Tematický plán a učivo predmetu

SADOVNÍCTVO (1. ročník)

17. Doplnkové stavby a prenosné doplnky
18. Ihriská a pieskoviská
19. Vysádzanie a ošetrovanie okras. drevín
20. Požiadavky na rastlinný materiál
21. Vysádzanie okrasných drevín bez koreňového balu
22. Vysádzanie okrasných drevín s koreňovým balom
23. Ošetrovanie starých stromov
24. Výsadba a ošetrovanie živých plotov
25. Výsadba a ošetrovanie ruží
26. Výsadba a ošetrovanie kvetín
27. Zakladanie trávnikov
Ošetrovanie trávnikov
28. Hnojenie a prihnojovanie
29. Zavlažovanie sadovníckych úprav
Ochrana rastlín
30. Ochrana proti chorobám
31. Ochrana proti škodcom
32. Boj proti burinám
33. Opakovanie – záverečný prehľad učiva

TEMATICKÝ PLÁN - 1. ročník

Úvod do sadovníctva
Zeleň ako neoddeliteľná súčasť životného prostredia
Funkcie zelene
Druhy zelene
Historický vývin zelene
Prehľad historických záhrad a parkov
Zakladanie a udržovanie zelene
Postup pri zakladaní zelene – prehľad prác
Technická vybavenosť, zariadenia a stavby
Stavebné materiály v sadovníckych úpravách
Budovanie a údržba ciest a spevnených plôch
Schodištia
Záhradné múry a múriky
Skalky
Vodné stavby
Závlahy a odvodnenie

Úvod do sadovníctva

[image:image-1]

Sadovníctvo je jeden z odborov záhradníckej činnosti, ktorý sa zaoberá plánovaním, projektovaním, zriaďovaním, údržbou plôch zelene a pestovaním rastlín pre tento účel. Z prvkov, ktoré sadovnícke dielo tvoria, majú najväčší význam rastliny, terén, voda, stavby a rozličné výtvarné doplnky. Dreviny sú spolu s ďalšími rastlinami, trávnikmi a kvetinami najdôležitejšími prvkami každej sadovníckej kompozície.

Sadovníctvo - je odbor záhradníckej výroby, ktorý sa zaoberá plánovaním, projektovaním, výsadbou a udržiavaním zelene vrátane súčastí sadovníckej úpravy (napr. lavičky, pergoly, ...). V sadovníctve pracujeme so živými i technickými prvkami.

Hlavný význam sadovníctva - je vytváranie (tvorba nového a udržiavanie doterajšieho) čo najkvalitnejšieho životného prostredia človeka.

Prednosťou zelene je, že zeleň ovplyvňuje mikroklímu, zlepšuje ovzdušie, spríjemňuje a skrášľuje prostredie a priaznivo pôsobí na psychiku človeka. Nevýhody zelene: občasný zlý dopad na alergických ľudí.

Sadovnícke úpravy - sú celky zelene, ktoré slúžia okrasnému účelu.

Okrasná drevina - je každá drevina, ktorá slúži sadovníckemu účelu (ktorá je použitá v sadovníckej kompozícii - v sadovníckej úprave).

Dendrológia - je náuka o drevinách. Názov je odvodený z gréckych slov - dendron = strom, logos = rozum, myšlienka. Je to špeciálna časť botaniky.

Dendrológia sa delí na lesnícku dendrológiu - ktorá je zameraná na lesnícky pestované dreviny, študuje ich s ohľadom na ich produkčné a mimoprodukčné funkcie.

[image:image-6]

Obr. Typy drevín: a) – ker, b) – liana, c) – strom

Sadovnícka dendrológia sa venuje okrasným druhom drevín v kontexte intravilánov i extravilánov, ľudských obydlí a pod.

Melioračná dendrológia sa zaoberá drevinami, ktoré je možne využiť pri melioračných úpravách do krajiny, alebo pri zlepšovaní životného prostredia.

Drevina je cievnatá rastlina, ktorá má aspoň zčasti drevnatú nadzemnú časť pokrytú borkou, ktorá je viacročná a ktorá druhotne hrubne.

Dreviny sú rastliny so zdrevnatenými stonkami a koreňmi. Sú viacročné až dlhoveké, plodia opakovane mnohokrát a ich stonky sa obyčajne vetvia. Je možné ich rozdeliť podľa vzhľadu na nsledujúce rastové typy:

STROM (arbor) - je drevina s vysokou zdrevnatenou stonkou, v dolnej časti nerozvetvenou, označovanou ako kmeň (truncus), ktorý prechádza do rozvetvenej koruny (corona).

Obr. Tvary korún stromov: a) – kužeľovitá (ihlancovitá), b) – úzko kužeľovitá (vretenovitá),

c) – elipsovitá, d) – vajcoviitá, e) – guľatá, f) – dáždnikovitá, g) – nepravidelná

KER (frutex) - je drevina so zdrevnatenou stonkou už od bázy rozvetvenou.

POLOKER (hemixyla) je vytrvalá rastlina, ktorej drevnateje iba spodná časť, zatiaľ čo horná - plodonosná časť, zostáva bylinná.

DREVNATÁ LIANA (liana) - je drevina so stonkou celou drevnatou, ale pružnou. Nikdy nie je tak pevná, aby mohla sama rásť do výšky bez opory. Zachytáva sa o podložku pomocou úponiek (vinič), pomocou lepkavých adventívnych korienkov (brečtan), hákovitými ostňami (ruža), prísavnými terčíkmi (divý vinič) alebo sa ovíjajú závitnicovým otáčaním okolo opory (lonicera).

Zeleň ako neoddeliteľná súčasť životného prostredia

Funkcie zelene

Hlavným cieľom sadovníckej tvorby je starať sa a udržiavať naše životné prostredie v čo najlepšom stave a pokiaľ je to možné, stále viac ho zlepšovať.

Zeleň tvorí nevyhnutnú časť tohto prostredia. Do zelene zahrňujeme všetko rastlinstvo - dreviny, byliny, trávnaté porasty. Celistvé plochy zelene upravené podľa sadovníckych zásad nazývame sadovnícke úpravy. Základom sadovníckej úpravy v našich podmienkach je trávnik a okrasné rastliny.

Zeleň má množstvo dôležitých významov:

mikroklimatický
hygienický
psychický
rekreačný
estetický
kultúrny
hospodársky

VÝZNAMY A FUNKCIE ZELENE

Mikroklimatická funkcia - ovplyvňuje klímu určitého miesta:

1. vyrovnávanie teplotných extrémov

3. zmiernenie vzdušného prúdenia (funkcia vetrolamov)

4. regulácia vzdušnej vlhkosti

5. kolobeh vody v prírode - odčerpávanie H₂O a vracia do ovzdušia - spomaľujú odtok vody v pôde a zvyšujú vzdušnú vlhkosť

a) Hygienická funkcia - zeleň ovplyvňuje kvalitu vzduchu

1. zachytávanie prachu a exhalátov
2. produkcia O₂
3. protihlukové bariéry
4. zachytávanie choroboplodných zárodkov

b) Psychologická a relaxačné funkcie - zeleň priaznivo ovplyvňuje našu psychiku, napomáha znovu načerpať silu

1. premenlivosť počas roka

2. zelená farba a šušťanie lístia vo vetre
3. spev vtákov
4. čistejšie a vlhkejšie ovzdušia

c) Estetická, kultúrna a spoločenská funkcia - zeleň dotvára životné prostredie, zvýrazňuje architektúru budov, umožňuje realizovať spoločenské akcie v záhradách, má výchovné pôsobenie na človeka, vytvára v človeku ten správny vzťah k prírode

d) Ochranná funkcia:

1) zeleň plní protieróznu funkciu, spevňuje svahy, rozdeľuje otvorené priestranstvá - vetrolamy

2) zeleň slúži na oddelenie hlučných alebo škodlivých priestorov od obytných zón
3) zeleň slúži ako útočisko pre rôzne druhy živočíchov

Druhy zelene

parky
menšie parkovo upravované plochy
sídliskovú zeleň
aleje
botanické záhrady
cintoríny
zeleň pri rekreačných službách a zariadeniach
zeleň pri školách a výchovných zariadeniach
záhrady v individuálnej zástavbe
záhradkové a chatové osady
ochranná zeleň
rozptýlená zeleň

Podľa prístupu (komu slúži) rozdeľujeme zeleň:

súkromná (rodinná záhrada, záhradkové osady, zeleň okolo rekreačných chát)
verejná (prístupná všetkým občanom - mestské parky, sídlisková zeleň)
vyhradená (okolo firiem, podnikov, inštitúcií... - záhrady)
hospodárska (polia, lúky, lesy, vinice, chmeľnice, ovocné sady)
zeleň pre zvláštny účel (vetrolamy, remízky, sprievodná zelen okolo ciest, železníc, vodných tokov)
iná (osamotené stromy v krajine)

Historický vývin zelene

Prehľad historických záhrad a parkov

Starovek

Záhrada ako umelecký výtvor má svoje korene už v najdávnejšom staroveku. Nemohla vzniknúť a ani nevznikla všade naraz. Kým v povodí Eufratu, v Perzii, Egypte či Číne už kvitla vyspelá záhradná kultúra, kým verejné záhrady zaberali v starovekej Alexandrii štvrtinu rozlohy mesta a cisársky Rím sa pýšil mnohými mestskými parkami, zatiaľ v nenarušenej prírode strednej Európy a teda aj na Slovensku, žili ešte „barbari“.

Grécko

V antike krajina, a teda aj zeleň, hrala len podružnú úlohu. V literárnych dielach je miesto deja zvyčajne len naznačené niekoľkými symbolickými skalami a stromami.

Záujem o prírodu sa začína zvyšovať až príchodom helénskej doby. Helénsky človek žijúci vo veľkých štátoch a megalopolitných mestách začína pociťovať okolitý svet ako cudzí. Protiváhu nie vždy prívetivej civilizácie hľadá a nachádza na vidieku a v idealizovanej prírode, v ktorej si začína všímať aj jej estetické stránky.

Rím

Ešte väčšie prehĺbenie záujmu o estetické stránky zelene prináša rímske obdobie. Jedným z motívov vzťahu Rimanov k prírode, a teda aj k zeleni, bola ich veľká úcta k poľnohospodárstvu a vôbec k práci a životu na vidieku (na rozdiel od Grécka). Pôvodný Ríman bol vždy kombináciou vojaka a roľníka.

Rímsky občan bol predovšetkým obyvateľom mesta, avšak vždy sa rád vracal aj na vidiek (rusticatio – pobyt na vidieku). Asi najkrajším holdom vidieckemu spôsobu života sú Vergíliove diela – Bukolika a Georgika. Vergílius vidí poľnohospodársku prácu ako niečo ušľachtilé, plné poézie a idylického kľudu. Podľa Vergília je vidiek sám o sebe božským (divini ruris), pretože tam okrem ľudí bývajú aj bohovia. Vergíliovi ide tiež o zobrazenie prostého, kľudného života roľníka či pastiera, (ďaleko od vojen, bojov), ktorému príroda tvorí akési nenahraditeľné pozadie.

Originálnym rímskym výtvorom je vilový dom – villa rustica, urbana alebo suburbana, letné sídla vyšších vrstiev. Pre rímsky dom je typické práve prepojenie s okolitou krajinou a prepojenie vnútorného a vonkajšieho priestoru. Do klasického rímskeho domu sa vchádzalo cez vestibul do átria, ktorého časť bola zastrešená a časť (stred) tvoril otvor v streche (kompluvium). Na kompluvium nadväzoval bazén (impluvium), ktorého veľkosť bola zhodná s veľkosťou kompluvia (pravouhlý priemet). Na átrium nadväzoval tamblinum, zvyčajne prepojený so spálňami (cubiculum). Na tamblinum nadväzoval peristyl (štvoruholníkový priestor vyhradený porticom alebo kryptoporticom). Pokiaľ bol majiteľ dostatočne bohatý, mohol si pristaviť ďalšiu časť domu a to ďalší peristyl, ktorý bol prepojený s ostatnou časťou domu exedrou.

Peristyl takmer nebol mysliteľný bez viridária – záhrady zvyčajne geometrickej kompozície, v ktorej sa uplatňovali predovšetkým stálozelené rastliny ako krušpán, vavrín, myrta či brečtan. Rímske záhrady sú vôbec dobrou ukážkou vzrastajúceho záujmu o prírodu. Tvorba záhrad je výborný príklad, na ktorom je viditeľné, čo si ktorá doba a civilizácia na prírode najviac cenila a ako ju vnímala. Rimania venovali záhradníctvu veľkú pozornosť, fungovalo tu skutočne ako ars topiaria - záhradné umenie.

Záhrady islamskej kultúry

Islamskú záhradu tvorí podobne ako rímsku uzavretý priestor, vizuálne prepojený s krajinou. Jej hlavným motívom je voda, ako najväčšie bohatstvo na Zemi a všetky jej premeny. Záhrada má charakter oázy v nehostinnom okolí. Voda napĺňa bazény až po okraj, dokonca sa z bazénov vylieva a zapĺňa škáry v dlažbe, následne sa vyparuje, čím vytvára priaznivú mikroklímu pre rastliny. Samotná prítomnosť rastlín tak isto symbolizuje nenahraditeľnosť vody (voda podmieňuje existenciu všetkého života). Voda ďalej prepája pomocou kanálov interiér s exteriérom stavieb. Nachádzame tu vodu vo všetkých jej podobách či už statickú (kanály, bazény), dynamickú (fontány) alebo v plynnom skupenstve (vyparujúca sa voda).

Záhradná kompozícia má geometrický charakter a väčšinou sa rozprestiera na terasách. Z rastlinného materiálu dominujú cyprusy, oleandre, brečtan, bugenwilea, wistéria a iné.

Obr. Príklad islamskej záhrady

Stredoveká záhrada

Stredovek bol poznamenaný predovšetkým vojnami, čo vyžadovalo stavanie systému opevnení, ktoré nedávalo veľký priestor sadovníckej tvorbe. Ďalším atribútom, ktorý výrazne vplýval na chápanie prírody a teda aj potreby zelene bol kresťanský pohľad na svet. Ten chápal prírodu, ako niečo hriešne, záporné, odvádzajúce človeka od Boha.

Príroda bola skôr vnímaná ako nepriateľská – európske stredoveké sídla boli iba ojedinelými ostrovčekmi uprostred hustých nepreniknuteľných lesov plných nebezpečenstva. Pustota, prázdnota sa stala najčastejším pomenovaním lesa.

Rozhodne to nie je tak, že by stredoveký človek prírodu nevnímal či nereflektoval – naopak, len s ňou väčšinou neviazal estetický záujem.

Veľmi silným podnetom pre vnímanie estetického rozmeru v prírode je predstava Raja ako záhrady – teda určitej formy prírody.

Raj bol predstavovaný ako príjemné miesto, zaplnené ovocnými stromami, rozľahlé, uprostred ktorého je žriedlo a z ktorého vytekajú štyri rieky. Táto záhrada je uzavretá. Autormi sú zvyčajne uvádzané tri základné prvky, ktoré sa postupne vykryštalizujú ako základné poznávacie znaky raja v stredovekej tradícii: príjemná vôňa, žriedlo uprostred záhrady, z ktorého vytekajú štyri veľké rieky, a nakoniec drahokamy, ktorými je posiata rajská lúka.

