Tematický plán a učivo predmetu - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov

·         poľné kultúry a zeleninu (agrotechnika)

·         krmoviny na ornej pôde a trvalé trávne porasty (pratotechnika)

·         ovocné dreviny (pomotechnika)

·         špeciálne kultúry – vinič e chmeľ (agrotechnika a systém pestovania viniča)

·         hustosiate obilniny         – 45,8 %

·         kukurica                       – 10,3 %

·         jednoročné krmoviny     – 10,0 %

·         olejniny                        – 13,2 %

·         viacročné krmoviny       –   8,5 %

·         strukoviny                    –   3,8 %

·         technické plodiny          –   3,5 %

·         zelenina                       –   3,0 %

·         zemiaky                       –   2,0 %

·         Základná príprava pôdy – podmietka, orba

·         Predsejbová príprava pôdy – smykovanie, bránenie, kombinátorovanie a príprava osivového alebo sadivového lôžka

·         Predsejbová regulácia živinového režimu – aplikácia minerálnych a organických hnojív

·         Predsejbová regulácia škodlivých biotických faktorov – preemergentná aplikácia pesticídov

·         Sejba a zakladanie porastov – sejba a jej parametre, jednotenie porastov, prebierka v porastoch

·         Mechanické ošetrovanie porastov – bránenie na ostro, bránenie na tupo, plečkovanie, priorávanie a ohŕňanie rastlín, mechanická a termická likvidácia burín

·         Výživa porastov – kultivačné prihnojovanie a aplikácia hnojivých roztokov na list

·         Chemické ošetrovanie porastov – postemergentná aplikácia pesticídov

·         Zber a základné ošetrenie rastlinnej produkcie.

Vznik života. Chemický základ života.

Pod vznikom života rozumieme prvotný vznik živej hmoty, pričom o tomto vzniku existuje mnoho teórií:

• súčasná prírodovedecká teória(pôvodne Oparinova teória), že život vznikol postupným vývojom z neživej hmoty priamo na Zemi(abiogenéza);
  
• teória, že živá hmota vznikla samovoľne z neživej hmoty;
  
• teória o večnosti života (eternizmus);
  
• teória, že život na Zemi vznikol zásahom mimozemskej civilizácie (paleoastronautika);
  
• teória o vzniku života zásahom nadprirodzenej sily alebo bytosti (kreacionizmus a stvorenie)
  

Kreacionizmus (z latinského creatio = tvorenie, stvorenie) tvrdí, že svet vznikol zásahom inteligentnej nadprirodzenej bytosti (že svet stvoril Boh).

Ďalšie súvisiace disciplíny:

Fyziológia rastlín – skúma a vysvetľuje životné prejavy rastlín a funkcie ich orgánov.

Metabolizmus – výmena látok medzi organizmom a prostredím a následne premena látok vnútri organizmu spojená s tvorbou a uvoľňovaním energie.

Kolobeh prvkov v prírode.

Naša biosféra je založená na biogeochemických cykloch, v ktorých prebieha obeh základných biogénnych látok a prvkov v prírode.

Kolobeh alebo cyklus je dej , ktorý sa pravidelne opakuje. V prírode sa žiadne látky nevyskytujú stále na tom istom mieste, ale pôsobením rôznych činiteľov sa neustále pohybujú a presúvajú.

Medzi hlavné cykly, ktoré prebiehajú na našej planéte zaraďujeme aj kolobeh vody a kolobeh biogénnych prvkov.

Medzi biogénne prvky patrí uhlík, dusík, fosfor, síra a kyslík.

Pod pojmom kolobeh biogénnych prvkov rozumieme určitú výmenu prvkov medzi atmosférou, hydrosférou, litosférou a biosférou, zahrňujú sa tam aj chemické reakcie, ktoré sprevádzajú priebeh tohto cyklu.

 

Kolobeh uhlíka

Kolobeh uhlíka zahŕňa výmenu uhlíka medzi atmosférou (CO₂, CO, CH₄), hydrosférou (rozpustený CO₂ a organická hmota), biosférou (organická živá i neživá hmota) a zemskou kôrou (výskyt uhlíku v sedimentoch, ako je napríklad vápenec, dolomit alebo magnezit) a vo fosílnych palivách. V atmosfére sa s uhlíkom stretávame vo forme oxidu uhličitého CO₂ – ktorý označujeme ako sklenníkový plyn, vo forme CO a CH₄ - metánu, ktorý sa v atmosfére vyskytuje v dôsledku ľudskej činnosti.

 

Oxid uhličitý

(CO₂) sa do atmosféry dostáva pri dýchaní organizmov, pri rozklade biomasy, pri vulkanickej činnosti a prirodzených požiaroch, ale aj pri antropogénnej činnosti – pri spaľovaní biomasy, fosílnych palív (ropa, uhlie, zemný plyn) alebo pri odlesňovaní. Mnoho uhlíka je súčasťou dreva a fosílnych palív, z ktorých sa dostáva do ovzdušia spaľovaním. Na kolobeh uhlíka v prirode je úzko naviazaný kolobeh kyslíka.

 

Kolobeh kyslíka

Kolobeh kyslíka je úzko spojený najmä s kolobehom uhlíka. Najväčšie množstvo kyslíka je viazané v zemskej kôre v podobe oxidov. V atmosfére sa kyslík vyskytuje ako dvoj atómová molekula O2, ďalej vo forme oxidov napríklad CO₂, CO, v ozónosfére ako troj atómova molekula ozónu O₃ , ozón zachytáva ultrafialovú časť slnečného žiarenia, ktorá poškodzuje tkanivá živých organizmov. Hlavným zdrojom kyslíka na našej planéte je fotosyntéza, pri ktorej sa z CO₂ – oxidu uhličitého produkuje kyslík. Z atmosféry sa kyslík odčerpáva pri dýchaní organizmov, pri rozkladoch biomasy alebo v dôsledku ľudských činností , ako napríklad spaľovanie biomasy.

 

Kolobeh dusíka

Pod pojmom kolobeh dusíka rozumieme výmenu dusíka a jeho zlúčenín medzi atmosférou, biosférou a litosférou. Atmosféra obsahuje 78% dusíka. Do ovzdušia sa dusík dostáva činnosťou denitrifikačných baktérií, pri sopečnej činnosti a pri búrkach pri fotochemickej fixácii. Dusík z ovzdušia využívajú len niektoré baktérie, pretože pre oganizmy je v tejto forme ťažko dostupný. Väčšina organizmov ho prijíma vo forme dusitanov a dusičnanov alebo v organickej forme ako bielkoviny. V rastlinách je dusík využívaný ako súčasť bielkovín a nukleových kyselín. Po odumretí rastlín je dusík mineralizovaný a premenený na amoniak. Amoniak je prostredníctvom baktérií premenený na dusičnany, ktoré sú redukované na molekulárny dusík. Ten sa dostáva do atmosféry. Do kolobehu dusíku v prírode zasahuje aj človek. Plynný dusík sa do ovzdušia dostáva pri spaľovaní, do pôdy sa dusík dostáva pri používaní dusíkatých hnojív. Z pôdy sa dusíkaté zlúčeniny dostávajú vyplavovaním do vodného prostredia.

 

Kolobeh fosforu

Fosfor je súčasťou hornín a sedimentov. Medzi minerály, ktoré obsahujú fosfor, patrí napríklad apatit. Atmosféra neobsahuje žiadne zlúčeniny fosforu, pretože stabilné plynné zlučeniny fosforu neexistujú. Z nich preniká do živých organizmov a je súčasťou nukleových kyselín. Kolobeh fosforu nie je taký rozmanitý ako kolobeh dusíka. Rastliny prijímajú fosfor z rozpustených fosfátov z pôdy. Z nich sa fosfor dostáva do živočíšnych tiel. Fosfor je viazaný v kostiach, zuboch a pod. Po uhynutí organizmu sa organizmus rozkladá a fosfor sa uvoľňuje do prostredia. Dostáva sa do pôdy alebo do vodného prostredia, kde je sčasti využitý baktériami. Človek dodáva fosfor do pôdy vo forme fosforečných hnojív.

 

Kolobeh síry

Síra sa nachádza v ovzduší , v pôde, aj vo vode. V organizmoch je síra súčasťou bielkovín, ktorých rozkladom sa uvoľňuje sírovodík. Sírovodík sa v atmosfére oxiduje a zrážkami sa dostáva do kolobehu vody. Pri spaľovaní fosílnych palív sa do ovzdušia uvoľňuje oxid siričitý.

