Tematický plán a učivo predmetu - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov

SEJBA A SADENIE

Poľnohospodárske výrobné oblasti:

• kukuričná
  
• repárska
  
• obilninárska
  
• zemiakarská
  
• krmovinárska
  

Plodiny teplých a nížinných, polosuchých oblastí

(kukuričná oblasť) – kukurica, cirok, proso, pšenica, jačmeň, šošovica, fazuľa, tabak, slnečnica, konope, rajčiak, baklažán, melón, patizón, broskyňa, marhuľa, vinič

Plodiny nížinných, mierne vlhkých  oblastí (repná oblasť) – cukrová repa, jačmeň, pšenica, strukoviny, olejniny, chmeľ, lucerna, kukurica na siláž, zeleniny a ovocné dreviny

Plodiny stredných oblastí, podhorských a lepších horských oblastí

(zemiakárska oblasť a podhoria) – zemiaky, pšenica, raž, ozimný jačmeň, ovos, strukoviny, kŕmna repa, repka olejná, ľan, silážna kukurica-skorá, ďatelina, kultúrne trávy

Základné spracovanie pôdy

Kyprením pôdy sa vytvárajú vhodné podmienky pre klíčenie, rast a vývin rastlín. Správnym spracovaním pôdy sa ovplyvňujú predovšetkým štruktúra pôdy a jej fyzikálne vlastnosti, ale aj chemické a biologické vlastnosti. Sústava spracovania pôdy sa skladá z jesenného základného spracovania pôdy a z predsejbového spracovania pôdy. Do základného spracovania pôdy patria: podmietka a orba, ktoré sa vykonávajú po zbere plodiny do začiatku zimy.

Úlohy základného spracovania pôdy sú:

a)    obnoviť a udržať štruktúru pôdy,

b)    zapracovať do pôdy:

-      porast zelených rastlín určených na hnojenie,

-      organické zvyšky rastlín (strnisko, slamu),

-      hospodárske a niektoré priemyselné hnojivá,

-      kyprenie a drobenie pôdy,

-      obracanie pôdy,

-      premiešavanie pôdy.

Kyprením a drobením sa pôda prevzdušňuje a pri dostatku vlahy sa súčasne aktivizuje činnosť pôdnych mikroorganizmov, ktoré sa zúčastňujú na mineralizácii organických látok a humusu v pôde. Najväčšie nároky na kyprú pôdu majú okopaniny (repa cukrová, zemiaky, mrkva a i.).

Pri obracaní pôdy sa vynášajú splavené jemné častice a živiny do hornej vrstvy- ornice. Zlepšuje sa tým štruktúrny stav a obsah živín v hornej vrstve pôdy.

Pri obracaní pôdy sa zapracúvajú hnojivá, pozberové zvyšky, prípadne zelené rastliny do pôdy, čím sa urýchľuje ich rozklad.

Premiešavaním pôdy sa vyrovnávajú fyzikálne, chemické a biologické vlastnosti celej ornice alebo jej spracovávanej časti.

Podmietka

Podmietka je pracovná operácia, pri ktorej sa pôda plytko zorie alebo iným spôsobom skyprí. Vykonáva sa po zbere plodín, po ktorých zostáva na povrchu pôdy strnisko (po zbere obilnín, strukovín, niektorých olejnín a iných plodín).

Úlohou podmietky je:

a) znížiť vyparovanie a umožniť lepší príjem zrážkovej vody,

b) zlepšiť mikrobiálnu činnosť, a tak urýchliť rozklad organických látok a uvoľňovanie živín,

c) ničiť buriny,

d) zamedziť rozvoj chorôb a škodcov na pozberových zvyškoch,

e) uľahčiť nasledujúce spracovanie pôdy orbou.

Podmietkou prerušíme kapilaritu v hornej vrstve ornice, a tým v podstatnej miere znížime vyparovanie z pôdy. Zväčšením pórovitosti podmietnutej vrstvy umožníme zároveň ľahšie vsakovanie zrážkovej vody do pôdy. V suchších oblastiach je hospodárenie s vodou dôležitou úlohou.

Zapracovaním pozberových zvyškov rastlín sa do prevzdušnenej pôdy dostáva energetická zložka výživy pre mikroorganizmy. Tým sa zvyšuje ich činnosť pri rozkladaní organických látok a uvoľňovaní živín.

Podmietkou ničíme buriny, ktoré rástli v prechádzajúcom poraste a tiež vytvoríme vhodné podmienky pre vyklíčenie semien burín. Vzídené buriny sa potom zničia orbou. Podmietka tiež pomáha v boji proti chorobám a škodcom. Prevrátením do pôdy sa ničia štádiá škodcov a chorôb prezimujúce na strnisku. Podmietnutá pôda sa lepšie a kvalitnejšie spracúva nasledujúcou orbou.

Kvalitatívne parametre podmietky

Aby sa splnili základné úlohy podmietky, treba dodržať predovšetkým tieto hlavné kvalitatíne parametre:

a) termín vykonania podmietky,

b) hĺbku podmietky,

c) ošetrenie podmietnutého strniska.

Termín je najdôležitejší parameter, ktorý treba dodržať, aby sa splnili úlohy podmietky. Strnisko sa má podmietať bezprostredne po zbere, keď je výpar z pôdy najvyšší a pôda pre pomerne priaznivú vlhkosť sa dá kvalitne podmietať. Neskoré podmietanie nielenže neplní svoj účel, ale vykonáva sa omnoho horšie, pretože pôda je spravidla vyschnutá. Dodržanie termínu podmietky zvyčajne závisí od včasného odvozu slamy z poľa. To si vyžaduje starostlivú prípravu plánu zberu slamy.

Hĺbka podmietky sa určuje podlá vlahových a pôdnych pomerov danej oblasti. Podmietať sa má plytko, a to do hĺbky 0,06 - 0,12 m. Vo vlhkejších oblastiach je vhodnejšia hĺbka podmietky 0,06 - 0,08 m, v suchších oblastiach 0,08 - 0,12 m. Podmietnutý pozemok treba podľa stavu pôdy ošetriť bránením alebo valcovaním.

Voľba strojov na podmietku

Na podmietanie používame tanierové a radlicové podmietacie pluhy. Sú 7 až 14-radlicové, možno nimi zabezpečiť požadovanú hĺbku, dobré prevrátenie pozberových zvyškov, a tým splnenie hlavných úloh podmietky. Na ľahkých a stredných pôdach možno dobre podmietať aj tanierovými podmietačmi, najmä ak sa podmieta včas. V tomto prípade však treba pôdu o 2 - 3 týždne zorať.

ORBA

Orba je základná pracovná operácia v sústave obrábania pôdy. Pri orbe sa ornica obráti, rozdrobí, prevzdušní a premieša. Uskutočňuje sa 1 - 2-krát do roka na všetkých pozemkoch, pokiaľ na nich nie sú trvalé porasty.

Úlohou orby je:

• a) obrátiť ornicu tak, aby sa jej horná časť so zhoršenou štruktúrou dostala na dno brázdy a spodnejšia štruktúrnejšia časť na povrch pôdy, prípadne aby sa tieto obe časti navzájom premiešali,
  
• b) zapracovať do pôdy mačinu ďatelinového alebo trávneho porastu, buriny vzídené pri podmietke, zelené rastliny určené na hnojenie, maštaľný hnoj alebo priemyselné hnojivá, slamu alebo iné pozberové zvyšky,
  
• c) prekypriť ornicu, a tým vytvoriť podmienky pre vsakovanie zrážkovej vody a ďalšie kvalitné spracovanie pôdy,
  
• d) ničiť vzídené buriny a ich semená, ktoré na povrch pôdy na jeseň alebo na jar vzídu a zničia sa ďalším spracovaním pôdy. Zničiť aj škodcov a pôvodcov chorôb.
  

Druhy orby

Podľa cieľa a termínu orby, ako aj podľa plodiny, pre ktorú sa pôda pripravuje, vykonávajú sa tieto základné druhy orby:

• letná (strnisková),
  
• stredná (predsejbová),
  
• hlboká (jesenná) a jarná.
  

Letná (strnisková) orba je plytká orba do hĺbky 0,12 - 0,15 m. Jej úlohou je čo možno najrýchlejšie a kvalitne pripraviť pôdu v letných mesiacoch na sejbu medziplodín. Táto orba sa považuje za prvú orbu, ktorú môžeme robiť po podmietke alebo  po zbere  predplodiny. Jej termín zodpovedá názvu, teda orie sa v lete. Väčšinou sa vykonáva pred sejbou strniskových miešaniek, porastov na zelené hnojenie, prípadne iných kŕmnych plodín, ktoré sa zberajú koncom júna. Hĺbka letnej orby má  rozpätie 0,12-0,15 m. Pre ľahšie pôdy sa používa horná hranica 0,15 m a pre ťažšie pôdy 0,12 m hĺbky. Ide teda o veľmi plytkú orbu, ktorej cieľom je narušiť kapilaritu a vytvoriť predpoklady na ďalšiu prípravu pôdy a založenie nového porastu. Keďže  sa vykonáva v teplých mesiacoch, oráčina sa musí ošetriť bránením alebo valcovaním, aby nevznikali veľké straty pôdnej vlahy. Zároveň sa urovnáva povrch pôdy a zmenšuje sa plocha vyparovania.

Stredná (predsejbová) orba sa robí do hĺbky 0,15 - 0,24 m pre oziminy najneskôr 3 týždne pred ich sejbou. Kvalitnú orbu dosiahneme najmä použitím pluhu s predplúžkom. Táto orba sa považuje najčastejší  druh orby. Vykonáva sa minimálne 3 až 5 týždňov pred sejbou ozimín tak, aby pôda mala dostatok času na uľahnutie a obnovenie pôdnej kapilarity, čo je veľmi dôležité pre zasiatie osiva. Výnimku tvoria iba oblasti ohrozené vodnou eróziou, kde sa môže siať po tejto orbe čo najskôr. Hĺbka strednej orby sa podľa pôdneho druhu pohybuje v rozpätí 0,18 – 0,24 m. Aj v tomto prípadne platí spodná hranica pre ťažšie pôdy a horná hranica pre ľahšie. Ošetrovanie strednej orby vyplýva z pôdnych podmienok a pôdneho druhu. Za vhodných vlhkostných podmienok sa robí bežne bránenie, ktoré sa často spája súčasne s orbou. Povrch sa často urovnáva aj kombináciou smykovania s bránením. Za suchších podmienok sa orba ošetruje valcovaním, ktoré má okrem rozdrvenia hrúd zabrániť výparu vody a zlepšiť kapilaritu pôdy. Strednou orbou sa najčastejšie zapracúva do pôdy maštaľný hnoj. Treba však dávať pozor nato, aby sa nezapracúval súčasne s vápenatými hnojivami. Z priemyselných hnojív sa používajú najmä fosforečné, draselné a časť dusíkatých hnojív.

Hlboká (jesenná) orba je orba do hĺbky 0,24 - 0,30 m a viac. Vykonáva sa v jesenných mesiacoch, najneskôr do príchodu zimných mrazov na všetkých pozemkoch ornej a záhradníckej pôdy, na ktorých sa na jar budú zakladať nové porasty.

Potrebná hĺbka orby sa určuje podľa následnej plodiny a pôdnych podmienok. Pod obilniny stačí orba do hĺbky asi 0.24 m, pod okopaniny, najmä pod cukrovú repu, do hĺbky celej ornice. Dokonalá hlboká jesenná orba zlepšuje, urýchľuje a uľahčuje jarnú predsejbovú prípravu.

Pod obilniny a jarné strukoviny stačí hĺbka orby 0,24 m. Pre hlboko zakoreňujúce rastliny a okopaniny sa vyžaduje hĺbka orby 0,30 m až 0,35 m. Takúto orbu nazývame veľmi hlboká. Robí sa pod plodiny, ako sú cukrová repa, lucerna siata, koreňová zelenina a pod. Hĺbku limituje aj pôdny druh. Ošetrovanie hlbokej orby sa vykonáva iba pod plodiny, ktoré vyžadujú špeciálnu prípravu pôdy a dostatok vody v jarných mesiacoch pri vzchádzaní. V takomto prípade sa oráčina ošetruje ihneď po orbe ešte počas jesene smykovaním, ktoré zabezpečuje vyrovnanú pôdnu vlahu na jar v celom pôdnom profile, najmä vo vrchnejších vrstvách ornice. Najčastejšie sa robí pod cukrovú repu, ktorá je v jarnom období pri vzchádzaní veľmi náročná na pôdnu vlahu. Pre väčšinu  jarín sa však hlboká orba neošetruje a ponecháva sa v hrubej brázde. Tým sa vytvára veľká   hrebeňovitosť  povrchu, čo umožní na pozemku zachytiť v brázdach viac zimných zrážok. Tie prenikajú aj do väčších hrúd,  ktoré sa vplyvom mrazov rozpadávajú.

Jarná orba je náhradná orba do hĺbky 0,15 - 0,20 m v prípade, keď sa z nejakých dôvodov pôda nemohla zorať na jeseň. Nepriaznivý vplyv jarnej orby sa prejavuje tým, že pôda je čiastočne ochudobnená o zimnú vlahu, veľká časť zrážkovej vody nevsiakne do uľahnutej pôdy a odteká bez úžitku z povrchu pôdy. Po jarnej orbe sa pôda rýchle vysušuje a sťažuje sa predsejbová príprava pôdy. Pri hodnotení kvality orby prihliadame na dodržanie agrotechnického termínu orby, hĺbky a jej rovnomernosti, kyprosti, hrebenitosti zoraného pozemku, rovnosti brázd, prevrátenia mačiny, maštaľného hnoja a na množstvo nezoraných miest.

Voľba strojov. Na orbu sa používajú radlicové pluhy s kultúrnou odhŕňačkou. Jedno orbové teleso má záber 0,30 - 0,35 m. Na pluhu je 2 - 8 orbových telies. Menej rozšírené sú u nás tanierové a rotačné pluhy.

PLUH

Hlavnou pracovnou časťou radlicových pluhov je orbové teleso.

Ďalšími pracovnými časťami umiestnenými na ráme pluhu môžu byť: predplúžok a krájadlo.

Pracovné časti sa priamo zúčastňujú na technologickom procese orby. Ostatné časti pluhu ako: rám, pojazdné, nastavovacie, zdvíhacie a poistné ústrojenstvo sa na technológií priamo nepodieľajú. Sú teda len pomocnými, avšak nevyhnutnými časťami.

Radlicové orbové teleso sa skladá z lemeša, odhŕňovačky, stĺpika, plazu s pätkou, vzpery a pera. Tieto časti majú spoločný názov: radlica. Lemeš a odhŕňovačka tvoria pracovnú časť orbového telesa.

Lemeš má lichobežníkový alebo dlátový tvar, s pevným alebo s vymeniteľným dlátom (hrotom). Životnosť lemeša závisí od použitého materiálu a abrazívnych vlastností spracovávaných pôd. Životnosť sa zvyšuje spevňovaním ostria navarovaním tvrdých materiálov, alebo zhotovením lemeša z dvojvrstvovej ocele s rôznou tvrdosťou každej vrstvy. Úpravami je možné zvýšiť životnosť lemeša zo 4 až 5 ha na 30 až 50 ha.

Na odhrňovačke rozlišujeme: hruď a krídlo. Hruď pôdu dvíha a drobí. Krídlo odvalnice (odhŕňovačky) sa podieľa predovšetkým na obracaní pôdy (vytvorení odvalu a brázdy). Podržanie odvalu v prevrátenej polohe zabezpečuje pero. Odhrňovačku zo zadnej strany vystužuje vzpera, ktorá je opretá o plaz.

Tvar plochy odhrňouačky je konštrukčne rôzny a podľa neho rozlišujeme odhrňouačky: valcové, kultúrne, poloskrutkové a skrutkové. Valcová odhrňovačka pôdu dobre drobí, nedostatočne obracia a je vhodná najmä na podmietku a orbu ľahkých pôd. Používa sa na podmietacích radlicových pluhoch a na predpúžkoch. Kultúrna odhrňovačka pôdu dobre drobí a uspokojivo obracia. Je použiteľná na ľahké, stredné i ťažké pôdy (najmä v kombinácii s predplužkom), teda s univerzálnym charakterom práce. Poloskrutková odhrňovačka dobre pôdu obracia, menej ju drobí, vhodná je na orbu ťažších pôd, lúk a na orbu na svahoch. Skrutková odhrňovačka dobre pôdu obracia, zle drobí, je vhodná na orbu mačinových pôd.

Predplúžok odrezáva malý brázdový odval, dvíha ho, otáča a zhadzuje na dno brázdy, aby vzapätí bol zakrytý odvalom orbového telesa. Je zložený z lemeša, odhŕňovačky a stĺpika. Umiestnený je na ráme pluhu pred hlavným orbovým telesom. Predplúžok sa používa pri zaorávaní mačinových pôd a pri jesennej hlbokej orbe. Nepoužíva sa pri zaorávaní maštaľného hnoja.

Krájadlo odrezáva brázdový odval v kolmej rovine na dno brázdy. Na ťažkých a mačinových pôdach uľahčuje pohyb odvalu po odvalnici, preto býva na pluhoch, určených na orbu týchto pôd umiestnené pred každým orbovým telesom. Na pluhoch určených na orbu ostatných pôd sa dáva len pred posledné orbové teleso, aby stena a dno brázdy boli čisté (keďže traktor s pluhom tvoria tuhý celok, prípadná hruda v brázde by spôsobila nadvihnutie kolesa traktora i pluhu a týmto nežiadúcu zmenu hĺbky orby). Krájadlo môže byť nožové alebo kotúčové.

Plaz - jeho úlohou je zachytiť bočné sily, vyplývajúce z procesu odsúvania pôdy (vytvárania brázdy). Plaz je ukončený vymeniteľnou, oteru odolnou pätkou. Na poslednom orbovom telese je plaz dlhší ako na ostatných.

Stĺpik - je zvislého tvaru alebo ohnutého tvaru a tvorí spojnicu medzi radlicou a rámom pluhu. Na rám je najčastejšie upevnený kĺbovo, pričom jeho pracovnú polohu udržuje poistné zariadenia proti preťaženiu. Používajú sa strihové poistky, listové či vinuté pružiny alebo hydraulické valce napojené na vonkajší okruh hydrauliky traktora. Návrat vykĺbenej radlice do pracovnej polohy je poloautomatický alebo automatický.

Podrývanie, prehlbovanie

Podrývaním sa kyprí spodná časť pôdy bez toho, aby sa dostala na povrch. Zlepší sa priepustnosť spodnej časti pôdy pre vodu a živiny a umožní lepšie zakoreňovanie rastlín. Používajú sa na to špeciálne podrývače alebo obyčajné osobitne upravené pluhy.

Orba pri tomto systéme má hĺbku 16 cm, podrývač zasahuje do hĺbky 30 cm, to znamená, že celkový záber pluhu s podrývačom je 46 cm.

Podrývanie je prínosné, ak je vykonávané správne. V praxi sa však veľmi často bohužiaľ stretávame s faktami, kedy sa pôvodne plánované podrývanie mení v lepšom prípade na kyprenie, inokedy sa často podobá na prácu krtka. Podrývacie pracovné telesá majú za úlohu rozrušiť, ešte lepšie odstrániť zhutnené vrstvy z pôdneho profilu bez vynášania zeminy, hrúd, kameňov či zvyškov po kosení k povrchu. Nastavená pracovná hĺbka stroja často charakterizuje to, čo je traktor schopný, i napriek nadmernému preklzu, zvládnuť. Málokedy práca podrývacieho stroja tvorí reálnu potrebu pôdy v danej lokalite.  Likvidácia vodných plôch z poľa nemusí totiž vždy potvrdzovať zdravú pôdnu štruktúru. I preto, že tvorba vodných plôch je iba jedným z radu prejavov nezdravej pôdnej štruktúry. Pretože pri podrývaní reálne nevidíme, čo sa v pôde deje, mali by sme byť veľmi opatrní. Predovšetkým v extrémne vlhkých podmienkach, je potrebné veľmi starostlivo premyslieť každý krok. Ak je to možné, podrývanie by malo byť vykonávané pri nižšej vlhkosti. Vhodných dní k správne vykonávanému podrývaniu v priebehu roka nie je mnoho, preto by mal byť podrývací stroj k dispozícii na každej farme.

Podrývanie možno nazvať aj ozdravovaním pôdy. Ide o spracovanie celého pôdneho profilu naraz, ak to dovolia podmienky na poli. V takom prípade je podporený maximálny rozvoj koreňov a práca mikroorganizmov. Taký pôdny profil bez zhutnenia umožňuje hlbšie preniknutie koreňov do pôdy, a zároveň absorpciu dažďových zrážok. Do pôdy sa tak dostane i viac vzduchu. Pri správne vykonávanom vertikálnom spôsobe spracovania nesmie prísť k obracaniu pôdy v celom profile. Rastliny pestované systémom vertikálneho spracovania pôdy sú odolnejšie voči suchu, využívajú viac živín v pôdnom profile, a majú väčšiu odolnosť vďaka zdravým stonkám a silnejším koreňovým systémom. Výsledkom je vyšší výnos a kvalita. Paralelným prínosom vertikálneho spracovania je tiež i zníženie nákladov na  produkciu, významná úspora času a ochrana životného prostredia.

