bude dlhší čas prepravovať.
Konzumná zrelosť — je taký stupeň vývinu, pri ktorom má zelenina najlepšie chuťové vlastnosti a je najvhodnejšia na priamy konzum. Zelenina sa zberá vyzretá (hrášok, fazuľa), vyfarbená (rajčiaky), ale­bo v čase, keď dosiahla veľkosť, hmotnosť, ktorú určuje STN (kale­ráb, uhorky, šalát).
Fyziologická zrelosť botanická — je taký stupeň vývinu plodu, keď sú semená úplne vyvinuté a za určitých podmienok schopné vyklíčiť.
Dôležité je určenie zrelosti. Zrelosť sa zisťuje pomocou subjektív­nych senzorických (zmyslových) znakov alebo objektívne, pomocou merateľných hodnôt.
Subjektívne znaky — veľkosť, vyfarbenie, chuť dužiny, sfarbe­nie semien, oddeliteľnosť stopiek od materskej rastliny.
Objektívne metódy — meranie obsahu chemických látok, napr. cukru, škrobu (refraktometricky), meranie konzistencie plo­dov.
Najvhodnejšie obdobie zberu na uskladňovanie zeleniny treba vo­liť v závislosti od druhu zeleniny a od spôsobu uskladňovania.

 
28. Spôsoby zberu

Zeleninu možno zberať rozličnými spôsobmi podľa druhu, kultiva­ru, obdobia zberu a pozberovej úpravy.
Zberá sa buď postupne — prebierkou, tento spôsob zberu je takmer vždy ručný, alebo naraz — jednorazovo, tu sa vo väčšej miere uplatňuje mechanizácia.
Postupný zber je taký, pri ktorom sa z porastu vyberajú jed­notlivé rastliny alebo ich časti. Týmto spôsobom sa zberá väčšina sko­rej zeleniny (šalát a hlúboviny) alebo zelenina, ktorá dozrieva po­stupne (uhorky nakladačky, šalátové uhorky, rajčiaky). Výhodou tohto spôsobu je vyšší finančný efekt a plynulé zásobovanie trhu čer­stvou zeleninou. Nevýhodou sú vyššie náklady na zber.
Pri jednorazovom zbere sa všetky rastliny z pozemku zobe­rú naraz. Tento spôsob sa používa pri neskorých druhoch zeleniny.
Prednosťou jednorazového zberu je zníženie nákladov na zber, ne­výhodou je veľká pracovná špička.
Ak cheme zber riadne pripraviť, treba vychádzať zo zberového plá­nu, ktorý obsahuje prípravné práce (zabezpečenie mechanizácie, obalov, skladov, pracovníkov), vlastný zber a práce po zbere (triede­nie, čistenie, balenie, expedícia).
Priebeh zberu závisí od správneho odhadu výšky úrody, lej odhad vykonáme tak, že najskôr prejdeme celú plochu, ktorú budeme zbe­rať. Na nej vyberieme miesto, ktoré najviac zodpovedá priemeru, od­meriame a označíme vhodne veľkú plochu. Na tejto ploche spočíta­me všetky rastliny a odhadneme zastúpenie v jednotlivých akostných triedach. Tento čiastkový výsledok prepočítame na celú plochu a vy­jadríme hmotnostne podľa zásady, že na 1 kg zeleniny sa ráta s 1 ks karfiolu, 1 ks skorej kapusty, 2 ks skorého kelu, 3 zväzkami karotky po 10 ks, 6 zväzkami reďkovky po 10 ks, 6 ks skorých kalerábov, 6 hlávkami šalátu, 10 ks paprík, 10 zväzkami pažítky po 100 g a pod. Počet pracov­níkov zabezpečíme z odhadu zberu a podľa výkonových noriem, s prihliadnutím na využitú mechanizáciu pri zbere.
 
 
29. Organizácia a technika zberu.
 
Pracovníci musia byť pred začatím práce oboznámení s normami pre zber.
Dodávku zeleniny ohlasujeme najmenej dva dni vopred organizá­cii, ktorá výkup vykonáva. Pri ohlasovaní sa uvádza druh, množstvo a približne aj akosť. Zároveň sa s organizáciou dohodne spôsob bale­nia, miesto odberu, spôsob dopravy. Vopred zabezpečujeme potreb­né obaly v dostatočnom množstve a rozvezieme ich po pozemku, kde sa bude zberať. Ak budeme zeleninu dodávať spotrebiteľovi, musíme pripraviť aj štítky na označenie obalov s vytriedenou zeleninou.
 