Podmienky existencie života.

Podľa biologického slovníka život je forma pohybu vysokoorganizovanej živej hmoty.

K podmienkam existencie života na Zemi patrí svetlo (jeho zdrojom je slnko, ktoré umožňuje výskyt vody, dáva nám teplo a svetlo, svetlo je potrebné pre fotosyntézu apre tvorbu kyslíka), teplo, voda, vzduch.

Čo je život?  Ak hovoríme o živote, máme na mysli predovšetkým bunky, metabolizmus, DNA a reprodukciu.

 

Populácie rastlín, živočíchov, húb a mikroorganizmov nežijú v prírode izolovane, ale na jednom stanovišti nachádzame vždy niekoľko rôznych populácií. Jednotlivé populácie vytvárajú medzi sebou typické vzťahy (potravové, priestorové a iné).

Spoločenstvo rastlín (fytocenózu) alebo spoločenstvo živočíchov (zoocenózu) tvoria také populácie, ktoré sa vyznačujú rovnakými alebo podobnými nárokmi na podmienky prostredia.

Náuka o bunke. Funkcia a stavba bunky.

BIOLÓGIA (grec. bios, βιος – život; logos, λογος – slovo) je náuka o živote.

BUNKA je najmenšia stavebná a funkčná jednotka všetkých živých organizmov, ktorá má všetky základné vlastnosti života.

CYTOLÓGIA (gréc. cytos – bunka, lat. logos – veda) je veda skúmajúca štruktúru a funkcie živých buniek.Je súčasťou histológie. Bunka je najmenšia stavebná a funkčná jednotka organizmu. Bunka sa podieľa na stavbe tkanív. Medzi jej súčasťami je rovnovážny, ale dynamický vzťah, prejavujúci sa navonok základnými životnými procesmi: látkovou premenou, rastom, rozmnožovaním a dráždivosťou.

Bunka môže vzniknúť buď rozdelením existujúcej bunky alebo pri pohlavnom rozmnožovaní spojením dvoch pohlavných buniek (gamét) do jednej (zygóta). Najjednoduchšie organizmy sú jednobunkové (napr. mikroorganizmy – baktérie, prvoky, niektoré sinice a niektoré huby).

Životné prejavy bunky (látkový metabolizmus).

Rastliny (ich bunky) prijímajú uhlík na tvorbu organických molekúl z CO₂. Organické látky tvoria vo svojom tele z látok anorganických. K premene anorganických látok na organické je potrebná energia. Autotrofné rastliny na túto premenu využívajú ako zdroj energie svetlo, a preto sa tento proces označuje aj fotoautotrofia alebo fotosyntetická asimilácia, čiže fotosyntéza.

6CO₂ + 12H₂O + 2830 kJ + chlorofyl = C₆H₁₂O₆ + 6H₂O + 6O₂

Zelené rastlinydokážu pomocou asimilačných farbív (chlorofylu) transformovať žiarivú energiu svetla na energiu chemických väzieb. Fotosyntéza je zdrojom takmer všetkých organických látok, ktoré vznikajú prirodzeným spôsobom, teda bez zásahu ľudskej technickej činnosti. Na produkty fotosyntézy sú odkázané všetky heterotrofné organizmy. Kyslík prítomný v atmosfére je tiež produktom tohto jedinečného procesu. Život vo forme, aký existuje na našej planéte je podmienený fotosyntézou.Proces fotosyntézy u vyšších rastlín - prebieha v chloroplastoch, kde sa na membránach tylakoidov nachádza chlorofyl a a chlorofyl b, ktoré označujeme ako asimilačné farbivá.

Rastlinné pletivá. Rozdelenie rastlinných pletív.

PLETIVO je súbor buniek slúžiacich na určitú funkciu. Pojmom pletivo sa väčšinou označuje súbor rastlinných a hubových buniek, pričom skupina živočíšnych buniek sa väčšinou nazýva tkanivo. Štúdiom pletív sa zaoberá histológia.

Histológia je veda zaoberajúca sa štúdiom mikroskopickej štruktúry orgánov a tkanív (v prípade rastlín pletív). Pletivá môžu byť delené z rôznych hľadísk.

Podľa spôsobu vzniku delíme pletivá na:

• pravé pletivá - vznikli delením buniek na dcérske bunky, zostávajú navzájom spojené
  
• nepravé pletivá - vznikli zoskupením pôvodne voľných buniek
  

 

Podľa schopnosti delenia rozlišujeme pletivá

• delivé (meristém)
  
• trváce
  

Podľa tvaru buniek, zhrubnutia bunkových stien a medzibunkových priestorov rozoznávame

• parenchým - spravidla živé bunky s tenkými stenami a s medzibunkovými priestormi
  
• prozenchým - pozdĺžne pretiahnuté bunky so šikmými priečnymi priehradkami (bunky cievnych zväzkov) kolenchým - tvoria ho bunky, ktoré sú zhrubnuté (napr. v rohoch)
  
• sklerenchým - spevňovacie pletivo.
  

TKANIVO je skupina buniek (a medzibunkového materiálu, ktoré ich obklopuje), ktorá obyčajne pochádza zo spoločnej kmeňovej bunky a pracuje spoločne na vykonávaní určitej funkcie. Pojmom tkanivo sa väčšinou označuje súbor živočíšnych buniek, pričom skupina buniek rastlín a húb sa väčšinou nazýva pletivo. Tkanivá sú stavebným materiálom, z ktorého sú zložené orgány. V každom orgáne je niekoľko typov tkanív, pričom jedno je hlavné a určuje jeho funkciu.

Stavba a funkcia pletív.

Vo vyšších rastlinách sa vytvárajú sústavy pletív plniace určitú funkciu. Rozoznávame štyri základné sústavy pletív:

• základné pletivo
  
• delivé pletivo
  
• krycie pletivo
  
• vodivé pletivo
  

Základné pletivá sú pletivá, ktoré vypĺňajú priestor medzi krycími a vodivými pletivami.

Rozlišujeme:

• asimilačné pletivo - vyskytuje sa veľké množstvo chloroplastov - nachádzajú sa na vrchnej strane listov, sú tvorené prepadovým parenchýnom.
  
• mechanické základné pletivo - kolenchým, sklerenchým.
  
• zásobné pletivo - prevažujú zásobné látky (tuky - škrob).
  
• vylučovacie (exkrečné) pletivo - vylučujú silice, alkaloidy, saponíny (mydlica), mliečnice (kaučukovník, aloe vera, púpava) - tieto šťavy sú veľmi horké, nektáriá - nachádza sa v kvetoch rastlín, nemusia vždy voňať
  

 

Krycie pletivo je pletivo, ktoré pokrýva povrch rastlinných orgánov. Zabezpečujú ochranu rastlín proti pôsobeniu vonkajších fyzikálnych, chemických, ale aj biotických vplyvov, ktoré by svojim pôsobením mohli rastlinu poškodiť alebo aj usmrtiť. Jedna z najdôležitejších funkcii krycích pletív je ochrana proti nadmerným stratám vody. Sústavu krycích pletív tvorí:

• pokožka – povrchová vrstva rastliny tvorená jednou vrstvou buniek bez chloroplastov
  
• chlpy (trichómy) – jednobunkové alebo viacbunkové nerozkonárené alebo rozkonárené výrastky pokožky
  
• prieduchy (stómy) – štruktúry v pokožkových pletivách nadzemných častí rastlín regulujúce výmenu plynov a vyparovanie vody. Sú tvorené dvojicou buniek väčšinou fazuľovitého (obličkovitého) tvaru medzi ktorými je prieduchová štrbina
  
• korok – vrstva buniek na druhotne hrubnúcich orgánoch, centrifugálne oddeľovaná felogénom
  
• emergencia – viacbunkové veľké výrastky z pokožkových aj podpokožkových buniek, niekedy aj so zachovanými vodivými pletivami
  

Rastlinné orgány.

Orgán alebo ústroj je časť tela viacbunkových organizmov zabezpečujúca vykonávanie určitej funkcie alebo funkcií. Spravidla pozostáva z viacerých tkanív alebo pletív.

KOREŇ - bezlistová časť rastliny upevňujúca ju v zemi. Koreň (po lat.: radix) je podzemný nečlánkovitý orgán rastlín bez chlorofylu. Má neobmedzený rast, ktorý zaisťuje vrcholový meristém. Nikdy nenesie listy.