Pri ozdravovaní pôdy by mal byť podrývací stroj nastavený podľa aktuálnej situácie danej lokality. Je preto vhodné maximálne využiť znalosti a skúsenosti danej oblasti. Následne na základe zistených skutočností môžeme prispôsobiť pracovnú hĺbku stroja a typ pracovných telies. Pohľadom pod povrch pôdy môžeme presne lokalizovať a charakterizovať jednotlivé zhutnené vrstvy v pôdnom profile. Bez tohto základného zistenia nie je vhodné sa do podrývania púšťať. Na mieru úspešnosti ozdravenia pôdneho profilu má tiež vplyv rozmiestnenie pracovných telies na ráme podrývacieho stroja a ich geometria. Za všetkých podmienok je nutné zaistiť prácu nad kritickú hĺbku radličiek. Radlička totiž pracuje správne, keď zdvíha pôdu nad sebou a zmenšuje tak objemovú hmotnosť a zhutnenie. Celkový tok zeminy by mal byť smerom HORE, nie smerom do strán alebo dole. V takom prípade radlička pracuje NAD KRITICKOU HĹBKOU. Táto skutočnosť sa samozrejme mení so zmenami alebo charakterom danej lokality. Preto je veľmi žiaduce prispôsobivosť podrývacieho zariadenia, predovšetkým podľa aktuálnej vlhkosti pôdy. Ak budú pracovné telesá podrývacieho stroja pracovať pod svoju kritickú hĺbku, môže také podrývanie stav pôdy skôr zhoršiť.

Pri prehlbovaní sa v podstate zväčšuje hĺbka ornice. Je to hlboká orba na prehĺbenie tej časti spodiny, ktorá bola dosiaľ nedotknutá. Orie sa do hĺbky 35 až 45 cm a to na jeseň. Po každom prehlbovaní treba pôdu pohnojiť prírodnými organickými hnojivami. Do prehĺbenej pôdy možno sadiť okopaniny, siať ovos alebo kukuricu. Iným plodinám sa na prehĺbenej pôde nedarí. Prehlbovanie sa opakuje na tom istom pozemku po 3 až 6 rokoch.

Rigolovanie pôdy patrí medzi špeciálne orby. Predstavuje veľmi hlbokú orbu do hĺbky 0,50 - 0,60 m. Jej úlohou je vyniesť na povrch menej úrodnú vrstvu pôdy a do požadovanej hĺbky zapraviť úrodu vrstvu ornice, organické a priemyselne hnojivá. Tento spôsob orby sa používa pri zakladaní špeciálnych kultúr (ovocných sadov, chmeľníc, vinohradov). Robí sa pomocou rigolačného pluhu v jeseni podobne ako hlboká orba. Rigolácia  umožní vytvoriť vhodné podmienky na rast a vývin koreňovej sústavy hlboko zakoreňujúcich rastlín trvalých kultúr. Bežne ju dopĺňajú aj vyššie dávky priemyselných hnojív, maštaľného hnoja a kompostu alebo zelené hnojenie.

Predsejbová príprava pôdy

Cieľom takejto pracovnej operácie je urovnávanie povrchu, drobenie a spevňovanie pôdy pred sejbou. Tieto pracovné operácie zabezpečuje predsejbová príprava pôdy. Najdôležitejším cieľom predsejbovej prípravy je mechanicky upraviť fyzikálny stav pôdy tak, aby sa vytvorili priaznivé podmienky pre vysiate osivo a vysadené sadivo. To znamená, že pri tomto spôsobe prípravy pôdy sa zameriavame na mechanické spracovanie pôdy v tej hĺbke, do ktorej sa dostáva osivo (sadivo) a do ktorej zasahujú korienky mladého porastu.

Cieľom predsejbovej prípravy pôdy mechanickým spôsobom je:

a) odstrániť nerovnosti pôdneho povrchu, ktoré vznikli pri základnom obrábaní pôdy,

b) regulovať vodný a vzdušný režim v pôde, sprístupňovanie živín rastlinám a udržiavať štruktúrny stav pôdy,

c) ničiť buriny,

d) rozdrobiť mrazom rozrušené hrudy (na jar) alebo ich rozdrviť (na jeseň),

e) zapracovať do pôdy niektoré priemyselné hnojivá, prípadne niektoré pesticídy.

Do sústavy predsejbovej prípravy pôdy patria tieto pracovné operácie: smykovanie, rozličné spôsoby plošného kyprenia a valcovanie.

Smykovanie

Smykovaním sa urovnáva povrch pôdy po orbe, prerušuje sa kapilarita, a tým sa obmedzuje výpar vody, drvia sa hrudy a ničí sa plytko zakorenená burina. Pri príprave pôdy pre oziminy sa smykuje ihneď po orbe, pokiaľ je pôda primerane vlhká a povrch sa lepšie urovnáva (hrudy sa ľahšie drobia). Na jar sa smykuje po obschnutí hrebeňov brázd.

Kvalitatívne parametre smykovania

Najdôležitejším parametrom kvality je termín smykovania. Pri predsejbovej príprave pôdy na jeseň treba pôdu smykovať súčasne s orbou alebo bezprostredne po nej. V tomto prípade ide vlastne o ošetrovanie ornice, ktorá by inak rýchle zaschla a hrudy by sa drvili obťažne. Pozemky zorané na jeseň hlbokou orbou treba smykovať na jar, len čo to stav dovolí. Je to vtedy, keď hrebene obschli a pôda pri smykovaní sa nerozmazáva. Oneskorením smykovania na jar sa zvyšujú straty cennej zimnej vlahy.

Ďalšími dôležitými parametrami smykovania sú stupeň urovnania a nakyprenia povrchu pôdy. Povrchová vrstva pôdy má byť dobre nakyprená, aby zamedzovala výpar a tvorenie pôdneho prísušku.

Stupeň hrudovitosti. Smykovaním sa hrudy nemajú zatláčať do skyprenej ornice, ale majú sa rozdrobiť na malé hrudky. Smykovaním sa má zničiť čo najväčšie množstvo vzchádzajúcich burín. Na smykovanie sa najčastejšie používajú ozubené šmyky, ktoré pôdu nielen urovnávajú, ale aj kypria a drobia. Majú viac nastaviteľných prvkov. Smykovanie sa tiež spája do jednej operácie s bránením. Lepšie sa využíva ťahová sila traktora a znižuje sa počet prejazdov po poli. Na vykonávanie tejto spojenej operácie sa používajú smykové brány.

Bránenie

Bránenie je plošné kyprenie tenšej vrstvy pôdy spravidla do hĺbky 50 - 100 mm. Často sa uplatňuje ako jediná pracovná operácia po jarnom smykovaní pri príprave pôdy na jarnú sejbu skorých plodín, ako sú jačmeň, ovos a hrach. Pred sejbou ďalších plodín sa používa v kombinácii s hlbším kyprením kultivátormi alebo kombinovanými kypričmi. Osobitný význam má bránenie pri ošetrovaní porastov počas vegetácie.

Na bránenie používame brány, ktoré môžeme rozdeliť na klincové s pevným alebo výkyvným rámom, rotačné (hviezdicové a tanierové, rotačné nožové) a kruhové brány. Druh brán sa volí podľa účelu ich použitia, stavu pôdy a rastlín.

Najviac sa používajú klincové brány. Pracovnými ústrojmi týchto brán sú klince, ktoré sú na ráme bránového dielu rozmiestnené tak, že každý klinec v pôde vytvára vlastnú stopu. Klince majú rozličný tvar podľa účelu brán a druhu pôdy.

Ľahké brány majú klince s kruhovým alebo obdĺžnikovým prierezom a používajú sa na plytké kyprenie stredne ťažkých pôd. Kypria do hĺbky 30 - 60 mm.

Stredné brány majú klince s obdĺžnikovým alebo štvorcovým prierezom a používajú sa na plytké kyprenie stredne ťažkých pôd. Kypria do hĺbky 30 - 60 mm.

Ťažké brány majú klince so štvorcovým prierezom a používajú sa na kyprenie ťažkých pôd do hĺbky 80 - 100 mm.

Kyprenie bez obracania

Úloha kyprenia je podobná ako úloha predchádzajúcich pracovných operácií spracovania pôdy. V sústave spracovania pôdy má však ešte ďalšie úlohy:

a) dosiahnuť priaznivú hrudkovitosť pôdy v požadovanej hĺbke,

b) urovnať povrch pôdy pred sejbou a vysádzaním,

c) zapracovať do pôdy priemyselné hnojivá a vysiate osivo,

d) ničiť buriny, ktoré vzišli pred sejbou a vysádzaním.

Podľa hĺbky spracovania pôdy a podľa použitia špeciálneho náradia poznáme tieto základné druhy kyprenia pôdy: bránenie, kyprenie kultivátormi, rotačnými alebo kombinovanými kypričmi.

Hlboké kyprenie pôdy nevyhnutné pre okopaniny sa robí na jar do hĺbky 0,10 - 0,15 m. Toto hlbšie kyprenie vykonávame aj na uľahnutých a zaburinených pôdach pred sejbou obilnín. Kypríme kypričmi (tzv. kultivátormi) s pevnými alebo pružinovými stípicami, na ktorých sú uchytené radličky rozličného tvaru. Pôdu najlepšie kypria šípovité radličky na pevných stípiciach. Menej kvalitne pracujú kypriče s perovými stípicami.

Kyprenie rotačným kypričom alebo kombinátorom zabezpečuje prípravu pôdy na sejbu alebo na vysádzanie na ťažších pôdach. Spravidla po tomto zásahu netreba vykonávať ďalšie pracovné operácie, preto je používanie rotačných kypričov a kombinátorov veľmi vhodné.

Valcovanie

Pod valcovaním pôdy ako pracovnou operáciou rozumieme utužovanie hornej vrstvy pôdy za jej súčasného urovnania. Používa sa v sústave predsejbovej prípravy pôdy a pri ošetrovaní porastov počas vegetácie (obr. 29.).

Úlohou valcovania v predsejbovej príprave pôdy je:

a) utužiť osivové lôžko a urovnať povrch pôdy,

b) urýchliť uľahnutie pôdy,

c) zmenšiť nekapilárnu pórovitosť alebo obnoviť kapilaritu,

d) rozdrobiť hrudy.

Utuženie osivového lôžka má význam pri plodinách, ktoré majú drobné semená a vyžadujú si rovnomernú plytkú sejbu (napr. trávy, repka olejka), alebo potrebujú na naklíčenie a klíčenie dostatok vody (napr. repa cukrová). Po sejbe väčšiny veľkých semien (napr. strukovín), najmä v suchších oblastiach, valcujeme. Valcovanie pôdy pôsobí priaznivo na vzchádzame a zakoreňovanie aj po sejbe ozimných plodín. Valcovanie pôdy sa najlepšie uplatňuje pri jesennej príprave pôdy, a to nielen kvôli urýchleniu uľahnutia pôdy, ale aj kvôli drobeniu pôdy.

Podľa účelu valcovania sa používajú hladké, ryhované, kotúčové a hviezdicové valce.

Hladké valce používame pred sejbou aj po nej. Ich účinkom zostáva pôda urovnaná a hladká, a preto ju po krátkom čase ošetríme aspoň ľahkými bránami (obr. 30.).

Valce s nerovným povrchom, a to ryhované, kotúčové alebo hviezdicové, používame na drobenie hrúd v predsejbovej príprave pôdy v lete alebo na jeseň.

Minimalizácia pracovných operácií pri príprave pôdy je súbor mechanických a chemických zásahov do pôdy, ktoré umožňujú podstatne znížiť počet pracovných operácií pri obrábaní pôdy, a tak podstatne znížiť výrobné náklady.

V súčasnosti sa uplatňujú nasledujúce sústavy minimalizácie spracovania pôdy:

1. Sústavy obmedzovania, prípadne zlučovania pracovných operácií, ktoré nasledujú po orbe:

a) zlúčenie orby s prípravou pôdy na sejbu,

b) zlúčenie orby so sejbou,

c) zlúčenie prípravy pôdy na sejbu so sejbou.

a) zlúčenie plošného kyprenia pôdy rotačnými kypričmi so sejbou,

b) zlúčenie pásového kyprenia pôdy so sejbou,

c) sejba do strniska špeciálnymi sejačkami po predchádzajúcom chemickom zničení burín.

Kontrolné otázky a úlohy

1. Charakterizujte hlavné úlohy kyprenia a obracania pôdy po zbere.

2. Vysvetlite, prečo je podmietka dôležitá pracovná operácia v sústave základného spracovania pôdy.

3. Aké sú hlavné úlohy orby v sústave základného spracovania pôdy?

4. Objasnite úlohy smykovania a jeho kvalitatívne parametre.

5. Charakterizujte úlohy valcovania pôdy, jeho kvalitatívne parametre.

6. Vysvetlite cieľ bránenia pri príprave pôdy.

7. V čom spočíva význam minimalizácie pracovných operácií pri príprave pôdy?

Hnojenie

Hnojenie hospodárskymi hnojivami

Pravidelné hnojenie hospodárskymi hnojivami v niekoľkoročných odstupoch sa riadi dlhodobým plánom hnojenia, ktorým zabezpečujeme predovšetkým základné pohnojenie ornej pôdy v rámci osevného postupu, najmä pôdy určenej na pestovanie okopanín. Interval hnojenia hospodárskymi hnojivami v osevnom postupe by spravidla nemal byť dlhší než tri roky. Pritom ľahké a ťažké pôdy je vhodné hnojiť hospodárskymi hnojivami aj v kratšom odstupe.

Maštaľným hnojom sa hnojí v druhej polovici augusta a v septembri, najlepšie 4-6 týždňov po skončení podmietky na danom pozemku. Hnojenie sa skladá z troch pracovných operácií, a to z nakladania, rozhadzovania a zo zapracovania hnoja.

Na nakladanie hnoja na rozhadzovač sa používajú nesené, závesné alebo samohybné hydraulické nakladače. Nakladač sa musí na hnojisku postaviť tak, aby mal z jedného miesta na dosah čo najviac hnoja a nemusel sa zbytočne premiestňovať. V súčasnosti používanými nakladačmi možno takto naložiť pri ich plnom využití 50 - 100 t hnoja za hodinu.

Ďalšou pracovnou operáciou je rozhadzovanie hnoja. Na rozhadzovanie sa používajú rozhadzovacie prívesy a mobilné rozhadzovacie nadstavby. Aby práca bola plynulá, musí byť k dispozícii správny počet rozhadzovačov, ktorý závisí od:

- času, ktorý potrebuje nakladač na naloženie hnoja na rozhadzovač,

- času, ktorý potrebuje rozhadzovač na jednu obrátku (t. j. od času, ktorý uplynie medzi dvoma príchodmi rozhadzovača k nakladaču).

Dávky hnoja v poľnej výrobe sa pohybujú v rozpätí 30 až 40 t/ha a v záhradníckej výrobe v rozpätí 40 až 70 t/ha podľa plánu hnojenia. Regulujeme ich pojazdo- vou rýchlosťou traktora a rýchlosťou posunu vyprázdňovacieho dopravníka rozha- dzovača, priamym vážením hnoja v rozhadzovačoch a meraním pohnojenej plochy. Dbáme, aby všetky rozhadzovače boli nastavené na rovnakú dávku.

Záverečnou pracovnou operáciou pri hnojení maštaľným hnojom je jeho zaora- nie. Najvhodnejšia hĺbka zaorania je 0,15 - 0,18 m. Hnoj zaorávame pluhom bez predplúžka a pozemok súčasne povalcujeme, aby sme z pôdy vytlačili prebytočný vzduch.

Hnojenie močovkou a hnojovicou sa uskutočňuje podľa plánu hnojenia spravidla počas celého vegetačného obdobia, ale aj mimo neho, pokiaľ pôda nie je zamrznutá alebo pokrytá snehom. Tieto hnojivá najlepšie využívajú plodiny náročné na dusík a draslík, to znamená okopaniny a kŕmne plodiny. Ďalšie možnosti vhodného použitia poskytujú trávne porasty.

Na hnojenie sa používajú cisternové autá alebo prívesy. Pri aplikácii dbáme na rovnomernosť rozhodenia po celej ploche. Dávky bývajú 10 - 30 m3 /ha.

Hnojenie priemyselnými hnojivami

Hnojenie priemyselnými hnojivami sa postupne vyčleňuje z poľnohospodárskej prvovýroby a stáva sa činnosťou agrochemických podnikov. Tieto podniky zabezpečujú prostredníctvom svojich agrochemických stredísk a v súlade so schválenými plánmi hnojenia všetky agrochemické služby, teda aj práce spojené s hnojením priemyselnými hnojivami.

Aby sa zmiernila sezónnosť práce spojenej s hnojením, používajú sa tri základné spôsoby hnojenia priemyselnými hnojivami:

1. Predzásobné hnojenie. Jeho princíp spočíva v tom, že ten istý pozemok nehno- jíme priemyselnými hnojivami každý rok, ale každý druhý, prípadne až každý tretí rok. Pritom tzv. predzásobná dávka pre dve, prípadne tri za sebou nasledujúce plodiny je rovnaká, ako keby sme hnojili každý rok.

2. Zásobné hnojenie. Vykonáva sa v priebehu predsejbovej prípravy pôdy. Dodáva sa zvýšené množstvo plánovaných dávok fosforečných a draselných hnojív.

3. Hnojenie počas vegetačného obdobia. Dodáva sa zvýšené množstvo ľahko rozpustných dusíkatých hnojív podľa stavu porastu spravidla deleným spôsobom. Sledujeme ním rýchle dodanie živín v období, keď ich rastliny potrebujú a keď ich potreba nie je krytá z pôdnej zásoby doplnenej základným hnojením.

a) príjem hnojív do skladu a ich uskladnenie,

b) expedícia hnojív zo skladu, ich doprava a plošné rozmiestnenie na pôde,

c) zapracovanie hnojív do pôdy.

Podľa toho, či ide o pevné alebo kvapalné hnojivá, o hnojenie predzásobné, zásobné alebo počas vegetačného obdobia, uplatňujú sa rozličné pracovné postupy.

Pracovné postupy pri príjme a uskladňovaní.

Hnojivá sa dopravujú z výrobných závodov do skladov agrochemických podnikov priamo železničnými vagónmi bez ďalšieho prekladania. Ak je výrobný závod blízko, hnojivá sa prepravujú nákladnými automobilmi. Budovaním veľkokapacitných skladov priemyselných hnojív sa značne urýchľuje mechanizácia a automatizácia jednotlivých pracovných úkonov. Perspektívne sa budú používať samovýsypné vagóny a nákladné autá s úplne mechanizovaným napĺňaním a vyprázdňovaním. Úplná mechanizácia manipulačných prác sa postupne zavádza aj v skladoch vrecovaných hnojív.

Doprava a rozhadzovanie pevných priemyselných hnojív sa v činnosti agrochemických podnikov uskutočňuje priamo alebo deleným spôsobom. Priamy spôsob hnojenia je taký, pri ktorom sa pre všetky pracovné úkony, t. j. nakladanie, odvoz a rozhodenie hnojiva po pozemku, použije jeden stroj bez ďalšieho prekladania hnojiva. Tento spôsob hnojenia umožňuje značnú úsporu strojovej aj ručnej práce, energie, zníženie organizačných prestojov a strát hnojív.

Delený spôsob hnojenia je taký, pri ktorom je doprava hnojív na pozemok oddelená od vlastného rozhadzovania. Preprava hnojív zo skladu na pozemok pri delenom spôsobe hnojenia sa zabezpečuje veľkokapacitnými nákladnými autami, ktoré majú mechanizované alebo automatické vyprázdňovanie zásobníka.

Rozhodenie hnojív pri delenom spôsobe hnojenia sa zabezpečuje výkonnými rozhadzovačmi. Medzi delený spôsob hnojenia patrí aj letecká aplikácia hnojív, ktorá sa uplatňuje najmä pri hnojení počas vegetačného obdobia, pri ktorom sa používajú menšie dávky hnojív. Na letecké hnojenie slúžia špeciálne typy lietadiel a vrtuľníkov so zásobníkom a rozhadzovacím ústrojenstvom na hnojivá.

Pracovné postupy pri hnojení kvapalnými hnojivami.

Používaním kvapalných hnojív sa zvyšujú kvalita a hygiena práce, znižujú sa náklady na pracovné sily, uľahčuje sa vzájomné miešanie hnojív a umožňuje sa súčasné použitie prípravkov na ochranu rastlín. V súčasnosti sa uplatňuje najmä hnojenie kvapalným hnojivom DAM-390 a kvapalným amoniakom (bezvodý skvapalnený pri teplote 20 °C a tlaku 0,85 MPa. Rozširuje sa aj sortiment priemyslové vyrábaných viaczložkových kvapalných hnojív.

Hnojenie kvapalnými hnojivami sa skladá z dvoch pracovných operácií:

- z prepravy kvapalných hnojív zo skladu na pole prepravníkmi (cisternami),

- z aplikácie kvapalných hnojív pozemnými postrekovačmi, lietadlami a vrtuľníkmi a pri kvapalnom amoniaku čpavkovačmi.

S kvapalnými hnojivami môžu pracovať len kvalifikovaní pracovníci, ktorí sú na túto prácu preškolení.

Hygiena a bezpečnosť práce pri spracovaní pôdy

Pri hnojení hospodárskymi hnojivami musíme dodržiavať tieto bezpečnostné predpisy:

a) Všetky pracovné operácie môžu vykonávať iba kvalifikovaní pracovníci. Na obsluhu nakladačov sa vyžaduje osobitné oprávnenie.

b) Počas práce nakladača nie je povolené zdržiavať sa v dosahu ramena nakladača.

c) Kĺbové hriadele nakladačov a rozhadzovačov musia byť zakryté.

d) Obsluha cisterien musí byť staršia ako 18 rokov a musí byť preškolená.

e) Kĺbový hriadeľ a kompresor cisterny musí mať ochranný kryt.

f) Stav cisterny sa musí pravidelne kontrolovať, najmä manometre a ventily, a o kontrole sa musia viesť záznamy.