Obr. Príklad rímskej záhrady

Predstava záhrady či už rajskej, alebo inej hrala veľkú úlohu v poézii. Asi najvýznamnejšia fantazijná záhrada bola záhrada v Románe o Ruži v 13. st. Záhrada sa stáva prototypom krásnej prírody a postupne sa stáva rajom, ktorý podľa stále silnejúcej stredovekej mienky na zemi zmizol.

Stredoveká záhrada bola obvykle začlenená do stavby, sprístupnená chodníkom v tvare kríža. Krížová chodba sa napájala na hlavné vchody budovy.

Stredoveká záhrada bola plošne obvykle malá, štvorcovej alebo obdĺžnikovej dispozície, rozdelenej na štyri časti. Geometrické časti boli lemované strihanými krušpánovými výsadbami. V strede záhrady sa nachádzala väčšinou studňa, „prameň lásky“, alebo „strom poznania“. Výber rastlín bol pomerne obmedzený výlučne na výber dobovo vzácnych rastlín, ktoré sa používali v ľudovom lekárstve alebo ako úžitkové (koreninové, aromatické). Okrem toho sa používali rastliny v kvetináčoch a popínavé rastliny na trelážach. Z okrasných rastlín sa vysádzali predovšetkým ruže, ľalie.

Obr. Príklad stredovekej záhrady

Stredoveké záhrady

Na Slovensku sa stredoveká záhrada nezachovala. O ich existencii však svedčia archeologické vykopávky predovšetkým v niektorých historických jadrách napr. v Bratislave, Spišskej Kapitule, Levoči, pri niektorých hradoch – niektoré dvorové priestory, ale aj okolia hradov (príkladom stredovekej úpravy je napr. okolie Spišského Hradu, časť okolia Trenčianskeho hradu, Beckov a pod.). Stredoveké záhradné úpravy sa našli aj pri starých kláštoroch a v okolí kostolov v podobe tzv. rajských záhrad (napr. Bratislava – Františkánsky kostol).

Renesančná záhrada

V renesancii nastáva oslobodenie od stredoveku a začínajú sa obnovovať niektoré spôsoby nazerania na svet typické pre neskorú antiku (znovuzrodenie antických ideálov).

Renesancia je chápaná viacerými spôsobmi:

ako „krajina faktu“: Tento prístup je podmienený práve „vedeckým“ prístupom, detailným skúmaním a zobrazením krajiny, použitím „vedeckých“ metód geometrizácie či naopak detailného pozorovania;
ako „fantastická krajina“: ponúkajúca fantastické, vysnené scenérie. Toto chápanie okolia je dôsledkom pocitu, že reálna krajina sa stala „príliš krotkou a domestikovanou“. Umelci motivovaní renesančným človekom, ktorí „...už dlho kontroloval prírodné sily...“, sa vydali hľadať mysteriózne scenérie, ktoré potom vnášali do svojich obrazov.
ako „krajina ideálna“: renesanční umelci začínajú vytvárať krajinu ideálnu, ktorá sa obracia k antickým vzorom diel Ovídia a Vergília. Týmto vzorom sa stáva bájna Arkádia.

Obr. Príklad renesancnej záhrady v Prahe

Pôdorys záhrady má geometrický charakter a jednotlivé kompozičné prvky sú komponované symetricky na pozdĺžnu os záhrady. V krajine ich zrodu, v Taliansku, boli tieto záhrady väčšinou vytvárané vo svahoch s unikátnym výhľadom na okolitú krajinu. Pozdĺž hlavnej kompozičnej osi väčšinou tiekla voda, ktorá napĺňala kaskády, fontány či bazény. Voda vystupuje ako silný motív celej renesančnej záhrady. Parter záhrady bol rozdelený na dve navzájom kontrastné časti, a to preslnený parter a tienisté „bosco“. Preslnený parter bol reprezentačnou časťou záhrady a skladal sa väčšinou z rastra 16 štvorcov (4x4). Jednotlivé štvorce vytvárali menšie partery, ktoré boli lemované vyšším strihaným živým plotom väčšinou z krušpánu alebo tisu. Základom kompozície bola kombinácia štvorca a kruhu. Zatienené bosco slúžilo na bežné užívanie záhrady majiteľmi. Renesančná záhrada je úzko (osovo) spätá s budovou a spolu vytvárajú jednotný kompozičný celok. Samostatnú jednotku vytvárala len v ojedinelých prípadoch, keď nebol dostatok miesta na jej vytvorenie napr. pri prebudovávaní okolia hradov. Záhrada bývala väčšinou oplotená.

V renesančnej záhrade nachádzajú veľké uplatnenie umelecké diela (sochárske plastiky), ako aj menšie stavby napr. jaskyne (grotty) a jej vzhľad je výsledkom spolupráce všetkých umeleckých odvetví.

Zeleň preslneného parteru bola väčšinou strihaná a vytvárala geometrické tvary. Zeleň nachádzajúca sa v boscu bola strihaná zvyčajne len po okraji, nie vo vnútri bosca. Okrem toho sa tu často stretávame so zeleňou v terakotových kvetináčoch (citrusové stromy).

Renesančné záhrady na Slovensku. Na Slovensku sa nezachovali žiadne renesančné záhrady, avšak o ich existencii sa možno dozvedieť z archívnych prameňov, archeologických vykopávok či zachovaných prvkov malej architektúry (murované oplotenie, mrežovité fragmenty malej architektúry a pod).

Z archívnych prameňov je zrejmé, že renesančná záhrada sa nachádzala pri kaštieli v Stupave, avšak táto, ako aj väčšina ostatných bola koncom 18. zač. 19. st. prebudovaná na anglickú, prírodno-krajinársku záhradu.

Obr. Baroková záhrada (Kreměříž, ČR)

Baroková záhrada

Výraznou katastrofou v histórii bola 30-ročná vojna. Vojna rozdelila Európu na dva nezmieriteľné tábory, bojujúce o prerozdelenie nového bohatstva ako zo zámoria, tak zo zabraného cirkevného majetku. Ľudia, ktorí prežili hrôzy 30-ročnej vojny, prišli o všetky ilúzie o osvietenosti a múdrosti ľudí a dobro vychádzajúce z renesančných ideálov. Prirodzenou reakciou bol návrh k hľadaniu nadpozemského zmyslu života. Z týchto základov vyrástol barokový mysticizmus, ako návrat k ideám kresťanstva. Spoliehanie na Boha a jeho hľadanie a nachádzanie v každodennom živote bolo podstatou života človeka tej doby (Löw, Míchal, 2003). Odrazom tejto filozofie bol aj nový architektonický sloh – barok, ktorý je vo svojej podstate tvorený renesančným tvaroslovím, avšak prehýbaným a neočakávane meneným „neznámymi“ dynamickými silami spiritualizmu. V baroku už človek nechápe prírodu ako renesančný humanista, ktorý z nej vzišiel a bral ju ako normu a ideál, ale skôr ako akýsi prirodzený naturista. Prírodný priestor sa stáva zdrojom (po stredoveku opäť) uskutočňovania predstáv o novom raji. Nový raj akoby bol výsekom „vice verza“, vzniknutého a riadeného božskou rukou. Je medznou sférou prelínania sa prírody s ľudským dielom, hranicou, za ktorou už jestvuje iba príroda druhá, umelo kreovaná, alchymisticky vyumelkovaná, ale nadovšetko tajomne pútavá. Nastupujúca baroková veda sa pokúšala formulovať aj mimoriadne vážny aspekt – vzťah prírody a viery.

Obr. Baroková záhrada (Jasov)

Barok výrazne zasiahol predovšetkým tvorbu krajiny. V súčasnosti je možné určiť aspoň tri modely vyjadrujúce barokovú participáciu človeka na prírode (krajine):

Prvým modelom je bezvýhradne ontologicky chápaná zem, jej krajina a novo ponímaná záhrada. Druhý model je zámerne komponovaný priestor barokovej krajiny. Každá stavba je dôsledne obsadzovaná do krajiny. Tretí model barokovej participácie človeka na prírode tkvie vo fakte, že barok mal tendenciu obsiahnuť celú zem ako vtelené podobenstvo „Svätej zeme“. Miesta i cesty preto často napodobňovali alebo simulovali siete posvätných lokalít. Jedným z prototypov posvätných, symbolických pohybov a zastavení v krajine od stredoveku, je procesia alebo púť k zázračnému miestu, krížová cesta na Kalváriu. Barok predstavoval jednak dynamiku, pohyb, jeho rytmus a poriadok a jednak obľúbenú tému večnosti času a priestorového nekonečna. Dynamika sa v záhradnom umení odrazila predovšetkým používaním krivky, ktorá dynamizovala priame osové línie renesancie. Partery už nie sú prísne členené do tvaru štvorcov, ale v kompozícii sa objavuje aj diagonálne členenie. V reprezentačnom partery sa uplatňuje predovšetkým ornamentálna výsadba lemovaná krušpánom alebo tisom, svoje uplatnenie tu nachádzajú ani niektoré byliny predovšetkým letničky. Baroková záhrada bývala tak isto ohradená plotom, bohatá na prvky drobnej architektúry, a na zastúpenie sochárskych plastík. Významné bolo aj uplatnenie vody vo forme fontán či vodotryskov.

Barokové záhrady na Slovensku. Medzi naše najrozľahlejšie barokové krajinárske kompozície patrila napr. úprava okolia holíčskeho kaštieľa, ktorá siahala až do Kopčian, resp. až k Morave – Hodonínu). Pozoruhodným je prvý slovenský verejný park – Sad Janka Kráľa založený v r. 1775-1776, ktorý bol predstaviteľom francúzskeho barok. Zaujímavou dominantou hviezdicovitej kompozície bol strom. Väčšie do určitej miery zachované barokové úpravy môžeme nájsť v Holíči, Jasove, Gabčíkove, Bernolákove, Veľkom Bieli, Bratislave.

Obr. Klasicistická záhrada (Rajec)

Klasicistická záhrada

Tento typ záhrady vznikol vo Francúzsku a jeho zakladateľom bol fenomenálny záhradný architekt André Le Nôtre za vlády Ľudovíta XIV. Jej pôvodná myšlienka stelesňovala moc monarchie „štát som ja“ (Ľudovít XIV.). Palác je sústredná dominanta hlavných pohľadov a priehľadov, majestátne vyrastá z umelej terasy vyvýšenej nad celý priestor záhrady. Prvý krát sa tu objavuje vidlicovitý tvar prístupových ciest (tvar akejsi „husej nohy“). Pre francúzsku klasicistickú záhradu je charakteristická obrovská rozloha a pozvoľný prechod do krajiny. Jej kompozícia výrazne ovplyvnila urbanizmus. Kompozičné prvky ako voda, zeleň tu boli zastúpené až v monumentálnej, ohromujúcej podobe. V kompozícii sa uplatňuje geometria elipsy a obdĺžnika. Naplno sa uplatňuje diagonálna os vo forme „hviezdice“ vedúcej na rôzne smery. Viazaná osová dispozícia prekračuje hranice záhrady a viaže k sebe všetku okolitú krajinu. Na rozdiel od renesancie sa záhrada nerozvíja len vo vertikálnej osy, ale aj v horizontálnej. Významným špecifikom tohto typu záhrady je cieľavedomé pretváranie terénu. V záhradách sa výrazne uplatňoval trávnik, strihané „brodérie“ vysypané drťou alebo osadené kvetinami. Stromy lemujúce chodníky sa strihali do jednoduchých geometrických tvarov a vytvárali tzv. „bosquet“. Bosquet bol akýmsi prirodzeným pokračovaním architektúry (kmene symbolizovali stĺpy a koruny samotnú stavbu).

Na Slovensku sa typická francúzska klasicistická záhrada nezachovala.

Anglická záhrada

Vzniká na začiatku 18. st. v Anglicku v dôsledku politických zmien, ktorých obrazom je intelektuálne, kultúrne hnutie, formujúce filozofické a estetické základy identického národného umenia Anglicka. Odráža novú spoločenskú štruktúru a sebavedomie vytvorené z ideí proklamácie – slobodného, liberálneho, prosperujúceho, mocného Anglicka. Za základmi zrodu tohto unikátneho typu záhrady bola potreba Anglicka nájsť nové vyjadrenie, ktoré by charakterizovalo novú anglickú spoločnosť. Tak isto došlo k oživeniu obľuby vidieckeho spôsobu života, rozvoju cestovania, predovšetkým do Talianska. Ako vzor či inšpirácia pre rodiacu sa anglickú záhradu slúžili už vtedy zarastené talianske renesančné záhrady a antika. V anglickej záhrade sa znova stal prítomný archetyp Arkádskej krajiny – krajiny dostatku hojnosti, kde panuje láska a príroda, hudba – zem pastierov a pastierok (Nicolas Poussin, Claude Loreane – významní maliari, ktorí maľovali arkádsku krajinu). Tento archetyp bol kombinovaný predstavou krajiny hrdinov, podsvetia (Elizejské polia).

Významným špecifikom anglickej záhrady bola jej vizuálna neohraničenosť. Záhrada bola ukončená špeciálnym suchým múrikom, ktorý znemožňoval zvieratám vstup z okolitej krajiny do záhrady. Avšak spätný pohľad zo záhrady do krajiny bol vizuálne bezbariérový. Tento technický prvok sa nazýval „HA-HA stena“. HA-HA stena je veľmi dobre zachovaná v anglickej záhrade v Lednických Rovniach.

Neoddeliteľnou súčasťou záhrad boli menšie stavby, ktoré boli stavané v duchu paladiánskej architektúry a antického slohu. Významným motívom okrem pohľadovo prepojených stavieb orámovaných hmotami zelene bol tzv. motív „riečnej krajiny“. Voda bola neoddeliteľnou súčasťou anglickej záhrady či už vo forme kaskád, vodopádov, riečnej siete či jazier, ktoré boli budované väčšinou na najnižšie položenom mieste záhrady.

Všeobecne anglická záhrada znovu objavila krásu jednotlivých prírodných prvkov, krásu prirodzene rastúcich stromov, krov, bylín, krásu trávnikov a kvitnúcich lúk, prirodzene uplatňovanej vody, krásu prirodzene modelovaného terénu a pod.

Anglické záhrady na Slovensku. Na Slovensku do dnešných dní nájdeme viacej príkladov anglických záhrad. Jedným z nich je napríklad veľmi zaujímavá anglická záhrada – park v Lednických Rovniach.

Obr. Anglická záhrada (park) - Lednické Rovné

Zakladanie sadovníckych úprav a údržba zelene

Zeleň (sadovnícku úpravu) môžeme založiť svojpomocne alebo dodávateľským spôsobom.

Vlastný časový plán terénnych a sadovníckych úprav začína zistením hraníc (vytýčením základných bodov pre inžinierske siete), pokračuje prípravou staveniska (prípoje energií), vytýčením pozemku (klčovania porastov, ochrana zachovalej zelene), hrubou úpravou terénu (hrubá modelácia)a vytýčením a stavbou ciest, záhradných stavieb, a architektonických detailov, pokračuje rozprestrením ornice (príprava pôdy, jemná modulácia), vytýčením a vysadením drevín a kvetín, založením trávnikov a dokončovacími prácami (lavičky, kvetináče, ...) a končí údržbou až do kolaudácie.