Funkcie koreňa:

• mechanická funkcia - upevňuje rastlinu v pôde
  
• vyživovacia funkcia - vyživuje rastlinu čerpaním vody z pôdy, v ktorej sú anorganické látky
  
• metabolická funkcia - chemicky sa tu upravujú minerálne látky a syntetizujú rastové látky
  
• vodivá funkcia - rozvoz látok pomocou cievnych zväzkov
  
• zásobná funkcia - zásobuje rastlinu
  
• rozmnožovacia funkcia - nepohlavné rozmnožovanie
  

Ak korene vykonávajú aj inú funkciu, ktorej sa prispôsobili tvarom a stavbou, nazývame ich metamorfované korene (metamorfózy koreňov).

Metamorfózy koreňov:

• zásobné korene
  
• oporné korene
  
• dýchacie korene
  
• vzdušné korene
  
• zaťahovacie korene
  
• parazitické korene
  
• symbiotické korene
  

Tvary koreňa

• niťovitý koreň - napr. mak
  
• valcovitý koreň - napr. chren
  
• kužeľovitý koreň - napr. mrkva, petržlen
  
• vretenovitý koreň - napr. georgina
  
• repovitý koreň - napr. repa
  
• srdcovitý koreň -
  
• kolovitý koreň - napr. jedľa, dub, bôbovité rastliny
  

Byľ, listy.

Nadzemný orgán vyšších rastlín spájajúci koreň s listom a s kvetom je STONKA. Jej rast je zvyčajne neohraničený. Stonka je rozčlenená na články, medzičlánky (ktoré sa predlžujú) a uzliny (nódy), z ktorých vyrastajú listy.

 

Funkcie stonky:

• mechanická funkcia - spevňuje rastlinu, zväčšuje jej povrch rozkonárovaním, zaisťuje medzi koreňom a listmi rozvod minerálnych látok, vody a asimilátov
  
• vodivá funkcia - priestorovo rozmiestňuje vegetatívne a reprodukčné orgány
  
• asimilačná funkcia - obsahuje chlorofyl, takže prebieha fotosyntéza
  
• zásobná funkcia - zásobuje rastlinu
  

Metamorfózy stonky a druhy stoniek:

• byľ (Byľ je najčastejší typ stonky. Je šťavnatej konzistencie, listnatá, často rozkonárená, nesie kvety, odumiera na konci vegetačného obdobia.)
  
• stvol (Stvol je bezlistá stonka zakončená kvetom alebo súkvetím. Listy tvoria listovú ružicu.)
  
• steblo ((lat. culmus) je dutá zriedka plná stonka tráv a obilnín, teda rastlín z čeľade lipnicovitých. Je rozdelená spevňujúcimi kolienkami. Uschnuté steblá obilnín tvoria slamu.)
  
• liany (sú slabé a dlhé stonky, ktoré nemôžu samostatne rásť vzpriamene, a preto sa opierajú, alebo zachytávajú na podklade. Takéto stonky rozlišujeme do dvoch skupín: ovíjavé stonky a úponkové liany
  
• poplazy (Poplaz alebo šľahúň alebo flagellum je bočná stonka, vyrastajúca z pazúch listov prízemnej ružice, väčšinou vodorovne. Na uzloch sa často vytvárajú nové listové ružice a adventívne korene.)
  
• drevnatá stonka (Drevnatá stonka je stonka viacročných rastlín. Každým rokom dorastá činnosťou druhotného delivého pletiva - kambia. U stromov vytvára kmeň.)
  
• podzemky (Podzemky alebo rizóma (lat. rhizoma) sú korene spájajúce rastliny rovnakého druhu, postranné stonky po celej dĺžke zhrubnuté. Rastú vodorovne s povrchom pôdy, šikmo alebo zriedkavo aj kolmo.)
  
• stonkové hľuzy (guľovito zhrubnutá stonka rastliny, ktorá slúži ako zásobáreň výživných látok a rozmnožovací orgán, často býva konzumnou časťou)
  
• podzemné stonkové hľuzy
• nadzemné stonkové hľuzy
• cibuľa – bulbus ((lat. bulbus) je skrátená stonka (podcibulie) so zdužinatenými bázami listov. Cibuľu tvoria premenené listene, alebo dolné časti asimilačných lístov, ktorých horná časť odumrela a uschla. Cibuľa slúži ako viacmenej podzemný zásobný orgán. (cibuľa, cesnak, ľalia, snežienka).
  
• brachyblasty sú skrátené bočné výhonky, prispôsobené rôznym funkciám. U jadrovín (hrušky, jablone…) sú brachyblasty zároveň plodonosnými výhonkami, tj. sú krátkými vetvičkami, na ktorých strom prednostne zakladá kvety a následne i rodí – prináša ovocie. Vyrastajú na ňom ihlice (napr. borovica, smrekovec opadavý), na jeho koncoch sa vytvárajú kvety (napr. jabloň, hruška, buk, brest) a v neposlednom rade preberá aj asimilačnú funkciu.

Rozkonárenie stonky:

• strapcovité - dcérske stonky neprerastajú materskú
  
• vrcholíkovité- dcérske stonky prerastajú materskú a sú dlhšie a hrubšie ako materské
  
• vidlicovité - rozkonárenie stonky do vidlíc
  

BYĽ - je to najčastejší typ stonky. Je šťavnatej konzistencie, býva listnatá, často rozkonárená, nesie kvety. Stonka odumiera až na konci vegetačného obdobia. Medzi rastliny s takouto stonkou patrí napr. nevädza, mak, hluchavka.

STVOL - je bezlistá stonka zakončená kvetom alebo súkvetím. Listy tvoria listovú ružicu. Medzi rastliny s takouto stonkou patria napr. púpava lekárska, prvosienka jarná, sedmokráska obyčajná.

 

STEBLO - je dutá - zriedka plná stonka tráv a obilnín, teda rastlín z čeľade lipnicovitých. Steblo je rozdelené spevňujúcimi kolienkami s priľahlými dlho pošvovými listami so súbežnou žilnatinou. Pri niektorých rastlinách, napr. bambusoch, býva steblo drevnaté alebo nie je duté a je vyplnené dužinou.

Uschnuté steblá obilnín, t.j. slama, sa odpradávna používali na výrobu úžitkových predmetov, a to na rôzne slamienky alebo slamené košíky. Využívali sa aj ich tepelno-izolačné vlastností. V súčasnosti sa z nich vyrábajú predovšetkým dekoračné predmety.

Pre človeka bola slama dôležitá aj na „výrobu“ maštaľného hnoja, ktorý bol pred obdobím priemyselných hnojív pre svoj obsah, hlavne dusíka, ceneným hnojivom.

LIST - je bočný orgán rastliny. Jeho rast je na rozdiel od stonky a koreňa obmedzený. Spolu so stonkou tvorí jednotný celok, označovaný ako výhonok.

Pokožka (epidermis) listu je tvorená jednou vrstvou tesne k sebe priliehajúcich buniek, ktoré väčšinou neobsahujú chlorofyl. Na vonkajšej strane listu sa nachádza kutikula a na spodnej sa nachádzajú prieduchy. Prieduchy sa môžu nachádzať aj na vrchnej strane listu ale len u vodných rastlín a niektorých suchozemských. Suchomilné rastliny majú prieduchy ponorené pod úroveň pokožky, vlhkomilné rastliny ich majú nad úrovňou pokožky. Najväčšie prieduchy sa nachádzajú u jednoklíčnolistových rastlín. Na okraji listov sa nachádzajú tzv. hydatódy.

Súbor cievnych zväzkov prebiehajúcich listom sa nazýva žilnatina listu. Tvoria ju žily. Cievne zväzky prechádzajú zo stonky do listov a majú v súlade s usporiadaním cievnych zväzkov v stonke drevo orientované k vrchnej strane a lyko k spodnej strane listu.

Funkcie listov:

• fotosyntéza - je biochemický proces zachytávania energie slnečného žiarenia a jej využitie na fixáciu oxidu
  
• transpirácia - odparovanie vody
  
• výmena plynov - medzi rastlinou a prostredím
  
• niektoré rastliny sa nimi nepohlavne rozmnožujú
  

List okrem toho môže vykonávať aj iné funkcie a vznikajú tak tzv. metamorfózy. Tieto zmeny sú obvykle výsledkom adaptácie rastliny na určité podmienky prostredia, v ktorých je rastlina schopná existovať.