Technika zberu je spôsob, ktorým sa zberá zrelá zelenina. Na malých plochách a pri prebierkovom zbere sa zberá ručne. Pri tomto spôsobe sú pracovníci obyčajne rozdelení do niekoľkých skupín. Jed­na skupina zeleninu zberá a ukladá do prepravných obalov. Druhá skupina ju vynáša na okraj poľa, kde sa triedi a ukladá do transport­ných obalov, ktoré sú vybavené štítkami. Tento spôsob zberu je veľ­mi namáhavý.
Zber na veľkých plochách uľahčuje využívanie rozličných mechani­začných prostriedkov. Medzi ne patria rozličné zberacie plošiny alebo špeciálne zberače určené pre jednotlivé skupiny zeleniny, ktoré sú sú­časťou technologických liniek pri veľkovýrobe zeleniny.
Zber zeleniny je najnáročnejšou časťou výrobného proce­su. Tvorí asi 50 % všetkých pestovateľských prác v závislosti od druhu zeleniny. Používanie mechanizačných prostriedkov pri zbere závisí od biologických zvláštností jednotlivých druhov zeleniny. Túto me­chanizáciu je výhodné využívať (z ekonomického hľadiska) na väč­ších plochách. S mechanizovaným zberom úzko súvisí spôsob výsevu alebo vysádzania. Treba dodržiavať normalizované vzdialenosti. Jed­notlivé typy zberačov zodpovedajú aj rozličným technologickým spô­sobom zberu (jednorazová prebierka). Podľa technológie môžeme zberače rozdeliť na univerzálne a špeciálne. Pri použití univerzálnych strojov je práca len čiastočne mechanizovaná, zberá sa ručne, najčas­tejšie prebierkou. Tieto stroje sa používajú pri rozličných druhoch zeleniny.
 
Univerzálne stroje
Zberacia plošina — jednoosový príves na zber a prepravu ze­leniny, ktorý sa používa na zber prebierkou, najčastejšie skorých hlúbovín, šalátu a šalátových uhoriek.
Zberači dopravník — plošný zberač zeleniny, používa sa na zber prebierkou rajčiakov a uhoriek.
Pri využití špeciálnych strojov je zber plne mechanizovaný. Tieto stroje sa určené na zber len jedného druhu zeleniny.
 
30. Trhová úprava zeleniny.
 
Trhová úprava zeleniny zahŕňa triedenie, dopravu a vlastný výkup. Všetky tieto postupy spolu navzájom súvisia a sledujú plynulé záso­bovanie trhu čerstvou, kvalitnou zeleninou v dostatočnom množstve.
V súčasnom období sú rozdiely medzi veľkovýrobným spôsobom pes­tovania zeleniny a jej konečnou úpravou. Rozdiely sú spôsobené naj­mä sezónnosťou výroby, kolísaním výšky úrod a rozdielnou kvalitou. Kolísanie sa stále znižuje výstavbou pozberových liniek a budovaním zodpovedajúcich skladov a chladiarní. V súčasnom období sa na us­kladnenie zeleniny používajú ešte rozličné stodoly, pivnice, hroble, prípadne pareniská. Všetky tieto priestory sú na uskladňovanie ne­vhodné.
Vo vybudovaných pozberových strediskách sa zelenina čistí, t. j. zbavuje zvyškov zeminy (odhliňovač koreňovej zeleniny, predčistička cibule), prebytočných koreňov a listov. Po očistení hneď triedime podľa Slovenských technických noriem (STN), ktoré obsahujú predpisy o triedení zeleniny podľa akosti, vzhľadu, veľkosti, prebera­ní tovaru, druhoch predpísaných obalov a pod. V STN je uvedené všetko, čím sa musí pestovateľ i výkupca riadiť pri preberaní tovaru. Hlavnou časťou noriem sú akostné triedy.