- neaplikovať liadkový dusík v období vegetačného pokoja,

- väčšie dávky rozdeliť na menšie a aplikovať ich častejšie v priebehu vegetačného obdobia v súlade s potrebami rastlín,

- na priepustných pôdach používať hnojivá, ktoré pôsobia pozvoľne,

- predĺžiť čas čerpania dusíka z pôdy zaradením medziplodín. Podiel fosforečných a draselných hnojív na narúšaní životného prostredia je nepodstatný.

Kontrolné otázky a úlohy

1. Vymenujte pracovné operácie hnojenia maštalným hnojom a charakterizujte ich.

2. Ktoré bezpečnostné predpisy musíme dodržiavať pri hnojení maštaľným hnojom?

3. Vysvetlite pojmy: predzásobné hnojenie, zásobné hnojenie a hnojenie v priebehu vegetačného obdobia.

4. Vymenujte základné pracovné operácie a pracovné postupy pri hnojení pevnými priemyselnými hnojivami.

5. Vysvetlite význam a perspektívu hnojenia pevnými priemyselnými hnojivami.

6. Ktoré zásady z hľadiska ochrany životného prostredia treba dodržiavať pri používaní hospodárskych a priemyselných hnojív?

Sejba a sadenie

Termín sejby a vysádzania

Sejba a vysádzanie sú pracovné operácie, ktorými zakladáme porast poľnohospodárskych plodín rozmiestnením osiva (sejba) alebo sadiva (vysádzanie) na plánovité vybranom pozemku.

Úlohou sejby a vysádzania je:

a) zapracovať osivo a sadivo do pôdy tak, aby mohlo vyklíčiť,

b) vytvoriť mladým rastlinám vhodné podmienky a optimálne životné prostredie na vývin porastu, ktorý by mal plne využiť produkčnú schopnosť.

a) V ťažších alebo úrodných starostlivo pripravených pôdach a v priaznivých vlahových podmienkach sejeme plytšie v rámci stanoveného rozpätia, v ľahších, hrudovitých, suchších pôdach sejeme hlbšie;

b) čím sú semená menšie, tým plytšie ich sejeme;

c) hypogeicky klíčiace strukoviny (sója, fazuľa) sejeme plytšie, epigeicky klíčiace strukoviny sejeme hlbšie (obr. 34.);

d) dôležitá je aj rovnomernosť hĺbky sejby, ktorá je podmienkou rovnomerného vzchádzania.

Spôsob sejby a vysádzania

V podmienkach súčasnej rastlinnej veľkovýroby sa uplatňujú tieto spôsoby sejby a vysádzania:

Sejba naširoko sa uplatňuje v klimaticky nepriaznivých podmienkach, v ktorých osivo nemožno včas siať do riadkov sejačkami. Osivo sa rozhodí na pozemok letecky podobne ako pri leteckom hnojení priemyselnými hnojivami a potom sa do pôdy zapracuje tanierovými bránami alebo iným náradím. Pri použití tohto spôsobu sú hĺbka sejby aj vzchádzame nerovnomerné a zvyšuje sa spotreba osiva. Obdobou tohto spôsobu je sejba naširoko sejačkou, pri ktorej sa osivo naširoko rozptyľuje v brázdičke s plochým dnom, vytváranej výsevnými pätkami. Toto rovnomerné rozptýlenie osiva na ploche je veľmi priaznivé pre ďalší rast.

Sejba do riadkov sa v súčasnej rastlinnej výrobe používa najviac a z hľadiska vývinu porastu je aj najvyhovujúcejšia. Pri nej sa semená pravidelne rozmiestňujú v riadku a zapracúvajú sa do rovnomernej hĺbky. Pri tomto spôsobe rozlišujeme sejbu do stredne širokých riadkov, jednosemennú sejbu, sejbu do brázdičiek, kombinovanú sejbu so sejbou značkovacej plodiny. Pri každom spôsobe sejby používame iný typ sejačiek.

Pri sejbe do stredne širokých riadkov sa spravidla používa medziriadková vzdialenosť 105 - 150 mm, najčastejšie 125 mm. U nás je to najrozšírenejší spôsob sejby obilnín. Zabezpečuje husté zapojenie porastu, jeho rovnomerný vývin a dozrievanie. Vykonáva sa univerzálnymi polonesenými sejačkami.

Pri sejbe do úzkych riadkov sa seje do riadkov vzdialených od seba 75 - 80 mm. Týmto spôsobom sa sejú obilniny a ľan. Kvalitnú sejbu možno týmto spôsobom zabezpečiť len na starostlivo pripravenej pôde. V zle pripravenej pôde alebo v pôde so zvyškami rastlín na povrchu sa upchávajú výsevné pätky.

Pri sejbe do širokých riadkov je vzdialenosť riadkov od seba zvyčajne 0,40 m. Táto vzdialenosť umožňuje medziriadkové ošetrovanie budúcich porastov (medzi- riadkovú kultiváciu). Do širokých riadkov sa sejú olejniny, strukoviny, niektoré okopaniny, silážne krmoviny a pod., ktoré sa plne rozvíjajú len vo väčšom životnom priestore, alebo pri ktorých sa musí použiť medziriadková kultivácia. Na sejbu do širokých riadkov sa používajú univerzálne sejačky s upravenou vzdialenosťou výsevných pätiek. Medziriadková vzdialenosť nad 0,4 m volíme aj pri vysádzaní sadiva (zemiaky - 0,625 alebo 0,75 m). Na vysádzanie používame špeciálne automatické vysadzovače.

Pojem a význam osiva a sadiva

Na založenie výkonného porastu poľnohospodárskych plodín nestačí len dôkladne pripraviť pôdu. Výkonný porast sa môže vyvinúť iba zo správne zasiateho

(alebo vysadeného) kvalitného osiva (sadiva).

Pojmom osivo (sadivo) v širšom zmysle označujeme generatívne (alebo vegetatívne) časti rastlín, ktoré slúžia na ich rozmnožovanie (semená, plody ako osivo, hľuzy, korene, cibule a i. ako sadivo). V súčasnej technológii rastlinnej výroby však za osivo a sadivo pokladáme len tie, ktoré svojimi vlastnosťami spĺňajú požiadavky československej štátnej normy - STN.

Osivo a sadivo slúžia na obsiatie a vysadenie všetkých plánovaných osevných plôch. Sú to biologické pracovné prostriedky s najlepšími produkčnými vlastnosťami, ktoré možno využiť len v priaznivých podmienkach prostredia. Na ich získanie sa vynakladá omnoho viac materiálových a pracovných nákladov ako na výrobu produktov rastlinnej výroby na neosivové účely. Preto musíme s nimi šetrne hospodáriť. Napriek vyšším cenám osív a sadív je ich používanie rentabilné, pretože podstatne zvyšujú množstvo a kvalitu úrody. Vyrovnaný porast, ktorý ich použitím môžeme založiť, poskytuje úrodu vysokej kvality, čo má vo veľkovýrobe osobitný význam.

V kvalite osiva a sadiva rozlišujeme dva činitele. Podľa kritérií STN sa prísne posudzuje semenárska hodnota osiva a sadiva daná súhrnom fyzikálnych, mechanických a biologických vlastností, ktoré sa zisťujú rozborom vzorky osiva a sadiva (napr. vlhkosti, čistoty, klíčivosti, zdravotného stavu a pod.). Popri tom však existuje biologická hodnota osiva a sadiva, ktorá vyjadruje vnútorné vlastnosti osiva dané kvalitou živej hmoty semien, ktoré môžu byť dedične aj nededične podmienené. Biologická kvalita osiva a sadiva je výsledkom pôsobenia pôdnych a poveternostných podmienok, rozmnožovateľskej agrotechniky, kvality zberu a pozberového ošetrenia.

Uznané osivo a sadivo. V súčasnej technológii rastlinnej výroby používame len také osivo a sadivo, ktoré zodpovedá požiadavkám STN. Podstatnú časť z nich tvorí uznané osivo a sadivo. Uznané osivo a sadivo je také, o ktorých kvalite vydal ÚKSÚP uznávací list. Povolený kultivar je taký, ktorý je zapísaný v platnej Listine povolených kultivarov.

Vlastnosti osiva a sadiva

Pri posudzovaní hodnoty osiva a sadiva zisťujeme tieto vlastnosti: pravosť, pôvod, čistotu, klíčivosť, úžitkovú hodnotu, vlhkosť osiva, hmotnosť tisíc semien, objemovú hmotnosť, vyrovnanosť, celkový a zdravotný stav osiva.

Pravosť osiva a sadiva vyjadruje záruku, že osivo a sadivo sú skutočne tým, za čo sa pokladajú. To znamená, že napr. elitné osivo cukrovej repy je skutočne elitou a nie napr. kŕmnou repou.

Pôvod osiva a sadiva vyjadruje odkiaľ, z ktorej oblasti alebo lokality dané osivo či sadivo pochádzajú.

Vlhkosť osiva je percentuálny obsah fyzikálne viazanej vody v osive. Ovplyvňuje ďalšie vlastnosti, najmä hmotnosť tisíc semien, objemovú hmotnosť, klíčivosť a zdravotný stav. Výrazný vplyv má na uskladňovanie.

Hmotnosť tisíc semien sa vyjadruje v gramoch a informuje o hodnote osiva, najmä ak porovnávame najvzájom dve vzorky rovnakého kultivaru. Väčšie semená majú viac zásobných látok a väčšie zárodky, takže majú aj lepšie predpoklady na vytvorenie zdravého a výkonného porastu. Údaje o hmotnosti tisíc semien sú dôležité pre stanovenie veľkosti výsevku.

Objemová hmotnosť osiva vyjadruje hmotnosť 1001 osiva v kilogramoch (prípadne 1 1 v gramoch). Má význam pri posudzovaní spracovateľskej hodnoty semien a tiež pre zistenie uskladnených zásob semien.

Vyrovnanosť osiva vyjadruje, aký percentuálny podiel vzorky vyčisteného osiva zostal po preosiati na sitách s rozdielnymi otvormi. Veľkosť otvorov použitých sít predpisuje ČSN 46 10 40. Čím je osivo vyrovnanejšie s menším podielom zadiny, tým môže byť kvalitnejšie. Vyrovnané osivo je predpokladom vyrovnaného porastu.

Čistota porastu vyjadruje podiel semien skúšanej vzorky v percentách, z ktorých sa podľa vonkajších znakov dá usúdiť, že vytvoria normálne klíčky. Kvalitné osivo musí byť čisté a nesmie obsahovať prímesi.

Prímesi sa rozdeľujú na škodlivé a neškodné. Za škodlivé sa považujú čisté semená iného druhu alebo iného kultivaru kultúrnych rastlín, semená burín, živí škodcovia semien a živé zárodky chorôb semien. Medzi neškodné prímesi patria značne poškodené semená, o ktorých možno predpokladať, že sú neklíčivé, úlomky stebiel, listov, pliev, kamienky, hrudky, mŕtvy hmyz a pod.

Platná norma o osive a sadive presne určuje prípustný výskyt škodlivých a neškodných prímesi.

Klíčivosť vyjadruje, koľko percent čistých semien určitého osiva vytvorí v predpísaných laboratórnych podmienkach normálne klíčky schopné ďalšieho vývinu. Klíčivosť osiva zisťujeme klíčením pri predpísanej teplote a dĺžke nakličovania. Klíčivosť je najcennejšia vlastnosť osiva a závisí od celého radu podmienok. Väčšinu z nich môžeme ovplyvniť počas zberu, pozberovej úpravy a uskladňovania osiva.

Úžitková hodnota osiva určuje jeho praktickú upotrebiteľnosť. Vyjadrujeme ňou, koľko percent vzorky osiva obsahuje čisté a súčasne klíčivé semeno. Určujeme ju výpočtom podľa vzorca:

 

Znalosť úžitkovej hodnoty osiva má praktický význam pri stanovení výsevku, t. j. množstva potrebného osiva na obsiatie jednotky plochy. Normy výsevku sa v technických normách uvádzajú pre osivo, ktoré má 100-percentnú úžitkovú hodnotu. Pri nižšej hodnote treba vysiať viac osiva podľa nepriamej úmernosti.

Príklad: Výsevok určitého kultivaru pšenice podľa technologických noriem je 200 kg, pri úžitkovej hodnote 94,08 % je

    x . 200 = 100.94,08    

94,08 x = 20 000

 x = 212,6 kg

Rozdelenie osív podľa tvaru a veľkosti, morenie osiva

Triedenie osiva a sadiva je rozdeľovanie čistých semien a sadiva na viac skupín podľa rozmerov, hmotnosti a pod. Osivo sa na jednom stroji spravidla súčasne čistí aj triedi.

Kalibrovanie je triedenie vyčisteného osiva čistiacimi a triediacimi súpravami na presnú veľkosť. Kalibrovanie je nevyhnutnou úpravou pre presnú sejbu semien. Používa sa pri semenách cukrovej repy, zeleniny, kukurice a i.

Morenie osiva je ošetrenie osiva špeciálnymi moriacimi látkami (moridlami), ktorého cieľom je ochrana osiva po sejbe a v období klíčenia pred napadnutím chorobami, prípadne škodcami. Pri používaní moridiel treba vždy dodržiavať bezpečnostné predpisy, ktoré sú uvedené na obale prípravku. Ak sú tieto látky označené ako jedy, môžu s nimi manipulovať len osoby, ktoré majú na to oprávnenie.

Predklíčovanie sadiva je vystavenie sadiva zemiakov svetlu 5-6 týždňov pred vysádzaním s cieľom skrátenia vegetačného obdobia, a tým zvýšenia ich úrod v období plánovaného zberu. Používa sa predovšetkým pri skorých zemiakoch. Má význam aj pri neskorších kultivaroch, pretože rýchly vývin porastu na začiatku vegetačného obdobia zmenšuje možnosť jeho infekcie chorobami. Sadivo zemiakov sa predkličuje v špeciálnych predkličovniach alebo v iných vhodných miestnostiach, v ktorých možno zabezpečiť dostatok svetla, vhodnú teplotu a vlhkosť vzduchu. Zemiaky sa ukladajú približne po 10 kg do plytkých debničiek (drevených liesok alebo do debničiek z plastov), ktoré sa ukladajú v radoch na seba. V predkličovniach sú takto uložené po celej ploche haly. Svetlo možno zabezpečiť aj žiarivkami 6 - 8 h denne.

V období predklíčovania sa hľuzy pravidelne kontrolujú, teplota sa udržuje na hodnote 10 - 15 °C, relatívna vlhkosť vzduchu na hodnote 85 - 90 % a v prípade nerovnomerného osvetlenia sa liesky prekladajú. Predklíčené hľuzy majú mať klíčky dlhé 10 - 20 mm. vvfarbené (v závislosti od kultivaru zelené s červenofialovým alebo modrofialovým nádychom) s viditeľnými základmi korienkov. Asi týždeň pred vysádzaním sa otužujú postupným znižovaním teploty v predkličovni na 8 °C.

Nakličovanie sadiva je prebudenie klíčkov zemiakových hľúz, ktorého cieľom je skrátiť vegetačné obdobie a zvýšiť úrodu. Vytriedené sadivo sa ponechá 2-3 týždne pred výsadzaním v skladoch pri zvýšenej teplote 10 - 12 °C a relatívnej vlhkosti 85 - 90 % rozložené vo vrstve hrubej 0,30 - 0,50 m. Hľuzy do termínu vysádzania naklíčia a majú asi 5 mm dlhé klíčky.

Sejba obilnín a strukovín

Pšenica

Z biologických odlišností treba uviesť, že pšenica má slabšie vyvinutú koreňovú sústavu. Odnožuje v jeseni, ale aj na jar. Steblo je podstatne nižšie ako steblo raži. Klas môže byť bezostitý alebo ostitý. Zrno je kratšie, hrubšie, červenohnedé. Lepšie jej vyhovujú hlinité až ílovité pôdy s dobrou zásobou živín a vody. Príprava pôdy a hnojenie sú podobné ako pri raži. Sejeme ju až do polovice októbra, 40 - 60 mm hlboko, pretože odnožovacie kolienko zakladá hlbšie pod povrchom pôdy. Zber zelenej hmoty treba ukončiť, keď pšenica vyklasí. Zrno zberáme vo voskovej až plnej zrelosti podobne ako raž.

Jačmeň

Ozimný jačmeň vyžaduje teplejšie polohy v repnej prípadne kukuričnej oblasti. Jarný jačmeň úspešne pestujeme aj v zemiakovej oblasti, najlepšie na hlinitých pôdach. Technológia výroby ozimného jačmeňa je takmer totožná s technológiou výroby raže na zrno. Ozimný jačmeň však sejeme pred ražou.

Pri výrobe jarného jačmeňa môžeme zasa postupovať podobne ako pri výrobe ovsa. Jačmeň sejeme ešte skôr ako ovos a dávky dusíka sa pohybujú od 50 - 80 kg / ha (podobne aj pri pestovaní ozimného jačmeňa).

Raž

Siať musíme včas, najvhodnejšie od 20. 9. do 5. 10 (podľa kulivarov). Vysievame 4,5 - 5,5 mil. klíčivých zŕn na hektár (asi 200 kg) do riadkov 125 mm širokých. Dôležité je dodržať 30 - 40 mm hĺbku sejby. Osivo zapracujeme ľahkými bránami.

Ovos

Sejeme skoro na jar do hĺbky 30 - 50 mm, vzdialenosť riadkov je 125 mm. Výsevok upravíme podľa podmienok prostredia, kultivaru a účelu pestovania. Na zrno vysievame 4-5 mil. klíčivých zŕn, pre krmovinárske účely výsevok zvýšime o 10 - 20 % (180 - 250 kg.ha-1). Výsevok ovsa ako krycej plodiny na zelené kŕmenie pri zakladaní ďatelinovinových porastov je 120 - 150 kg.ha'1. Po sejbe môžeme porast povalcovať resp. brániť.

Kukurica

Výsevok určíme podľa plánovaného počtu rastlín z hektára, úžitkovej hodnoty osiva a skorosti hybrida. Optimálny počet jedincov kukurice na zrno je 50 - 70 tisíc, silážnej kukurice 70 - 85 tisíc a kukurice na zelené kŕmenie 150 - 300 tisíc na hektár. Orientačne potrebujeme 15 - 90 kg osiva na hektár. Sejeme sejačkami na presnú sejbu, takže sa porast nejednotí. Výsev valcujeme ľahkými valcami.

Strukoviny

V dostatočnom predstihu pred sejbou si pripravíme kvalitné osivo. Na morenie používame hlavne Hermal a Hermal L.

Očkovaním (bakterizáciou) osiva zvyšujeme úrody strukovín priemerne o 15 %. Používame očkovaciu látku Rizobin podľa druhu strukovín.

Termín sejby závisí od nárokov na teplotu pri klíčení. Bôb, hrach a viku sejeme skoro na jar v prvej etape, sóju sejeme neskoršie (až začiatkom mája).

Ozimné strukoviny musíme vysiať už koncom augusta, najneskoršie do polovice septembra.

Hĺbku sejby určíme podľa spôsobu vzchádzania, druhu a vlastností pôdy. V praxi sa dosť často podceňuje dodržanie hĺbky sejby, čo spôsobuje nerovnomerné vzchádzame. Sejeme do riadkov najčastejšie vzdialených 125 - 250 mm, iba sóju sejeme širšie (375 - 500 mm).

Niektoré strukoviny s vysokou a poliehavou stonkou sejeme s podpornou rastlinou (vysoké typy hrachu, viky). Najlepšie sa osvedčila biela horčica (3 - 5 kg • ha'1) alebo ovos (20 - 30 kg • ha'1), prípadne ozimné obilniny.

Semeno (osivo) niektorých, najmä kŕmnych strukovín (hrach a vika) môžeme získať aj tzv. prístrekom do niektorej obilniny (vysejeme malé množstvo osiva hrachu 20 - 25 kg, pelušky 15 - 20 kg, viky 7-10 kg.ha“1).

Hrach - sejeme čo najskôr, len čo pôda primerane preschne do hĺbky 60 - 80 mm. Po sejbe povalcujeme a hneď pobránime ľahkými bránami.

Bôb - sejeme skoro na jar do hĺbky 70 - 100 mm. Výsevok upravíme tak, aby na m2 bolo minimálne 40 - 45 produktívnych rastlín. Po sejbe valcujeme a hneď bránime.

Sóju - v osevnom postupe dávame do druhej trate. Prípravu pôdy urobíme podobne ako pre bôb. Sója má pomerne vysokú spotrebu dusíka, preto na hektár dávame 60 - 90 kg N pred sejbou. Sejeme ju v poslednej dekáde apríla, osvedčili sa aj dvojriadky 150 x 450 x 150 mm. Po sejbe valcujeme, bránime a neskôr 1-2 razy plečkujeme.

Viku - v osevnom postupe majú zväčša funkciu medziplodín (ozimné a letné). Technologický postup výroby je podobný ako pri ozimných a jarných obilninách.

Sejba olejnín a priadnych rastlín

Sejba ďatelinovín a tráv

Hlavné druhy ďatelinovín sú: lucerna siata, kosákovitá a hybridná, ďatelina lúčna, plazivá a hybridná, ľadenec rožkatý a hybridný, vičenec vikolistký a bôľhoj lekársky. Hlavnými, najrozšírenejšími, najvýkonnejšími a najkvalitnejšími druhmi ďatelinovín sú lucerna siata a ďatelina lúčna. Ostatné, tzv. farebné ďatelinoviny, majú viac alebo menej miestny význam. Význam ďatelinovín je predovšetkým v tom, že produkujú značnú časť dusíkatých látok pre živočíšnu výrobu. V podstate sú to bielkovinové krmivá.