Metamorfózy listov:

• mäsité listy - sú veľmi tenké s bohato vyvinutým vodným pletivom. Slúžia na hromadenie vody u rastlín rastúcich na suchých stanovištiach. Takéto listy majú napr. skalnica, rozchodník.
  
• listy mäsožravých rastlín - sú rôzne zariadené na lákanie, chytanie a súčasne aj na rozkladanie (pomocou enzýmov) hmyzu alebo iných drobných živočíchov. Napr. rosička má na povrchu listov stopkaté žliazky, tučnica zas lepkavé žliazky.
  
• listové úponky - slúžia na prichytávanie stoniek tzv. popínavých rastlín a majú ich hrach a vika.
  
• listové tŕne - chránia rastlinu pred mäsožravcami; môžu vzniknúť buď len z časti listu (napr. bodliak, pichliač) alebo i z celého listu (napr. dráč).
  
• listové korene - nahrádzajú funkciu koreňov a majú vláknitý tvar napr. salvínia, alebo vodná papraď.
  
• zdužinatelé listy - tvoria spolu so skrátenou časťou stonky cibuľu. Cibuľa môže vzniknúť premenou jediného listu tzv. plná cibuľa (napr. snežienka), alebo zdužinatením spodných častí väčšieho počtu listov (napr. cibuľa kuchynská)
  
• šupinaté listy - šupiny - obaľujú a chránia púčiky, sú nezelené, často kožovité, ich ochrannú funkciu zvyšujú trichómy, alebo povlak vylučovaných živíc ako u jabloni.
  

Kategórie listov:

V priebehu vývinu rastliny vyrastá na stonke niekoľko typov listov s rozličným umiestnením a to:

• klíčne listy - ich základ sa tvorí v zárodku. Majú jednoduchú stavbu a tvar.
  
• šupiny - sú to najčastejšie nezelené listové orgány, vyrastajúce väčšinou v dolných častiach stonky alebo na postranných vetvách.
  
• asimilačné listy - sú najčastejšie ploché a sú orgánmi fotosyntézy a transpirácie.
  
• listene - sú to premenené listy v súkvetí, v pazuchách, ktorých vyrastajú kvety. Sú zelené alebo suchoblanité
  
• kvetné listy - vyvinuli sa z nich kvety.
  

Postavenie listov na stonke:

• striedavé - z každého uzla vyrastá len jeden list (napr. marhuľa)
  
• protistojné - na uzle stonky vyrastajú vždy dva a dva listy oproti sebe (napr. hluchavka)
  
• praslenovité - v uzle vyrastá tri a viac listov (napr. praslička)
  
• v prízemnej ružici - ružica listov pri zemi (napr. Púpava lekárska)
  

Pošva (vagina)

Pošva je rozšírená spodná časť listu, ktorá obrastá stonku v mieste, kde sa list pripája ku stonke. Všeobecne je vyvinutá u jednoklíčnolistých, z dvojklíčnolistých, kde je vzácnejšia, vyznačujú sa s ňou najmä iskerníkovité, ružovité a mrkvovité rastliny… Pošvy tráv bývajú rozšírené v ušká. Časti ušiek bývajú metamorfované na blanitý jazýček.

Stopka (petiolus)

Stopka je zúžená časť listov, ktorá spája čepeľ so stonkou.

Listy, ktoré majú stopku výrazne vyvinutú sa nazývajú stopkaté listy, listy bez stopiek nazývame sediace listy. Ak sú sediace listy na báze čepele srdcovito vykrojené a laloky čepele objímajú stonku nazývame ich listy objímavé a ak stonka listom zdanlivo prerastá hovoríme o prerastených listoch.

Čepeľ (lamina)

Čepeľ je hlavnou časťou listu a preberá asimilačnú a transpiračnú funkciu. U rôznych druhov rastlín býva veľmi rozmanitého tvaru, ale pre určitý druh je tento tvar stály a charakteristický a využíva sa pri opise rastliny, aj keď sa niekedy vplyvom vonkajších podmienok stanovišťa môže zmeniť.

Morfológia rozoznáva veľké množstvo rôznych listových foriem a to ako podľa členenia listovej čepele, tak aj podľa tvaru či celkového obrysu.

Tvary listovej čepele:

Podľa tvaru čepele rozlišujeme list:

okrúhly, elipsový, vajcovitý, obrátene vajcovitý, predĺžený, kopijovitý, obrátene kopijovitý, klinovitý, kosoštvorcovitý, ihlicovitý, srdcovitý, obličkovitý, šípovitý, vyhnutý, štítovitý.

Kvet, súkvetie, plod.

KVET - je orgán rastlín (papradí a všetkých zložitejších rastlín) v podobe skrátenej stonky (letorastu), na ktorej je prisadnutý súbor premenených (cudzím slovom metamorfovaných) listov slúžiacich na pohlavné rozmnožovanie. Kvety obsahujú rastlinné reprodukčné orgány, ktorých konečnou funkciou je produkcia semien, ktoré predstavujú nasledujúcu generáciu týchto rastlín. Spomínané „premenené listy“ sú listy počas evolúcie premenené tak, aby mohli účelne a efektívne plniť svoju funkciu. Súbor kvetov na spoločnej stonke sa nazýva súkvetie. Grafické znázornenie stavby kvetu je kvetný diagram.

Najmenší kvet má Wolffia (asi 0,5 mm), najväčší Rafflesia (až 1 meter veľký). Zo stredoeurópskych druhov má najväčší kvet asi lekno (až vyše 10 cm).

Funkcie kvetu:

• opelenie – je zaistené umiestnením kvetov na stonke ich farebnosťou alebo stavbou
  
• ochrana – chráni rozmnožovacie ústroje a v nich pohlavné bunky
  
• vývoj – zabezpečuje vývoj semena
  
• oživenie – oplodnenie iného telesa
  

Časti kvetu:

• plodolisty s vajíčkami [samičí pohlavný orgán] (u niektorých nahosemenných rastlín: plodolisty sú ploché, vajíčka nahé, u všetkých krytosemenných rastlín sú plodolisty zrastené v piestik, ktorý ma vo vnútri vajíčka).
  
• semenník (ovarium) je spodná rozšírená časť piestika, v ktorej sa nachádza jedno alebo viac vajíčok.
  
• vajíčka sú v semenníku umiestnené na tzv. semenici (placente).
  

Časti piestika:

• semenník
  
• čnelka
  
• blizna
  
• tyčinky (andreceum) [samčí pohlavný orgán];

Časti tyčinky:

• nitka
  
• peľnica – má 4 peľové komôrky, v ktorých vznikajú peľové zrnká

Kvetný obal:

• nerozlíšený kvetný obal = okvetie
  
• rozlíšený kvetný obal: koruna (corolla; korunné lupienky) a kalich (calyx; kališné lístky)
  
• kvetné lôžko
  
• kvetná stopka
  

Druhy kvetov

- podľa zoskupení:

• jednotlivý kvet
• koncový kvet
• pazušný kvet
• súkvetie - súbor kvetov na spoločnej stonke, opak jednoduchého kvetu
  
• jednoduché súkvetie
• strapcovité súkvetie
• vrcholíkovité súkvetie
• zložené súkvetie

- podľa pohlavia:

• obojpohlavný kvet  – má aj tyčinky aj piestik
• jednopohlavný kvet  – má len tyčinky alebo len piestik
• samčí kvet (tyčinkový kvet)
• samičí kvet (piestikový kvet)

Druhy rastlín podľa kvetov:

• jednodomá rastlina = obojpohlavné aj jednopohlavné kvety sú na tej istej rastline
  
• dvojdomá rastlina = jednopohlavné kvety sú na dvoch rozličných jedincoch (borievka, vŕby)
  

KVITNUTIE je dôležité obdobie ontogenézy semennej rastliny, v ktorom rastlina prechádza z fázy vegetatívneho rastu do reprodukčnej fázy. Vo vegetatívnej fáze rastliny kontinuálne rastú, tvoria nové listy, stonky a korene. Navodenie kvitnutia spôsobuje zmeny v apikálnom meristéme výhonku vedúce k diferenciácii kvetných orgánov (kvetné obaly, tyčinky a piestiky).Prechod do tejto fázy zabezpečujú kontrolné mechanizmy fixované geneticky.