Akostné triedy
Pre väčšinu zeleniny je určená I. a II. akostná trieda, predtým pou­žívaná III. trieda sa hodnotí ako neštandard a je určená na spracova­nie. Ďalej je v STN pri niektorých druhoch zeleniny povolený výber — zelenina tejto akostnej triedy je najkvalitnejšia.
 
Triedenie
Triedeniu treba venovať veľkú pozornosť. ¥ prípade, že je zelenina zle pretriedená, alebo obsahuje väčšie množstvo nečistôt, zaraďuje sa do nižšej akostnej triedy, čo má aj ekonomický dopad. STN určuje akosť zeleniny nielen podľa vonkajších znakov (veľkosť, farba), ale aj vnútorných (pevnosť dužiny, chuť). Pri niektorých druhoch zeleniny sa vykonáva ešte ručné triedenie, ale dnes sa už väčšina druhov triedi mechanizované. Triediace stroje pracujú na rozličných princípoch. Sitové alebo roštové triedičky, napr. triedička na cibuľu. Kalibrovacie stroje s klinovými remeňmi na rajčiaky alebo kruhové triedičky. Linka Variman — princíp skladacích článkov, ktoré prepúšťajú urči­té veľkosti plodov.
 
Pranie
Po vytriedení možno niektoré druhy zeleniny pred dodávkou spo­trebiteľovi oprať. Pranie sa používa pri tom druhu zeleniny, ktorý je určený na rýchlu spotrebu, a ktorý sa nebude prepravovať na veľké vzdialenosti. Opraná zelenina je menej trvanlivá a rýchlejšie sa kazí.
 
Balenie
Vytriedená, opraná zelenina sa balí do normalizovaných obalov. Obaly majú zeleninu chrániť pred poškodením a uľahčujú pozberovú manipuláciu. Najčastejšie sa používajú polyetylénové prepravky (PE), sú ľahké, pevné a umývateľné. Na transport z poľa sa používa­jú obradové palety s rozmermi 0,8 X 1,2 m alebo 1,0 X 1,2 m. Nie­ktorý druh zeleniny sa vrecuje (cibuľa).
 
Spotrebiteľské balenie —- zlepšuje distribúciu zeleniny, umožňuje samoobslužný predaj, znižuje stratu na akosti a množstve. Súčasťou tohto balenia je dávkovanie a váženie. Balenie sa väčšinou robí na plnoautomatických dávkovacích strojoch, ktoré súčasne oz­načujú cenu, množstvo a akosť. Všetky druhy obalov sú opatrené štít­kom, ktorý obsahuje údaje o výrobcovi, druhu zeleniny, hmotnosti, počte kusov, zväzkov a dni dodávky.
 
Doprava
Takto pripravenú zeleninu prepravujeme do výkupu alebo priamo k spotrebiteľovi. Dopravu a výkup treba organizovať tak, aby sa zele­nina neznehodnocovala dlhou prepravou a uskladňovaním bez chla­denia. Z tohto hľadiska môžeme zeleninu rozdeliť do niekoľkých sku­pín:
·         uskladňovanie 1 deň — listová zelenina,
·         uskladňovanie 2 dni — struková zelenina, skoré kaleráby,
·         uskladňovanie 3 dni — plodová a koreňová zelenina s vňaťou,
·         uskladňovanie 4 dni — skoré hlúboviny,
·         uskladňovanie 5 a viac dní — neskoré hlúboviny, koreňová a cibuľová zelenina.

 
31. Požiadavky na skladovanie zeleniny.

Uskladňovaním sa rozumie uchovanie zeleniny v čerstvom stave počas rozlične dlhého obdobia. Pri uskladňovaní treba obmedziť dý­chanie a enzymatickú činnosť vhodnými uskladňovacími podmienka­mi, predovšetkým teplotou, vzdušnou vlhkosťou, chemickými látka­mi, prípadne ožarovaním. V súčasnom období sa uskladňovaniu ze­leniny venuje väčšia pozornosť, než v minulosti. Pri uskladňovaní ze­leniny v nevyhovujúcich skladoch s nevhodnými podmienkami do­chádza až k 25 % stratám. V chladených a klimatizovaných skladoch (riadená atmosféra) možno tieto straty znížiť na 4—10 % a v mno­hých prípadoch i menej. Pre úspešné uskladňovanie je dôležitá správ­na voľba druhov a kultivarov vhodných na uskladňovanie a správna agrotechnika pestovania. Zelenina určená na uskladnenie musí byť dobre vyzretá, zdravá, nepoškodená, dobre očistená a vytriedená. Súčasná technika umožňuje zabezpečiť optimálne podmienky pre uskladňovanie tovaru s veľmi malými výkyvmi. Medzi základné uskladňovacie podmienky patrí teplota, vlhkosť vzduchu, zloženie vzduchu, prevádzka chladiaceho zariadenia, úprava atmosféry v skla­doch s riadenou atmosférou a niektoré ďalšie podmienky.
 