Ďatelinoviny sú prirodzenými zlepšovateľmi pôdy predovšetkým vďaka vlastnostiam koreňov. Mnohé ďatelinoviny sú dobré medonosné rastliny. Ich zastúpenie na ornej pôde má byť 16 - 19 %.

Koreňová sústava. Ďatelinoviny vytvárajú mohutný hlavný koreň. Najtypickejší je pri lucerne siatej a vičenci vikolistom, pri ostatných ďatelinovinách sa rozkonáruje už v orničnej vrstve pôdy. Hĺbka zakoreňovania je všeobecne veľká a preto ďatelinoviny potrebujú hlbšie pôdy. Korene prerastajú do hĺbky 1-1,5 m. Prevažná časť koreňovej hmoty ďatelinovín je však rozložená v ornici. Podľa hĺbky zakoreňovania môžeme ďatelinoviny rozdeliť na:

- hlboko zakoreňujúce (lucerny, vičenec, ľadenec rožkatý),

- stredne hlboko zakoreňujúce (ďatelina lúčna a hybridná, bôľhoj lekársky, ľadenec barinný),

- plytko zakoreňujúce (ďatelina plazivá a lucerna chmeľovitá).

Ďatelinoviny zanechávajú v pôde veľa organických látok vo forme nadzemných a koreňových zvyškov, ktoré zlepšujú štruktúru pôdy a zvyšujú je úrodnosť (priemerne 5-10 t.ha-1). Koreňová sústava ďatelinovín má veľmi dobrú schopnosť prijímať živiny, najmä fosfor a vápnik. Veľmi dôležitou vlastnosťou koreňov ďatelinovín je schopnosť žiť v symbióze s hrčkotvornými baktériami pútajúcimi vzdušný dusík. Týmto spôsobom obohacujú pôdu asi o 80 - 120 kg N na ha. Pre následné plodiny rátame však len s 30 - 60 kg na ha. Pretože sami zabezpečujú dusík pre svoj rast, netreba ich hnojiť vysokými dávkami dusíkatých hnojív. Rozvoj hrčkotvorných baktérií (rizóbií) podporujeme očkovaním osiva alebo pôdy.

Ďatelinoviny klíčia pri teplote 1-2 °C. Môžeme ich teda siať skoro na jar. Skorá sejba im zabezpečuje aj dostatok vlahy na klíčenie, na ktorú sú v tomto období náročné. Po vyklíčení začína sa rozrastať koreňová sústava. Asi o dva mesiace po sejbe vytvárajú ďatelinoviny prízemnú ružicu listov a tvorí sa koreňový kŕčik. Zakladanie zárodkov stoniek závisí od toho, či ďatelinovina je ozimného, jarného alebo prechodného typu. Ozimné typy sú prakticky jednokosné. Rodivé stonky nevytvárajú ani v roku sejby, ani v druhej kosbe. Intenzívne sa však môžu zmladzovať a tak dať dobrú pašu. Patrí sem ďatelina hybridná a plazivá, bôľhoj a vičenec vikolistý.

Osevný postup.

Pri umiestňovaní ďatelinovín do osevného postupu máme rešpektovať tieto hlavné hľadiská:

a) dodržať aspoň 4 - 6-ročný odstup medzi umiestnením bôbovitých na tom istom pozemku, aby sme predišli únave pôdy,

b) pri zakladaní porastov bez krycej plodiny vyberať predovšetkým čisté, nezaburinené plochy,

c) ďatelinoviny dávať obyčajne po predplodine hnojenej strednou dávkou maštaľného hnoja, na úrodných pôdach však až v druhom slede, pri sejbe do krycej plodiny aj po obilninách kvôli zníženiu poľahnutia.

Ak pestujeme lucernu 2 - 4 (6) rokov na jednom pozemku, dávame ju v poľnom osevnom postupe na tzv. mimorotačný hon. Ďatelinoviny sú veľmi dobré predplodiny, sú zdrojom dusíkatých látok v pôde a nezastupiteľnou zložkou bioenergetického potenciálu pôdy. Lucerna je priemerná predplodina najmä v suchšom roku.

Ďatelinoviny môžeme siať ako samostatné plodiny alebo do krycej plodiny. Zakladanie porastov bez krycej plodiny má prednosti v tom, že umožňuje nerušený vývin ďatelinovín. Už v roku sejby dávajú 2-3 kosby (4-5 t.ha'1). Najväčším problémom býva zaburinenie, ktoré musíme vhodným spôsobom zlikvidovať. O úspechu sejby bez krycej plodiny rozhoduje vlaha.

Sejba do krycej plodiny má nedostatky najmä v tom, že krycia plodina pôsobí konkurenčne na podsev, zatieňuje ho, odoberá mu vodu a živiny. Podsev môže poškodiť aj poľahnutím a pozberovými zvyškami. Za nepriaznivého počasia sa podsev značne poškodzuje aj zberovou technikou. Ako krycie plodiny vyberáme tie, ktoré majú krátke vegetačné obdobie a nepoľahnú. Používa sa jarný jačmeň a vo vyšších polohách na uľahnutých pôdach raž. Ich výsevok znížime o 20 - 30 %.

Veľmi vhodná je sejba ďatelinovín do tzv. ochranných plodín, teda krycích plodín, ktoré kosíme ako krmoviny v zelenej až mliečnej zrelosti. Najvhodnejšími ochrannými plodinami sú ovos (70 - 140 kg.ha-1), bôb a pre ďatelinu lúčnu mätonoh jednoročný (8 - 10 kg.ha'1).

Do krycej plodiny sejeme čo najskôr na jar. Podsevy do jarín sejeme súčasne s jarinami, do ozimín hneď, len čo to stav pôdy dovolí.

Ak sejeme ďatelinoviny bez krycej plodiny, môže byť termín sejby neskorší, najmä ak ich sejeme po medziplodinách. Osobitným prípadom je letná sejba,

používaná najčastejšie pri lucerne siatej a ďateline lúčnej. Výhodou letnej sejby je, že nestrácame úrodu hlavnej plodiny. Úspech letnej sejby závisí od vlahy a od čistoty i štruktúry pôdy. Letná sejba dáva v prvom roku menšie úrody, v ďalších sa vyrovná jarnej sejbe.

V praxi sa často stretávame so sejbou ďatelinovín naširoko. Táto sejba nie je vhodná. Sejeme do riadkov širokých 125 mm. Odporúčaný výsevok lucerny siatej a ďateliny lúčnej predstavuje 7-8 miliónov klíčivých semien na hektár.

Ďatelinoviny sejeme do hĺbky 10 - 20 mm, v suchších pôdach 30 - 40 mm, vičenec vikolistý do hĺbky až 30 - 50 mm.

Sejeme kombinovanými sejačkami s 2 výsevnými pätkami. Obyčajnými sejačkami sejeme priečne najprv kryciu plodinu (hlbšie), potom ďatelinovinu (plytkejšie). Po sejbe treba najmä v suchších podmienkach valcovať.

Siate trávne porasty

Tieto porasty zakladáme (sejeme) na plochách po melioráciách, rekultiváciách pozemkov ako aj pri obnove degradovaného trávneho porastu na ornej pôde, ak zúrodnenie priamymi zásahmi (hnojením, povrchovou úpravou, správnym využívaním) nebolo účinné.

Organizácia a bezpečnosť práce pri sejbe

Sejba a vysádzanie sú z hľadiska organizácie práce náročné pracovné operácie, pretože obyčajne ich treba vykonať v krátkom čase a vždy čo najkvalitnejšie. Preto je dôležitá správna organizačná príprava.

Pri organizačnej príprave na sejbu a vysádzanie treba vykonať tieto pracovné úkony:

a) určiť výsevok a nastaviť sejačky na plánovaný výsevok,

b) určiť poradie parciel na sejbu a na vysádzanie,

c) zostaviť strojové súpravy.

Určenie výsevku a nastavenie sejačiek je pri príprave sejby a vysádzania najdôležitejší pracovný úkon. Výsevok spresňujeme podľa konkrétnych podmienok v rozpätí technologickej normy. Na určený výsevok potom nastavíme všetky sejačky, ktorými budeme osivo siať.

Príklad: Podľa technologickej normy a s ohľadom na konkrétne pôdne, klimatické a organizačné podmienky máme vysiať 5 mil. klíčivých semien ozimnej pšenice na hektár. Hmotnosť tisíc semien (HTS) je 43 g, čistota (č) 99 %, klíčivosť (k) 96%. Určte plánovaný výsevok v kilogramoch.

Riešenie: Vypočítame si najprv hmotnosť milión klíčivých semien (MKS) a výsledok vynásobíme piatimi. Plánovaný   výsevok = 45,25.5 = 226,20 kg na 1 ha.

Bezpečnostné predpisy pri sejbe a vysádzaní

Sejačky a vysadzovače majú mať predpísané bezpečnostné zariadenia na ochranu zdravia pri práci. Pracovníci, ktorí stroje obsluhujú, musia byť oboznámení s pokynmi pre bezpečné zaobchádzanie so strojom. Majú mať vhodne upravený pracovný odev, aby ho nemohol zachytiť niektorý mechanizmus a každú chybu na stroji sú povinní hneď hlásiť bezprostrednému nadriadenému. Pri preprave na pole sa nesmú na sejačke prevážať osoby ani náklad.

Počas jazdy obsluhujúci nesmú naskakovať a zoskakovať zo stúpadla sejačky a nesmie sa tam zdržiavať nikto okrem obsluhy.

Najčastejšie úrazy môže spôsobiť nekrytý načuchrávač pri rozhŕňaní osiva rukou. Preto sa musí zakryť ochrannou sieťou a obsluhujúci musí na rozhŕňanie osiva používať drevenú lopatu alebo aspoň násadu škrabky. Na veku zásobnej skrine musia byť zarážky, ktoré zabraňujú samovoľnému zatvoreniu, napr. pri rozjazde, vplyvom vetra a pod. Za dažďa sa musí veko zatvoriť. Zadná stena zásobnej skrine na osivo musí mať po celej dĺžke držadlo, ktorého sa obsluhujúci drží počas jazdy. Sejačka musí byť bezpečne zapojená za traktor. Cúvame so spustenými výsevnými pätkami je zakázané.

Dôležitá je súhra všetkých obsluhovačov sejačiek s traktoristom. Bezpečnostné predpisy určujú, že traktorista môže súpravu uviesť do chodu len po dohovorenom zvukovom znamení obsluhujúceho. Výsevné ústrojenstvo sa nesmie čistiť počas jazdy. Úpravy, opravy a mazanie stroja sa robia až po zastavení motora.

Pri preprave sejačky po verejných cestách za tmy sa musí šírka stroja zreteľne označiť podľa dopravných predpisov.

Podobné bezpečnostné predpisy platia aj pri obsluhe vysadzovačov. Pri všetkých prácach so sejačkami a vysadzovačmi treba dbať na zvýšenú pozornosť, aby sa zabránilo zbytočným úrazom.

Príprava sadiva

Prípravu pôdy v jeseni uskutočníme podobne ako pre repu, dvojitá zaorávka hnoja je pre zemiaky osobitne vyhovujúca.

Na jar, po vyzretí pôdy, smykujeme, rozhodíme priemyselné hnojivá a pôdu dvakrát krížom prekypríme aspoň do hĺbky 0,16 - 0,18 m. Na vybraných pozemkoch, najmä pre skoré zemiaky, prípravu pôdy môžeme urobiť už po orbe v jeseni tak, ako keby sme išli sadiť. Potom pole kopcujeme a do takto pripravenej pôdy na jar vysádzame zemiaky.

Sadivo včas preberieme, môžeme ho nechať napučať a skoré zemiaky aj predklíčiť. Sadivo musí byť zdravé a nepoškodené. Sadíme, keď pôda má aspoň 8 °C (koniec apríla až začiatkom mája). Treba sadiť plytko. Nad hľuzami má byť aspoň 80 - 120 mm pôdy. Sadíme vysadzovačmi do riadkov 0,75 m vzdialených aspoň 44 až 50 tisíc hľúz na ha (2,5 - 3 t • ha-1). Vzdialenosť hľúz v riadku je 230 - - 260 mm.

Na uskladňovanie zemiakov treba zabezpečiť optimálne podmienky: teplotu 3 - - 4 °C, relatívnu vlhkosť 75 - 90 % a zamedziť prístup svetla. Zemiaky môžeme uskladňovať v hrobliach, pivniciach a v zemiakárňach.

Hroble zakladáme na suchom mieste s malým spádom. Môžeme ich zapustiť asi 0,2 m do pôdy. Na ich dno položíme vetrák a na každých 4 - 5 m postavíme vetracie komíny. Zemiaky necháme v hrobli vydýchať sa pod slabou vrstvou slamy. Pred príchodom mrazov vrstvu slamy zväčšíme na 0,3 - 0,4 m a zemiaky postupne prihadzujeme zeminou (hrúbka vrstvy je 0,4 - 0,5 m). Teplotu uskladnených zemiakov sústavne kontrolujeme, nemá vystúpiť nad 5 °C. Výhodné sú panelové hroble, v ktorých zemiaky prikrývame doskami z polystyrénu.

Pivnice nie sú na uskladňovanie zemiakov najvhodnejšie, pretože práca so zemiakmi sa nedá mechanizovať.

Najvhodnejší spôsob uskladňovania zemiakov je v zemiakárňach. Sú to špeciálne stavby, v ktorých sa zemiaky ukladajú do boxov alebo do paliet. Vzduchotechnickým zariadením možno podmienky uskladňovania regulovať na optimálnu úroveň. Všetky práce sú úplne mechanizované.

Zemiaky na kŕmne účely môžeme po umytí pariť v pariacich kolónach a vo vhodných priestoroch silážovať, alebo ich sušíme v horúcovzdušných sušiarňach.

Napučiavanie, predklíčovanie, otužovanie sadiva

Napučiavanie je spôsob biologickej prípravy sadiva, cieľom ktorého je prebudenie a získanie klíčkov 2 - 5 mm dlhých, ktoré je možné vysádzať bežnými automatickými sadzačmi. Uvedený spôsob nevyžaduje zvláštne zariadenia, a preto je vhodné k tomuto účelu použiť sklady, krechty, zemiakárne.

V praxi je uvedený spôsob možné využiť pri všetkých úžitkových smeroch zemiakov. Podstatou napučiavania je vystaviť zemiakové hľuzy v priebehu 10 -21 dní teplotám 10 -12 °C.

Podmienkou je, aby hľuzy neboli predčasne naklíčené, čo znamená, že do konca marca musia byť uskladnené pri teplote 3 - 4 °C.

- napučiavanie na rozptýlenom svetle,

- napučiavanie s obmedzeným prístupom svetla,

- napučiavanie pozvoľným zvyšovaním teploty pri skladovaní,

- napučiavanie s využitím prudkých teplotných.

Predklíčovanie je najintenzívnejší a ekonomicky najnákladnejší spôsob prípravy sadiva, umožňujúci zrýchlenú násadu a zber konzumných hľúz v priemere až o 2 týždne skôr. Uvedený spôsob je vhodný pre pestovanie veľmi skorých odrôd vo výrobných oblastiach so skorším nástupom jari. Predklíčovanie prebieha buď pri prirodzenom dennom alebo umelom osvetlení. Vhodne predklíčená sadba musí mať 15-25 mm klíčky, typicky odrodovo vyfarbené.

Predklíčovanie je možné realizovať:

- v špeciálnych, dobre tepelne izolovaných predkličovniach,

- vo vhodných priestoroch bez prístupu denného svetlý,

- v provizórnych podmienkach.

Zakoreňovanie, ako spôsob prípravy zemiakového sadiva, je vhodné predovšetkým pre malopestovateľov.

Zakoreňovanie sadiva urýchľuje vegetačnú dobu o 3 - 4 týždne. Zakoreňuje sa v debničkách, do ktorých sa nasype vrstva zeminy, na ktorú sa uložia sadbové hľuzy korunkovou časťou hore a mierne sa zasypú vrstvou zeminy 10-20 mm.

Očkovanie je premiešavame osiva bôbovitých rastlín krátko pred sejbou s očkovacou látkou, v ktorej je rozmnožená kultúra nitrogénnych hrčkotvomých baktérií za účelom ich rýchleho rozmnožovania v pôde. Bôbovité rastliny, ktoré žijú v symbióze s hrčkotvomými baktériami pútajúcimi vzdušný dusík, sa takto lepšie rozvíjajú a poskytujú vyššiu úrodu najmä na pozemkoch, na ktorých sa príslušný druh plodiny predtým nepestoval.

V súčasnosti sa používa očkovacia látka Rizobín, pričom pre každú plodinu sa dodávajú špeciálne baktérie, čo je vždy uvedené na obale prípravku. Osivo, ktoré chceme očkovať, sa nesmie moriť. Očkovacia látka sa s osivom premieša podľa návodu tesne pred sejbou.

Namáčanie osiva vo vode je opatrenie na urýchlenie klíčenia a vzchádzania semien, ktoré sa používa najmä v zeleninárskej výrobe. Semená sa namáčajú vo vode niekoľko hodín pred sejbou, čím napučia a rýchlejšie klíčia; dlhším namáčaním by však stratili klíčivosť. Siať sa môžu len do vlhkej pôdy.

Stimulácia je namáčanie osiva a sadiva v roztoku látok, ktoré podnecujú (stimulujú) rastlinky k zvýšenej životnej činnosti za účelom urýchlenia ich klíčenia, vzchádzania a zlepšenia celkového rastu a vývinu. Ako stimulátory sa používajú viaceré látky, ako napr. kyselina indolyloctová (heteroauxín), indolylmaslová, nikotínová, soli kobaltu, mangánu a pod. Aj niektoré moridlá a herbicídy majú stimulačný účinok.

Stimulátory sa najviac používajú v kvetinárstve, sadovníctve, ovocinárstve, vinohradníctve a v zeleninárstve, t. j. v odvetviach záhradníckej výroby. Pri ich použití treba prísne dodržiavať predpísané návody, najmä dávkovanie, pretože ináč môžu pôsobiť veľmi nepriaznivo.

Stratifikácia osiva je ukladanie semien do vlhkého piesku a ich uloženie na chladnom mieste za účelom zlepšenia a urýchlenia klíčenia a rovnomernejšieho vzchádzania. Uplatňuje sa najmä pri pomaly klíčiacich semenách (ovocné dreviny, niektoré kvetiny, liečivé rastliny a pod.). Stratifikované semená sa na jar vysievajú spravidla do voľnej pôdy.

Sadenie zemiakov, sadenie rastlín

Výsadba určuje počet rastlín na jednotke plochy, podmieňuje dĺžku obdobia rastu hľúz a ovplyvňuje charakter práce mechanizmov kultivačných a zberových. Agrotechnický termín výsadby je podmienený teplotou a stavom pôdy, ktorá by v hĺbke sadenia mala byť 6 - 8 °C. V prípade napučanej, resp. predklíčenej sadby postačuje teplota 6 °C. Čím je pestovateľská oblasť klimaticky teplejšia, tým je predpoklad kvalitnej prípravy pôdy väčší. Termín ukončenia výsadby zemiakov v kukuričnej výrobnej oblasti je do 10. apríla, pričom začiatok výsadby je naviazaný na III. dekádu marca. Najvyššiu úrodu hľúz a škrobu dosahujú porasty v repnej výrobnej oblasti pri termíne výsadby na konci I. dekády apríla. So zemiakovou výrobnou oblasťou je najvyššia produkcia hľúz spojená s termínom výsadby do konca apríla. V oblastiach podhorských a horských by ukončenie výsadby malo byť do 5. mája, resp. 10. mája.

Významným parametrom sadenia zemiakov je hĺbka. Hĺbkou sadenia rozumieme vzdialenosť spodnej časti hľuzy od urovnaného povrchu pôdy a pohybuje sa v intervale 50 - 60 mm. Hĺbka výsadby by mala zodpovedať veľkosti hľúz navýšenej o 10 - 20 mm.

Plošné rozmiestnenie jedincov po pozemku je dané medziriadkovou vzdialenosťou (0,75 m) a vzdialenosťou hľúz v riadku. Vzdialenosť hľúz v riadku zohľadňuje celkovú požiadavku finálnej hustoty porastu a v prípade jednotlivých úžitkových smerov zemiakov je nasledovná:

- veľmi skoré a skoré: 0,20 - 0,25 m,

- ostatné konzumné: 0,24 - 0,28 m,

- sadbové: 0,20 - 0,23 m,

- priemyselné: 0,25 - 0,27 m.

Ošetrovanie rastlín počas vegetácie

Jednou z podmienok dosahovania vysokých a kvalitných úrod je sústavná starostlivosť o porasty pestovaných rastlín. Ošetrovaním sa rozumejú všetky pracovné operácie vykonané od sejby až do zberu poľnohospodárskych plodín. Jeho úlohou je plodinám vytvoriť a zabezpečiť také podmienky prostredia, v ktorých sa najlepšie vyvíjajú a rastú, a ktoré vytvárajú predpoklady na to, aby plodiny mohli čo najlepšie využiť prípravu pôdy a jej vyhnojenie a poskytnúť vysokú a kvalitnú úrodu.