 

JAROVIZÁCIA, syn. vernalizácia  - je proces, v ktorom pôsobenie chladu na plne napučané semeno alebo rastúcu rastlinu stimuluje kvitnutie. Jarovizačný stimul je lokalizovaný vo vrcholovom meristéme. Pre väčšinu druhov sú najúčinnejšie jarovizačné teploty tesne nad nulou (1 – 2°C), ale účinné sú aj teploty nižšied a vyššie (−1 až +9°C). Vplyvom jarovizačného chladu sa indukujú enzymatické reakcie, zvlášť dochádza k intenzívnejšiemu dýchaniu.

FOTOPERIODIZMUS alebo fotoperiodicizmus je reakcia živého organizmu na dĺžku fotoperiódy (dĺžku trvania svetla počas 24 hodín) v oblasti jeho rastu a vývoja.

U rastlín zmena fotoperiódy vplýva na rôzne životné pochody rastlín. Samotné striedanie dňa a noci vplýva na predlžovanie internoidí, spôsobuje napr. otváranie a zatváranie kvetov alebo listov. Ďalší vplyv má samotná dĺžka svetelnej fázy, ktorou rastliny mierneho pásma nastavujú svoje klíčenie, kvitnutie, pučanie a opad listov do správneho ročného obdobia.Fotoperiodizmus je dedičnou vnútornou vlastnosťou rastliny a prebieha teda aj vtedy, ak je rastlina vystavená trvalému svetlu, alebo trvalej tme.

ETIOLIZÁCIA je rast rastlín za nedostatku svetla sprevádzaný morfologickými zmenami. Prevláda tu predlžovací rast, listy sú drobné, šupinaté a neobsahujú chlorofyl. Príkladom je klíčenie zemiakov za tmy.

Na poznanie presných údajov o počasí slúžia meteorologické prvky. K najdôležitejším meteorologickým prvkom patria:

Obr.: pyrheliometer

V praxi potrebujeme často zmerať, koľko slnečného žiarenia pohltia predmety v teréne a premení sa na teplo. Zistíme to z pomeru medzi odrazeným žiarením a žiarením dopadajúcim na povrch, ktorý nazývame albedo. Meriame ho pyrano- metrami alebo pyranografmi. Tieto prístroje merajú priame aj rozptýlené žiarenie. Na meranie môžeme použiť aj luxmeter. Postupujeme tak, že raz meriame intenzitu otočením receptora k oblohe a druhý raz otočením k predmetu, ktorého albedo zisťujeme. Albedo vypočítame z pomeru nameraných hodnôt. Vysoké albedo má hmota, ktorá veľa slnečného žiarenia odrazí, napr. vodná plocha.

Obr. luxmetre

Kontrolné otázky:

1. Definujte pojem počasie.

2. Vymenujte meteorologické prvky.

3.  Definujte pojem podnebie.

4. Vysvetlite rozdiel medzi zisťovaním meteorologických a klimatologických prvkov.

5. Vysvetlite rozdiel medzi meteorológiou a klimatológiou.

Ultrafialové žiarenie má najkratšiu dĺžku vln. Na zemský povrch sa dostáva v malom množstve, viac ho je vo vyšších polohách zemského povrchu. Známy je jeho škodlivý účinnok na organizmy.

Svetelné žiarenie má pre rastliny a pre atmosférické deje najväčší význam. Je zdrojom energie potrebnej pre fotosyntézu. Z fyziky vieme, že svetelné žiarenie denného svetla nemá rovnakú dĺžku vín.

Kontrolné otázky :

1. Čo je slnečné žiarenie a aký má význam?

2. Rozdeľte slnečné žiarenie podľa vlnových dĺžok.

3. Vysvetlite pojem rozptýlené žiarenie.

4. Čo je etiolizácia rastlín a ako sa využíva?

5. Rozdeľte rastliny podľa nárokov na dĺžku a intenzitu slnečného žiarenia.

6. Vysvetlite, čo ovplyvňuje príjem svetla rastlinou.

Kontrolné otázky :

1. Vysvetlite, ako sa zohrieva povrch pôdy.

2. Vysvetlite príčiny denného a ročného priebehu teplôt pôdy.

3. Vysvetlite hlavné príčiny mrázikov a spôsob boja proti nim.

4. Rozdeľte rastliny podľa odolnosti proti mrazom a uveďte príklady.

5. Charakterizujte význam tepla pre rast a vývin rastlín

6. Vysvetlite princíp zohrievania vzduchu.

7. Vysvetlite význam jarovizácie.

8. Vysvetlite princíp skleníkového efektu.

Kontrolné otázky :

1. Definujte pojem normálny tlak vzduchu.  

2. Od čoho závisia zmeny tlaku vzduchu?

3. Ako možno využiť údaje o tlaku vzduchu pri predpovedaní počasia ?

4. Čo je príčinou rozdielneho tlaku vzduchu na rôznych miestach zemegule ?

5. Vysvetlite, ako vzniká vietor.

6. Zhodnoťte význam vetra pre rastliny v negatívnom aj pozitívnom zmysle.

7. Zhodnoťte význam CO2 pre život rastlín.

Kontrolné otázky:

1. Definujte vzdušné vlhkosti.  

2. Vysvetlite, ako vzniká vzdušná vlhkosť.

3. Čo je rosný bod a aký má význam ?

4. Vysvetlite, čo ovplyvňuje zmeny vlhkosti vzduchu počas dňa a noci.

5. Čo je kondenzácia vodných pár, za akých podmienok vzniká v ovzduší ?

6. Ako vznikajú atmosferické zrážky, ktoré sú ich hlavné druhy?

7. Ako vyjadrujeme požiadavky rastlín na vodu ?

8. Ako sa menia nároky rastlín na vodu počas vegetácie ?

9. Zhodnoťte význam vody ako vegetačného faktora rastlín.

10. Aký je rozdiel medzi stavebnou a transpiračnou vodou ?

 

Kontrolné otázky:

1. Do akej európskej klimatickej oblasti patrí Slovensko ?

2. Aké podnebné oblasti sa nachádzajú na Slovensku ?

3. Charakterizujte klimatické podmienky vášho okresu.

4. Čím sa zaoberá fenológia ?

 

1. Vysvetlite pojem pôdotvorný substrát a ako vzniká.

2. Definujte pojem zvetrávania.

3. Aké formy zvetrávania poznáte ?

4. Aký je účinok fyzikálnych faktorov na zvetrávanie hornín ?

5. Aký je účinok chemických faktorov na zvetrávanie hornín ?

6. Aký je účinok biologických faktorov na zvetrávanie ?

7. Zhodnoťte význam zvetrávania.

 

 

Gravitačná – prevládajú v nej gravitačné sily nad kapilárnymi a adsorpčnými silami. Jej zdrojom sú atmosferické zrážky, pohybuje sa z pôdneho povrchu smerom do nižších vrstiev pôdy a so sebou odnáša rozpustné a rozptýlené pôdne látky .Ak narazí na nepriepustnú vrstvu, stáva sa zdrojom podzemnej vody.  

 

 

 

Amonizačné – menia bielkoviny na aminokyseliny a čpavok, na svoju činnosť potrebujú kyslík.  

Nitrifikačné – spôsobujú enzymatickú oxidáciu čpavku cez kyselinu dusitú až na kyselinu dusičnú za prístupu vzduchu. Sprístupňujú živiny pre rastliny tvorbou dusitanov a dusičnanov.

Denitrifikačné – pokračujú v rozkladnej činnosti kyseliny dusičnej na N2, NO2, NO. Spôsobujú straty dusíka z pôdy. Vyskytujú sa najmä v pôdach  s nedostatkom vzduchu ( zamokrených ).

Nitrogénne – majú schopnosť pútať vzdušný dusík a meniť ho na formy dusíka, ktoré sú prístupné pre rastliny. Obzvlášť významné sú hrčkotvorné baktérie, žijúce v symbióze s koreňmi bôbovitých rastlín . Obohacujú pôdu o dusík.

 

Zásady striedanie plodín

SPRACOVANIE PÔDY

 

Obrábanie (spracovanie) pôdy patrí k základným prvkom v technológii pestovania plodín. Zahŕňa množstvo rôznorodých operácií, ktorými sa regulujú predovšetkým pôdne podmienky pre rastliny. Ich praktické vykonávanie ovplyvňuje celý rad prírodných a výrobných činiteľov. Pôsobia na pôdnu úrodnosť, na ochranu pôdy pred eróziou, na efektívnosť hnojenia, striedania plodín atď.