Teplota — pre uskladňovanie zeleniny sa pohybuje medzi 1 až 4 °C. Niektorá zelenina znesie krátkodobé zníženie aj od 0 °C (pe­tržlen, zeler, cibuľa, cesnak). Teplota nad 4 °C urýchľuje dýchanie a pozberové dozrievanie a skracuje uskladňovacie obdobie. Na udržia­vanie požadovaných teplôt je potrebné, aby sklad bol riadne odizo­lovaný. Dobré uskladňovanie umožňuje aj presné meranie teplôt, ktoré sa musí vykonávať s presnosťou na 0,5 °C. Teplota sa meria pomocou diaľkových teplomerov. Teplotu vo vnútri skladu je potrebné kontrolovať opticky zväčšenými teplomermi pred okienkom na dverách. Priebeh teplôt zapisuje termograf.
 
Vlhkosť vzduchu — optimálna relatívna vlhkosť na uskladňo­vanie zeleniny je 85....90 %. Vysoká vlhkosť podporuje rozvoj cho­rôb a nízka vlhkosť zvyšuje uskladňovacie straty vyparovaním, väd­nutím a zaschýnaním. Vlhkosť vzduchu sa reguluje buď vetraním, alebo odparovaním, prípadne zahmlievaním jemnou hmlovinou. Vlhkosť vzduchu meriame ako absolútnu vlhkosť (obsah vodnej pary v g.m-3 vzduchu) a ako relatívnu vlhkosť (v percentách celkového ob­sahu vodnej pary pri danej teplote). Na presné meranie vlhkosti sa používajú psychrometre a vlasové vlhkomery. Na priebežné meranie vlhkosti sa používajú hygrografy.
 
Zloženie vzduchu — má zásadný vplyv na uskladniteľnosť zeleniny. Uskladniteľnosť sa predlžuje pri určitej koncentrácii oxidu uhličitého. Pri optimálnej koncentrácii oxidu uhličitého je takmer po­tlačené dýchanie, a tým sa zabraňuje odbúravaniu zásobných látok. Pri nadmernom zvýšení oxidu uhličitého vzniká nebezpečenstvo kva­senia uskladnených produktov.
 
Veľký vplyv na uskladniteľnosť má obdobie zberu. Zelenina rozličnými pestovateľskými zásahmi získava vlastnosti, ktoré spoma­ľujú, alebo tiež urýchľujú rozklad pletív, a tým predlžujú alebo skra­cujú uskladniteľnosť. Pri kapuste hlávkovej, cibuli, zeleri sa musí do­siahnuť určitý stupeň zrelosti, aby bolo možné tieto zeleniny dlhodo­bo uskladňovať. Na dlhodobé uskladnenie sú najvhodnejšie hlúbové zeleniny pestované z posledných výsevov. Pre rajčiaky sú znaky určo­vania, napr. sfarbenie, pevnosť dužiny atď. Treba pamätať na to, že ďalšie dozrievanie je možné až po dosiahnutí určitého štádia zrelosti. Pri väčšine, ostatných druhov zeleniny však vlastné dozrievanie neroz­lišujeme. Táto zelenina zostáva väčšinou na poli do konca vegetačné­ho obdobia.
Významne možno znížiť rozsah skládkových hnilôb predzberovým postrekom systémovým fungicídom.