Aktéri, ktorí sa podieľajú pri realizácii väčších stavieb:

investor - ten, kto vlastní pozemok a ktorý si objednáva realizáciu stavby
projektant - ten, kto naplánuje a zhotoví projektovú dokumentáciu
realizátor - firma, ktorá uskutoční (zhotoví) danú stavbu

Najdôležitejšie písomnosti potrebné pri realizácii (každej) stavby:

list vlastníctva
projektová dokumentácia
rozhodnutie o prípustnosti stavby - stavebné povolenie
rozhodnutie o užívaní stavby (kolaudačné rozhodnutie)

Projektová dokumentácia obsahuje:

textovú časť

technická správa (podnebné podmienky, katastrálna mapa, vlastnosti pôdy, požiadavky investora, autorský komentár (vlastné myšlienky pre nadchnutie investora)
rozpočet (náklady za jednotlivé práce a spotrebovaný materiál)

obrazovú časť

plány (hlavný, vytýčovací, detailný) - obsahujú názov, legendu, popisnú tabuľku, sadovnícke značky, prípadne aj 3D (počítačový) návrh
model (nie je podmienkou)

Postup technických prác zakladaní sadovníckych úprav

1) Zriadenie staveniska a vytýčenie hraníc pozemku

2) Vytýčenie a realizácia inžinierskych sietí do zeme - inštalácia prípojok elektriny, vody a pod.

3) Vyčistenie pozemku, upratanie stavebných zvyškov - odstránenie nežiaducej zelene a ochrana zelene, ktorá má zostať zachovaná

4) Hrubá modelácia terénu - konfigurácia terénu s pomocou mechanizácie (buldozér)

5) Realizácia ďalších stavieb, ktoré sú súčasťou záhrady - cesta, chodníky, skleník, altánok, jazierko...

6) Jemná modelácia terénu - konečné urovnanie porvrchu, zlepšenie pôdy, doplnenie substrátu, navážka ornice

7) Vytýčenie a výsadba drevín, kvetín (kvetinových záhonov)

8) Založenie trávnika (výsevom alebo mačinovaním)

9) Dokončovacie práce a starostlivosť o sadovnícku úpravu až do odovzdania stavby (do kolaudácie)

10) Kolaudácia - odovzdanie stavby investorovi (robí sa až po 1. kosbe trávnika) - kolaudačné rozhodnutie

Technická vybavenosť, zariadenia a stavby

Aj sadovnícka úprava je stavba ako každá iná, ktorá slúži predovšetkým záujmom človeka. Aby s a v nej ľudia mohli cítiť príjemne, musí byť vybavená minimálne základnými technickými stavbami a zariadeniami. Sadovník spolurozhoduje o ich umiestnení, prípadne vzhľade a upravuje okolo nich terén. Okrem toho stavia menšie stavby, tzv. drobnú záhradnú architektúra (prístrešky, pergoly, okrasné deliace steny, kvetinové múriky, skalky a pod.). Rozmiesťuje a upevňuje záhradnú keramiku, potrebné vybavenie ihrísk a odpočívadiel. Často zakladá cesty, stavia schodištia a odpočívadlá, buduje niektoré inžinierske siete, hydromeliorácie a najrozličnejšie technické zariadenie. Všetky stavby a technické zariadenia sa musia udržiavať v dobrom stave z estetických i bezpečnostných dôvodov.

Stavebné materiály v sadovníckych úpravách

Stavebný materiál (stavivá)

Stavebný materiál, ktorý sa bežne používa pri väčšine stavieb môžeme rozdeliť na:

hlavné stavivá — kameň, tehliarske a keramické výrobky, drevo, kovy a i.,
spojovacie stavivá — vápno, cement, stavebné tmely a izolačné hmoty,
malty a betónové zmesi.

Kameň, kamenárske a priemyselné výrobky

Najdostupnejším a najčastejšie používaným prírodným materiálom je kameň. Pre sadovnícke účely sú vhodné výrobky z pieskovca, opuky, travertínu, trachytu, bridlice, žuly a ruly.

Lomový kameň je neopracovaný, nepravidelného tvaru. Netriedený má dĺžku 0,15—1 m a používa sa do základov stavieb. Triedený lomový kameň aspoň s jednou rovnou lomovou hranou je vhodný na oporné múriky, na dlažbu ciest a zvodníc a na schodišťové stupne.

Kamenivo je základným stavebným materiálom na stavbu ciest. Triedi sa podľa veľkosti častíc. Kamenné drviny majú častice v rozsahu 1,25—25 mm, drobný štrk sú nepravidelné kamene velkosti 25—40 mm, hrubý štrk je veľký 40—70 mm a veľký štrk alebo makadam 70—125 mm. Kamenárske výrobky sa zhotovujú ručným alebo strojovým opracovaním. Najjednoduchším kamenárskym výrobkom je k o p á k. Je opracovaný do hranolovitého tvaru, s dĺžkou až trojnásobne väčšou než výškou. Lícnu plochu má lomovú, hrubo alebo jemne zahrotenú a podľa toho sa nazýva hrubý alebo čistý kopák. Používa sa na murivo. Kvádre majú najčastejšie hranolovitý tvar a vyrábajú sa vo veľkostiach podľa želania zákazníka. Môžu mať rozlične upravenú lícnu plochu. Obkladové, krycie a dlažbové dosky sa režú alebo štiepia v hrúbke od 20 do 100 mm. Tvar lícnej strany býva štvorcový, obdĺžnikový, trojuholníkový, kruhový a pravidelne alebo nepravidelne mnohouholníkový. Benátske dosky sa vyrábajú z úlomkov rôznofarebných hornín, ktoré sa vo formách potrebných tvarov stmeľujú cementovou maltou a potom sa brúsia. Výrobky chemického priemyslu sú rozličné. Na sadovníckych stavbách sa uplatňujú predovšetkým všetky druhy náterových hmôt. Dechtové a asfaltové emulzie sa používajú na impregnáciu a izoláciu. Výrobky z plastov (lamináty) sa používajú na skízavky, prístrešky, oplotenie a pod. Z ekonomických dôvodov sa používanie plastov v stavebníctve stále viac rozširuje. Plasty nevyžadujú žiadnu údržbu. Podľa potreby sa dajú tiež trvalé zafarbiť. Perforované drenážne rúrky a hadice z PVC sa používajú na rozvod vody.

Betón a betonárske výrobky

Betón je umelý zlepenec, vyrobený z plniva (kamenivo), pojiva (cement) a vody. Kamenivo sa používa prírodného pôvodu, a to buď drobné (frakcia 0—4 mm) alebo hrubé (veľkosti zrna 4 mm, 16 mm, 32 mm, a 63 mm). Pre základové konštrukcie, bazény a všade tam, kde pôsobí trvalá vlhkosť je najvhodnejšie použiť vysokopecný cement (VP — tr. 200, 250). Pre náročnejšie nadzákladové konštrukcie sa používa, struskoportlandský cement (SPC — tr. 250, 325, 400) a portlandský (PC — tr. 325, 400, 475). Na špeciálne konštrukcie, napr. z pohľadového betónu sa používajú farebné cementy. Pomer zložiek na vyrobenie kvalitného betónu je vždy udaný v technologických pravidlách. Zložky sa dávkujú hmotnostne podľa ČSN, len v úplne výnimočných prípadoch možno pripustiť objemové dávkovanie. Miešanie zmesí je buď ručné alebo, strojné (v miešačkách, betonárňach), ktoré je účinnejšie. Betónovú zmes musíme spracovať čo najskôr, pretože rýchle tuhne a tvrdne a neskôr ju nemožno riediť vodou.

Jednoduchý betón triedy B-01, B-0, B-I, B-II, B-III (čo zodpovedá pevnostiam od 60 do 250 kp . cm-2), sa používa do základov, do oporných múrikov, masívnych konštrukcií, na mazaniny a spevnené plochy, betonárske výrobky a pod. Železobetón triedy B-II, B-III, B-IV (čo zodpovedá pevnostiam od 170—330 kp . cm-2) sa používa do monolitických základových konštrukcií, bazénov, stĺpikov, deliacich stien a pod. Prísady do betónovej zmesy (urýchľovače, plastifikátory, pigmenty) možno dávkovať len ak sú uvedené v technických pravidlách. Betonárske výrobky vhodné pre sadovnícke účely sa vyberajú z bežného sortimentu prefabrikátov (obr. 35). Sú to rozličné tvárnice, rozličné druhy dlaždíc (hladké, s vymývaným povrchom, zatrávňovacie a pod.), preklady, štiepne dosky, bloky, stenové panely a nádoby pre mobilnú zeleň.

Drevo, kov, malta

Drevo je základným materiálom na stavbu záhradného nábytku, pergol, besiedok a prístreškov. Používa sa rezané drevo, prípadne guľatina alebo rezaná guľatina. Na rezivo je najvhodnejšie smrekové a jedľové drevo a do miest vystavených poveternostným vplyvom smrekovcové a borové drevo. Tvrdé drevo (dub, buk) a mäkké drevo (lipa, topoľ, jelša) sa používa zriedka. Podľa tvaru priečneho prierezu sa rezivo delí na:

doskové, t. j. dosky (hrúbky od 13 do 38 mm), fošne (hrúbky od 38 do 100 mm), krajnicové neomietané dosky, ich vonkajšia plocha je po celej dĺžke pílou aspoň dotknutá, a krajnice, čo je neomietnuté rezivo hrúbky 18—24 mm, ktorého vonkajšia plocha je oblá alebo miestami nepatrne dotknutá pílou;
hranaté t. j. hranoly s priečnym prierezom 25—100 cm2 a hranoly s prierezom väčším než 100 cm2;
polohranaté, t. j. dvojstranné rezané rezivo s oblými bokmi;
lišty a laty, t. j. hranaté pravouhlé rezivo.

Ak je priečny prierez do 10 cm2, sú to lišty, ak je od 10 do 25 cm², ide o laty. Kovové konštrukčné rúrky a profily sa často používajú ako doplnky pri zhotovovaní záhradných stavieb. Gufatá, plochá alebo štvorhranná oceľ sa používa na zhotovovanie mreží a plotov na podmurovke, na nosnú konštrukciu pergol a i. (Kovový materiál spájame zváraním, niekedy aj nitovaním.)

Malta je stavivo, ktoré pripravujeme na murovanie, t. j. spájanie stavebných prvkov alebo dielcov (kameňov, tehál a tvárnic) alebo na omietanie a úpravu povrchu múrov. Druh a kvalita malty na murovanie a omietanie sa líši. Výroba vápenných, vápennocementových (nastavovaných) a cementových mált pre najrozličnejšie stavebné práce vyžaduje dodržať určitý technologický postup a použiť vhodné stavebné hmoty. Stavebné hmoty na prípravu mált delíme na:

— pojivo (cement, vápno, sadra, azbest, asfalt),

— plnivá (piesok, struska, keramické a kamenné drviny alebo múčky),

— prísady (zlepšujú spracovateľnosť, urýchľujú tuhnutie, zväčšujú odolnosť)

Stavebné konštrukcie

Pri všetkých stavbách pracujeme vždy podľa kvalitného projektu. Konštrukcia je útvar vzniknutý zložením stavebných alebo strojových súčiastok v celok. Za časti stavebných konštrukcií sa považujú základy, piliere, stĺpy, steny, obvodové plášte, stropy, zastrešenia, vnútorné priečky, schodištia, okná, dvere a i.

Základy a zvislé i vodorovné časti konštrukcií

Základy prenášajú zaťaženie stĺpikov, podmurovky alebo múru na zeminu. Najčastejšou chybou je malá hĺbka základovej škáry, ktorá má byť tak hlboko, aby sa zemina pod základmi nemenila ani vplyvom mrazu, ani presiaknutou povrchovou vodou. Hĺbku základovej škáry volíme podľa druhu zeminy. Prírodná skala sa nevyplavuje a základy sa založia na nej. Pri piesku a štrku by mala byť hĺbka asi 0,50—0,60 m, pri hline 0,80— 1 m. Pri vysokých a ťažkých múroch je potrebné hĺbku i šírku základu primerane zväčšiť. Aby sa únosnosť základovej pôdy nemohla znížiť trvalým odmáčaním, čo sa stáva pri zárezoch a vo zväzkoch, keď základy bránia odtoku povrchovej alebo aj podpovrchovej vody, treba vybudovať spoľahlivé odvodnenie.

Základy z kameňa robíme tam, kde je v blízkosti vhodný kameň. Pri murovaní sa postupuje tak, že na dno základu sa kladú najväčšie ložné kamene najlepšie do vrstvy malty. Kameň sa nemá do ryhy vhadzovať náhodile, ale na väzbu. Ak sú špáry previazané, bude základ pevnejší. Na kameňoch nemá Ipieť hlina, tráva, alebo iné nečistoty. Pred uložením do ryhy sa má kameň pokropiť vodou. Ak chceme základ urobiť skutočne dobre, použijeme nastavovanú maltu, ktorá má hydraulické vlastnosti a tvrdne aj pri obmedzenom prístupe vzduchu. Ďalšou jej výhodou je, že ju trvalé nenarušuje vlhkosť základovej pôdy. Okrem vápennocementovej (nastavovanej) malty sa používa aj vápenná hydraulická malta.

Základy z betónu sú dnes najbežnejšie. Na rozdiel od kamenných základov môžu byť užšie, najmä, keď podmurovka bude tiež pomerne tenká. V porovnaní s kamennými základmi je ich výhodou rovnomernejšie prenášanie zaťaženia na základovú pôdu. Základové pätky navrhujeme pod železobetónové alebo oceľové stĺpy a piliere, ktoré prenášajú omnoho väčšie namáhanie základovej pôdy. Základové pätky môžu byť kamenné, murované, betónové alebo železobetónové. Veľmi sa používajú betónové alebo železobetónové pätky. Ak nestačí rozšírený základ, napr. pri málo únosnej pôde, používame pod priebežným múrom alebo stĺpmi základové pásy (doskový profil, profil obráteného T).

Steny, piliere a stĺpy sú konštrukcie nad základmi. Rozlišujú sa steny murované z tehál, kameňa, keramických a betónových tvaroviek a monolitické železobetónové steny, ktoré sa vrstvia do debnenia alebo premiestňujú ako prefabrikáty väčšinou pri obvodových plášťoch stavieb. Osobitnú skupinu tvoria okrasné deliace steny drevené, kovové, sklené a z plastických hmôt. Zastrešenie a stropy sú konštrukčne náročné, a preto je potrebné sa riadiť príslušným projektom a pokynmi stavebného technika.

Nátery a povrchová úprava konštrukcií

Vonkajšie omietnuté murivo a betón sa natiera alebo nastriekava. Klasické nátery sú z vyhaseného bieliaceho vápna, podľa potreby zafarbeného práškovou farbou na fasády. Nanášajú sa štetkou alebo nastriekavaním. Po zaschnutí sa náter podľa potreby opakuje. Dnes sa často používajú tiež latexové farby, frontónové farby a špeciálne ochranné povrchové nátery. Neomietnutý kameň sa zásadne nenatiera,. niekedy sa však vyfarbuje jeho spárovanie. Lomárske výrobky majú povrch lomový alebo rezný, brúsený, drsný alebo bosírovaný. Bosáž, (špicovanie) sa robí na lícnej ploche muriva tak, že kamenár plasticky hrubo spracuje povrch špicákom. Drsné povrchy sa tiež vytvárajú umele, tzv. pemrlovaním, keď výbežky a priehlbiny v líci sú pravidelne rozmiestnené po povrchu. Tieto úpravy sú omnoho estetickejšie než nátery. Zušľachtený povrch betónu a omietok sa nenatiera. Uplatnia sa výtvarné plastické povrchové tvary, vymývaný betón, škriabaný povrch, fresko (stála maľba do čerstvej vápennej omietky), sgrafito (dvojvrstvová omietka preškrabovaná škrabákmi a oceľovými očkami tak, aby sa objavila v požadovanom vzore spodná tmavo sfarbená omietka), mozaika (obraz zložený z farebných kamienkov, sklených alebo keramických kvádrikov, ktoré sú napevno vtlačem do cementovej omietky) a mnoho ďalších výtvarných a fasádnickych techník.