Pri obrábaní pôdy sa mení vnútorná stavba pôdy, jej pórovitosť, objemová hmotnosť, štruktúra a i., ktoré podstatne ovplyvňujú termodynamické vlastnosti, fyzikálne, chemické a biologické procesy v pôde a pôdne režimy.

Obrábaním pôdy sa nazývajú všetky operácie, pomocou ktorých sa mechanickým spôsobom menia vlastnosti orničnej vrstvy pôdy alebo rizosféry.

Obrábanie pôdy patrí k najstarším činnostiam človeka spojených s pestovaním rastlín. Na obrábanie pôdy sa používali a používajú rozličné náradia. Zavádzanie nových, najmä technických plodín do poľnej výroby a technický pokrok podnietili vznik nových a zdokonaľovanie starších typov náradia.

Výrobný proces v poľnohospodárstve. Osobitosti výrob. procesu v poľnohospodárstve

K najnovším postupom využívaným v rastlinnej výrobe patrí postup precízneho (presného) hospodárenia na pôde (precision farming). Je to postup, ktorý používa informačnú technológiu v pestovaní pomocou údajov z viacerých miest pozemku. Širšia definícia je: „Urob pestovateľské opatrenia presne, na pravom mieste a v pravý čas.“

Cieľom PP je minimalizácia vstupov a lepšie využitie produkčného potenciálu pozemku a odrody cez priestorovú optimalizáciu pestovateľských opatrení a ekonomizácia (vyšší zisk).

 

Ďalším cieľom tejto technológie 21. storočia je aj zníženie pôdnej heterogenity pozemkov a vyššia kultúra práce.

Tiež je možnosť použitia analyzovania hladiny živín v pôde a čiastočne variabilného hnojenia pomocou klasického rozmetadla v rámci tzv. pásmového hnojenia, kedy aplikujeme rozdielne dávky živín podľa pôdnej analýzy.

PP má však okrem hnojenia priemyselnými hnojivami aj ďalšie širšie použitie. Výskum a iniciatívne firmy rozpracovávajú a vyvíjajú aj variabilnú sejbu, variabilnú ochranu, atď. Variabilná ochrana proti burinám bude používať postrek na danom pozemku len na miestach (fľakoch), kde je nadprahový (konkurenčný, plodinu potláčajúci) výskyt burín.

Moderné poňatie rastlinnej výroby (ďalej RV) hľadá cesty k trvalo udržateľnému a ekologickému poľnohospodárskemu systému produkujúcemu kvalitné potraviny, chrániacemu a využívajúcemu prírodné zdroje a krajinu udržateľným spôsobom.

 

Krajinný priestor a jeho vplyv na činnosť poľnohospodárskej sústavy

Z histórie vývoja poľnohospodárskych sústav vyplýva, že človek už od pradávna využíval prostredie, v ktorom žil, na zabezpečenie svojej výživy. Zvyšujúci sa počet obyvateľstva nútil človeka, aby neustále zdokonaľoval prostriedky na využitie prostredia, neustále vkladal novú prácu, a tak si postupne prostredie nielen prispôsoboval, ale ho aj pretváral. Ako toto prostredie efektívne a racionálne využiť je jednou zo základných otázok, ktoré pred ľudstvom stoja aj v súčasnosti.

Na základe analýzy po stáročia empiricky získaných poznatkov o území, na ktorom hospodáril, postupne poznával vhodnosť prostredia pre jednotlivé skupiny plodín a zvierat a snažil sa vytvoriť optimálnu štruktúru PS. Rýchle narastanie hustoty obyvateľstva na Zemi a zvyšujúca sa intenzifikácia poľnohospodárstva vyžadujú prispôsobovať novým požiadavkám i celú štruktúru poľnohospodárstva. Pritom treba vychádzať zo zákonov vývoja a transformácie celých krajinných priestorov ako biologických objektov.

Členenie výrobného procesu

V krajinnom priestore sa navrhujú a realizujú poľnohospodárske sústavy. Aby sa čo najlepšie využili jeho energetické zdroje na výrobu potravín je treba vytvoriť medzi prvkami krajinného priestoru a prvkami poľnohospodárskej sústavy rovnovážny stav. Štruktúra poľnohospodárskej sústavy musí byť odrazom štruktúry krajinného priestoru.

Rozdelenie krajinného priestoru podľa geomorfológie územia a nadmorskej výšky na geografické oblasti viedlo k vytváraniu poľnohospodárskych sústav so štruktúrou uvedenou v tabuľke.

Vplyv geografických oblasti na štruktúru poľnohospodárskych sústav – tabuľka.

Poľnohospodárske výrobné oblasti - vymedzujú v rámci geografickej oblasti vhodnosť pestovateľských podmienok pre určitú plodinu, alebo skupinu plodín.

Podľa novej klasifikácie platnej od roku 1989 sa rozlišuje na území SR 5 poľnohospodárskych výrobných oblastí:

• kukuričná (K), ktorá má 6 podoblastí
  
• repárska (R), ktorá má 6 podoblastí
  
• obilninárska (O), ktorá má 5 podoblastí
  
• zemiakarska (Z), ktorá má 5 podoblastí
  
• krmovinárska (P), ktorá má 4 podoblastí
  

Základné spracovanie pôdy

Podmietka

Spracovaním, resp. obrábaním pôdy rozumieme všetky operácie, pomocou ktorých sa mechanickým spôsobom pozitívne menia vlastnosti pôdy.

Podmietku možno definovať ako prvú operáciu základného obrábania pôdy, ktorú robíme po skoro zberaných plodinách ako sú hustosiate obilniny, repka olejka, hrach, šošovica, fazuľa a pod.

Úlohou podmietky je:

·         zlepšiť hospodárenie pôdy s vodou (prerušením pôdnej kapilarity sa zabráni vyparovaniu vody z pôdy)

·         obmedziť vodnú eróziu pôdy

·         obmedziť zaburinenosť pozemkov

·         regulovať (znížiť) rozvoj mnohých chorôb a niektorých škodcov rastlín

·         zapracovať pozberové zvyšky, hnojivá alebo iné hmoty do pôdy

·         podporiť rozvoj a činnosť pôdnej mikroflóry  a pôdnej fauny – čím sa podporí aj uvoľňovanie prístupných živín

·         zlepšiť kvalitu následných kultivačných zásahov, čím sa zníži spotreba energie pri následnom hlbšom obrábaní pôdy

Orba, podrývanie, prehlbovanie, bezorbá sejba

 

ORBA - je pracovný úkon v technológii pestovania plodín, ktorým sa priaznivo upravujú pôdne podmienky.

 

Hlavnou úlohou orby je vytvoriť kyprú ornicu s hrudkovitou štruktúrou a priaznivými fyzikálnymi vlastnosťami. Súčasne sa vytvárajú  priaznivé  podmienky  na zachytanie  zrážkovej vody.  Obnovuje  a  zvyšuje  sa  biologická činnosť pôdy. Orbou zapracúvame  do pôdy  organické  zvyšky,  hospodárske  a  priemyselné  hnojivá.  Súčasne obmedzujeme  premiestňovanie  niektorých  živín  a  koloidných častíc  do  dolných  vrstiev, pretože obracaním ornice sa dostávajú späť na povrch pôdy.

Cieľom obrábania pôdy je zvýšiť úrodnosť pôdy, chrániť pôdu pred eróziou, zapracovať do pôdy hnojivá a pod. Pri obrábaní pôdy sa vždy mení vnútorná stavba pôdy, jej pórovitosť, objemová hmotnosť, štruktúra a pod., Orbou sa  zlepšujú fyzikálne, chemické a biologické procesy v pôde a pôdne režimy.

Orbou sa sleduje:

- zapracovanie:

·         rozličných pozberových zvyškov rastlín do pôdy,

·         hospodárskych a priemyselných hnojív alebo rastlín na zelené hnojenie,

·         rozličných pesticídov do pôdy,

·         semien do pôdy pri sejbe naširoko;

 

- potláčanie:

·         burín jednoročných i trvácich

·         zárodkov chorôb rastlín, ktoré ostali na poli na zvyškoch rastlín, na burinách alebo na pôde,

·         alebo zamedzenie šírenia škodcov,

 

- úprava povrchu pôdy, resp. poľa pre:

·         zamedzenie vodnej alebo veternej erózie

·         zavlažovanie atď.