Ciele ošetrovania porastov počas vegetácie:

a) dotvárať organizáciu porastu, ktorej základ sme vytvorili sejbou,

b) zabezpečiť nepretržitý príjem živín, aby porast mal počas vegetácie vytvorené optimálne podmienky,

c) zabezpečiť udržanie pôdy v štruktúrnom stave, priaznivé vlahové, prípadne tepelné podmienky,

d) chrániť porast pred nepriaznivými činiteľmi, predovšetkým pred zaburinením, škodcami, pôvodcami chorôb, mrazom a pod.

Ošetrovanie porastov počas vegetácie patrí do hlavnej fázy technologického procesu rastlinnej výroby a vytváraním podmienok optimálnych pre porast pestovaných plodín má charakter obsluhy výroby.

Na ošetrovanie poľnohospodárskych plodín treba vždy zvoliť vhodný zásah a zabezpečiť jeho kvalitné vykonanie. O kvalite rozhoduje mnoho vplyvov, napr. stav pôdy, počasie, druh stroja alebo náradia a jeho nastavenie, kvalifikácia, zručnosť a morálne vlastnosti pracovníkov, organizácia práce a iné.

Pri ošetrovaní plodín počas vegetácie sa najviac používajú bránenie, valcovanie, plečkovanie, preriedovanie, oborávanie, prihnojovanie, zavlažovanie a chemická ochrana proti škodlivým činiteľom.

Ošetrovaním plodín vytvárame priaznivé podmienky pre rast počas vegetačného obdobia a umožňujeme využitie úrodovej schopnosti rastlín.

Cieľom ošetrovania je vytvoriť v priebehu vegetačného obdobia priaznivé podmienky pre príjem živín, chrániť rastliny pred burinami, chorobami a škodcami a podieľať sa na vytváraní priaznivých svetelných, vlahových a tepelných podmienok.

Na ošetrovanie poľnohospodárskych plodín treba vždy zvoliť vhodný zásah a zabezpečiť jeho kvalitné vykonanie. Na kvalitu vplýva mnoho činiteľov, napríklad stav pôdy, počasie, druh stroja alebo náradia a jeho nastavenie, kvalifikácia, zručnosť a morálne vlastnosti pracovníka, organizácia práce a iné.

Základné operácie pri ošetrovaní porastov

Na ošetrovanie plodín počas vegetačného obdobia sa bežne používajú bránenie, valcovanie, plečkovanie, prerieďovanie, oborávanie, prihnojovanie, zavlažovanie a chemická ochrana proti škodlivým činiteľom.

Ošetrovnie zemiakov

V období od výsadby do zapojenia porastu sa realizuje niekoľko kultivačných zásahov, ktorých cieľom je likvidovať buriny, udržiavať priaznivý fyzikálny stav pôdy, regulovať vrstvu pôdy nad hľuzami a optimálne vytvarovať hrobčeky. Kultivácia vytvára priaznivý predpoklad pre vyrovnané vzchádzanie, rast trsov, dynamiku rastu hľúz. Na základe zvoleného spôsobu kultivácie a aplikácie herbicídov sa diferencujú tri typy technológií mechanizovanej kultivácie v priebehu vegetácie:

- plne mechanizovaná kultivácia,

- čiastočne mechanizovaná kultivácia s použitím herbicídov,

- bezkultivačný spôsob.

A) Technológia plne mechanizovaná je založená na viacnásobnom vykonaní bránenia a preorávok, v období od výsadby do zapojenia porastu. V závislosti od konkrétnych pestovateľských podmienok uvedené obdobie trvá 20 - 40 dní.

Z dôvodu optimálneho rastu koreňovej sústavy a stolonov je potrebné, aby sa pracovná hĺbka kultivačných zásahov postupne zmenšovala. Početnosť kultivačných zásahov je nasledovná:

Bránenie sa považuje za prvú pracovnú operáciu, ktorá sa robí v termínelo -14 dní po výsadbe. Bránením sa zníži vrstva ornice nad hľuzami v priemere o 0,50 - 0,80 m Preorávka na slepo sa vykonáva do 7 dní po bránení. Za týmto účelom sa využívajú hrobkovacie telesá vytvárajúce hrobčeky 0,22 - 0,25 m vysoké.

Plečkovanie pôdu kyprí a výrazne limituje počet burín na pozemku. Prvý krát sa plečkuje po vzídení, keď výška rastlín dosiahla 0,50 - 0,10 m.

Prihŕňanie (mierne nahrnutie ornice k trsom) nasleduje po plečkovaní, keď výška trsov dosiahla 0,20 - 0,25 m. Ideálny termín vykonania je po daždi, resp. závlahe, po obschnutí povrchu pôdy.

Hrobkovanie je posledný kultivačný zásah. Uskutočňuje sa v období, keď je porast riadne zapojený a vňať vysoká 0,30 - 0,35 mm (rastliny zakrývajú riadky), najneskôr do začiatku tvorby pukov. Zahĺbením hrobkovacích telies (40 - 60 mm) a nahrnutím ornice (30 - 60 mm) na hrobčeky sa končí ich formovanie. Platí zásada “plytko sadiť, vysoko ohŕňať“.

B) Čiastočne mechanizovaná kultivácia s použitím herbicídov je charakteristická vykonaním rovnakých kultivačných zásahov v období výsadba -vzídenie, ako pri predchádzajúcom spôsobe. Aplikácia herbicídov pred vzídením alebo po vzídení umožňuje vylúčenie plečkovania a prihŕňania. Po vzídení sa kultivácia redukuje na jediný zásah - hrobkovanie.

C) Bezkultivačný spôsob pestovania zemiakov je rozšírený predovšetkým v štátoch západnej Európy, ktorých pôdy sú typické minimálnym obsahom kameňa a umožňujú konečné tvarovanie hrobčekov po výsadbe (pred aplikáciou herbicídov) a to prostredníctvom rotačných hrobkovačov.

Bránenie (pri ošetrovaní rastlín)

Bránenie porastov je pri ošetrovaní porastov široko využiteľný úkon, ktorým dosiahneme:

a) prekyprenie povrchu pôdy, čím sa zlepší vsakovanie vody, preruší sa vzlína- vosť, obmedzí sa výpar, rozruší sa pôdny prísušok a zlepší sa prehrievanie pôdy;

b) ničenie burín, predovšetkým mladých nitkovitých, ktoré sa ešte pevne nezakorenili v pôde, takže stačí celkom slabý mechanický tlak, aby sa vytiahli z pôdy. Na tento účel bránime pred vzídením porastov aj po ňom. Týmto spôsobom možno zničiť až 75 % vzchádzajúcich rastlín burín;

c) presvetlenie prehustených porastov, ktoré možno využiť na preriedenie porastov repky olejky na jeseň, na nahradenie jednotenia maku na jar a tiež na preriedenie porastu kŕmnej mrkvy;

d) pri obilninách bránením vo vhodnom termíne podporujeme tvorbu odnoží, a tým hustejšie zapojenie veľmi riedkeho porastu. Pri bránení ďatelinovín (lucerna) sa obnažujú vegetačné púčiky na koreňovom kŕčiku, a tým sa umožňuje rast nových výhonov.

Kvalitatívne ukazovatele bránenia

O úspechu tohto zásahu rozhoduje termín bránenia. Bránením v nevhodnom termíne môžeme vážne poškodiť porasty.

Plytko siate plodiny (ľan, trávy, ďateliny, repka olejka) nemožno brániť v období klíčenia a vzchádzania, v ktorom sú veľmi citlivé na tento zásah, pretože sa dostatočne nezakorenili.

Stredne hlboko až hlboko siate plodiny možno brániť v období klíčenia (hrach, bôb, kukurica, dostatočne hlboko siate obilniny 40 - 50 mm). Musí sa však postupovať veľmi opatrne a musia sa použiť ľahké sieťové brány. V žiadnom prípade nemožno brániť v období vzchádzania. Brániť možno až po zakorenení rastlín a po dosiahnutí výšky 50 - 70 mm. Vtedy sú výsledky veľmi priaznivé. Plodiny s krehkými stonkami (strukoviny, kukurica a pod.) môžeme brániť len vtedy, keď sú čiastočne zvädnuté, t. j. za slnečného alebo veterného počasia v poludňajších hodinách. Na bránenie porastov sa používajú závesné alebo nesené brány (sieťové, klincové).

Valcovanie  (pri ošetrovaní rastlín)

Valcovanie podobne ako bránenie je pracovná operácia, ktorou pri ošetrovaní rastlín počas vegetácie sledujeme rozličné ciele. Používame ho pri ošetrovaní počas vegetácie predovšetkým z dôvodov:

- obnovenia kapilarity, a tým umožnenia vzlínania vody z hlbších vrstiev ku koreňom rastlín alebo vysiatym semenám. Tým sa umožní rovnomerné vzchádzanie v období sucha;

- pritlačenia koreňov ozimných plodín vytiahnutých mrazom pri predjarnom striedaní teplôt. Skoro na jar, len čo to dovolia vlhkostné pomery, sa valcujú oziminy. Cieľom je pritlačiť mrazom vytiahnuté rastliny do vlhkej pôdy, a tak ich chrániť pred uschnutím.

Valcovanie tiež prospieva ďateline lúčnej a trávnym porastom, a to na jeseň aj na jar. Vo veľmi prekyprenej pôde je vhodné valcovaním ošetriť aj vzídené porasty jarín (najmä jačmeň). Zabránime tým nasledujúcemu žltnutiu porastov. Valcovanie má aj nepriaznivé účinky, a to v tom, že kapilaritu obnoví až k povrchu pôdy, a tým vznikajú zbytočné straty vody. Rovnako po daždi sa vytvára pôdny prísušok a korene trpia nedostatkom vzduchu. Preto má takmer vždy po vlacovaní nasledovať bránenie ľahkými bránami.

Na valcovanie porastov najčastejšie používame hladké valce, ktoré sú vhodné pre ľahšie pôdy. Na ťažších pôdach zvyšujú náchylnosť na kôrnatenie, pretože uhládzajú povrch pôdy. Na rozrušovanie pôdneho prísušku v období klíčenia, vzchádzania a po vzídení sú vhodné ľahšie ježkové valce (Zehetmayerove valce).

Plečkovanie  (pri ošetrovaní rastlín)

Plečkovanie je pracovná operácia, pri ktorej sa kyprí pôda a podrezáva sa burina rastúca medzi širšími riadkami porastu. Plečkovaním sa udržiavajú široké medziriadkové priestory porastov niektorých plodín v kyprom a nezaburinenom stave. Tým je aj určená hlavná úloha plečkovania a to:

- skypriť hornú vrstvu pôdy v medziriadkovom priestore širokom aspoň 0,40 m;

- odstrániť pôdny prísušok a prevzdušniť pôdu;

- zničiť buriny;

- zapracovať do pôdy hnojivá, ktoré sa používajú v období vegetácie.

a) radličkovépiecky s pasívnymi pracovnými ústrojmi upevnené na trojbodovom závese vnútorného hydraulického okruhu traktora. Často sa však používajú b) plečky nesené medzi nápravami na nosiči náradia, napr. NUCS.

c) rotačné plečky s aktívnymi pracovnými ústrojmi tiež upevnené na trojbodovom závese.

Dôležitým kvalitatívnym ukazovateľom je hĺbka plečkovania, ktorú treba nastaviť presne pred začatím plečkovania. Pri väčšine plečkovaných plodín sa hĺbka plečkovania postupne zvyšuje od 50 až do 100 mm. Výnimku tvoria plodiny (kukurica, cirok, slnečnica), pri ktorých sa korene veľmi plytko rozprestierajú do šírky. Pri týchto plodinách musíme hĺbku plečkovania postupne znižovať, aby sa nepoškodili bočné korene

Presekávanie (prerieďovanie)  (pri ošetrovaní rastlín)

Prerieďovanie porastov presekávaním je pracovná operácia, ktorú treba vykonávať v tých porastoch, pri ktorých nebolo možno z rozličných dôvodov zabezpečiť optimálnu hustotu porastov sejbou. Jednoduchšie povedané - prerieďovanie je znižovanie počtu rastlín v mladom poraste mechanizačnými v prostriedkami.

Predovšetkým je to pri cukrovej repe, kŕmnej mrkve, maku, prípadne pri ďalších plodinách. Prehustené porasty treba ešte v mladom veku preriediť.

V súčasnosti sa používajú tri druhy prerieďovania.

a) presvetíovanie, pri ktorom sa nadbytočné rastliny odstraňujú rovnomerne;

b) presekávanie, pri ktorom sa nadbytočné rastliny odstraňujú nerovnomerne; v určitých pravidelných intervaloch sa rastliny odstránia a v učitých rovnako pravidelných intervaloch sa rastliny ponechajú v hustých zápojoch (hviezdach). Konečný počet jedincov na 1 ha sa upravuje ručne;

c) automatické jednotenie, pri ktorom sa počet jedincov cukrovej repy upravuje na konečný (optimálny) počet. Pri tomto spôsobe sa používa jednotič cukrovej repy, ktorý pracuje úplne automaticky pomocou elektromagnetických mechanizmov.

Oborávanie  (pri ošetrovaní rastlín)

Je to kyprenie pôdy a prihŕňanie kyprej zeminy k trsom niektorých plodín. V našich podmienkach sa uplatňuje pri ošetrovaní porastov zemiakov.

Úlohou oborávania je nahrnúť kyprú zeminu k trsom zemiakov v období od ich vysadenia do začiatku kvitnutia. Tým sa zabezpečí potrebné prevzdušnenie pôdy a aj ničenie burín. V súčasnej agrotechnike zemiakov sa oborávanie minimalizuje, čo znamená, že sa znižu j e počet zásahov a dopĺňa sa chemickou kultiváciou preemer- gentne použitými herbicídmi. Tým sa zabezpečí potrebné odburinenie. Pri ošetrovaní zemiakov sa používajú tri spôsoby oborávania.

a) Oborávanie naslepo, t. j. oborávanie ešte nevzídených zemiakov. Oborávacie telesá sa nastavujú na hĺbku 140 - 160 mm a krídla treba upraviť tak, aby nahŕňali pôdu na rady vysadených zemiakov. Do troch dní po preorávke naslepo treba pobrániť sieťovými bránami (obr. 39.).

b) Preorávanie, t. j. oborávanie nízkeho porastu ihneď po vzídení. Hĺbka kyprenia je menšia (50 - 70 mm) a z oborávacích telies sa odmontujú krídla, aby sa rastliny nezahŕňali. Toto oborávanie možno nahradiť plečkovaním.

c) Prehŕňanie je oborávanie vzrastnejšieho porastu najneskôr do začiatku kvitnutia. Prihrnuté rady majú mať výšku 0,22 - 0,23 m. Krídla oborávacích telies majú byť široko roztvorené.

Zavlažovanie  (pri ošetrovaní rastlín)

Účelom zavlažovania je dodávkou vody zabezpečiť krytie vlahovej potreby poľnohospodárskych plodín, a tak umožniť vysoko efektívnu rastlinnú výrobu aj v oblastiach postihovaných suchom následkom trvalého alebo občasného nedostatku zrážok. Zavlažovanie poľnohospodárskych plodín je významným intenzifikačným faktorom. Ak má byť zavlažovanie maximálne efektívne, musia byť všetky opatrenia v optimálnom pomere. Do súboru týchto opatrení patria: správna voľba plodín a kultivarov, účelné usporiadanie osevných postupov, vhodné spracovanie pôdy, hnojenie, ošetrovanie zavlažovaných porastov, ochrana a pod.

Voľba plodín a osevné postupy

Predpokladom úspešného využívania zavlažovania v našej zemepisnej polohe je výber plodín, ktoré sú pri zavlažovaní najvýkonnejšie a ktoré súčasne poskytujú dôležité produkty. Podľa doterajších poznatkov sú na zavlažovanie vhodné skoré zemiaky, cukrová repa, kŕmna repa, kukurica na zrno aj na siláž, lucerna, ďatelina a niektoré ďalšie viacročné krmoviny, podsevy a medziplodiny, ale aj plodiny, ktoré sa predtým považovali za nevhodné na zavlažovanie, napr. obilniny. Pri špeciálnych plodinách sa zavlažovanie využíva pri pestovaní zeleniny, v ovocinárstve, vinohradníctve a rozširuje sa aj v chmeliarstve.

Dobré vlahové podmienky umožňujú vo väčšom množstve pestovať medziplodiny, ktoré vo forme krmiva pôsobia na rozvoj živočíšnej výroby a vo forme zeleného hnojenia zvyšujú úrodnosť pôdy. Zavlažovanie do istej miery znižuje aj nepriaznivé následky pestovania plodín alebo skupín plodín po sebe.

Spracovanie pôdy a ošetrovanie porastov

Pri spracovaní pôdy treba pozornosť venovať orbe. Odporúča sa striedavo meniť hĺbku orby a vo vhodných podmienkach pôdu prehlbovať hlbokou orbou. Pri ošetrovaní sú dôležité kypriace zásahy, ktorými sa odstraňuje pôdny prísušok a prevzdušňuje sa pôda. Kypriť je vhodné až po obschnutí povrchu a pri optimálnej vlhkosti.

Hnojenie zavlažovaných pôd

Priaznivé vlhkostné pomery v pôde po zavlažení zvyšujú prístupnosť živín pre rastliny a ich pohyb v pôde. Dôležité je používať väčšie dávky hospodárskych hnojív a tak zvyšovať obsah humusu v pôde. Priemyselnými hnojivami možno veľmi dobre vyrovnávať pomer živín a upravovať reakciu pôdy. Zvýšenú opatrnosť si vyžaduje hnojenie ľahkých pôd, pri ktorých je nebezpečenstvo vyplavovania živín.

Hustota porastu

Zlepšené životné prostredie pri zavlažovaní umožňuje uživiť väčší počet plnohodnotných jedincov na jednotke plochy ako nezavlažované prostredie. V závlahových podmienkach teda treba pestovať porasty s dostatočným počtom jedincov, aby sa zabezpečili maximálne úrody a zodpovedajúca kvalita.

Hĺbka zavlažovania

Stanovenie správnej hĺbky zavlaženia pôdneho profilu má v závlahovej praxi význam, pretože jej nesprávne určenie môže niekedy znížiť úspech zavlažovania. Správne vypočítaná a určená závlahová dávka má byť tak veľká, aby sa pri jednom zavlažení v pôde vytvorila maximálna užitočná zásoba vody.

Spôsoby zavlažovania

Zavlažovanie postrekom (zadažďovanie). Je najdokonalejším spôsobom zavlažovania, pretože je umelým napodobnením prirodzeného dažďa. Umožňuje riadiť dodávku vody presne podľa potreby. Je vhodné pre všetky poľné plodiny (okopaniny, krmoviny aj obilniny) a špeciálne plodiny (sady, vinohrady, chmeľnice).

Usporiadanie zavlažovania postrekom

Z hľadiska technicko-organizačného riešenia sa zavlažovanie postrekom rozdeľuje na mobilné, stabilné a polostabilné.

— Mobilné zavlažovanie postrekom sa vyznačuje tým, že transport vody od zdroja na pozemok a jej rozdelenie na ploche sa zabezpečuje prenosným čerpacím agregátom, pevným prenosným potrubím alebo zvinovateľným potrubím s príslušnými tvarovkami a postrekovačmi alebo pásovými postrekovačmi (obr. 42).

— Stabilné zavlažovanie postrekom sa vyznačuje tým, že vodu má rozvedenú z centrálnej čerpacej stanice na pozemky podzemným tlakovým potrubím. Na povrch pozemkov sú v stanovenom spone vyvedené odberné hydranty, na ktoré sa zapájajú postrekovače, napríklad čelné alebo radiálne, z ktorých je u nás najrozšírenejší typ DM „Fregat“.

— Polostabilné zavlažovanie postrekom sa vyznačuje tým, že má stabilnú čerpaciu stanicu a podzemný rozvod, ale postrekovacie súpravy, ktorými sa voda rozdeľuje na pozemky, sú prenosné. Spôsob rozmiestnenia postrekovačov na ploche sa nazýva spôn. V praxi sa najviac uplatňuje štvorcový a trojuholníkový

Hlavné kvalitatívne parametre zavlažovania porastov postrekom:

a) Postrek sa má čo najviac priblížiť účinkom dažďa; veľkosť kvapiek vody nemá presahovať 0,5-1 mm.

b) Intenzita postreku nesmie presahovať 15 mm. ha-1, inak nastáva rozbahňova- nie najmä na ťažších pôdach.

c) Postrek má byť rovnomerný na celej zavlažovanej ploche.

d) Závlahová dávka má byť primeraná a prispôsobená zásobám vody a rozloženiu koreňovej sústavy v pôde. Preto priemerné dávky majú byť 30-40 mm a nemajú presahovať 60 mm.

Povrchové zavlažovanie. Pri tomto spôsobe sa voda rozvádza po zavlažovanej pôde samospádom kanálmi, priekopami alebo potrubím a zavlažuje sa vegetačný profil pôdy preronom, zatápaním alebo podmokom (obr. 44).

Podpovrchové zavlažovanie. Pri tomto spôsobe sa voda rozvádza v pôde ukrytým potrubím a vegetačný profil sa zavlažuje podmokom alebo reguláciou úrovne hladiny podzemnej vody. Na veľkoplošných závlahových sústavách sa takmer výhradne používa zavlažovanie postrekom, pri maloplošnom miestnom zavlažovaní sa odporúčajú aj ďalšie spôsoby.