 
32. Skladovanie zeleniny.

Spôsoby uskladňovania
Zelenina sa uskladňuje podľa druhu a množstva.
Krátkodobo sa uskladňuje väčšina zeleniny (listová zeleni­na, rajčiaky, uhorky, fazuľa, hrášok). Ide väčšinou o plodiny s inten­zívnou látkovou premenou. Táto zelenina sa uskladňuje v normalizo­vaných obaloch, v chladných priestoroch s dostatočnou vlhkosťou po­čas niekoľko dní, maximálne však dva mesiace.
Dlhodobo sa uskladňujú len druhy a kultivary vhodné na tento účel. Je to koreňová zelenina, niektoré hlúboviny, cibuľa a ces­nak. Uskladňuje sa počas niekoľkých mesiacov. Táto zelenina sa uskladňuje vo veľkokapacitných skladoch — chladiarňach alebo v špeciálnych skladoch s riadenou atmosférou.

Chladiarne sú povrchové stavby s riadenou izoláciou (použitie plastických hmôt — polystyrén). Chladiarne sú vybavené klimatizač­ným zariadením na úpravu teploty, vlhkosti i kvality ovzdušia. Súčas­ťou chladiarne sú predchladiace priestory, kde sa zelenina vychladí pred vlastným uskladnením. Chladiace zariadenie je súčasťou všet­kých chladiarní a skladov s riadenou atmosférou. Používajú sa rozlič­né typy chladiacich zariadení. Najdôležitejšou súčasťou chladiaceho zariadenia je výparník, ktorý je umiestnený v chladenom priestore, ďalej je to kompresor, kondenzátor, expanzný ventil a chladiace mé­dium. Ako chladiace médium sa používajú rozličné plyny, napr. amoniak, oxid siričitý, chlórmetyl a iné. Pri uskladňovaní je potrebné zvážiť aj ekonomické hľadiská, ktoré rozhodujú o vhodnosti či ne­vhodnosti uskladňovanej zeleniny. Dlhodobé uskladňovanie umož­ňuje dodávať akostnú zeleninu v mimosezónnom období za vyššie maloobchodné ceny, a tým sú uhradené náklady na jej uskladňova­nie.

Sklady s riadenou atmosférou — tieto sklady musia mať špeciálne vzduchotesné komory, kde sa klimatizačným zariadením upravuje teplota a vlhkosť vzduchu a navyše sa upravuje aj zloženie atmosféry. V tejto atmosfére sa okrem iného spomaľuje rozklad chlo­rofylu a pektínu, takže zelenina zostáva svieža, dlho zelená a pevná.
 
Pri uskladňovaní treba prihliadať na nároky jednotlivých druhov zeleniny, a týmto požiadavkám čo najviac prispôsobiť uskladňovacie podmienky.

 
33. Hygienické požiadavky zaobchádzania so zeleninou

Výkup zeleniny
Organizovaný výkup sa riadi STN, dodávateľsko-odberateľskými vzťahmi. Dodávateľ (pestovateľ) uzatvára zmluvu s výkupnými orga­nizáciami (Ovocie a zelenina, spracovateľské podniky), prípadne mô­že predávať zeleninu priamo spotrebiteľovi vo vlastných predajniach. Hospodárske zmluvy medzi dodávateľom a odberateľom sú pre obi­dve strany právnym záväzkom. Pri preberaní sa kontroluje čistota, spôsob naloženia a označenie obalov. O preberaní sa vedie záznam. Zapisuje sa druh zeleniny, hmotnosť a akosť, deň zberu a dodávky, meno a adresa dodávateľa, druh a počet obalov.
 
Hygienické zásady sa musia dodržiavať veľmi prísne, aby sa zelenina neznehodnocovala. Manipulácia so zeleninou musí prebie­hať podľa hygienických zásad. Používané obaly musia byť čisté. Obaly so zeleninou sa v pozberovom stredisku vyprázdňujú ručne alebo hydraulicky. Pre niektorý druh zeleniny je vhodné obsah vyklápať do vody — inverzný systém. Znižuje sa tým poškodenie plodín, do­siahne sa vyšší výkon a ľahšia nadväznosť pri ďalších úpravách. Medzi ďalšie ošetrenie patrí suché čistenie, umývanie (pračky), sprchovanie (tlaková voda), sušenie, presušovanie cibule a cesnaku, ošetrenie teplom (zníženie množstva povrchovej mikroflóry), predchladzovanie (používa sa hneď po zbere, spomaľuje nežiadúce procesy zrenia).

Návrat na obsah