Častou a veľmi zaujímavou a nenáročnou úpravou betónu je pohľadový betón. Do debnenia sa zámerne pribíjajú laty, ktoré vytvárajú riadkovanie, jednoduché ornamenty, geometrické obrazce, abstraktné motívy a pod., ktoré potom výtvarne pôsobia ako plastické reliéfy. Niekedy sa robí debnenie z pekných omietnutých dosák, z ktorých sa do betónu odtlačí kresba dreva. Zvlášť pekné sú betónové múry z betónu jemnejšej zrnitosti, betónované do plechového debnenia alebo do profilovaných dosák z plastov. Na rozdiel od hladkých a neprívetivých múrov pôsobia profily najmä pri bočnom osvetlení (oslnení) veľmi živo.

Prifarbovanie betónu sa robí do poterovej vrstvy hrubej 10— 20mm, špeciálnymi omietkovými pigmentami (napr. frontony). Farebne dobre pôsobí svetlý oker, môže sa však použiť aj iná farba. Výrazným farebným špárovaním betónových plošiek možno vytvoriť zaujímavú mozaiku špár na spôsob geometrickej dlažby alebo prírodného kameňa. Tieto a iné možné imitácie možno tiež kombinovať, ale vždy to musí byť vkusné a dokonalé spojenie z výtvarného i odborného hľadiska. Vymývaný betón má povrch štruktúrny, obliakový. Dosiahneme ho vymývaním povrchu kvalitného betónu s drobnejším farebným kamenivom prúdom vody po čiastočnom zatvrdnutí (zavädnutie) betónu. Zároveň sa kefou začisťuje povrch.

Kovové predmety umiestnené vonku sa natierajú po dôkladnom očistení povrchu od hrdze, mastnoty a rozličných nečistôt pomocou drôtených kief a brusných papierov. Na suchý povrch sa nanáša niekoľko vrstvový náter. Pre základný náter oceľových prvkov (stĺpikov, vzpier a pod.) je najvhodnejšia fermežová základná farba na konštrukcie. Má červenohnedý odtieň, obsahuje minium a náter zaschýna za 24—48 hodín. Pozinkované pletivo sa natiera až čiastočne zoxiduje, zdrsní, základnou syntetickou farbou, ktorá zaschýna do 24 hodín. Čierne pletivo sa natrie hneď. Na vrchné nátery použijeme fermežovú farbu, ktorá zaschýna za 1—3 dni a vyrába sa v niekoľkých odtieňoch, alebo zvolíme syntetický, vrchný vonkajší email. Nanáša sa vo veľmi tenkej vrstve, zaschýna za 24 hodín a po zaschnutí vytvorí tvrdý a vysoko lesklý náter. Vyrába sa v celom rade farebných tónov.

Budovanie a údržba ciest a spevnených plôch

Cesty a spevnené plochy

Cesty (komunikácie) sú predovšetkým účelovými stavbami. Spájajú významné časti a miesta v parkoch a záhradách, ale zároveň musia spĺňať aj estetické požiadavky, pretože sú výtvarným kompozičným prvkom. Musia umožňovať pohodlnú a bezpečnú chôdzu za každého počasia a v každom ročnom období. Táto požiadavka zaručuje správne smerové vedenie cesty, jej stavebnú úpravu a odvodnenie. Šírka cesty sa riadi prevádzkou. Pre jednu osobu sa ráta so šírkou 0,75 m. Od tejto šírky potom odvodzujeme veľkosť projektovaných ciest. Najužšie cesty vo verejných sadových úpravách sa rátajú pre dve osoby, teda 1,50 m. Vo väčšine úprav je vhodné voliť systém rozlične širokých ciest.

Odvodnenie cesty je zabezpečené správnym spádovaním. Spáduje sa pozdĺžne a priečne. Priečny spád môže byť jednostranný alebo dvojstranný. Jednostranný sa používa pri odpočívadlách, betónových, bitúmenových alebo dláždených parkových cestách a okolo stavebných objektov, aby dažďová voda nepodmáčala murivo. Na svahoch sa odporúča spádovať priečny profil cesty proti svahu a vodu odvádzať zvodnicou pri svahu. Obojstranný spád sa používa pri širokých cestách a v rovine. Väčšinou sa robí mierne strechovitý s vyklenutým stredom. Spád od stredu cesty má byť 2—3 %. Pozdĺžny spád nemá klesnúť pod 0,3 %. Najväčší pozdĺžny spád nemá mať pre chodcov väčšiu hodnotu než 9 %, vo výnimočných prípadoch 12 %. Väčší spád sa zníži zákrutou (serpentínou) alebo vložením niekoľko schodišťových stupňov. V členitom teréne rozhoduje pozdĺžny spád o trvanlivosti a použiteľnosti cesty. Pri nestabilizovaných povrchových úpravách (pieskovaných cestách nastáva po určitom čase vodná erózia, cesta sa stáva neschodnou a jej úprava i údržba si vyžaduje zvýšené náklady.

Stavba parkových ciest

Z dopravného hľadiska sú cesty v sadovníckych úpravách predovšetkým miestnymi komunikáciami. Z hľadiska dopravno-urbanistického ich označujeme ako nemotoristické (cyklistické, pre peších, chodníky, prechody a pod.). Stavba cesty začína vytýčením jej trasy v teréne. Vytyčuje sa obyčajne jej os, pri užších a oblúkovitých cestách jej jeden okraj, ktorý sa označí výtyčkami. Vytyčovacie body sa potom označia kolíkmi, pozdĺž ktorých sa pri priamych úsekoch napne šnúra. Oblúky sa najlepšie vyznačia dlhými tenkými doskami. Požadovaná šírka cesty sa odmeria latovým meradlom položeným vždy kolmo na os a zároveň sa vykolíkuje druhý okraj cesty. V zákrutách a oblúkoch sa vytyčovacie body umiestňujú hustejšie. Všetky krivky musia byť plynulé a tiahle napojené na rovné priamky. Hlavné výškové body sa vytyčujú nivelačným prístrojom a medziľahlé body spárových priamok (nivelety) pomocou dláždičských krížov. Spodná stavba cesty začína výkopom lôžka (obr. 39). Hĺbka výkopu (0,15—0,45 m) sa riadi charakterom konštrukcie a jej zaťažením. Dno lôžka sa profiluje ako budúci povrch cesty. Aby sa priečne vyklenutie nerozvalcovalo, spevňujú sa postupne od okrajov cesty k jej pozdĺžnej osi. Plochu určenú na zriadenie cesty označujeme termínom pláň zemného telesa. Na zemnom telese je uložená konštrukcia cesty, ktorá má obyčajne dve až tri časti: kryt, podklad, prípadne podsyp. Podsyp tvorí najspodnejšiu vrstvu v konštrukcii cesty. Má zabrániť kapilárnemu vzlínaniu vlhkosti z podložia a tak chrániť teleso cesty pred premrznutím, pred vztlakovou infiltráciou (prelínanie zmäknutej podložnej zeminy), prípadne proti presakovaniu vody z bokov. Podsyp sa robí z priepustných materiálov (hrubý piesok, štrkopiesok, škvara i stavebná sutina), aby sa zabezpečila ich drenážna funkcia. Podklad je uložený na podsype alebo priamo na pláni zemného telesa. Je hlavnou konštrukčnou časťou cesty a slúži na prenášanie tlaku z krytu cesty na podsyp alebo pláň zemného telesa. Býva buď z jednej alebo z niekoľko vrstiev. Jeho hrúbka a zvolený materiál (kamenivo, bitúmen) závisí od dopravného zaťaženia. Ako podklad sa používa štrk rozličných frakcií (napr. pre vozovky veľký štrk čiže makadam o veľkosti 70—125 mm), štrkopiesok, kamenivo stmelené bitúmenom a tuhý cementový betón.

Kryt je horná jednovrstvová alebo viacvrstvová časť cesty, ktorá je priamo vystavená klimatickým a mechanickým účinkom. Podľa materiálu, z ktorého je kryt zhotovený sa cesta označuje ako pieskovaná, bitúmenová, betónová, dláždená a pod. Kryt má byť rovný, ale dostatočne drsný, aby nedochádzalo k šmykom. Na stavbu krytu sa používajú najkvalitnejšie materiály. Kryt sa kladie vždy na umelý a dostatočne spevnený a únosný podklad. Jednotlivé vrstvy sa musia postupne spevniť, pričom sa pôvodný objem zmenší asi o 20 %. Na túto prácu sú v parkoch vhodné menšie, užšie a nie príliš ťažké valce. Najpraktickejšie sú malé chodníkové valce a rozličné vibračné utláčadlá a dosky, ktoré spevňujú materiál až do hĺbky 0,40 m. Vrstvenie cesty je náročná práca, pri ktorej sa musia zabezpečiť všetky technické parametre konštrukcie podľa projektu dokumentácie.

Cesty s mäkkým povrchom

Tieto cesty majú kryt (povrch) z piesku, antuky a z rozličných druhov kamenných drvín. V parkoch pôsobia prirodzene a na chôdzu sú mäkké. Bývajú prašné a pri väčšom spáde trpia vodnou eróziou a sú veľmi náročné na údržbu. Trávnik dobre farebne harmonizuje s cestami so žltým až červenkastým povrchom.

Stavba a údržba pieskovaných ciest

Pieskovaný chodník bol v minulosti najpoužívanejší typ cesty v parkoch. Slúži na pešiu chôdzu, prípadne za suchého počasia aj na prevoz ľahkej mechanizácie. Lôžko je dostatočné pri hĺbke 150 mm. Stavia sa z troch vrstiev. Podkladovú vrstvu tvorí asi 100 mm hrubá vrstva štrku alebo podobného náhradného materiálu. Kryt sa vytvorí z väznej vrstvy (ílu alebo ťažšej ílovitej zeminy), hrubej asi 30 mm, na ktorej sa rozprestrie asi 20 mm hrubá vrstva triedeného riečneho piesku alebo jemnej kamennej drviny, niekedy aj antuky. Jednotlivé vrstvy sa spevňujú valcovaním a kropením. Po zaschnutí vznikne pomerne trvanlivý a pevný povrch. Pieskované vozovky majú hrubší podklad z makadamu. Stavajú sa zriedka.

Údržba pieskovaných ciest spočíva v pravidelnom čistení, uhrabávaní a vyrovnávaní povrchovej vrstvy.- Včas sa odburiňujú a upravujú okraje pozdĺž trávnika. Piesok alebo drvina sa pridáva na povrch vo vrstve hrubej 10 mm vtedy, keď sa obnažuje väzná vrstva (povrch je za vlhka klzký). Pri úprave povrchu ciest sa znova rozprestrie piesok splavený k okrajom na celú plochu cesty, vyčistí sa odvodňovacie zariadenie a za suchého počasia sa povrch cesty kropí. Ak je cesta vymletá vodou, doplní sa rovnakým materiálom ako pri stavbe. Okraje trávnikov pozdĺž ciest neohraničených obrubníkmi sa musia občas prirezať. Na prirezávanie okrajov sa používajú rýle, motyky i špeciálne sekáčiky alebo krájadlá. Priame úseky sa prirezávajú podľa šnúry a krivky podľa vytvarovaných dlhých dosák alebo pomocou hadice. Práca sa robí raz až dva razy za rok, a to za vlhka. Na odburiňovanie sa používa motyka alebo škrabka, ktorou sa nesmie preraziť väzná vrstva. Na ničenie burín možno výhodnejšie použiť chemické prípravky. Na zhrabovanie drobných nečistôt a uhrabanie povrchovej vrstvičky piesku sa popri bežnom náradí uplatnia oceľové metly. Rozličné zametacie stroje so zberacím zariadením nemožno pri pieskovaných cestách použiť.

Cesty s tvrdým povrchom

Betónové, bitúmenové a dláždené cesty sú temer bezprašné, za dažda dobre schodné, nezarastajú burinou, nenarušujú sa vodou a ich údržba je omnoho jednoduchšia. Ich podstatnou výhodou tiež je, že sa môžu stavať do rovnakej úrovne s trávnikom, čím je zabezpečené odvodnenie a ľahké prechádzanie trávnych kosačiek. Preto sa im dáva prednosť aj keď sú stavebne náročnejšie a drahšie. V sadovníckych úpravách sa najčastejšie používajú bitúmenové a dláždené cesty.

Bitúmenové cesty

Bitúmenové cesty sú praktické a spĺňajú nároky na pohodlnú a bezpečnú chôdzu. Pod pojmom bitúmen sa v cestnom staviteľstve rozumia asfalty, dechty a ich zmesi a emulzie. Bitúmen má zabezpečiť dobré spojenie kameniva alebo krytu bitúmenovej cesty s jej podkladom. Uplatňuje sa ako lepiaca zložka, zabraňujúca uvoľňovanie kameniva. Podľa hrúbky krytu sa rozlišujú bitúmenové cesty ľahké, stredné a ťažké. Podľa technologického postupu sa najčastejšie používajú bitúmenové kryty z obaľovaného kameniva, bitúmenové liate asfalty a bitúmenový betón.

Bitúmenový kryt cesty ohraničený hrubšími dlaždicami.

Bitúmenové koberce sú kryty z kameniva obaleného bitúmenom. Obalená zmes sa rozprestiera na podklad v jednej alebo viac vrstvách. Najslabšia vrstva na chodníky je 30—40 mm. Najčastejšie sa používa zmes tvárlivá za tepla, ktorá je po vychladnutí hneď schodná. Vrstvu obalenej drviny spevňujú statické alebo vibračné valce. Rozlišuje sa bitúmenový koberec s otvorenou zrnitosťou (v zmesi chýba kamenivo s jemným zrnením do 2 mm, preto sa musí uzatvárať bitúmenovým náterom) a koberec zavretej zrnitosti (má dostatok kameniva so zrnitosťou do 2 mm).

Bitúmenový betón (asfaltový betón) sa vytvára obalením kameniva (drvina, piesok, kamenná múčka čiže filer) bitúmenom s minimálnym obsahom dutín. Bitúmenový betón sa nanáša v hrúbke 20—40 mm prípadne i viac na vhodný podklad (štrk, kamenivo obalené bitúmenom, cementový betón). Liaty asfalt je bitúmenová úprava z kameniva do veľkosti zŕn 8 mm, vrátane kamennej múčky (fileru) a asfaltu. Zmes sa vylieva na čistý a suchý betónový podklad a rozprestiera ručne drevenými hladidlami. Povrch sa posype drobným kamenivom. Používa sa na kryty vozoviek pre mestské komunikácie, chodníky a parkové cesty. Tie sú vhodné aj pre veľmi ťažké dopravné zaťaženie.

Bitúmenové kryty môžeme klásť temer na všetky druhy podkladu, najčastejšie na vibrovaný štrk, prelievaný makadam, chudobný betón, štrkodrvinu. Nevýhodou menej kvalitných zmesí je, že v horúcich letných dňoch často zmäknú a znepríjemňujú chôdzu. Tak isto sivočierna farba je do zelene menej príjemná. Používanie farebných asfaltov je ešte vo vývoji a v praxi sa vyskytuje zriedka.