Orba je základná operácia obrábania pôdy, ktorou sa podstatne mení stav pôdy v orničnej vrstve. Orbu robíme pluhmi, prevažne klinovými (radlicovými).

Základnou úlohou orby je úprava termodynamických podmienok v pôde v súlade s požiadavkami pestovaných plodín. Orbou tiež často zapracovávame do pôdy pozberové zvyšky, hospodárske a minerálne hnojivá a iné látky a tiež regulujeme rozvoj burín, škodcov a chorôb.

Jedným z ukazovateľov kvality orby je obracanie pôdy. Závisí najmä od orbového pomeru, ktorý vyjadruje pomer šírky záberu orbového telesa k hĺbke orby. Väčšina súčasných plužných telies má šírku záberu 0,25 - 0,35 m. Hraničná minimálna hodnota orbového pomeru je 1,27. Pri tejto hodnote je uhlopriečka priečneho prierezu preklopenia brázdového odvalu vertikálna. Odval je veľmi labilný a zosýpa sa naspäť do brázdy.

Pôdne vlastnosti výrazne ovplyvňuje predovšetkým hĺbka orby. Pôsobí najmä na akumuláciu vody zo zrážok a vytváranie jej zásob v pôde, na rozvoj mikroorganizmov, na rozvoj koreňovej sústavy rastlín, na rozvoj burín a pod.

 

Podľa hĺbky rozlišujeme orbu:

• plytkú (do 0,18 m),
• strednú (0,18 - 0,24 m),
• hlbokú (0,24 - 0,30 m),
• veľmi hlbokú (nad 0,30 m)
• rigolovanie (nad 0,50 m).

Pri určovaní hĺbky orby vychádzame najmä z účelu, ktorý má splniť, z požiadaviek plodiny, ku ktorej máme orať, zo stavu pôdneho prostredia, z hĺbky ornice, druhu, typu a z iných vlastností pôdy.

Rýchlosť orby - pri malej rýchlosti orby (0,5 - 0,8 m/s) sa odvaly obracajú pomaly a slabo sa drobia. Zvyšovaním rýchlosti na 2 m/s sa práca pluhu zlepšuje. Táto rýchlosť orby vyhovuje súčasným bežným typom orbových telies. Pri rýchlosti nad 2 m.s.1 je treba použiť špeciálne orbové telesá, konštruované pre veľké rýchlosti pri orbe. Pri veľkej rýchlosti orby odhadzuje pluh brázdový odval relatívne ďaleko a pôda sa pritom triedi. Povrch oráčiny ostáva takmer rovný.

Na pôdach s vyšším obsahom ílovitých častíc za sucha nie je vhodné používať rýchlejšiu orbu, pretože sa zle drobí a veľmi sa zvyšuje relatívny odpor. Pri zvýšených rýchlostiach sa môže dobre zorať relatívne vlhkejšia pôda. Pri väčšej rýchlosti orby sa pôda menej utláča. Zvýšením rýchlosti orby sa zvyšuje denný výkon orbovej súpravy a znižuje sa potreba strojov a živej práce.

 

Základné spôsoby orby:

·         záhonová orba,

·         hladká orba (orba do roviny),

·         kontúrová orba,

·         orba do tvaru,

·         kombinovaná orba.

Záhonová orba je najrozšírenejším spôsobom orby u nás. Robíme ju záhonovými pluhmi, ktoré odvaľujú brázdové odvaly vpravo. Pred začatím orby sa podľa smeru orby vyznačia na čelných alebo bočných stranách pozemku úvrate a ostatná plocha sa rozdelí na záhony. Šírka úvrate je daná predovšetkým polomerom otáčania orbovej súpravy. Šírka záhonov závisí od šírky záberu pluhu (má byť jeho celým násobkom). Pri optimálnej šírke záhonu je dĺžka nepracovných jázd súpravy minimálna. Jednotlivé záhony sa orú buď do skladu alebo do rozoru.

Pri orbe do skladu začíname orať v strede čelnej strany záhonu. Aby pozdĺž záhonu neostal nezoraný pás zahrnutý pôdou a aby sa nevytvoril vysoký skladový hrebeň, treba v strede záhonu urobiť najprv plytkú brázdu tzv. rozorávku. Až potom sa má začať vlastná orba do skladu. V strede záhonu sa vytvorí na styku prvých dvoch záberov pluhu, tzv. sklad. Po zoraní celého záhonu ostávajú po jeho obidvoch stranách otvorené brázdy.

Pri orbe do rozoru sa záhon začína orať na bočných okrajoch. Odval prvej brázdy padá na nezoranú pôdu susediacu so záhonom. Po zoraní celého záhonu sa v jeho strede vytvorí rozorová brázda, tzv. rozor. Má byť úzky a plytký.

Orba do roviny (hladká orba) sa začína orať na jednej strane pozemku a jednotlivé zábery pluhu na seba postupne nadväzujú až do úplného zorania celej plochy. Orieme otočnými pluhmi člnkovým pohybom súpravy. Pri hladkej orbe sa nevytvárajú ani skladové hrebene, ani rozory. Túto orbu používame predovšetkým na svahovitých pozemkoch ako základné protierózne opatrenie. Orieme zásadne v smere vrstevníc. Orať začíname na hornej hranici pozemku. Brázdové odvaly sa odvaľujú proti sklonu svahu, pričom je potrebné zväčšiť orbový pomer, prípadne používať pluhy so skrutkovitou odhrňovačkou.

 

Predsejbová príprava pôdy

Smykovanie, bránenie

Hĺbka sejby (STN 465451):

 

Pšenica letná                                     40 - 60 mm

Raž siata                                           30 - 40 mm

Jačmeň siaty                                     30 -  50 mm

Kukurica siata                                   60 - 100 mm

Hrach siaty                                       50 -  80 mm

Kapusta repková pravá                      20 -  30 mm

Mak siaty                                          15 -  20 mm  (5-15)

Slnečnica ročná                                 40 -   60 mm

Ľan siaty                                          15 -   30 mm

Ľuľok zemiakový                               60 - 100 mm  (veľkosť hľuzy + 10 - 20 mm)

Repa cukrová                                    30 -   40 mm

Lucerna siata                                    10 -   30 mm

Ďatelina lúčna                                   10 -   30 mm

Vzdialenosť medzi riadkami:

                  Plodina                                                                   mm

•             Ľuľok zemiakový                                            (625), 700, 750, (900)

•             Kapusta repková pravá                                       75, 125, 450

•             Lucerna siata                                                                 125

•             Šošovica siata                                                             125, 150

•             Vika siata                                                                       125

•             Slnečnica ročná                                                            700, 760

•             Sója fazuľová                                                               250, 450

•             Cirok dvojfarebný(metlový, cukrový)                             450, 550

•             Konopa                                                            105, 125, 700 (semeno)

•             Hĺbka sejby (výsadba) je kolmá vzdialenosť od povrchu pôdy po spodný okraj semena.

•             Sejba do riadkov predstavuje vzdialenosť semien (štipiek semien) v rovine sejby.

•             Podľa vzdialenosti riadkov a rozmiestnenia semien v riadku,  poznáme viaceré spôsoby sejby do riadkov :

Spôsoby sejby:

•             úzko riadková                                  do 100 mm

•             stredná vzdialenosť                      od 100 do 150 mm

•             širokoriadková                               nad 150 mm

•             na konečnú vzdialenosť

•             pásová                                             120-120-240, 120-120-240.....

•             pásiková                                             

•             značkovacia

•             brázdičková

•             hniezdová (štipková)

•             štvorcovo-hniezdová

•             krížová

•             hrobková-hrebeňová

•             na široko

Poznámka:

• úzko riadková sejba (vzdialenosť do 100 mm),
  
• sejba do riadkov o strednej vzdialenosti (od 100 do 150 mm),
  
• širokoriadková sejba (nad 150 mm),
  
• sejba na presnú vzdialenosť, resp. na konečnú vzdialenosť (repa cukrová),
  
• krížová sejba (riadky v dvoch na seba kolmých smeroch),
  
• pásová sejba (pri sejbe použijeme špeciálne radličkové pätky, ktoré rozmiestňujú semená v riadku do pásu určitej šírky - 20-80 mm),
  
• štipková alebo hniezdová sejba (v riadku vysievame vždy „štipku“ – niekoľko semien spolu),
  
• štvorcová sejba (semená vysievame do štvorcového sponu),
  
• brázdičková (brázdová) sejba (po odhrnutí vrchnej spravidla suchej vrstvy pôdy, vysievajú pätky semená do vlhšieho dna brázdičiek),
  
• značkovacia sejba (napr. pri sejbe plodín, ktoré neskoro vzchádzajú sa do osiva primieša značkovacia plodina (horčica, repka), ktorá vzíde skôr ako hlavná plodina. Toto umožňuje plečkovanie ešte pred vzídením hlavnej plodiny.
  