Prihnojovanie  (pri ošetrovaní rastlín)

Prihnojovaním rozumieme optimalizáciu výživy porastu v období vegetácie pomocou rýchle pôsobiacich hnojív. Používa sa na dopĺňanie chýbajúcich živín v období vegetácie. Dopĺňame predovšetkým dusík, ktorý je v pôde veľmi pohyblivý a treba ho používať podľa zásady, že dusíkaté hnojivá sa majú aplikovať tak, aby ich rastlina mohla v maximálnej miere prijať a zapojiť do fotosyntetického procesu. Pri väčšine rastlín na väčšine stanovíšť sa ráta s dvojnásobným, niekedy s trojnásobným hnojením dusíkom. Podkladom pre stanovenie dávok dusíka sú predovšetkým anorganické rozbory rastlín.

Časová optimalizácia dusíkatého hnojenia je dôležitá preto, lebo nadmerný príjem dusíka v určitej fáze je práve tak nepriaznivý pre metabolizmus ako jeho nedostatok. Prejavuje sa to nielen na výške úrody, ale aj na kvalite a zdravotnom stave rastlín. Podobne aj nadmerný prívod dusíka do pôdy v období, keď ho rastlina nemôže potrebovať, je na priepustnejších pôdach nielen stratový pre rastliny, ale erozívnym splavovaním alebo vyplavovaním do spodiny môže ohrozovať čistotu a kvalitu vôd.

Dusíkaté hnojivá, ktoré sa používajú na prihnojovanie

1. Pevné hnojivá s dusíkom vo forme ľahko prijateľnej pre rastliny, ako sú liadok vápenatý, liadok amónny s vápencom.

2. Kvapalné hnojivá. Táto forma priemyselných hnojív pri porovnaní s pevnými hnojivami uľahčuje manipuláciu pri aplikácii, umožňuje rovnomernejšie a presnejšie rozdeliť živiny na plochu a zlepšuje hygienu práce. Pri aplikácii na list treba brať ohľad na citlivosť niektorých plodín. Z kvapalných hnojív sú vhodné DAM-390, CANSOL-S a 12 % roztok močoviny. Všetky uvedené hnojivá aplikované počas vegetačného obdobia pôsobia aj ako mimokoreňové hnojivá.

Voľba strojov a organizácia práce

Pri prihnojovaní treba obmedziť vstupy aplikačnej techniky do porastov na minimum a obmedziť ich na podmienky, keď nastáva čo najmenšie poškodenie porastov. Tejto požiadavke vyhovuje predovšetkým letecká aplikácia pevných aj kvapalných

hnojív poľnohospodárskymi lietadlami a vrtuľníkmi. Prihnojovanie možno zabezpečiť aj pozemnými strojmi, a to výkonnými rozhadzovačmi pevných hnojív a postrekovačmi na aplikáciu kvapalných hnojív.

Kontrolné otázky a úlohy

1. Aké sú hlavné ciele bránenia a valcovania pri ošetrovaní rastlín?

2. Ktoré kvalitatívne parametre treba dodržať, aby sa dosiahli hlavné ciele bránenia?

3. Vysvetlite úlohy a hlavné kvalitatívne parametre plečkovania.

4. Čo je úlohou oborávania a ktoré spôsoby oborávania sa u nás používajú?

5. Ktorými zvláštnosťami sa vyznačuje ošetrovanie porastov a hnojenie v závlahových podmienkach?

6. Ktoré kvalitatívne parametre treba dodržať pri chemickej ochrane a pri prihnojovaní porastov?

a) významné choroby a škodcov našich poľnohospodárskych plodín, t. j. rozoznať príznaky, ktoré spôsobujú na napadnutých plodinách, a pôvodcov chorôb alebo poškodení, ich spôsob života a podmienky šírenia;

b) bežné druhy burín a ich škodlivosť;

c) neživé vplyvy poškodzujúce pestované rastliny, najmä atmosferické a pôdne vplyvy.

a) skupiny látok používaných v ochrane rastlín, ich účinnosť proti škodlivým činiteľom, ale i nebezpečenstvo, ktoré znamenajú pre ľudí a hospodárske zvieratá;

b) najvhodnejší čas a spôsob ich použitia vzhľadom na najväčší efekt, bezpečnosť práce a ich vplyv na zdravie ľudí a zvierat.

a) v úspore ľudskej práce a nákladov na jednotku výrobku,

b) v lepšom využití výkonných mechanizačných prostriedkov pri kultivačných a zberových prácach.

c) baktériové choroby,

d) choroby vyvolané aktinomycétami a hlienkami,

e) choroby hubového pôvodu.

Z hľadiska patologickej fýziológie choroba vzniká:

1. Pôsobením neživých činiteľov, spravidla fyziologickými zmenami v rastline, napr. zmenou intenzity dýchania a látkovej premeny pri viróznych rastlinách, zmenou pri rastlinách poškodených nepriaznivými vplyvmi počasia, pôdy, exhalátmi a pesticídmi, ktoré súhrnne nazývame fyziologické poruchy.

2. Pôsobením pôvodcov, ktorí majú vlastnú fyziológiu (enzymatické systémy, vlastnú látkovú premenu, menia normálny priebeh životných procesov, narúšajú súlad v procesoch látkovej premeny hostiteľskej rastliny). Patria sem:

a) vírusové, rickettsiové a mykoplazmatické choroby,

b) baktériové choroby,

c) choroby vyvolané aktinomycétami a hlienkami,

d) choroby hubového pôvodu.

Škodca je každý živočích, ktorý rastlinu poškodzuje, a tým viac alebo menej zhoršuje jej zdravotný stav, prípadne úžitkovú hodnotu.

Poškodenie rastlín živočíšnymi škodcami má rozličný charakter. Závisí od bionó- mie škodcu (či žije vo vnútri tela hostiteľa, alebo mimo neho) a často je pre jednotlivé druhy charakteristické. Príznaky poškodení môžeme zhrnúť do troch skupín.

Požerky na listoch:

1 — dierkovanie (perforácia),

2 — skeietovanie,

3 — okienkovanie,

4 — bočné výkusy,

5 — chodbičkovité míny,

6 — plošné míny 

1. Požerky sú poškodenia rastlín spôsobené hryzacími ústnymi orgánmi škodcov. Poškodenia môžu byť na listoch, stonkách, koreňoch a rozmnožovacích orgánoch.

2. Deformácie (znetvoreniny) sú poškodenia rastlín spôsobené vpichmi ústnych orgánov škodcov, ktorí do pletív rastlín vylučujú dráždivé sliny a toxické látky, ktoré vyvolávajú uvedené zmeny (cicavý hmyz). Medzi deformácie počítame skučeravenie a zvinovanie hstov, listové nesúmernosti, zmnoženie výhonkov, rakovinové nádory, novotvary a pod.

3. Zmenu farby rastlinných orgánov spôsobujú podobné činitele ako deformácie. Medzi zmeny farby rastlinných orgánov počítame žltnutie, hnednutie, červenáme, vybielenie a pod.

Vysvetlenie pojmov:

Rezistencia (odolnosť) j e opačná vlastnosť ako náchylnosť. Odolnosť značne závisí od vrodených vlastností rastliny (napr. hrubý voskový povlak, ktorý bráni vniknutiu patogéna do rastliny, prítomnosť ochranných látok v rastline, pH rastlinnej šťavy atď.) a prenáša sa aj na potomstvo. Preto šľachtenie na odolnosť má zásadný význam pre ochranu rastlín. Odolnosť rastlín sa však za nevhodných podmienok môže značne znížiť. Táto vlastnosť sa teda môže meniť podľa vonkajších podmienok, podľa vývinu rastliny a pod.

Imunita je najvyšší stupeň odolnosti.

Latentný život znamená zníženie látkovej a energetickej premeny medzi vonkajším prostredím a živým organizmom na minimum, a to počas nepriaznivých životných podmienok. Zdanlivo sa neprejavujú ani ostatné životné procesy, ktoré sa v priaznivých podmienkach opäť obnovia. Napr. latentné žijú suché semená, spóry, baktérie, cysty a pod.

Virulencia je agresivita (nákazlivá sila) patogéna proti svojmu hostiteľovi. Virulencia môže byť rozlične stupňovaná. Hovoríme o zosilnení alebo zoslabení virulencie.

Epidémia je rozšírenie infekčnej choroby v takom rozsahu, že ohrozuje celé porasty určitého druhu rastlín. Zásahy človeka do prírody, pestovanie rastlín, zavádzanie nových druhov obyčajne znamenajú narušenie rovnováhy v prírode, čo umožňuje vznik epidémií.

Gradácia — stupňovanie výskytu škodcov. Vyúsťuje v kalamitu (katastrofu).

Kalamity' vznikajú pri premnožení škodcov alebo pri epidémiách a rozšírení choroby v takom rozsahu, že poškodenie porastu znamená veľké hospodárske straty.

Zdroje infekcií a poškodení, spôsoby prenášania patogénov

Človek svojou činnosťou na jednej strane vytvára podmienky pre rozširovanie škodlivých činiteľov poľnohospodárskych plodín, na druhej strane sa znaží výskytu chorôb a škodcov zabrániť a obmedziť ich na minimum. Aby ochrana proti šíreniu škodlivých činiteľov mohla byť ekonomická a efektívna, treba poznať podmienky šírenia škodlivých činiteľov, predovšetkým vzájomné vzťahy a väzby medzi organizmom a prostredím.

Vznik a priebeh ochorenia hostiteľských rastlín je viazaný na určité podmienky (prítomnosť patogéna, priaznivé podmienky pre vznik a priebeh infekcie, náchylnosť alebo odolnosť hostiteľa, agresivita patogénu a pod.). Na patogénne organizmy a priebeh infekcie i choroby, ktoré vyvolávajú, pôsobí z vonkajších činiteľov najprenikavejšie vlhkosť a teplota, svetlo, vietor, prípadne tlak vzduchu. Pri infekcii sa obyčajne uplatňuje rozhodujúci vplyv vlhkosti počas inkubačného obdobia, neskôr prevažuje vplyv teploty. Keď je rastlina oslabená (sucho, nadmerné vlhko, nedostatočná výživa), ľahšie podlieha infekcii. Niektoré mikroorganizmy sú schopné za krátky čas vytvoriť milióny spór, napr. huba spôsobujúca hrdzu ríbezľovú v priebehu dňa vytvorí na 100 mm  ríbezľového listu viac ako 2 milióny bazídiospór.

Zdrojom nákazy pre zdravú rastlinu môže byť:

a) chorá rastlina, na ktorej obyčajne prezimuje patogén, napr. múčnatec jabloňový (Podosphaera leucotricha) na výhonkoch jabloní;

b) saprofytne žijúce patogény na rastlinných zvyškoch alebo v pôde. Príležitostnými parazitmi môžu byť aj rozmanité huby žijúce saprofytne na rastlinných zvyškoch, napr. Botrytis cinerea;

c) trváce výtrusy alebo iné rozmnožovacie telieska parazita (napr. skleróciá húb). V tomto prípade to môžu byť stáli cudzopasníci, ako napr. peronospóra cibuľová (Peronospora destructor). Táto huba tvorí na listoch trváce výtrusy (oospóry), ktoré sa odumretými listami dostanú do pôdy, kde môžu pretrvávať niekoľko rokov a potom opäť spôsobujú nákazu.

Nepriame prenášanie pôvodcov ochorení pomocou živých prenášačov sa uskutočňuje:

a) pomocou rastlín (fytochória), a to prostredníctvom inej rastliny (napr. prenášanie vírusov pomocou kukučiny), pomocou výtrusov alebo zámenou hostiteľa (obilné hrdze),

b) pomocou živočíchov (zoochória), napr. výtrusy húb prenáša hmyz, vtáky, há- ďatká, vošky, bzdochy a iné živočíchy s cicavými ústnymi orgánmi,

c) človekom (antropochória), napr. pri krájaní hľúz, vrúbľovam, očkovaní

Vírusy, baktérie, mykoplazmy, huby sa môžu z rastliny na rastlinu (hostiteľskú rastlinu) prenášať: priamo a nepriamo pomocou živých alebo neživých prenášačov.

 

1. Priame prenášanie patogénov

Priamo sa pôvodcovia chorôb prenášajú pomocou živých prenášačov (vektorov), semien, peľu i pomocou vegetatívnych orgánov, ktoré slúžia na ďalšie rozmnožovanie a reze je možnosť prenášania náradím, ďalej prepravou živých rastlín z napadnutých oblastí do iných oblastí, krajín a pod.

2. Nepriame prenášanie pôvodcov ochorení pomocou neživých prenášačov sa uskutočňuje:

a) vetrom (anemochória) sa môžu rozširovať semená parazitických rastlín, napr. zárazy. Výtrusy majú veľmi dobré podmienky na rozširovanie sa vzduchom, pretože sú také malé, že vo vzduchu sú rozptýlené ako aerosól. I pri veľmi malom pohybe pri rýchlosti vetra 2 m.s-1 môžu najmenšie výtrusy odletieť na vzdialenosť 4 200 km a môžu sa vznášať vo vzduchu aj 24 dní.

b) vodou (hydrochória), napr. pôvodca choroby môže byť zavlečený tečúcou vodou, dažďom (výtrusy sa zmyjú z listu na iný list a pomocou dažďových kvapôčok sa rozširujú).

3. Osobitné prenášanie pôvodcov chorôb

Samostatné (aktívne) rozširovanie pôvodcov chorôb je možné pri pohyblivých výtrusoch pravých plesní (Phycomycetes), ktoré majú bičíky a pomocou nich sa pohybujú vo vode a pri pohyblivých baktériách z rodu Erwinia.

Spôsoby ochrany rastlín. Preventívne opatrenia

Ochrana rastlín pred škodlivými činiteľmi sa musí zvládnuť v zložitom ekologickom systéme. Každé opatrenie ochrany rastlín znamená zásah do tohto systému bez ohľadu na to, ktorý spôsob použijeme, či už zasiahneme chemicky, fyzikálne, biologicky alebo v rámci agrotechniky. Tieto zásahy nemusia mať nepriaznivé účinky, ale môžu mať nebezpečné dôsledky.

Všetky opatrenia v ochrane rastlín rozdeľujeme na:

1. profylaktické čiže preventívne, ktorým* sa predchádza výskytu škodlivých činiteľov na pestovaných rastlinách;

2. terapeutické čiže liečebné zákroky, ktoré sa zameriavajú na ničenie škodlivých činiteľov na porastoch.

Z praktického hľadiska rozdeľujeme boj proti škodlivým činiteľom na opatrenia agrotechnické, šľachtiteľské, biologické, mechanické a chemické.

Úlohou ochrany rastlín je zabrániť výskytu chorôb a škodcov na pestovaných rastlinách. Táto úloha sa musí plniť v zložitom ekologickom systéme. Každé ochranné opatrenie znamená zásah do tohto systému bez ohľadu na to, či použijeme:

a) nepriamy—preventívny spôsob, ktorým sa predchádza výskytu škodlivých činiteľov na pestovaných rastlinách,

b) priamy spôsob, pri ktorom sa škodlivé činitele ničia priamo na rastlinách (v poraste). Na spôsoby ochrany rastlín sa musíme z hľadiska integrovanej ochrany rastlín pozerať ako na metódy využívania všetkých ekologických, toxikologických a ekonomických operácií, ktorými sa udržujú škodlivé činitele pod hranicou škodlivosti.

Nepriame opatrenia na zníženie škodlivosti chorôb a škodcov

Úlohou nepriamych opatrení na zníženie škodlivosti chorôb a škodcov j e vytváranie hygienického — zdravého prostredia pre pestované plodiny.

Hygiena prostredia pestovaných plodín

Pod pojmom hygiena prostredia rozumieme preventívne opatrenia, ktoré úzko súvisia s hygienou rastlín. Prostredie môžeme ovplyvňovať, zlepšovať, ale nemôžeme ho od základu zmeniť (výnimkou môže byť vytvorenie priaznivého prostredia pre rastliny pestované v skleníku).

Medzi preventívne opatrenia počítame výber a voľbu takého stanovišfa, ktoré zodpovedá ekologickému optimu pestovanej plodiny.

Dôležitými faktormi stanovišťa sú podnebie a pôda.

Na výber vhodných pestovaných plodín má podnebie ako stanovištný faktor veľký význam. Vo vlhkom podnebí sa rozvíjajú huby a baktérie, v suchom podnebí sa darí živočíšnym škodcom.

Pôda je významný činiteľ na vznik chorôb a škodcov, pretože z pôdy môžu vnikať do rastliny mnohí pôvodcovia chorôb, napr. háďatká.

Ovplyvňovanie klimatických činiteľov

Nepriaznivý vplyv klimatických činiteľov na pestované rastliny môžeme zmierniť:

1. zmenšením pôsobenia mrazu odvodnením, zvýšením prúdenia vzduchu,

2. zmenou vzdušnej vlhkosti zavlažovaním,

3. zmenšením prúdenia vzduchu — zamedzenie účinku vetrov vysadením ochranných rastlín a pod.

4. zmenšením pôdnej vlhkosti so súčasným zlepšením tepelného faktora vzduchovej vrstvy.

Ovplyvňovanie pôdnych činiteľov

Nepriaznivé podmienky stanovišťa môžeme zmeniť:

1. úpravou vodných pomerov, t. j. melioráciami, mokré pozemky sa odvodňujú, suché zavlažujú,

2. vhodným výberom druhov pre určité stanoviště. Na vlhké pozemky vysádzame také druhy, ktorým vlhko neškodí, napr. slivka, hruška, na suché stanovištia zasa vysádzame suchomilné druhy, napr. orech, višňa atď.

Obrábanie pôdy

Cieľom obrábania pôdy je dosiahnutie optimálneho stavu pre rast poľnohospodárskych rastlín. Každá odchýlka od tohto optima zvyšuje náchylnosť na ochorenie.

Podmietkou podporujeme vyklíčenie semien burín a ničíme larvy zunčavky a bo- drušky obilnej na strnisku.

Orbou sa zaorávajú rastlinné zvyšky, v ktorých sú zárodky chorôb alebo niektoré štádiá škodcov (napr. plodnice húb, larvy zunčavky, bodrušky a iné). Orbou sa nielen priamo ničia škodcovia, ale sa aj pre škodcov menia ekologické podmienky v pôde. Čistota pozemku je základom predchádzania výskytu škodlivých činiteľov.

Hnojenie

Účelné hnojenie podporuje odolnosť rastlín proti chorobám a škodcom. Pri nedostatku živín rastliny zakrpatievajú a sú citlivé na poškodenia. Správna výživa urýchľu-

je rast rastlín, rastlina rýchle nahrádza poškodené pletivá a časti orgánov. Hnojením maštaľným hnojom môžeme zlepšiť vlastnosti pôdy, ale súčasne aj rozširovať škodcov a buriny. Priemyselnými hnojivami môžeme škodcov ničiť aj priamo (napr. dusíkaté vápno, prípadne mletý kianit sú známe tým, že ničia larvy siatice oziminovej a iných druhov hmyzu). Z ekologického hľadiska je vhodné spojiť prihnojovanie s chemickou ochranou rastlín.

Hygiena pestovaných poľných rastlín

Zdravotný stav pestovaných rastlín vo veľkej miere závisí od opatrení, ktoré ho ovplyvňujú. Najekonomickejšiu ochranu rastlín na dlhé obdobie zabezpečíme získaním rezistentných zdravých rastlín. Hygiena sa zaoberá zabezpečením dobrého zdravotného stavu rastlín. Tento stav sa zabezpečuje:

a) agrotechnickými opatreniami, medzi ktoré počítame: osevný postup, voľbu kultivarov, sejbu, sadenie, ošetrovanie rastlín počas vegetácie a zber,

b) produkciou zdravého osiva a sadiva (čistenie a triedenie osiva a šľachtenie nových odolných kultivarov) a

c) karanténnymi opatreniami.

Agrotechnické opatrenia

Pod agrotechnickými opatreniami rozumieme súhrn všetkých pestovateľských opatrení, ktoré majú vytvárať vhodné podmienky pre úspešný rast a vývin rastlín.

Osevný postup

Opakovaným pestovaním tej istej plodiny na rovnakom pozemku sa pozemok zamoruje parazitmi špecifickými pre túto plodinu. Ako príklad môžme uviesť zamorenie pozemku háďatkom repovým pri pestovaní repy cukrovej. Pri opakovanom pestovaní niektorých plodín nastáva tzv. únava pôdy (napr. pri opakovanom pestovaní ľanu) nahromadením látok vylučovaných koreňmi rastlín alebo jednostranným vyčerpávaním určitých živín. Správny osevný postup podporuje rozvoj určitej mikroflóry, ktorá pôsobí antibiotický (napr. potláča zárodky fuzariózy).

Voľba kultivarov

Z rajónovaných kultivarov vyberáme také, ktorým najlepšie vyhovujú podmienky oblasti, kde ich chceme pestovať.

Sejba a sadenie

Agrotechnický termín sejby a vysádzania rozhoduje o tom, ktoré škodlivé činitele a v ktorej fáze rastu rastlín najviac ovplyvňujú porasty. Takto môžeme cieľavedome časovo rozdeliť najcitlivejšie fázy rastu rastliny od obdobia, keď je škodca pre rastlinu najnebezpečnejší. Napríklad repa cukrová sa má vysievať hneď, len čo teplota pôdy dosiahne 6 °C. Pretože ryhovec repový začína z pôdy vyliezať, až keď má pôda teplotu 8 — 10 °C a chrobáky začínajú lietať až pri teplote 18 — 20 °C, porast repyje do určitej miery chránený pred týmto škodcom.

Ošetrenie rastlín

Kultivačné práce vplývajú na život škodcov, ktorí žijú na povrchu pôdy alebo plytko pod povrchom. Napríklad pri plečkovaní sa ničia kukly kvetárky repovej (žijú pod povrchom pôdy).