Betónové cesty

Betónová krycia vrstva chodníkov, odpočívadiel a ostatných spevnených plôch je veľmi trvanlivá a pevná a má minimálne nároky na údržbu. Hrúbka betónu sa riadi zaťažením cesty, pri chodníkoch je vrstva betónu hrubá najmenej 80 mm, pri vozovkách najviac 200 mm. Podkladom je utláčané kamenivo, často len podsyp štrkopiesku. Kvalitný betónový povrch robíme z dvoch spevnených vrstiev. Pre prvú vrstvu pripravíme betónovú zmes z jednoduchého betónu B-01, B-0 (cement VPC 250). Na zavädnutý urovnaný povrch jednoduchého betónu položíme kvalitnú vrstvu hrubú 20—30 mm betónu, pripraveného z ostrého piesku a cementu v pomere 1:3.

Povrch podkladu urovnaný pred kladením betónu sa opatrí bitúmenovým postrekom a bočným debnením z drevených lát. Výšky lát majú zodpovedať hrúbke betónu. Laty položíme aj kolmo na os cesty alebo nepravidelne na vzdialenosť najmenej 3—5 m v požadovanom priečnom sklone. Betón rozhrnieme medzi laty, spevníme a vyhladíme. Počas tuhnutia je potrebné betónovú konštrukciu chodníka alebo odpočívadiel zatieniť rohožou a kropiť vodou, aby proces tuhnutia a vyzrievania betónu prebiehal pozvoľna.

Po zatvrdnutí betónu laty odstránime a špáry zalejeme liatym asfaltom alebo bitúmenom. Vzniknú tak dôležité pozdĺžne a priečne dilatačné špáry, ktoré umožňujú rozťažnosť konštrukcie teplom. Bežný betónový povrch pôsobí na veľkej ploche v záhradách a v parkoch stroho a studeno. Jeho technologická podstata však umožňuje zaujímavé povrchové spracovanie - vymývanie a prefarbovanie, spárovanie a kombinácia s dlažbou.

Kombinácia s dlažbou sa robí tak, že sa namiesto dilatačných špár ponechajú voľné pásy široké 100—200 mm, ktoré sa po zatvrdnutí betónu vydláždia. Modulová sieť (raster) má byť technicky jednoduchá a výtvarne vhodná tvarom i druhom dlažby.

Dláždené cesty

Veľmi pekné a rozmanité povrchy možno vytvoriť dlažbou z kamenných, betónových i kameninových dosák, lomového kameňa, betónových a keramických prefabrikovaných tvaroviek, dlažbou z tehál zvoniviek, drevených špalíkov i guliačov, dlažbových kociek a pod.

Používajú sa v blízkosti budov, okolo pomníkov, pamätníkov, ako spevnené plochy odpočívadiel a pod. Výtvarne sa uplatňuje nielen povrch a farba materiálu, ale aj spôsob kladenia, kresba špár i väzba plôch. Ak sa dlaždice nekladú na hrubšiu vrstvu malty, nesmie sa po nich prechádzať dopravnými prostriedkami. Dlažba na sucho sa kladie na vrstvu hrubšieho piesku, hrubú 30—50 mm. Ak sa majú do špár vysádzať rastliny, musia sa vysypať dobrou pôdou a ubiť. Do dlažieb špárovaných pieskom alebo betónom sa rastliny nevysádzajú. Špáry sa niekedy vysádzajú vankúšovitými skalničkami, ktoré znášajú zašľapávanie, a to napr. Acaena, Arenaria, Paronychia, Thymus a i. Tento spôsob je vhodný do rodinných záhrad a pri málo frekventovaých odpočívadlách, pretože je veľmi náročný na údržbu. Lepšie je oživenie výsadbou na vynechávanom mieste niektorej dosky, prípadne vybudovaním trvalkového záhonu pri ceste.

Stúpadlový chodník sa buduje na miestach s malou prevádzkou a tam, kde by súvislá cesta trieštila plochu. Používajú sa kamenné dosky alebo dlaždice, položené na krok od seba (0,65—0,70 m), tzv. stúpadlá. Hodí sa najmä na prechody medzi rastlinami do skaliek, na kratšie chodníky k odpočívadlám a pod. Dosky sa kladú asi 20 mm nad terén do pieskového lôžka, alebo priamo do zeminy. Na zamokrených miestach sa kladú priamo na povrch pôdy. V niektorých prípadoch je lepšie dať prednosť doskám, položeným tesne k sebe. Uplatnenie nachádzajú aj zatrávňovacie dlaždice (rošty), ktoré sa používajú na plochy pre parkovanie vozidiel alebo na cesty pre -občasné - jazdenie. Slúžia lepšie než trávnaté cesty.

Údržba ciest s tvrdým povrchom

Spočíva v čistení povrchu a v odstránení nerovností. Pri dláždených cestách je potrebné upevňovať uvoľnené dlaždice, špáry vysadené rastlinami sa musia odburiňovať, zavlažovať a prihnojovať. Ak nie je tvrdý povrch plôch odvodnený, krycia vrstva sa nepriaznivo opotrebuje a rozpadá. Poškodené miesta pri bitúmenových cestách sa okefujú, natrú bitúmenom a ľahko zasypú jemnou kamennou drvinou. Na čistenie povrchu slúžia zametacie stroje a chodníkové vysávače. Kropiacimi autami sa povrch umyje a zároveň sa priaznivo ovplyvní mikroklíma okolia.

Odpočívadlá

Odpočívadlá sú miesta v záhradách a parkoch, ktoré sa budujú ako spevnené plochy podľa rovnakých zásad ako parkové cesty. Väčšinou sa riešia ako dláždené plochy z kvalitnejších materiálov (kamenné dosky, keramičké dlaždice, drevo a pod.). Ich povrch má byť rovný, s miernym jednostranným spádom, aby voda mohla ľahšie odtiecť. Sú vybavené lavicami a záhradným nábytkom. Môžu byť doplnené drobnými záhradnými stavbami a architektonickými doplnkami. Aj jednotné stabilné lavičky sa musia umiestniť na spevnenú plochu, aby nebránili údržbe trávnika. Aby sa toto zariadenie mohlo využiť aj v zimnom období alebo za nepriaznivých poveternostných podmienok, budujú sa kryty a závetria zo stavebných hmôt a živých stien (pozri stať 3.5.13. Drobné záhradné stavby). V niektorých rekreačných parkoch môžu návštevníci odpočívať priamo na trávnikových plochách na toto určených.

Parkoviská

Bežný typ parkovísk tvorí bitúmenová alebo betónová plocha. Vlastná parkovacia plocha je členená pásmi so stromami a krami. Pre parkovanie vozidiel je najúspornejšie šikmé radenie vozov. Na 1 ha parkovacej plochy možno umiestniť asi 400 osobných automobilov. Parkoviská zo zatrávňovacích dlaždíc priaznivo ovplyvňujú okolitú mikroklímu. Nosným prvkom chrániacim trávnu mačinu je betónový prefabrikát s rozmermi 0,60 x 0,40 x 0,12 m, položený .na zaklínenom štrkopiesku alebo hlinoštrku na vrstve hrubej 0,10—0,15 m. Otvory v dláždiciach vypĺňame dobrou, bezburinovou ornicou alebo vhodným pôdnym substrátom, ktorý aj po spevnení zostane pórovitý. Povrch musí byť nižšie než úroveň dlaždíc. Dlaždice sa vysievajú až po niekoľkých týždňoch. Keď pôdny substrát už nebude sadať.

Ohraničenie ciest (obrubníky)

Účelom ohraničenia ciest je oddelenie cesty od okolitých úprav a zamedzenie prerastania trávy do konštrukcie cesty. Druh obruby musí byť v súlade s povrchom cesty a nesmie byť príliš výrazný.

Obrubníky vyvýšené nad úrovňou spevnenej plochy sa používajú pri pieskovaných cestách, na ohraničenie plôch zelene pri chodníkoch, vozovkách, pri vyvýšených záhonoch a na ohraničenie sadových plôch susediacich s vozovkami, parkoviskami a pod. Horná hrana obrubníka musí vždy nadväzovať na úroveň trávnika, len pri obrábaných plochách má byť z praktických dôvodov prevýšená. Pri bitúmenových parkových chodníkoch, ktoré sa budujú na úrovni trávnika sa obrubníky osádzajú do úrovne krytu cesty (odvodnenie, jazdenie mechanizmov). Obrubou sa stabilizuje okraj cesty a vymedzí sa jeho presná línia. Pri dláždených a betónových chodníkoch nie sú obrubníky vhodné.

Odvodňovanie ciest a spevnených plôch

Zvodnice

Povrchovú vodu z ciest odvádzame zvodnicami do porastov, vpustov, vodných tokov alebo do vsakovacích jám. Priečne zvodnice sú najlacnejším odvodňovacím zariadením, musia sa však často čistiť. Zriaďujú sa pri cestách s väčším spádom, a to temer kolmo na pozdĺžnu os cesty. Ich vzdialenosť závisí od spádu. Obyčajne majú vzhľad plytkého rygolu, ktorý pokračuje dalej do porastov alebo trávnikov. Pri lesných cestách sa budujú priečne zvodnice z tyčoviny alebo guliačov.

Pozdĺžne zvodnice pri okraji ciest s mäkkým povrchom tvoria asi 0,30 m spevnený pás po obidvoch okrajoch (obr. 49). Môžu sa urobiť z dlažbových kociek, betónových tvárnic, lomového kameňa a pod. Kladú sa do pieskového lôžka na vrstvu cementovej malty, ktorou sa aj špárujú. Bitúmenové a betónové kryty osobitnú úpravu nepotrebujú. Súčasťou zvodníc je obrubník (ohraničenie okraja cesty). Voda z pozdĺžnych zvodníc sa odvádza najskôr do vpustov a odtiaľ sa vedie podzemným potrubím do.kanalizácie, vodných tokov alebo nádrží, výnimočne do vsakovacích jám.

Vpusty

Vpust je kanalizačná jama, postavená z betónových skruží. Výhodne sa používajú prefabrikované výrobky, najmä uličné a dvorné vpusty. Vlastný vpust tvorí liatinová mreža s rámom, prípadne s nálevkou a lapačom kalov. Na vpusty, ktoré sa kladú na vzdialenosť 40—50 m, sa napájajú betónové rúrky s priemerom 200 mm, 300 mm i viac.

Vsakovacie jamy

Vsakovacie jamy (lapače) sa zriaďujú tam, kde sa nemôže odviesť voda do kanalizácie i ked ide len o menšie a občasné množstvo vody. Predpokladom je dobre priepustná spodina. Napriek tomu sa jamy po čase zanesú a musia sa postaviť nové na inom mieste. Budujú sa pod úrovňou povrchu, aby ich nebolo vidieť. Sú buď duté alebo vyplnené. Duté lapače majú priemer 1—3 m, steny sú z betónových skruží alebo muriva. Pre lepšie vsakovanie vody do okolitej zeminy sa nechá v stenách niekoľko otvorov. Uzavieracia doska sa vyrobí na mieste z armovaného (vystuženého) betónu, alebo sa použijú železobetónové prefabrikáty.

Vyplnené lapače sú jamy bez pevnej zvislej konštrukcie stien a majú vnútornú výplň z hrubého drenážneho materiálu, ktorý sa pri vrstvení utláča. Urovnaný povrch sa zakryje asfaltovou lepenkou a potom vrstvou ornice (hrubou minimálne 0,30 m).

Údržba odvodňovacích zariadení

Má sa robiť pravidelne a starostlivo, pretože len tak je zabezpečená plná účinnosť celej sústavy a jej dlhá životnosť. Zvodnice a mreže vpustov sa musia prekontrolovať po každom väčšom daždi, po pokosení trávy, v období opadávania lístia a niektorých plodov. Zároveň sa sleduje množstvo usadených kalov vo vpustoch, ktoré sa včas vyberajú.

Schodištia

Schodišťom vyrovnávame terénny rozdiel ciest, ktorých stúpanie je väčšie než 15 V Musí umožňovať pohodlný a bezpečný výstup a zostup. Z prevádzkového hľadiska môže mať formu čisté konštrukčne účelovú, alebo môže byť umeleckým dielom. Pri jeho stavbe je potrebné zachovať hlavné technické zásady, t. j. rozmery schodov a sklon schodišťa. Výška, šírka stupňa schodišťa sa odvodzuje od piemernej dĺžky kroku, ktorá je 0,63 m. Pre pohodlný výstup je najdôležitejší správny pomer výšky a šírky stupňa, ktorý je určený vzorcom 2 v + s = 0,63'(0,60—0,65) m. V zásade platí že čím je schod širší, tým musí byť nižšia a naopak. Preto obyčajne dodržiavame stupne v rozmedzí 100—150 mm a šírku nad 0,30 m (ideálny pomer je 0,12:0,40 m). Aby stúpanie nebolo únavné, nemá mať rameno schodišťa viac než 10—12 schodov. Preto dlhé schodištia opatríme odpočívadlom (podestou), a to najmenej o šírke 3 schodov i viac. Z bezpečnostných dôvodov je potrebné budovať pri väčších schodištiach pevné zábradlia.

Stavba a údržba schodíšť

Môže byť mnoho typov záhradných schodíšť. Podľa technológie vykonania rozlišujeme schodištia pažené, podmurované a doskové.

Pažené schodištia so stupňami vytvorenými úpravou a zapažením sklonitého terénu. Nosnou konštrukciou stupňov a schodíšť je prirodzený stupňovité upravený terén. Vlastné paženie môže byť drevené, kamenné, betónové, monolitické alebo zo železobetónových prefabrikátov. Podmurované schodištia vyrovnávajú výškový rozdiel medzi terénom a úrovňou vstupu do budovy. Stupne sa podmurovávajú tehlami, kameňom, betónom a pod. Doskové schodištia sú železobetónové. Nosnú konštrukciu tvorí doska, na ktorej sú osadené jednotlivé stupne alebo sú vybetónované súčasne s doskou. Ak budujeme schodište z jednotlivých samostatných stupňov, postupujeme pri ich kladení na podkladovú dosku alebo upravený terén vždy odspodu. Prvý stupeň musí byť pevne uložený na zosilnený základ. Každý ďalší stupeň musí ležať na predchádzajúcom plochou širokou 20—50 mm. Všetky stupne majú mať mierny sklon dopredu, aby ľahšie odtekala voda. Schodište musí byť upravené tak, aby sa vylúčili všetky posuny a schody sa nerozchádzali. Pri niektorých typoch schodíšť sa buduje bočný parapetný múrik, ktorý presahuje maximálne 100 mm nad úrovňou konštrukcie. Povrchové býva upravený ako schodište a nadväzuje na okolitý terén. Schodište sa môže osadiť do svahu aj bez použitia parapetného múrika. Okolitý terén je potom modelovaný podľa jednotlivých stupňov a vysadený plazivými okrasnými drevinami. Dosiahne sa tak pohľadove cenné spojenie stavebného diela s prostredím.