• presná jednozrnková sejba – používa sa na presný výsev kukurice, repy cukrovej, slnečnice, hrachu a semien zeleniny. Vyžaduje veľmi starostlivú prípravu lôžka pre osivo. Používa sa aj pri bez-orbových systémoch.
  

Výsevok – je množstvo osiva umiestnené na jednotku plochy.  Pri pestovaní rastlín má značný agronomický, fytopatologický a ekonomický význam.  Je prispôsobený biologickým vlastnostiam rastlín a cieľu ich pestovania (na zrno, na krm, na zelené hnojenie...). Dodržanie výsevku posudzujeme kontrolou výsevku počas sejby ako aj po sejbe. Povolená odchýlka medzi zistenou a cielenou hodnotou je ± 2 %. Agrotechnický termín sejby hodnotíme porovnávaním skutočného termínu sejby s agrotechnickým.

 

Smykovanie

Smykovanie je operácia, ktorá slúži hlavne na urovnávanie povrchu pôdy (oráčiny). Smyky poznáme hladké, prstencové, ozubené, klincové a kombinované. Povrch pôdy spracovaný hladkými a prstencovými smykmi je hladký. Ozubené smyky majú pracovný okraj líšt opatrený zubmi tvaru. Ozubené a klincové smyky, okrem urovnania povrchu dobre skyprujú povrchovú vrstvičku pôdy. Smykovaním nemožno do pôdy zapracovávať priemyselné hnojivá, pesticídy, ale ani iné látky.

Bránenie

Pri bránení sa predovšetkým drobí a kyprí vrchná vrstva pôdy a súčasne sa urovnáva jej povrch. Pracovné časti brán môžu byt' nepohyblivé a pohyblivé, rozlišujeme brány ľahké, stredné ťažké a veľmi ťažké

Úlohy bránenia:

•             kypriť vrchnú a povrchovú vrstvu pôdy,

•             prerušiť kapilárny výpar z pôdy,

•             rozrušovať pôdny prísušok,

•             ničiť buriny,

•             preriediť husté porasty,

•             podporiť odnožovanie,

•             plytko zapracovať hnojivá a pesticídy.

 

Kyprenie pôdy bez obracania

 

Kyprenie, kultivátorovanie

Kultivátorovanie je zásah, pri ktorom sa pôda drobí, kyprí a čiastočne premiešava bez obracania.

Hlavnými pracovnými časťami kultivátorov kypričov sú radličky upevnené na stĺpikoch.

 

Plečkovanie

  Plečky pôdu kypria, drobia a premiešavajú.

  Radličky (rozdelenie):

•             pasívne – upevnené na stĺpiku:

                šípovité (pracujú do hĺbky 0,06 – 0,12 m),   

                dlátovité (pracujú do hĺbky 0,15 m)

•             aktívne – rotačné s vertikálnou alebo horizontálnou rotáciou (využitie  na ťažkých až veľmi ťažkých pôdach s vysokým výskytom burín).

Agrotechnické požiadavky:

•             nakyprením vrchnej vrstvy zvýšiť pórovitosť pôdy o 5 – 20%,

•             nezhoršovať štruktúrny stav pôdy (nerozprašovať, neutláčať),

•             pracovať do rovnomernej hĺbky,

•             nezalepovať, neupchávať pracovné časti (obsah vody v pôde),

•             nepoškodzovať korene kultúrnych rastlín (zamedziť vstupu patogénov a infekcií)

•             postupne zväčšovať hĺbku plečkovania, ale záber v medziriadkoch zužovať

 

   (repa cukrová: 1. plečkovanie = 0,03 – 0,04 m,

                         2. plečkovanie = 0,06  - 0,08 m,

•             na ľahkých pôdach plečkovať plytšie,

•             na stredne ťažkých až ťažkých relatívne hlbšie, pretože sú vododržnejšie.

 

Počet plečkovaní závisí od:

•             pôdnych vlastností,

•             od rýchlosti vzchádzania plodiny,

•             od početnosti a pokryvnosti druhového spektra burinových spoločenstiev, najmä výskytu trvácich burín.

•             Okopávanie – je ručný zásah na menších plochách, v záhradách, vo vinohradoch, v zakrytých priestoroch, skleníkových hospodárstvach a pod.

•             Jednotenie – robí sa po vzídení rastlín ručne, v snahe ponechať najsilnejšie, zvinuté, zdravé listy, ponechať optimálny počet kusov na hektár, čím skôr tým lepšie, podľa stavu pôdy,  repa cukrová má mať 2 – 3 pravé listy.

•             Prerieďovanie – odstraňovanie prebytočných rastlín v hustých porastoch,

  (repa cukrová a kŕmna, mrkva, slnečnica, cirok, mak a iné).

 

Nastielanie (mulčovanie)

 

•             Úlohou je zabrániť vyparovaniu vody z pôdy, chrániť povrch pôdy pred tvorbou prísušku, zlepšiť biologicko - chemické procesy v pôde, obmedziť rast burín,

•             povrch pôdy je zakrytý fóliou alebo iným vhodným materiálom,

•             regulovanie teplotného a vzdušného režimu pôdy,

•             priesvitná (biela) alebo čierna tkaná (netkaná) fólia,

•             +0,40 – 0,60°C, zníži sa neproduktívny výpar, urýchľuje sa klíčenie a dozrievanie o 14 - 21 dní,

•             zničiť trváce buriny,

•             sója, kukurica, repa cukrová, rajčiak, uhorky, jahody, mrkva,

Nastielame porezanými rastlinami, slamou, kôrou, pilinami, pieskom, fóĺiou.

Pôdny prísušok-  vytvára sa na povrchu ťažších pôd po rýchlom vysušení prevlhnutej a neštruktúrnej pôdy.

Príčiny: sodné soli, prudký, dlhotrvajúci dážď,  zavlažovanie pôdy postrekom,  obrábanie pôdy pri nevhodnej vlhkosti.

Dôsledky: obmedzuje sa prijímanie vody pôdou, zvyšuje sa neproduktívny výpar vody z pôdy, je obmedzené prevzdušňovanie pôdy (+CO2 – O2), je obmedzený vývoj koreňového systému rastlín.

Cesty riešenia - včasné a kvalitné kyprenie pôdy, udržiavať pôdu v priaznivom štruktúrnom stave.

Valcovanie

 

Valcovanie je zásah, pri ktorom sa utláča vrchná vrstva pôdy a urovnáva aj jej povrch. Hĺbka utlačovacieho účinku valcov závisí od vlastností a momentálneho stavu pôdy, od technických vlastností a parametrov valca a od rýchlosti valcovania. Suchá pôda sa rovnakým valcom utlačí menej ako vlhká. Pri väčšej pracovnej rýchlosti utláčajú valce pôdu menej ako pri menšej rýchlosti. Valcovanie sa používa na plošné obrábanie pôdy, ako aj pri ošetrovaní porastov. Pri plošnom obrábaní sa valcovaním utužuje príliš nakyprená pôda a urýchľuje sa jej uliehanie. Valcami sa najlepšie drvia hrudy. Pred sejbou sa valcovanie používa na prípravu osivového lôžka a po sejbe na pritlačenie pôdy k semenám. Utlačovadlami sa utláča podpovrchová vrstva pôdy, pričom povrchová vrstva ostáva neutlačená.

 

Úlohy valcovania:

• utláčať príliš kyprú vrchnú vrstvu pôdy,
  
• zvyšovať prívod vody k vysiatym semenám a koreňom rastlín,
  
• rozrušovať prísušok,
  
• pritlačiť povytiahnuté rastliny v pôde, respektíve ku koreňom rastlín,
  
• pribrzdiť rast bujných porastov.
  

 

Hygiena a bezpečnosť práce pri sprac. pôdy.