Zber

Skorý zber často je rozhodujúci najmä pre kvalitu plodín. Pri oneskorenom zbere za vlhkého počasia semená černejú, zeleninu napádajú choroby a škodcovia alebo je nevhodná na konzum, pretože vybieha do kvetu a pod. Naopak, skorším zberom môžeme plodiny napadnuté chorobami a škodcami zachrániť. Napr. zberom zelených fazuľových strukov predchádzame napadnutiu zrniarkou fazuľovou na poli a predčasným zberom ľanu napadnutého fuzariózou môžeme zachrániť stonky.

Aj spôsob zberu, napr. ponechanie vysokého strniska (kukurica — vijačka kukuričná, lucerna—bzdôšky) vplýva na rozmnoženie škodcov. Kombajnový zber zachytáva a ničí húsenice sivkavca ražného, zabraňuje poškodzovaniu obilia a kukurice myšami. Pri kombajnovom zbere zemiakov sa porania hľuzy a tak poranenými miestami vniká pôvodca fuzáriovej hniloby zemiakov Fusarium coeruleum.

Produkcia zdravého osiva a sadiva

Vyšľachtenie odolných kultivarov má veľmi mnoho ochranárskych aj ekonomických výhod, napr. nezávislosť od počasia v období, keď sú potrebné ochranárske zásahy, vylučuje riziko zle vykonaných rastlinolekárskych zásahov.

Jedným zo šľachtiteľských cieľov je zvýšenie rezistencie rastlín proti škodlivým činiteľom. Sústavným a cieľavedomým šľachtením niektorých plodín sme získali kultivary, ktoré choroby a škodcovia nenapádajú vôbec, alebo ich napádajú len veľmi málo.

Okrem odolnosti proti hubovým chorobám (napr. rakovina zemiakov) sa venuje veľká pozornosť odolnosti proti virózam a nezabúda sa ani na bakteriózy. Šľachtenie na odolnosť proti živočíšnym škodcom je zložitejšie, ale i tu sa dosiahli pekné výsledky. Tak napr. semená kultivarov slnečnice s „pancierovitým“ osemením nepoškodzuje vijačka slnečnicová a niektoré kultivary jačmeňa, ktoré skoro kvitnú, nepoškodzujú larvy zelenušky žltopásej a pod.

Fyzikálne a biologické spôsoby ochrany rastlín

Mechanické spôsoby ochrany rastlín sa rozdeľujú na dve základné skupiny, a to na preventívne metódy a na priame ničenie.

Preventívne metódy spočívajú v tom, že sa choroby a škodcovia ničia skôr, než napadnú pestovanú plodinu. Patrí sem napr. zhrabovanie a pálenie opadaného lístia v ovocných sadoch, ktoré má význam pre zamedzenie niektorých chorôb (chrastavitosť jabĺk a hrušiek atď.), ďalej odstraňovanie mumifikovaných plodov napadnutých moniliózou jadrového ovocia, odrezávanie suchých konárov a pod.

Fyzikálne spôsoby ochrany rastlín sú zamerané hlavne na dezinfekciu pôdy, rastlinných výpestkov, sadiva, priestorov skladísk, parenísk a skleníkov pri využívaní vyšších teplôt, elektrického prúdu, infračervených lúčov, vysokofrekvenčného röntgenového žiarenia, žiarenia gama, ultrazvukových vín atď. Tak napr. vrtuľu veľkohlavú v oblasti Stredozemného mora sterilizovali y žiarením. Mnoho týchto metód je perspektívnych, sú však doteraz prevažne v štádiu výskumu.

K fyzikálnym metódam na ochranu ovocných porastov proti jarným mrazíkom patrí zadažďovanie, zadymovanie a priame zahrievanie ovocných sadov.

Biologický boj je aktívne využívanie živých organizmov na boj proti škodlivým činiteľom pestovaných rastlín. Biologické prostriedky sú výhodnejšie oproti chemickým zásahom v tom, že sú nejedovaté a neškodné pre väčšinu iných skupín hmyzu, pre hospodárske zvieratá a pre človeka. V aktívnom boji proti škodcom živočíšneho pôvodu sa používajú vírusy, baktérie a huby, parazitické alebo dravé druhy hmyzu, ale aj stavovce, t. j. ryby, obojživelníky, hady, vtáky a cicavce. Samostatnou kapitolou v oblasti mikrobiologických metód boja je využitie Bacillus thuringiensis v biologickom boji proti mnohým škodlivým motýľom. V biologickom boji proti hmyzu sa dajú využiť aj niektoré entomofágne (hmyzohubné) druhy húb. Dobré výsledky sa dosiahli použitím dravých roztočov v skleníkoch proti roztočcom.

Chemická ochrana

Používanie chemických prípravkov patrí medzi najrozšírenejšie a najúčinnejšie spôsoby ochrany rastlín vôbec. Výhodou chemických opatrení v ochrane rastlín je to, že v krátkom čase môžeme modernými strojmi ošetriť veľké plochy, čo umožňuje vykonať potrebné zákroky včas, t. j. vtedy, keď sú porasty najviac ohrozené chorobami alebo škodcami. Prednosťou chemických metód je ďalej to, že sú väčšinou jednoduché a pomerne lacné. Samotná prax nám však potvrdzuje, že aj chemický spôsob ochrany je úspešný len vtedy, keď je vhodne doplnený ostatnými spôsobmi.

 

Chemická ochrana sa delí v podstate na profylaktickú (preventívnu) a terapeutickú (liečebnú).

Profylaktická ochrana zahŕňa metódy, ktoré predchádzajú nákaze alebo napadnutiu; rátame k nim morenie osiva, postrekovanie proti rôznym hubovým chorobám (peronospóre chmeľovej, peronospóre viniča hroznorodého, pleseň zemiakov, cerkosporióza) a proti niektorým živočíšnym škodcom (pásavka zemiaková, vošky, vrtivka čerešňová a i.). Rozhodujúcim faktorom pre preventívne zásahy je ošetrenie porastov v biologicky najvhodnejšom termíne.

Pri terapeutickej ochrane sa živočíšni škodcovia rovnako ako choroby ničia vtedy, keď už pestovanú rastlinu napadli. Je isté, že škodám už nemôžeme celkom zabrániť a že ide tu už len o obmedzenie ďalšieho šírenia nákazy alebo škodcov. V praxi sa oba spôsoby často prekrývajú, pretože v mnohých prípadoch nemožno vystihnúť najvhodnejší čas preventívneho zásahu.

Používanie chemických prípravkov (pesticídov) je významnou a doteraz nenahraditeľnou súčasťou celej sústavy ochrany rastlín. Predpokladá sa, že keby sa prestali pesticídy používať, znamenalo by to straty okolo 5 0 % úrody a zvýšenie cien potravín na 4 —5-násobok. V ČSSR je v súčasnosti povolených 500 rozličných pesticídov z domácej a zahraničnej produkcie. Výhodou chemických opatrení v ochrane rastlín je to, že v krátkom čase môžeme modernými strojmi ošetriť veľké plochy, čo umožňuje vykonať potrebné zákroky včas, t. j. vtedy, keď porasty najviac ohrozujú choroby a škodcovia.

Prednosťou chemických metód je aj to, že sú väčšinou jednoduché a pomerne lacné. Prax však potvrdzuje, že chemický spôsob ochrany jeúspešný len vtedy, keď sa vhodne dopĺňa s ostatnými spôsobmi ochrany.

Problémy vznikajúce pri aplikácii pesticídov. Prudký rozvoj výroby a spotreby pesticídov prináša so sebou mnoho problémov.

1. Problém rezíduí pesticídov v ošetrených rastlinách určených na konzum alebo na spracovanie.

2. Vplyv pesticídov na životné prostredie. Nadmerným použitím pesticídov sa narúša biologická rovnováha v prírode, napr. ničenie prirodzených nepriateľov a konkurentov škodcov. Pretože sa populácie škodcov obnovujú rýchlejšie ako populácie ich nepriateľov, je často nevyhnutné ošetrenie skoro opakovať.

3. Z ekologického hľadiska je nepriaznivou stránkou pôsobenie pesticídov, vznik rezistencie živočíšnych škodcov — niektorých pôvodcov chorôb rastlín, zmena druhového zastúpenia burín.

4. Včely sa poškodzujú obyčajne pri nesprávnej aplikácii pesticídov. Pesticídy sa majú použiť vtedy, keď výskyt škodcu dosiahne určitý stupeň škodlivosti, keď už môže spôsobovať ekonomicky významné straty na pestovaných rastlinách. Pesticídy jedovaté pre včely sa nesmú používať na kvitnúce porasty poľnohospodárskych plodín. Chemické prostriedky, ktoré včelám škodia, sa môžu použiť na kvitnúce rastliny v čase, keď včely nelietajú, t. j. večer alebo skoro ráno. Treba dávať pozor aj na kvitnúce buriny, ktoré včely navštevujú. Podmienky používania pesticídov usmerňuje vyhláška č. 35/1978 Zb. a vyhláška Federálneho ministerstva poľnohospodárstva a výživy.

5. Možnosti ohrozenia človeka. Pesticídy sú veľmi nebezpečné látky. Len málo je z nich takých, ktoré účinkujú špecificky len na jedného patogéna. Sú to skôr zlúčeniny so širokým spektrom použitia, ktoré teda majú vplyv aj na užitočných živočíchov i na človeka. Napr. Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že ročne sa vyskytuje približne 500000 akútnych prípadov otravy. Mnohé z pesticídov majú mutagénne účinky.

Integrovaná ochrana

Cieľavedomá ochrana sa môže riešiť len ako komplex opatrení a zákrokov, z ktorých každý má svoj určitý význam a pôsobenie. Najväčší technický a ekonomický efekt sa môže dosiahnuť vhodnou kombináciou rozličných účinných a výhodných spôsobov ochrany.

Pod agrotechnickými spôsobmi ochrany rastlín rozumieme súhrn všetkých pestovateľských opatrení, ktoré majú vytvárať vhodné podmienky pre úspešný rast a vývoj plodín.

 

Medzi dôležité agrotechnické opatrenia patrí:

1.  osevný postup,

2.  príprava pôdy,

3.  hnojenie a prihnoj ovanie,

4.  výber kultivarov, úprava osiva,

5.  voľba vhodného agrotechnického termínu,

6.  kultivačné práce a ničenie burín,

7.  zber a uskladňovanie.

 

Príprave pôdy venujeme veľkú pozornosť tiež preto, že sa ňou môžu zmeniť životné podmienky škodcov v pôde. Účelné hnojenie podporuje odolnosť rastlín proti chorobám a škodcom. Ovplyvňuje prostredie pôdy (vápnením sa mení pH v pôde) a v týchto pôdach sa nedarí hubám (koreňomor fialový). Hnojením môžeme škodcov ničiť aj priamo. Veľmi účinným spôsobom boja proti škodlivým činiteľom je šľachtenie odolných kultivarov. Agrotechnické termíny sejby rozhodujú o tom, ktoré škodlivé činitele a v ktorej fáze rastu rastlín ovplyvnia porasty viac alebo menej. Kultivačné práce majú vplyv na život škodcov, ktorí žijú na povrchu pôdy alebo plytko pod povrchom pôdy. Skorý zber je často rozhodujúci pre akosť plodín. Pri oneskorenom zbere za vlhkého počasia semená černejú, zeleninu napádajú choroby a škodcovia alebo je nevhodná na konzum, pretože vybieha do kvetu a pod. Naopak, skorším zberom môžeme plodiny napadnuté škodcami zachrániť, ako napr. zberom zelených fazuľových strukov predchádzame napadnutiu zrniarkou fazuľovou na poli alebo predčasným zberom ľanu napadnutého fuzariózou môžeme zachrániť stonky.

Pesticídy. Význam a rozdelenie pesticídov.

Slovom pesticídy označujeme jednoduché alebo zložité chemické látky, ktoré za určitých podmienok ničia škodlivé činitele, ale nepoškodzujú ošetrovanú rastlinu. Pesticídy umožnili podstatne ovplyvniť produktivitu rastlinnej výroby. Mali veľký význam aj pri likvidácii niektorých chorôb prenášaných hmyzom, ako je malária, spavá choroba a i.

Efektívnosť použitia pesticídov posudzujeme podľa vzťahu medzi nákladmi vynaloženými na určitý zákrok a medzi prírastkami hektárových úrod. Podľa doterajších skúseností je tento vzťah v priemere taký, že pri vynaložení len 6 % z hodnoty hrubého výnosu na ochranu rastlín sa môže úroda zvýšiť o celú jednu pätinu. Potvrdzuje to celkový prehľad ekonomického zhodnotenia niektorých ochranárskych opatrení na väčších výmerách poľnohospodárskych plodín.

Jednotlivé väčšie skupiny pesticídov dostali svoje pomenovanie podľa toho, proti ktorým škodcom alebo chorobám sa používajú. Látky pôsobiace proti hmyzu sa nazývajú insekticídy (vedecký názov hmyzu je Insecta), proti hubám fungicidy (huby — Fungi), látky, ktoré ničia rôzne háďatká — nematocídy (zo skupiny Nematodá). Látky používané proti škodlivým hlodavcom (Rodentia) sa nazývajú rodenticídy a látky na ničenie burín — herbicídy (rastlina — herba a z lat. názvu occido — zničiť).

Základnou žiadúcou vlastnosťou pesticídov je dobrá účinnosť. Od účinnosti závisia aplikačné dávky a ekonomika použitia. Ďalšou žiadúcou vlastnosťou je rýchlosť účinku; obyčajne sa vyžaduje rýchly začiatočný záber a dlhá reziduálna účinnosť, ktorá však nie je vždy podmienkou.

Veľmi významné sú fyzikálne vlastnosti účinných látok: rozpustnosť v rôznych látkach, bod tuhnutia, bod varu a viskozita. Dôležitá je stabilita pesticídov v rôznych podmienkach (ako napr. teplota, svetlo, rozpúšťadlá, pomocné látky, pH prípravku a postrekovacieho roztoku), ktorá súvisí s ich chemickými vlastnosťami.

Dôležitým kritériom pri posudzovaní pesticídov je bezpečnosť pre ľudí, úžitkové zvieratá a užitočný hmyz, najmä včely, a pre niektoré ďalšie živočíchy a ošetrované rastliny.

Pesticidně prípravky môžeme rozdeľovať z rozmanitých hľadísk. Pre praktickú potrebu je dôležité, v akej forme sa prípravky aplikujú, aký je spôsob pôsobenia účinnej látky, a proti ktorým škodlivým činiteľom pôsobí, čo súvisí najmä s ich chemickým zložením.

Podľa spôsobu aplikácie sa pesticidně prípravky rozdeľujú na:

1.  pevné — poprašovacie, granulované prípravky, návnady;

2.  kvapalné — pravé roztoky, suspenzie, emulzie, koloidné roztoky;

3.  plynné — plyny, pary prchavých látok;

4.  aerosóly — hmly, dym, studený aerosól.

Poprašovacie prípravky sú jemné prášky zložené z účinnej látky, plniča (mastenec, kaolín a pod.) a pomocnej látky (adhezívum, farbivo a pod.). Ich nevýhodou je, že sa zle prichytávajú na orgány rastlín.

Granulované prípravky sa pripravujú granulováním vhodného nosiča (napr. bentonitu) s vhodnou účinnou látkou. Tieto prípravky sa často kombinujú s hnojivami (NPK + pesticídy proti pôdnym škodcom — pandravám a pod.).

Návnady sú otrávené látky, ktoré sa kladú na určité miesta, aby sa nimi otrávili škodcovia. Ako návnady sa používajú otruby, obilie, zemiaky alebo slanina, ktoré sú otrávené vhodným jedom.

Na postrekovanie sa používajú pravé roztoky, emulzie, suspenzie a koloidné roztoky.

Pravé roztoky vznikajú, úplným rozpustením účinnej látky v rozpúšťadle, obyčajne vo vode (patria sem napr. prípravky na báze polysulfidov).

Suspenzia vzniká rozptýlením jemných čiastočiek nerozpustnej látky vo vode (napr. Kuprikol a pod.). Majú dobrú priľnavosť a nepoškodzujú rastliny. Musia sa však stále miešať, pretože sa usadzujú.

Emulzia je sústava dvoch kvapalín, z ktorých jedna je rozptýlená v druhej vo forme drobných kvapiek (napr. Metation E-50).

Koloidné roztoky (tzv. nepravé roztoky) vznikajú nedokonalým rozpustením účinnej látky v rozpustidle. Čiastočky sa prakticky neusadzujú, ale vznášajú sa v tekutine.

Plyny a fumiganty pôsobia v plynnom skupenstve. Používajú sa v uzavretých priestoroch alebo na dezinfekciu pôdy proti pôdnym škodcom.

Dymovnice obsahujú okrem účinnej látky ešte dymotvorné prísady, ktoré po zapálení vytvárajú dym unášajúci pesticíd vo forme teplého aerosólu.

Vykurovacie náboje sú určené na ničenie malých hlodavcov; obsahujú látky, ktoré po zapálení vytvárajú obyčajne dusivý dym ľahší ako vzduch.

Aerosóly vznikajú rozptýlením nepatrných pevných alebo tekutých čiastočiek vo vzduchu alebo v plyne.

Podľa škodlivých činiteľov, pre ktoré sú určené, rozdeľujeme pesticídy na:

1.   insekticídy (proti hmyzu),

Podľa toho, na ktoré vývinové štádiá hmyzu účinkujú, rozdeľujeme ich na prípravky, ktoré ničia: 1. vajíčka (ovicídy), 2. larvy (larvicídy), 3. usmrcujú dospelý hmyz (imagocídy)

2.  zoocídy - prípravky proti ostatným skupinám živočíšnych škodcov:

a)   akaricídy (proti roztočom),

b)   nematocídy (proti háďatkám),

c)   moluskocídy (limacídy - proti slimákom) - proti mäkkýšom

d)   rodenticídy (proti hlodavcom),

3.   fungicidy (proti hubám),

4.   herbicídy (proti burinám),

5.   špeciálne prípravky.

AKARICÍDY

Akaricídy sú prípravky, ktoré ničia pavúkovcových škodcov rastlín (roztoče a ich vajíčka). Do tejto skupiny prípravkov patrí väčšina organofosfátových insekticídov, všetky sírnaté fungicidy a špeciálne akaricídy (Mitac 20 EC, Tedion V 18 a ďalšie).

 

RODENTICÍDY

Rodenticídy (muricídy) sú určené na ničenie hlodavcov (hraboš poľný, myš domáca, potkan, krysa). Delíme ich na:

a)  prípravky na plošnú likvidáciu škodcov, napr. Castrix, Pellets.

b)  prípravky na ohniskové ničenie sa používajú vo forme návnad a nástrah. Podľa spôsobu, akým na hlodavce účinkujú, sa rodenticídy delia na:

1.  požerové (fosfid zinku) návnady a nástrahy,

2.  dýchacie jedy (kyanovodík, sírouhlík, metylbromid a ďalšie).

 

LIMACÍDY

Limacídy (moluskocídy) sú prípravky na ničenie ulitníkov, slizoviek a slimákov. Prípravok Limacid je návnada s 5 % obsahom metylaldehydu. Účinný je len vtedy, keď nie je zvlhnutý.

 

NEMATOCÍDY

Nematocídy sú chemické prípravky proti háďatkám. U nás sa používa Nematin, ktorý sa aplikuje do pôdy zálievkou.

Insekticídy, fungicídy, zoocídy

INSEKTICÍDY sú chemické prípravky určené na ničenie škodlivého hmyzu. Podľa toho, na ktoré vývojové štádiá hmyzu účinkujú, delíme ich na prípravky, ktoré:

1.  ničia vajíčka (ovicídy),

2.  ničia larvy (larvicídy),

3.  usmrcujú dospelý hmyz (imagocídy); tento pojem sa v odbornej literatúre používa menej.

Podľa fyziologického účinku na organizmus hmyzu sa insekticídy delia na jedy:

1. plazmatické,

2. leptavé,

3. nervové,

4. dýchacie.

 

Podľa spôsobu, ktorým insekticídy vnikajú do tela hmyzu, delíme ich na jedy:

1. dotykové (kontaktné),

2. žalúdočné (vnútorné, požerové, perorálne),

3. dýchacie (respiračné).

 

Z chemického hľadiska sa insekticídy delia na zlúčeniny anorganického a organického pôvodu.

FUNGICÍDY sú chemické prípravky, ktoré sa používajú na zamedzenie vývoja alebo na ničenie cudzopasných húb. Väčšinou sa používajú preventívne. Fungicidy účinkujú tak, že rozrušujú podhubie (mycélium) parazitických húb alebo zabraňujú vyklíčeniu ich výtrusov. Podľa účinnej látky fungicídy rozdeľujeme na:

1.  anorganické — a) meďnaté, b) sírnaté, c) ortutnaté;

2.  organické

3.  systémové

4.  antibiotiká

Anorganické fungicidy

Sú pomerne zložité anorganické zlúčeniny ťažkých kovov (ortuti, medi, cínu) a zlúčeniny síry, prípadne elementárna síra.

Meďnaté fungicidy

Tieto prípravky sa najčastejšie vyrábajú na báze oxychloridu meďnatého (Kup- rikol 50, Coprantol a iné), spravidla obsahujú okrem 50 % účinnej látky prepočítanej na meď aj rozličné dispergátory a pomocné látky zvyšujúce priľnavosť. Meďnaté fungicidy sú účinné skoro takmer na všetky huby, okrem múčnatiek. Ich nepriaznivou vlastnosťou je toxický účinok na niektoré kultivary jabloní, hrušiek a egrešov a prakticky na všetky broskyne. Fytotoxicitu meďnatých prípravkov zvyšuje studené a vlhké počasie.