V krajinárskych parkoch a lesoparkoch možno použiť na prekonanie výškových rozdielov ciest schody budované z guľatiny. Stavajú sa tak, že najprv sa zatĺkajú silné impregnované kolíky do rastlinného terénu a za nimi sa ukladajú guliače. Vzniknutý schod sa potom vyplní drobným kamenivom a na povrchu sa upraví spevnenou vrstvou väznej zeminy a piesku. Tieto schodištia vyžadujú sústavnú údržbu. Náklady na ich vybudovanie sú však malé. Stúpanie do 20 % možno riešiť rampovým chodníkom. Je to v podstate šikmá alebo oblúkovitá komunikácia. Na schodištiach, cez ktoré je potrebné prepravovať detské kočíky, sa stavia rampový pás široký asi 0,80 m, alebo dva rampové pásy široké asi po 0,25 m, ktoré rozdeľuje vnútorný schodišťový pás široký 0,35 m. Schodište a rampy sa udržujú stále čisté. V zime sa musí starostlivo zmetať sneh, odstraňuje sa námraza a stupne sa posýpajú, aby nevznikol úraz. Uvoľnené alebo poškodené stupne alebo zábradlia sa musia hned opraviť.

Záhradné múry a múriky

Výškové rozdiely terénu v blízkosti budov a geometrických partií môžeme riešiť trávnatým alebo lepšie vysadeným svahom. Kde nemožno dať svahom ich vhodný sklon a zabezpečiť ich stabilitu, používame oporný alebo zaseknutý múr, prípadne kvetinové („suché“) múriky. Múriky sú súčasťou architektúry záhrad a parkov. Ich výtvarný prejav sa musí podriadiť koncepcii sadovníckeho diela. Nesmie pôsobiť rušivo a tvrdo. Múriky sa navrhujú len nízke, maximálne 1,20—1,50 m vysoké pri kvetinovom múriku bez malty do 1 m. Vysoké múry zle odolávajú tlaku a sú menej vzhľadné. Múriky sa môžu striedať s miernymi trávnatými svahmi, rovinkami a prerušujeme ich schodišťami a chodníčkami. Najvhodnejším stavebným materiálom je kameň. Snažíme sa používať kameň plošne štiepaný, dostatočne pevný a vždy jedného druhu. Opracovanie kameňa môže byť rozmanité, ale vždy tak, aby sa dobre murovalo po vrstvách (riadkové, kvádrové, kyklopské murivo a pod.). Rozhodujúca je farba kameňa. Najpôsobivejšie sú svetlé a teplé odtiene pieskovca, opuky a vápenca.

Oporné a zárubové múry

Budujú sa tam, kde je potrebné zachytiť tlaky zemín násypu (oporné múry) alebo v zemných zárezoch podchytiť prírodný terén (zárubový múr). Môžu sa budovať z monolitického betónu alebo sú kamenné s betónovým jadrom. Technické parametre sú zreteľné na obrázku 58. Pri vysokých múroch musia sa z dôvodov stability vykonať statické výpočty. Z estetického hľadiska je žiadúce mohutné múry čiastočne zastrieť popínavými drevinami, najlepšie divým viničom alebo brečtanom. Môžu sa tiež zdanlivo znížiť vysadením previsnutých drevín za ich hrebeňom alebo plošne vystúpavými krami vysadenými pri ich päte. Nízke múriky sa vysádzajú v korune, prípadne aj pod múrikom podobne ako kvetinové múriky. V prípade, že tieto múry sú súčasťou sadových úprav, stávajú sa dôležitým pohľadovým prvkom. Vyžaduje sa, aby ich lícna plocha bola výtvarne opravovaná. Mnoho ráz možno použiť zaujímavú skladbu kameňa. V súčasnom období sa u nás uplatňujú oporné múriky betónované z pohľadových betónov a z plasticky spracovaných lícnych plôch. Sú to monolitické múriky, kde sa betónová zmes vylieva do osobitne upravených debnení a dokonale utlačí v celom profile. Povrch múru sa upravuje korunou, ktorá prečnieva cez okraj múru.

Kvetinové múriky

Kvetinové múriky sú obľúbeným architektonickým doplnkom pri budove, kvetinových zákutiach, odpočívadlách, terasách, átriách a pravidelných častiach záhrad. Stavba múrika začína výkopom základovej ryhy do hĺbky 0,24—0,40 m. Šírka základovej ryhy má byť najmenej 0,40 m. Stavia sa z plošne štiepaného kameňa, kladeného na betónový základ. Ďalšie kamene sa už kladú nasucho, t. j. špáry sa vypĺňajú ťažšou nezaburinenou zeminou. Na zvýšenie stability múrika sa odporúča použiť na určitých miestach väčšie kamene alebo prvú a druhú vrstvu kameňa uložiť do cementovej malty. Každá vyššia vrstva kameňa sa posunie o 10—30 mm dozadu k svahu a mierne sa skloní proti svahu. Múrik je pevnejší a voda steká k rastlinám a zemina sa natoľko nesplavuje. Väzba kameňa je behúňovitá a miestami sa prekladá väzákmi (obr. 59). Výška nemá presiahnuť 1 m, hrúbka muriva v korune 0,25—0,30 m. Šírka špár pre výsadbu rastlín je 20—30 mm. S ohľadom na zvýšenie pevnosti a zníženie údržby sa môžu celé múriky stavať na cementovú maltu a pre rastliny ponechať miestami otvory.

Vysádzanie múrika realizujeme súčasne so stavbou alebo až po jej dokončení. Na vysádzanie sa používajú nižšie, nenáročné kvitnúce trvalky, ktoré by nemali zakrývať viac než jednu tretinu až jednu polovicu lícnej steny múrika. Zaburiňujúce rastliny, napr. rožce nevysádzame. Rastlín nesmie byť mnoho, pretože kameň je významný dekoratívny prvok, ktorý slúži na vyznačenie určitých línií a na zdôraznenie výškových rozdielov. Rastliny sa vysádzajú do kolmých špár, ktoré sú podložené kameňom s nižšou vrstvou, aby rastliny pri neopatrnom polievaní nevypadli a tiež netrpeli natolko suchom.

Udržiavanie kvetinových múrikov je náročné. Rastliny pravidelne zalievame, odstraňujeme buriny, upevňujeme voľné kamene, vysádzame nové kvetiny za uhynuté alebo zle rastúce a obmedzujeme tie, ktoré sa príliš rozrastajú. Staršie zaburinené múriky, prerastené pýrom a inými trvácimi burinami, rozoberieme, odburiníme a znovu postavíme. Úprava okolia múrikov má byť čo najprirodzenejšia. Najvhodnejším estetickým doplnkom múrika je kvetinový záhon, ktorý sa umiestňuje za korunou múrika. Najpôvabnejšie pôsobia nízke vankúšovité trvalky, ktoré zmäkčujú vrchnú lícnu hranu koruny múrika a bránia zaburineniu. Stredne vysoké trvalky a kry sa používajú do pozadí, ak je pohľad dozadu uzatvorený budovou alebo vyššími porastami.

Pri schodištiach, v rohoch múrikov a na prerušenie dlhých strohých línií sa vysádzajú nízke políhavé dreviny, napr. skalníky, borievky a i. Pod múrikom sa môžu vysadiť len plazivé, vankúšovité rastliny, ktoré sa tu a tam prerušia trsom vyšších kvetín. Vysadený kvetinový múrik najlepšie vynikne v peknom nízkom trávniku, prípadne za vodnou plochou. Pre návštevníkov sa vybuduje cesta alebo sa vsadia stúpadlá s odstupom aspoň 0,50 m od múrika.

Dekoratívne kvetinové múriky

Oproti tradičným kvetinovým múrikom z kameňa sa navrhujú aj oporné dekoratívne kvetinové múriky zhotovené z prefabrikovaných tvárnic. Plnia funkciu oporného múrika. Sústava navzájom spojených prefabrikovaných tvárnic je pomocou ťahadiel zakotvená do zásypovej zeminy. Lícna plocha múrika môže byť vytvorená z najrozličnejších tvarov a výtvarného riešenia povrchu. Niektoré tvárnice majú otvory, ktoré prebiehajú priečne na múrik do zásypovej zeminy. Vyplnia sa dobrou zeminou a vysádzajú políhavými, plazivými, previsutými a popínavými drevinami, trvalkami i letničkami.

Skalky

Skalka je útvar napodobňujúci a zdôrazňujúci detail horskej alebo skalnej prírodnej partie, často aj s prvkami stepnej krajiny, vresoviská, rašeliniská, vodné priehlbinky alebo bystriny. Dobre ošetrovaná skalka, ktorá je vybudovaná na svahovitom teréne je jedným z najpôsobivejším prvkom sadovníckej úpravy.

Stavba skaliek

Na stavbu, skalky je najvhodnejší kameň typický pre oblasť, v ktorej sa skalka buduje. Tam, kde skala vystupuje vo voľnej prírode na povrch, je potrebné načrtnúť alebo vyfotografovať spôsob uloženia a vetrania horniny. Keď je plán premyslený, sústredia sa vhodné kamene, skôr veľké a s čiastočne zvetraným povrchom na vybrané miesto. Podľa potreby sa potom terén upraví a do zeme sa uloží zavlažovacie potrubie. V ťažkých nepriepustných pôdach sa uloží pod ornicu drenážna vrstva štrku, sutiny, štrkopiesku a pod., vysoká asi 200 mm. Celá plocha sa starostlivo odburiní a pôda sa obrobí. Nikdy sa nehnojí maštaľným hnojom ani živným kompostom. Prebujnené rastliny menej kvitnú a niektoré ľahko vyhnívajú a vymŕzajú. Kamene sa musia v lôžku dobre usadiť, najlepšie tak, aby mali ťažisko pod úrovňou okolitého povrchu. Skalky sa môžu štylizovať aj v rovine s miernym zvlnením terénu, bludnými kameňmi, obliakovými plochami a vhodným vysadením.

Pre lepšiu prístupnosť sa vo veľkých skalkách budujú kamenné cestičky, terénne pažené schodištia alebo len stupňovité rozmiestnené kamene s rovnou nášľapovou plochou. Bludné balvany, obliakové plochy a sutinové polia sú na vhodnom mieste veľmi pôsobivé.

Vysádzanie skaliek

Skalky sa vysádzajú jednak skalničkami (alpínkami), trvalkami, trávami a sukulentmi, jednak drevinami. Rozmiestnenie drevín má pôsobiť dojmom prirodzeného zoskupenia, nesmie konkurovať skalničkám a nesmie byť v priestorovom nesúlade s hmotou skalky a s jej okolím. Výber drevín sa riadi rozmermi skalky a motívmi jednotlivých častí.

Pod názvom skalničky rozumieme domáce i cudzokrajné byliny, vhodné pre vysadenie skalky. V bežných skalkách sa nevysádzajú vysokohorské skalničky, pretože obyčajne zle prospievajú a často hynú. Najvďačnejšie bývajú nízke trvalky (pereny) pochádzajúce z hôr a podhoria. Aj byliny rastúce na pahorkoch a nížinných skalách sa vyznačujú nenáročnosťou a znášajú aj južné svahy. V zatienených miestach sa výborne uplatnia rastliny lesov a hájov (napr. chochlačka, veternica pečeňovník, pľúcnik, konvalinka, kopytník, paprade, zimozeleň, brečtan a pod.). Do „horskej lúčky“ vo veľkých skalkách sú vhodné drobné cibuľové a hľuznaté kvetiny (napr. puškínie, modravky, snežienky, bledule, modrice, scille, bledavky, cesnaky a pod.) a roztrúsené po skalke aj vyššie rastliny (napr. divozel, prilbiva, ostrôžka, kokorík, kotúč, náprstník, boľševník, orlíček, paprade, okrasné trávy, vres a pod.). Nesmie sa zabúdať na najskôr kvitnúce rastliny (napr. tavolín, šafran, hlaváčik, poniklec, prvosienky, čemericu, lykovec, skoré horce a pod.). Do vresoviskovej partie sa sútredujú acidofilné rastliny, najmä dreviny (napr. kosodrevina, borievka, prútnatec, rododendron, rojovník, androméda, rozličné brusnicovité rastliny a pod.) rozptýlené v skupinách medzi vresmi a vresovcami. Okolo potôčikov a rybníčkov sa pestujú vlhkomilné trvalky a vo vode močiarne a vodné rastliny (obr. 66). Na suchých stanovištiach stepného charakteru prospievajú xerofyta, v skalnej partii skôr juhovýchodné krasové rastliny, vrátane sukuientov, ktoré však zle znášajú naše zimy. Medzi plochými kameňmi sa vytvoria pekné súvislé plochy pomocou vankúšovitých rastlín (napr. acény, plešivec, machovička, dúška materina, kolea, veronika, ľaničník, arábka, tarička, devätorník, lomikameň, nízke hviezdice a pod.). Čím druhove bohatšie má byť vysádzanie, tým starostlivejšie sa musí pripraviť pôda.

Rastliny zo skalných a sutinových polôh žiadajú výhradne minerálny substrát bez humusu. Vhodná zmes zeminy sa môže namiešať asi z 1/2 až z 3/4 piesku a drviny, zvyšok sa doplní úplne rozloženou mačinovkou s primiešaninou vresovky na úpravu pôdnej reakcie. Pre väčšiu vzdušnosť a vododržnosť zmesi sa pridáva rezaný rašelinník. Väčšine skalničiek vyhovuje substrát z tretiny piesku a drviny, z tretiny starej mačinovky (ornice) a z tretiny úplne rozloženej listovky alebo vresovky. Pre zlepšenie sa niekedy pridáva aj hrubšia rašelina, ktorá sa však nesmie dostať ku kŕčikom alpíniek, aby nevyhnívali. Humusová zmes s rašelinou, listovkou a pieskom je dôležitá pre acidofilné rastliny a paprade. Zloženie porastov podstatne ovplyvňuje pôdna reakcia. Pôdy vzniknuté z kremencov bývajú až extrémne kyslé (pod pH 4). Chybne sa často uvádza, že na vápencoch vzniká len zásaditý substrát. Pri vysokých zrážkach sa z odumretých organizmov tvorí na všetkých horninách kyslý vysokohorský humus, a tým vznikajú vyslovene kyslé lokality. Pôdy na vápencoch i na žulových substrátoch s väčším obsahom živcov majú alkalickú reakciu a vyhovujú silne vápnomilným alpínkam (napr. plesnivček, žeruška, gulička, zvonček, arábka, prvosienka, auriknea, lomikameň, gypsomilka, nátržník apod.). Často dôležitejšia než voda v pôde je relatívna vzdušná vlhkosť, ktorá sa zvyšuje zahmľovaním. Vlhkostné a teplotné pomery ovplyvňujú kamene v skalke, pretože intenzívne prijímajú i vydávajú teplo a zároveň sa ľahko večer orosujú.

Najvhodnejšie obdobie na vysádzanie rastlín, okrem cibuľových a hľuzna- tých rastlín, je jar. So zemitým koreňovým obalom sa môžu skalničky sadiť aj v lete, tak isto oddelky, cibuľky a hľúzky niektorých druhov. Rastliny sa združujú podľa estetických zásad (rozmery, tvar, obdobie kvitnutia, farebný súlad ) a pestovateľských nárokov (pôda, vlhkosť, svetlo, teplo atď.). Ľahko vyhnívajúce byliny sa vysádzajú šikmo ku kameňom a upravuje sa im „morénové lôžko“ (napr. haberlea, ramonda, jankea a pod.). Skalničky rastúce v sutinách vyžadujú obsypávanie kamennou drvinou (napr. peniažtek, pyštek, pochybok, lomikameň, zvonček alpský a pod.), inak vyrastajú nad povrch pôdy a živoria. Okolie skalky má zodpovedať osobitnému rázu a vzhľadu skalnej partie, a preto je potrebné ju obklopiť vhodnou úpravou. Najprirodzenejším rámcom sú ihličnany, najmä kosodrevina, tis, borievky, nízke smreky a borovice, ktoré napodobňujú horské lesné pásmo a chránia skalku pred výsušnými a mrazivými vetrami. Ihličnany sú tiež najlepším pozadím farebnej krásy skalničiek.

Ošetrovanie skaliek

Chúlostivé rastliny sa musia na zimu prikryť, najlepšie čečinou, aby sa uchránili pred holomrazmi a zimným slnkom. Najlepšiu ochranu poskytuje snehová prikrývka, pod ktorou skalničky výborne prezimujú. V druhej polovici marca, niekedy aj skôr, sa odstráni čečina a lístie a mrazom uvoľnené sadence sa pritlačia. S kyprením pôdy treba počkať, až všetky rastliny vypučia, aby sa zbytočne nepoškodili, príliš rozrastené rastliny sa zredukujú a degenerované a choré sa odstránia a spália. Najčastejším škodcom skalničiek sú vošky, najmä pri teplom a vlhkom počasí. Niektoré vošky, najmä koreňové, sa obyčajne včas nespozorujú. Niekedy sa objavia drobčíky a roztočce, najväčšie škody však spôsobujú vošky, krty, slimáky a drozd.

Počas vegetácie sa musí skalka starostlivo odburiňovať, opatrne zalievať a zahmľovať. Odkvitajúce kvety a súkvetia sa počas vegetácie odstraňujú a len niektoré druhy sa ponechávajú samovoľne vysemeniť (horce, zvončeky, orlíčky a pod.). V auguste a v septembri sa rastliny podľa potreby delia a rozsádzajú, ďalej sa vymení alebo doplní pôda a kŕčiky rastlín sa obsypú kamennou drvinou. Údržbá skaliek je pracovne i odborne náročná a je potrebné, aby alpínum mal na starosti stále ten istý záhradník. Ak nie je predpoklad, že skalky a kvetinové múriky budú dobre ošetrované, sú prostriedky vynaložené na ich vybudovanie vopred stratené.

Vodné stavby

Voda je významnou súčasťou sadovníckych úprav. Zrkadlením, pohybom, zvukom a leskom obohacuje priestorovú kompozíciu. V historických záhradách a parkoch sa používali prevažne slohové fontány, studne a kaskády. V moderných úpravách prevládajú jednoduché fontány, bazény, jazierka, detské bazéniky a kúpaliská, prípadne protipožiarne vodné nádrže. V prírodné krajinárskych úpravách sú to rybníky, jazerá a vodné toky.

Bazény

Bazény sú vodné nádrže obyčajne geometrického tvaru so zvislými stenami. Podľa účelu sú buď okrasné alebo úžitkové. Pôsobia v sadovníckej kompozícii svojím pôdorysným tvarom, stvárnením horného okraja a pokojnou vodnou hladinou. Stavajú sa obyčajne so železobetónu na základe starostlivo spracovaného projektu. Ide o vhodne dimenzovanú železobetónovú konštrukciu, účinné a bezpečné vodoizolačné vrstvy vložené i povrchové a nadväznosť na dostatočný zdroj vody, spôsob jej výmeny a napojenie na kanalizáciu. Hrúbka betónových stien vysokých 1 m má byť pri dne aspoň 0,25 m a v korune 0,12 m. Hrúbka betónovej dosky dna nemá byť menšia než 0,18—0,20 m. Ak uvažujeme o umiestnení leknínu, musí byť nádrž hlboká 0,60—0,80 m. Dno bazéna sa má mierne zvažovať k výpustu. Pri bazéne s trvalým prítokom (napr. pri kombinácii s vodometom) musí byť upravený prepad. Voda v bazéne sa udržuje stále čistá. Zahnívaniu organických látok vo vode a tvoreniu rias, žaburiniek a pod. sa zabráni častejšou výmenou vody, prídavkom modrej skalice alebo farebnými nátermi terénu pokrývajú betónovými alebo kamennými doskami. Dosky smerom dovnútra presahujú o 50—80 mm a presne sledujú obrysovú líniu. Na vonkajšej strane môžu končiť nepriavidelne. Hladina vody sa udržiava asi 50 mm pod úrovňou dosák. Polozapustené a nadzemné bazény (obr. 69) sa často stavajú ako účelové vodné nádrže. Sú v kompozícii nápadnejšie, a preto sa ich povrch zušľachťuje obkladmi, rozmanitými omietkami, zatlačovaním farebných drvín a obliakov, spárovaním, nátermi a pod.

Najčastejšie sa uplatňujú keramické obkladačky terakotové, kameninové a porcelánové. Podľa stupňa zušľachtenia povrchu sa rozlišujú obkladačky ražné, solené a glazované. Tam, kde rátame so stálym prítokom vody do nádrže je potrebné prebytočnú vodu odvádzať zbernými žliabkami a prepadovou rúrkou, ktorá vymedzuje požadovanú výšku vodnej hladiny v nádrži. Hrdlo prepadovej rúrky i odpadového potrubia chránime ochranným košom alebo mriežkami proti zaneseniu hrubými nečistotami.

Vodné streky (fontány)

Vodné streky sú veľmi pôsobivým kompozičným prvkom sadovníckych úprav. Dnes sa väčšinou používajú bez sochárskych doplnkov alebo len s jednoduchšou plastikou. Najčastejším stavebným materiálom je železobetón v monolitickej konštrukcii so zušľachteným povrchom. Tvar nádrže, jej hĺbka a výška okraja vzhľadom k okolitému terénu sú rozličné podľa danej dispozície a projektantovho zámeru. Výstrekové dýzy sú buď pevné alebo otáčavé, vytvárajú rozlične vysoké stĺpce vody alebo vodnú clonu. Závisí od úpravy hubice a možnosti regulácie vodného tlaku. Väčšinou sa projektuje

nútený uzatvorený obeh vody pomocou elektrického vodného čerpadla. Vhodným reflektorovým osvetlením sa dosiahne veľká pôsobivosť striekajúcej vody v noci.

Rybníčky a jazierka

Technicky ich staviame podobne ako je opísané pri betónových bazénoch, ich tvar je však nepravidelný. Steny vyúsťujú do jednoduchej miskovitej priehlbiny, kde breh postupne splýva s okolitým terénom. Brehy upravené v sklone 1:2 (3) a urovnané dno jamy sa dôkladne utlačia. Ak je prírodný terén podkladu sypký a nesúdržný, spevníme ho pomocou vrstvičky hydraulického vápna hrubej 10—20 mm, ktorú zapracujeme hrabličkami, pokropíme a celú plochu uhladíme a ubijeme. Aj ked nie je k dispozícii stály prítok vody, musíme rátať s tým, že tieto jednoduché vodné nádrže musíme občas vypustiť, vyčistiť a opraviť. Odtokové (vypúšťacie) potrubie so spádom 3 % môžeme pri malých nádržiach zviesť do jednej alebo dvoch vsakovacích jám. Hrdlo vypúšťacieho potrubia vedieme do najnižšej, spádom upravenej časti dna nádrže. Výpust sa snažíme umiestniť čo najbližšie k brehu, aby bol ľahšie prístupný. Hrdlo odpadovej rúrky (novodurovej) vyvedieme nad budúcu izolačnú vrstvu nádrže v miernom prevýšení 50—80 mm, aby bol ochranný kôš z drôteného pletiva chránený pri vypúšťaní pred zanesením hrubými nečistotami. Vhodným vodotesným (vodoizolačným) materiálom je íl, nepálené tehly, živice a dechty (bitúmeny), syntetické plastické hmoty a pod. Výnimočne sa môže nádrž vybetónovať, nastriekať izolačným náterom a zasypať pieskom.

Obr. Vodostreky a prírodné jazierko

Závlahy a odvodnenie

Doplnkové stavby a prenosné doplnky

Ihriská a pieskoviská

Jedným zo základných predpokladov rozvoja telesnej výchovy a športu sú ihriská a cvičiská. Stavba väčších športových objektov je úlohou stavebných podnikov. Sadovník spolurozhoduje, upravuje okolie a zakladá trávnaté ihrisko.

Umiestnenie ihrísk a cvičísk

Požaduje sa zdravé a čisté ovzdušie, bez prachu, dymu a hluku. Preto sa ihriská a cvičiská, ktoré sú súčasťou sadovníckych úprav, umiestňujú na miesto chránené proti hluku a vetru.

Druhy ihrísk a cvičísk pre dospelých

Pre cvičiská a niektoré ihriská je najvýhodnejšia trávnatá úprava povrchu. Pre tie športy, pri ktorých sa na malej ploche pohybuje väčší počet hráčov, je potrebná pevnejšia úprava povrchu.

Stavba ihrísk a cvičísk pre dospelých

Aj keď je pozemok rovinný, musí mať mierny spád (0,5 až 0,8 %) pre odtok dažďovej vody. Sklon môže byť jednostranný, dvojstranný (strechovitý) alebo aj spádový podľa uhlopriečok. Požaduje sa presná nivelácia strojom. Výškové kolíky sú vodidlom pre presné vyrovnanie pozemku. Nepriepustné a vlhkejšie pôdy vyžadujú mohutnejšiu drenážnu vrstvu alebo sa odvodnia sústavou hadicových drenáží. Výhodné a lacné odvodnenie možno zriadiť pomocou obvodovej priekopy príslušne vyspádovanej a vyplnenej drenážnym materiálom, najlepšie hrubým štrkom. Menšie vlhké miesta sa odvodnia vsakovacími jamami, do ktorých voda presajuke priamo drenážnym materiálom uloženým pod povrchom ihriska. Podľa konečnej úpravy plochy rozlišujeme trávnaté a spevnené ihriská. Tieto môžu byť mlatové s povrchom pieskovohlinitým alebo antukovým a ďalej, bitúmenové, tartanové a pod.

Trávnatá úprava

Pre trávnatú úpravu je potrebná vrstva priepustnej najlepšie piesočnatohlinitej až hlinitej ornice hrubá 0,20—0,30 m. Nevhodná ornica sa buď vymení alebo dôkladne zlepší. Výsev trávnej miešanky je podobný ako pri ostatných trávnikoch. Trávnaté ihriská sa musia udržiavať ako intenzívne ošetrovaný trávnik, to znamená, že sa musia kosiť, valcovať, podľa potreby prihnojovať, prevzdušňovať a v suchých obdobiach dôkladne zavlažovať. Vyšliapané miesta sa obnovia prísevom alebo mačinovaním. Prvý rok po založení sa ihrisko nesmie používať, v súčasnom období sa dáva prednosť zakladaniu ihriskových trávnikov z predpestovaných trávnych kobercov. Podrobnejšie údaje sú uvedené v kapitole o zakladaní a údržbe trávnikov.

Mlatová (pieskovohlinitá) úprava

Stavba je údržba ihrísk s mlatovou úpravou je podobná ako pri pieskovaných cestách. Podklad tvorí štrk, hrubá a jemná škvára (struska), štrkovitý piesok a pod., ktorý sa rozprestrie na urovnanú a dobre uvalcovanú pláň. Vrchnú pieskovohlinitú zmes tvorí nezaburinená väzká zemina zmiešaná so zrnitou struskou alebo pieskom. Hrubší materiál sa pred miešaním preseje. Piesku alebo strasky nesmie byť viac než 50 %, pretože väčší obsah porušuje väzkosť zmesi. Príliš malé množstvo väzkosť síce zvyšuje, ale vrstva dostatočne neprepúšťa vodu. Správny pomer sa odporúča vyskúšať na malej ploche. Jednotlivé vrstvy sa starostlivo urovnajú a uvalcujú. Celková hrúbka je 50 mm.

Antukový povrch

Má príjemnú farbu, je hydroskopický a temer bezprašný. Najčastejšie sa používa na tenisové ihriská (kurty) vo vrstve hrubej 10 mm. Antuka sa vyrába drvením krytinových škridlíc a dodáva sa ako antuková múčka, krupica alebo hrubá antuka. Tehlová drvina je menej hodnotná.

Bitúmenové a ostatné spevnené plochy

Neprašné spevnené povrchy ihrísk a cvičísk sú síce na založenie nákladné, ale prevádzkovo a hygienicky vhodnejšie než mlatové povrchy. Stavba bitúmenovej plochy ihrísk je podobná ako pri bitúmenových cestách.

Tartanový povrch

Tartan je elastický protisklzový materiál z plastickej hmoty. Vhodný je najmä na povrchy lähkoatletických zariadení (bežecké dráhy), ihrísk a pod. Dodáva sa v rozličných farbách a kladie sa na asfalt, betón, drevo alebo kov. Podložie pod nosnou konštrukciou musí byť riadne spevnené. Podkladové vrstvy je potrebné riadne odvodniť vyspádovaním pláne a odvodnením podzemnej vody do drenáží. V ČSSR bol vyvinutý podobný materiál s obchodným označením Elaston. Sú vyvinuté aj dlaždice z priepustného kameniva s povrchovou elastickou priepustnou vrstvou. Ukladajú sa na vrstvu štrkopiesku.

Údržba ihrísk

Musí byť pravidelná. Prašné povrchy sa musia udržiavať primerane vlhké a občas sa musia prevalcovať železným valcom. Pravidelne sa obnovujú čiary a podľa potreby aj povrchová vrstva.

Detské ihriská

Výstavba detských ihrísk vyplýva z požiadaviek urbanistického plánovania. Pri riešení ihrísk pre mládež sú dôležité poznatky z odboru vývojovej a sociálnej psychológie. Detská hra je prostriedok napomáhajúci formovaniu organizmu ako po fyzickej tak aj po duševnej stránke. Účelná, avšak neriadená hra napomáha poznaniu, rozvíja fantáziu dieťaťa a pestuje zmysel pre krásu, poriadok a sebadisciplínu. Poskytuje ju dobre založené a vybavené ihrisko podľa požiadaviek a nárokov jednotlivých kategórií detí.

Druhy ihrísk podlá vekových skupín detí

Detský vek zahŕňa pomerne dlhé časové obdobie, v ktorom sú záujmy detí a ich fyzické a psychické predpoklady veľmi rozdielne. Z tohto dôvodu sa rozlišujú detské ihriská pre tri vekové skupiny.

Ihriská pre deti predškolského veku

Ihrisko pre najmenších sa má umiesntňovať najmä v blízkosti obytnej zástavby, čo najďalej od komunikácií, najlepšie na boku domu, ktorý je odvrátený od vozovky. Ide skôr o detské kúty, ktoré sa začleňujú priamo do medziblokovej zelene, aby boli pod dohľadom. Pozemok by mal byť rovný alebo mierne členitý a slnečný a povrch ihriska prevažne zatrávnený. Z vybavenia sú najdôležitejšie: čisté pieskoviská a podľa potreby pri väčšine ihrísk kladiny, šplhacie konštrukcie, preliezky, jednoduché hojdačky, nízke kĺzanky, tunely, kolotoče a pod. Namiesto detského bazénika sa volia radšej sprchové atrakcie alebo prenosný nafukovací bazénik. Prospešné sú rovné, spevnené plochy na kolobežky a trojkolky. Spevnená časť nemá byť väčšia než 1/4 ihriskovej plochy. Nesmie tu chýbať dostatok lavičiek. Odporúča sa vybudovať aj ľahký prístrešok, chrániaci pred daždom alebo pred slnečným úpalom.