Sírnaté fungicidy

Sírnaté fungicidy sú buď zlúčeniny síry alebo elementárna síra. Spôsob účinku a použitie majú rovnaké ako prípravky na báze elementárnej síry. Sírnaté prípravky pôsobia najmä na skupinu múčnatiek, ale používajú sa aj proti iným hubovým cho-

robám (chrastavitosť, kučeravosť atď.). Sírnaté prípravky nemajú len fungicídne účinky, ale aj akaricídne (ničia roztoče) a niekedy aj ako insekticídy. Niektoré druhy a kultivary ovocných drevín sú citlivé na sírnaté prípravky. Pre ľudí a zvieratá sú tieto prípravky neškodné. Aby sme pri použití sírnatých prípravkov dosiahli dobrú účinnosť, rastliny musíme ošetrovať pri teplote najmenej 14 °C, pretože pri nižšej teplote sa účinok síry na huby stráca, pri vysokých teplotách (nad 25—26 °C) pôsobí síra na rastliny toxicky.

Organické fungicidy

Sú veľmi rozmanité organické zlúčeniny pozostávajúce z viacerých účinných látok. Organickéfungicídy pôsobia na zárodky húb tým, že v rúch zamedzujú alebo zastavujú niektoré enzymatické procesy. Je to veľmi početná a dôležitá skupina.

Majú väčšinou vyhranený špecifický účinok a dajú sa vzájomne miešať s insekticídmi. Tieto fungicidy majú tú výhodu, že sú málo jedovaté, teda relatívne bezpečné pre človeka, hospodárske zvieratá, včely i ryby.

Pod označením „systémový fungicid“ rozumieme organickú zlúčeninu, ktorá sa v rastline premiestňuje a pôsobí vnútri rastlinných pletív. Tým priamo alebo nepriamo chráni rastlinu pred patogénmi. Väčšina týchto prípravkov nielen chráni rastlinu pred infekciou, ale pôsobí aj chemoterapeuticky, čiže lieči rastlinu. Tieto látky sú účinné iba vtedy, keď ich rastlina môže prijať a premiestňovať tak, aby sa dostali do celého rastlinného organizmu.

Z praktického hľadiska je dôležité, či rastlina prijíma systémový fungicid koreňmi alebo Ústami. Väčšinu známych zlúčenín so systémovým účinkom rastliny prijímajú koreňmi a premiestňujú cievnymi zväzkami do nadzemných častí Preprava týchto zlúčenín lykom z listov do koreňov je zriedkavá. Prijímanie je v každom prípade podmienené funkčnou anatómiou, biochemickými procesmi rastlín a stupňom rozpustnosti prípravku. Z nevýhod systémových fungicídov je nevyhnuté zdôrazniť ich výhradný špecifický účinok (pôsobia len na niektoré choroby rastlín) a schopnosť patogénu pomerne ľahko vytvárať proti nim rezistenciu. Do skupiny systémových fungicídov zaraďujeme dnes predovšetkým deriváty benzimidazolu (benomyl, tia- bendazol a iné).

Antibiotiká

Antibiotiká sú zložité chemické látky, ktorých špecifický účinok spočíva v zastavení látkovej premeny alebo iných životne dôležitých procesov parazitických organizmov. Okrem humánnej a veterinárnej medicíny sa môžu uplatňovať i v ochrane rastlín (napr. pri rozmnožovaní vzácneho materiálu), teda tam, kde je použitie takýchto relatívne drahých prípravkov ekonomicky výhodné.

ŠPECIÁLNE PRÍPRAVKY

 

Do tejto skupiny sme zaradili tie prípravky používané v ochrane rastlín, ktoré nemôžeme zahrnúť do žiadnej z predchádzajúcich skupín. Sú to: 1. lepy, 2. šte párske vosky, 3. repelenty, 4. mikroelementové hnojivá, 5. regulátory rastu, 6. látky ovplyvňujúce správanie sa hmyzu, 7. chemosterilanty, 8. hormóny.

 

LEPY sa používajú na ovocné stromy, ktoré sa pravidelne neošetrujú chemickými prípravkami. Nanášajú sa na špeciálny papier, pripevnený na oškrabanú kôru kmeňa vo výške 1,5 m. U nás sa používa proti húseniciam vosk drine.

ŠTEPÁRSKE VOSKY sa používajú na natieranie rán ovocných stromov. Vyrábajú sa zo živíc, včelieho vosku, tuku a riedidla. U nás sa vyrába štepársky vosk drine, Jenten a dováža sa Santar-M.

ODPUDZOVADLÁ ZVERI – REPELENTY sú chemické odpudzujúce látky, ktoré sa používajú proti ohryzá- vaniu listnatých a ihličnatých drevín zverou v období vegetačného pokoja.

REGULÁTORY RASTU (MORFOREGULÁTORY) - tieto látky pozitívne alebo negatívne ovplyvňujú rast rastlín.

Retardačné látky zabraňujú klíčeniu alebo pučaniu uskladňovaných plodín (zemiakov, cibule).

LÁTKY OVPLYVŇUJÚCE SPRÁVANIE SA HMYZU - sú to látky prírodné alebo syntetické. V podstate ich môžeme rozdeliť na:

1.  repelenty — látky odpudzujúce hmyz a vyvolávajúce jeho pohyb od zdroja,

2.  deterenty — látky zabraňujúce požeru a spomaľujúce príjem potravy,

3.  atraktanty (vábidlá) — látky lákajúce hmyz a spôsobujúce orientované pohyby k zdroju,

4.  arestanty — látky spôsobujúce agregáciu pri zdroji,

5.  stimulanty — látky vyvolávajúce reflexy alebo inštinkty pri prijí maní potravy, pri párení, kladení vajíčok a pod.

 

Osobitnú skupinu tvoria tzv. feromóny — pachové látky, ktoré produkujú jedince určitého druhu, aby ovplyvnili správanie sa jedinca toho istého druhu.

 

MORIDLÁ – chemické prípravky na morenie osiva. Morenie osiva je zákrok, ktorý odstraňuje nákazu či už na povrchu, alebo vnútri semena. Na morenie osiva sa používajú rôzne fyzikálne metódy alebo chemické látky.

CHEMOSTERILANTY - sú zlúčeniny, ktoré narušujú normálnu látkovú premenu a vývin. Pôsobia na pohlavné orgány alebo na ich produkty (vajíčka, spermu).

HORMÓNY – slúžia na ničenie škodcov pomocou hormónov – v období postembryonálneho vývinu hmyzu. Tieto látky môžu byť špecifické, neohrozujú ani užitočný hmyz, ani ostatné živočíchy, najmä vtáky, hospodárske zvieratá a človeka.

POMOCNÉ LÁTKY - na zlepšenie fyzikálno-chemických vlastností pesticídnych prípravkov pred aplikáciou, ktoré zlepšia fyzikálne vlastnosti postrekovej látky.

Adhezíva sú látky, ktoré zvyšujú priľnavosť, trvácnosť a použiteľnosť roztokov.

Zmáčadlá sú chemické látky, ktoré zmenšujú povrchové napätie vody, takže kvapky postrekovej látky nespadnú z povrchu ošetrovaných rastlín. Pridávajú sa do prípravkov, ktoré sa používajú proti ťažko zmáčateľným škodcom (napr. múčnatky, vošky a pod.). U nás používame dovážané zmáčadlá, obsiahnuté v prípravkoch Citowett, Sandovit.

Stabilizátory sa pridávajú k pesticídnym prípravkom preto, aby sa účinná látka nerozkládala, a teda nestratila biologickú účinnosť.

Indikátory sú výstražné látky, ktoré pridávame k pesticídom, aby upozornili na ich jedovatosť. Môžu to byť výstražné farby alebo zapáchajúce dráždivé látky.

Herbicídy

HERBICÍDY sú chemické prípravky na ničenie nežiadúcej vegetácie. Podľa účinku sa herbicídy rozdeľujú na:

1. selektívne (výberové), ktoré pri vhodnom použití ničia buriny, pričom nepoškodia rastliny,

2. neselektívne (totálne), ktoré ničia všetky rastliny.

 

Podľa spôsobu, akým na rastlinu účinkujú, sa delia na:

1. dotykové (kontaktné), ktoré ničia len zasiahnuté časti rastliny;

2. systémové (translokačné), ktoré sa rozvádzajú po celom tele rastliny, t. j. do tých častí, ktoré neboli priamo zasiahnuté;

3. sterilizujúce pôdu, t. j. pôsobiace proti všetkým rastlinám, ktoré sa na ošetrenej pôde nachádzajú.

Podľa termínu, kedy sa herbicídy používajú, rozoznávame ošetrenie:

a) pred zasiatím rastliny,

b) po zasiatí, ale pred vzídením rastliny (preemergentné).

 

Podľa chemického zloženia sa herbicídy rozdeľujú na:

1.       ANORGANICKÉ HERBICÍDY

Sú to neselektívne herbicídy určené na odburiňovanie ihrísk a pod. Z tejto skupiny sa ešte dnes používa chlorečnan sodný (Travex).

2.       ORGANICKÉ HERBICÍDY

Hygiena a bezpečnosť pri práci v ochrane rastlín

Pri nesprávnom zaobchádzaní s chemickými látkami v poľnohospodárstve vzrastá nebezpečenstvo ohrozenia zdravia ľudí, prípadne zvierat. Ohrozeniu možno predchádzať dodržiavaním aplikačných termínov, ochranných lehôt, používaním len povolených prípravkov, dodržiavaním správnej koncentrácie a ostatných zásad správnej aplikácie.

Zásady bezpečnosti práce s chemickými prípravkami na ochranu rastlín možno zhrnúť do týchto pravidiel:

1. Pokyny pre bezpečnú prácu sú vždy uvedené na etikete prípravku a každý je povinný pred začatím práce sa s nimi oboznámiť. Dodržiavaním týchto pokynov sa predchádza vážnemu porušeniu normálnych funkcií organizmu, t. j. otravám.

2. Pracovať s chemickými prípravkami môžu len osoby telesne a duševne spôsobilé, ktoré sú podrobne poučené o ich povahe, účinkoch a spôsoboch použitia. Pri skladovaní, predaji a použití pesticídov sa musia dodržiavať všetky ustanovenia vládneho nariadenia č. 56 zo dňa 10. apríla 1967 a vyhlášky Ministerstva zdravotníctva č. 57 zo dňa 1. júna 1967 o jedoch a iných zdraviu škodlivých látkach.

3. Prípravky sa majú používať len v predpísaných dávkach a koncentráciách a majú sa pripravovať len v takom množstve, ktoré sa spotrebuje za jeden deň.

4. Koncentráty sa majú asanovať alebo zničiť.

5. Jedovaté prípravky sa používajú len vtedy, keď nemáme rovnaký alebo lepší nejedovatý prípravok.

6. Každé ošetrenie rastlín jedmi je potrebné 48 hodín vopred oznámiť okresnému hygienikovi a príslušnému národnému výboru.

7. Medzi posledným použitím chemického prípravku na ochranu rastlín a zberom (prípadne spásaním) ošetreného porastu sa musí dodržať predpísaná ochranná lehota.

8. Zvyšky postrekových tekutín a prípravkov sa nesmú vylievať v blízkosti vodných tokov, nádrží a studní.

9. Pri práci s chemickými prípravkami nie je dovolené jesť, piť ani fajčiť.

10. Osobné ochranné prostriedky sa majú odmoriť (obr. 3, 4) rovnako ako stroje a prístroje 3 % roztokom sódy, umyť, osušiť a odložiť.

11. Veľmi nebezpečné jedy sa nesmú vydávať osobám mladším ako 18 rokov a ostatné jedy osobám mladším ako 15 rokov.

Opakovanie polročného učiva.

·         Kontrolné otázky a námety na samostatnú prácu

·         V čom spočíva výhoda používania chemických opatrení v ochrane rastlín?

·         Aké nebezpečenstvo vzniká v ochrane rastlín pri používaní chemických prípravkov?

·         Aké požiadavky kladieme na chemické ochranné prípravky a prečo ?

·         Aké výhody a nevýhody majú nízkoobjemové postreky ?

·         Podľa akých kritérií rozdeľujeme insekticídy?

·         Ktorá skupina insekticídov pôsobí na škodcov najúčinnejšie? Odôvodnite prečo.

·         Ktoré činitele ovplyvňujú účinnosť insekticídov?

·         Aké podmienky vyžaduje úspešná aplikácia meďnatých a sírnych fungicídov?

·         Prečo začínajú nadobúdať v ochrane rastlín stále väčší význam organické fungicidy?

• Hádatko zhubné
  
• Slizniak najväčší
• Slizovec záhradný
• Roztočec chmeľový
• Roztočec ovocný
• Roztoč hruškový
• Vlnovníkovec orechový
• Vlnovníkovec ríbezľový
• Roztočík makový

• méry
• vošky
• červce
• puklice
• cikády
• molice

• piliarka repková
• piliarka slivková
• piliarka jabĺčna
• piliarka čerešňová

• Hrbáč obilný
• Blyskáčik repkový
• Pásavka zemiaková
• skočky
• motýle
• moľa obilná
• psota obilná
• obaľovač strukový
• obaľovač jabĺčny
• mníška veľkohlavá
• priadkovec obrúčkavý
• mlynárik kapustový
• mlynárik ovocný

• komáre
• vrtivka zelerová
• vrtivka mrkvová

1. Buriny odoberajú pestovaným rastlinám pôdnu vlahu a živiny, čo sa prejavuje najškodlivejšie hlavne na ľahších a menej úrodnějších pôdach.

2. Buriny zatieňujú a potláčajú pestované rastliny a spomaľujú ich vývoj.

3. Jedovaté buriny znehodnocujú rastlinné produkty a ohrozujú zdravie človeka a hospodárskych zvierat.

4. Buriny sťažujú obrábanie pôdy, ošetrovanie porastov počas vegetácie a zber.

5. Buriny sú často hostiteľmi mnohých chorôb a škodcov pestovaných rastlín, podporujú ich rozvoj a rozširovanie.

6. Poloparazitické a parazitické buriny zoslabujú pestované rastliny tým, že im odoberajú živiny.

1. plazivé zakoreňujúce stonky (iskerník plazivý, nátržník husí a i.),

2. cibuľky (cesnak poľný), .

3. časti stonky (kukučina).

1.   skoré jarné buriny, ktorých semená klíčia na jar už pri nízkych teplotách pôdy (horčica roľná, reďkev ohnica, konopica napuchnutá, ovos hluchý a i.);

2.   neskoré jarné buriny, ktoré hromadne klíčia až pri vyšších teplotách pôdy (mrlík biely, loboda, galinsoga, läskavec ohnutý a i.);

3.   jednoročné ozimné buriny, ktoré klíčia už na jeseň a prezimujú vo fáze prízemnej ružice (ruman, rumanček, kúkoľ poľný, nevädza poľná, metlička obyčajná, stoklas obilný a i.).

1.  ochrániť pôdu pred zanášaním nových semien a orgánov vegetatívneho rozmnožovania burín;

2.  očisťovať pôdu od zásoby semien a vegetatívnych orgánov rastlín,

3.  vytvárať priaznivé podmienky na rýchly rozvoj pestovaných rastlín;

4.  ničiť buriny v porastoch pestovaných rastlín.

a)   vysievať kvalitné, riadne vyčistené osivo rajónovaných kultivarov; dôraz sa musí klásť na to, aby osivá neboli znečistené semenami burín, ktoré sa ťažko odstraňujú, ako napr. kukučina a knotovka biela z          ďatelinovín, mätonoh oddialený z ľanu a pod.;

b)   používať maštaľné hnojivá, ktoré neobsahujú klíčivé semená a vegetatívne orgány burín, t. j. nepoužívať slamnatý, nezrelý maštaľný hnoj a nedávať zvyšky burín do krátkodobých kompostov;

c)   včas a správne zberať zaburinené plodiny a hlavne pri použití kombajnov nefúkať plevy so semenami burín voľne na pole;

d)   ničiť buriny na neobrábaných plochách a zabrániť šíreniu ich semien na pole;

e)   podporovať rozšírenie pernatej zveri a využívať pasenie hydiny na strniskách.

1.  sterilizáciou pôdy,

2.  podporou tzv. samočistenia pôdy, zabezpečením podmienok pre vzídenie semien a vegetatívnych orgánov burín a skorým zničením vzídených rastlín agrotechnickými alebo chemickými zásahmi.

Kontrolné otázky a úlohy

1.     Posúďte porasty ozimín a zistite, koľko percent rastlín vymrzlo alebo vytiahlo.

Urobte predpoveď nočného mrazíka na základe stanovenia rosného bodu (zistená teplota je +5 °C a relatívna vzdušná vlhkosť je 63 %) a navrhnite ochranné opatrenia.

Vírusové choroby

Kontrolné otázky

1.  Charakterizujte podstatné rozdiely medzi virózami, mykoplazmózami a rickettsiózami.

2.  Antibiotiká sú pomerne drahé liečivé látky. V ktorých prípadoch ich používame na liečenie mykoplazmóz a rickettsióz?

3.  Prečo sa donedávna považovali mykoplazmózy a rickettsiózy za vírusové choroby ?

4.  V čom spočíva škodlivosť mykoplazmy a rickettsie

Bakteriózy

Kontrolné otázky

1.  Vysvetlite, prečo pri mokrej hnilobe zemiakov nastáva hnilobný rozklad?

2.  Ktoré chemické prípravky sa používajú proti baktériovým chorobám ?

Kontrolné otázky a námety na samostatnú prácu

1.  Zoraďte hádatká podlá rozšírenia a škodlivosti; uveďte dôvody.

2.  Porovnajte príznaky napadnutia rastlín háďatkom repovým, zemiakovým, koreňovým, zhubným a cesnakovým.

3.  Porovnajte účinnosť ochranných opatrení proti jednotlivým druhom hádatiek.

4.  Zhodnoťte škodlivosť háďatiek z hľadiska národného hospodárstva.

5.  Vysvetlite, v čom spočíva škodlivosť roztočov na pestovaných plodinách.

6.  Zhodnoťte škodlivosť roztočov z hľadiska výskytu.

7.  Porovnajte bionómiu roztočca ovocného a roztočca chmeľového.

8.  Za akých podmienok vzniká poškodenie uskladneného obilia roztočíkom múkovým?

9.  Zhrňte ochranné opatrenia proti roztočcom a roztočom a zdôraznite rozdiely v ochrane proti hlavným zástupcom.

10.  Prečo je roztočík jahodový takým obávaným škodcom jahôd ?

11.  Zistite, či vo vašej oblasti sa i v minulosti vyskytol niektorý druh háďatiek vo väčšom množstve a aký bol rozsah škôd.

12.  Aké opatrenia sa používajú a s akým úspechom pri prevencii alebo pri ničení háďatiek v závodoch vo vašej oblasti ?

13.  Zhodnoťte výskyt roztočca ovocného vo vašej oblasti, prípadne uveďte príčiny jeho veľkého rozšírenia.

Kontrolné otázky a námety na samostatnú prácu

1  Posúďte škodlivosť bzdôch, uveďte morfológiu a bionómiu najdôležitejších druhov.

2.   Zhodnoťte výskyt vošiek vo vašej oblasti podlá plodín.

3.   Zoraďte vošky podl'a dôležitosti (rozšírenia a škodlivosti).

4.  Posúďte morfológiu rovnokrídleho hmyzu.

5.  V ktorom období a akým spôsobom budete riešiť ochranné opatrenia proti voškám na poľných plodinách (cukrovej repe, hrachu, lucerne, zemiakoch, chmeli a pod.) ?

6.  Posúďte škodlivosť červeov vo vašej oblasti. Porovnajte ich morfológiu a bionómiu a navrhnite ochranné opatrenia.

7.  Posúďte výskyt cikád a ich škodlivosť pri porovnaní s voškami.

8.  Ktoré činitele podporujú premnoženie vošky makovej ? Aká je ich bionómia a ako sa rieši ochrana v praxi?

9.  Opíšte škodlivosť vošiek na ovocných stromoch a spôsoby ochrany.

10. Vypočítajte náklady na ošetrenie 5 ha karfiolu proti voške kapustovej. Je tento zákrok rentabilný ?

11. Prehliadnite ovocné stromy vo vašom okolí a zistite výskyt cicavého hmyzu.

12. Sledujte výskyt cicavého hmyzu na obilninách, poľných plodinách a zelenine, vypracujte ochranné opatrenia s vyčíslením nákladov na ošetrenie.

13. Zhodnoťte pomoc užitočného hmyzu v boji proti cicavým škodcom.

1.   Zhodnoťte škodlivosť moli na pestovaných rastlinách, zoraďte ich podľa dôležitosti a uveďte ochrana.

2.   Porovnajte škodlivosť obaľovačov na pestovaných rastlinách podľa výskytu a významu napadnutých rastlín.

3.   Charakterizujte obaľovača jablčného a slivkového, posúďte ich výskyt a škodlivosť. Navrhnite vhodné ochranné opatrenia.

4.   Ktoré húseničky škodia na uskladnených zásobách? Posúďte škodlivosť, bionómiu a možnosti ochrany.

5.   Posúďte poškodenie spôsobené húseničkami na krmovinách, zeleninách a obilninách. O ktorých škodcov ide a ako sa rieši ochrana ?

6.   Vymenujte motýle, ktorých húseničky ožierajú listy na ovocných stromoch. Ako ich rozoznáte ?