Ihriská pre deti od 6 do 12 rokov

Vybudovanie a zariadenie týchto ihrísk je náročné najmä čo do atrktívnosti a zaujímavosti. Pretože tieto ihriská sú väčšie (0,30—0,60 ha) a ich prevádzka je hlučnejšia, umiestňujú sa na obvode obytného súboru. Ak ihrisko susedí s vozovkou musí sa z bezpečnostných dôvodov oplotiť. Vybavenie ihriska má byť premyslené. Najčastejšie sa vybavuje telovýchovným zariadením a rozličnými atrakciami pre deti: kolotočmi, hojdačkami, preliezačkami, rozličnými konštrukciami z dreva a oceľových rúrok, stenami atď. Mobilné ihriská sú v podstate stavebnicové zariadenia, ktoré rozvíjajú konštrukčnú a tvorivú činnosť detí pomocou stavebnicových prvkov a ľahkých stavebných prefabrikátov. Dopravné ihriská zahŕňajú závodné a kolobežkové dráhy, dráhy pre kolieskové korčule a pod. Tu sa učia deti bezpečnému pohybu po komunikáciách. Upúšťa sa od budovania detských bazénikov so stojatou vodou, ale uvádza sa prietoková voda, ktorá slúži na púšťanie plachetníc, malých motorových lodičiek a pod. Tieto vodné ihriská sa z bezpečnostných dôvodov budujú ako malé bazéniky a kanály a platia pre ne hygienické predpisy o čistote vody. Obľúbené sú aj zookútiky a zariadenia na hranie.

Samostatnou skupinou sú tzv. robinsonádne ihriská, ktoré svojou členitosťou a vybavením umožňujú zábavu i dobrodružstvo. Sú vybavené rozmanitým stavebným materiálom a náradím, aby si deti mohli samé stavať podľa svojich predstáv domčeky, veže, prístrešky, chaty, indiánske stany, totemy a pod. Na precvičovanie svalstva sú vhodné kmene stromov, povrazové rebríčky, zložité preliezky, kĺzanky, prechody po lavičkách, šplhacie veže a pod. Tieto ihriská vyžadujú kvalifikovaný dozor.

Ihriská pre deti staršie než 12 rokov

Záujmy tejto vekovej kategórie mládeže sa úplne líšia od náplne hier mladších vekových skupín. Táto mládež sa už viac venuje niektorému druhu športu a cvičeniu. Zábavu a hru môže uspokojiť ešte robinzonádne ihrisko alebo mobilné ihrisko. Ostatný voľný čas trávi na športových ihriskách alebo v záujmových krúžkoch. Činnosť detí potom usmerňujú odborní inštruktori.

Stavba detských ihrísk

Spevnená časť (bitúmenová, elastická, mlatová) zaberá asi 1/3— l/2z celkovej plochy, a to okolo náradia a stavieb. Aby deti neničili okolité plochy zelene, môže byť spevnená plocha zasadená hlbšie než okolitá trávnik.ová plocha. Do obvodového betónového murovaného soklu sa zabudujú konzoly atypických lavíc. Prehĺbená spevnená plocha musí mať dokonalé odvodnenie a možnosť čistenia a kropenia. Trávnatá časť tvorí väčšiu plochu ihriska. Trávnik sa zakladá na vrstve dobrej ornice s urovnaným povrchom, vysokej najmenej 200 mm. Obľúbený je zvlnený terén, prípadne aj umelé pahorky.

Údržba detských ihrísk

Údržba detských ihrísk má byť pravidelná a starostlivá, pretože je hlavným predpokladom pre riadnu funkciu ihriska. Piesok v pieskovisku sa za suchého počasia dvakrát denne kropí. Každý mesiac sa dôkladne preperie a po vyschnutí nakyprí. Najmenej raz za rok sa piesok v celej vrstve vymení a dvakrát ročne dezinfikuje. Podľa potreby sa z pieskoviska odstraňuje lístie a iné nečistoty a rozhádzaný piesok sa usporiada.

Detské bazéniky sa musia denne vypúšťať a čistiť, v horúcich dňoch dokonca niekolkokrát za deň. V jeseni sa vypustí voda z nádrže i z potrubia, aby vo vnútri nezmrzla a neroztrhala ho. Pred napustením bazénu v ďalšej sezóne sa musí betón opraviť, steny a dno dokonale vydrhnúť a prípadne natrieť ochranným náterom. Zo spevnenej plochy sa musia denne odstraňovať nečistoty; ďalej sa táto plocha musí kropiť a pieskový povrch dvakrát týždenne uhrabať a prevalcovať. Trávniky sa kosia po 7—14 dňoch a inak sa ošetrujú bežným spôsobom.

Náradie a konštrukcia sa na ihrisku raz za týždeň kontroluje, podľa potreby opravuje, namaže a obnoví náter. Pomocné vybavenie sa v jeseni uloží pod prístrešok a počas zimy sa opraví. Na vhodných miestach sa umiestnia koše na odpadky a pravidelne sa vyberajú. Podľa potreby sa čistia kaly z odvodňovacích zariadení a šachty sa dezinfikujú.

Pieskovisko

Pieskovisko sa umiestňuje v pokojnom kúte ihriska. Najmenej jednou stranou má byť napojené na spevnenú plochu. Obrys máva pravouhlo štvoruholníkový, mnohouholníkový, kruhový, eliptický a niekedy aj iný zložitejšieho tvaru. Vlastné pieskovisko tvorí jama hlboká asi 0,50 m. Na vrstvu škváry alebo štrku sa ukladajú nasucho betónové dosky alebo tehly, aby sa piesok nemiesil s podložnou zeminou a zároveň sa umožnilo vsakovanie vody do podložia. Ohraničenie sa robí tehlovým múrikom alebo z betónových obrubníkov širokých 100—125 mm, ktoré prevyšujú okolitý terén o 100—200 mm. Okraj má byť hore zaguľatený alebo ešte ukončený pripevnenou fošňou. Slúži zároveň ako lavička alebo plocha na hranie. Vhodné je tiež umiestniť hracie lavičky (stolčeky) dovnútra pieskoviska.

Vysádzanie a ošetrovanie okrasných drevín

Obdobie vysádzania

Z hľadiska postupu prác pri založení sadovníckej úpravy sa dreviny vysádzajú najčastejšie po dokončení terénnych úprav, na vážkach ornice, spracovaní a dobrom urovnaní pôdy. Pri vysádzaní potom možno použiť kvalitnú zeminu z okolia a vyplniť ňou celý obsah jamy. Často sa však vysádza do vopred založeného trávnika.

Tento spôsob sa používa najmä vtedy, keď predchádzajúce práce nemohli byť včas dokončené a na vysádzanie je už neskoro. Práce spojené so založením trávnika možno tiež lepšie mechanizovať. Výhodou je aj lepšia prehľadnosť a prístupnosť plochy pri výsadbách. Ako nevýhodu možno naopak uviesť potrebu väčšieho prísunu i odvozu zeminy a možnosť poškodenia trávnika. Preto má byť porast tráv prekorenený, dobre zapojený a krátko pokosený. Plochy pre zapojené (zahustené) výsadby krov, ak boli zatrávnené, sa musia znova spracovať, prípadne trávny porast chemicky zničiť.

S ohľadom na ročné obdobie sa vysádza v jeseni alebo na jar. Jesenné vysádzanie býva väčšinou lepšie, pretože šetrí pôdnu vlahu, rastliny lepšie zakoreňujú a rastú. Opadavé listnáče sa vysádzajú od októbra do zamrznutia a na jar až do vypučania (marec, apríl). Kratší čas pred pučaním sa odporúča sadiť dreviny s tvrdým drevom, pokiaľ nemajú dobré koreňové baly, napr. duby, buky, hraby, gaštany, brestovce a pod. Brezy a ľaliovníky rastú najlepšie na začiatku pučania, a to najmä väčšie sadence a rastliny s nedokonalým alebo porušeným koreňovým balom. Ihličnany a vždyzelené kry je vhodnejšie sadiť v jeseni skôr (september, október), aby sa do zimy ešte zakorenili a mohli prijímať vodu. Sadivo v kontajneroch sa môže vysádzať aj v období vegetácie. Tento progresívny spôsob odstraňuje sezónnosť práce a umožňuje dokončenie úprav kedykoľvek od jari do jesene. Rastliny sa tiež lepšie ujímajú. Nevýhodou sú vyššie náklady a okolnosť, že nebývajú k dispozícii všetky druhy a veľkosti drevín.

Hĺbenie jám

Jamy sa hĺbia hneď po vykolíkovaní miest vysádzania. V priaznivých pôdnych podmienkach majú byť aspoň tak veľké, aby sa korene pri sadení mohli voľne rozložiť a tak hlboké, aby bola pod nimi ešte prekyprená zem. Pre kry obyčajne stačí veľkosť do 0,50/0,50/0,50 cm (0,125 m3), pre ostatné dreviny asi 0,70/0,70/0,60 cm (0,25 m3). V horších podmienkach a pre väčšie bálové rastliny sa rozmery primerane zväčšia.

Steny jám majú byť kolmé a horšia zemina (spodina a pod.) sa dáva na osobitnú hromadu. Ak je na spodku vrstva stavebnej sutiny, škváry alebo podobného materiálu, kopú sa jamy pokiaľ možno až k pôvodnej zemine, aby sa obnovilo kapilárne spojenie. V nepriaznivých podmienkach je potrebné vykopanú zeminu sčasti alebo úplne vymeniť a nahradiť dobrou ornicou. Z mechanizačných prostriedkov možno využiť nesené traktorové jamkovače, presádzače i menšie pojazdné rýpadlá.

Požiadavky na rastlinný materiál

Sadivo má zodpovedať ČSN. Od vybratia rastlín v škôlke cez dopravu až do vysádzania môžu sa rastliny veľmi znehodnotiť zaschnutím, mechanickým poškodením, mrazom i zámenami. Sadencom najviac škodí slnko a vietor a koreňom aj mráz.

Prostokorenné dreviny sú najcitlivejšie. Vybraté rastliny, ktoré sa budú sadiť v priebehu niekoľkých dní, sa uskladnia na tienistom a záveternom mieste, pokropia sa vodou a prikryjú fóliou PVC alebo rohožami. Ak sú rastliny zavädnuté, ponoria sa korene po odrezaní na 2—3 dni do vody. Ak sa dreviny nevysadia včas, musia sa prehľadne založiť do pôdy. Ak zostanú rastliny v zakládke cez zimu, musia sa založiť jednotlivo, nie vo zväzkoch, aby bolo možné korene dobre presypať zeminou. Pri chúlostivejších druhoch rastlín sa spodná časť ešte prikryje lístím. Zakládka má byť oplotená. Na jar býva niekedy potrebné zabrániť predčasnému pučaniu, a preto sa rastliny v zaládke ľahko povytiahnu a zakryjú rohožami. Ideálne by bolo uchovávať rastliny v klimatizovaných skladoch.

Dobré je namáčať korene do Agrikolu buď už priamo v škôlke alebo pred vysádzaním. Pri dobrom ošetrení hneď po vybratí z pôdy môže byť toto opatrenie i náhradou na zemný bal.

Dreviny so zemným koreňovým balom sa môžu voľne ponechať postavené v zakládke i dlhší čas, musia sa však častejšie rosiť. Cez zimu sa baly presypú rašelinou alebo lístím, zalejú a nadzemné časti ľahko prikryjú čečinou. Zakladanie cez zimu však nie je príliš vhodné, pretože sa baly porušujú. Pri akejkoľvek manipulácii sa musí dbať, aby sa baly nerozbili. Prenášajú sa za obal a nehádže sa s nimi.

Vysádzanie okrasných drevín bez koreňového balu

Vysádzanie prostokorenných drevín

Bez zemného koreňového balu sa sadí väčšina opadavých listnáčov bežnej škôlkárskej veľkosti. Najskôr sa hladko odrežú silnejšie poranené korene, ostatné sa zbytočne neskracujú. K stromom sa dáva silnejší impregnovaný kôl, ktorý sa zatlčie do dna jamy ešte pred vlastným vysádzaním. Kôl má siahať pod korunku, preto sa niekedy musí odrezať a zahladiť. Umiestňuje sa buď zo strany prevládajúcich vetrov alebo z juhozápadnej strany (stromy s hladkou slabšou kôrou ako ľaliovníky, americké duby, stromovité magnólie a pod.), či smerom k vozovke. Po vysadení sa sadence priviažu ku kolu voľne úväzkom vo tvare osmičky.

Vlastné vysádzanie robia najmenej dve osoby. Prvá drží stromček a potriasa ním, pričom dbá na správnu hĺbku. Zeminu okolo koreňov ušliapava. Druhý pracovník zapĺňa jamu zeminou. Dobrú kyprú zeminu s prídavkom uležaného kompostu dáva ku koreňom. Stromy sa sadia tak hlboko, ako rastliny v škôlke alebo trocha hlbšie. Kry zase tak, aby celé základné rozkonárenie bolo v zemi. Ponorená časť sa dodatočne zakorení a rastliny sú odolnejšie proti suchu i aplikácii herbicídov po vysadení. Menšie dreviny v záhonových zahustených výsadbách, kde bola pôda vopred dobre pripravená a vyhnojená, sa sadia za rýľ.

Vysádzanie okrasných drevín s koreňovým balom

Vysádzanie drevín s koreňovým balom

S koreňovým balom sa sadia ihličnany a vždyzelené listnáče, pretože aj v čase vysádzania sú olistené a nepretržite musia uhrádzať stratu vody výparom. Pri ihličnanoch však netvoria výnimku aj opadavé druhy. Dôvodom je totiž aj nevhodnosť rezu po vysadení a prítomnosť symbiotickej huby na koreňoch, ktorá je na zaschnutie vefmi citlivá.

Z opadavých listnáčov sa sadia s balom väčšie sadence briez, dubov, bukov, hrabov, gaštanov, brestovcov, vzácnejšie dreviny ako magnólie, ľaliovníky, japonské javory, ďalej azalky, zanoväte, kručinky, cennejšie kaliny, nízke skalníky a dreviny predpestované v nádobách (kontajneroch). S balom treba presádzať aj všetky odrastené dreviny.

Spôsob vysádzania je trocha odlišný od sadenia prostokorenných sadencov. Jama musí byť relatívne väčšia. Najprv vhodíme na spodok trocha dobrej zeminy, ktorú ušliapeme, aby bol bal v správnej hĺbke. Až po usadení rozviažeme úväzok, obal rozprestrieme a ponecháme v jame. Len obaly z nedejúceho materiálu treba opatrne vytiahnuť alebo ich pred uložením sadenca niekoľkokrát zospodu prerezať.

Balom sa netrasie ale zemina sa okolo neho len obsypáva a zašliapava. Odporúča sa prídavok rašeliny a kompostu. Vyššie dreviny sa vyviažu ku kolu zapichnutom šikmo vedľa balu. Sklon kolov má byť v celej výsadbe pokiaľ možno jednotný.

Ošetrovanie starých stromov

Ošetrenie po vysadení

Po vysadení sa rastliny zalejú. Dôkladné a opakované zalievanie je potrebné najmä pri jarnom vysádzaní a pri porušených baloch pri ihličnanoch a vždyzelených kroch. Zalieva sa často menej, ale dôkladne. Okolo osamotených drevín v trávniku sa zhotovujú misy. Majú ten význam, že sadence nepotiáča tráva a môžu sa lepšie zalievať a hnojiť. Misy majú byť aspoň 0,75 m široké. Od trávnika sa po obvode oddelia brázdičkou. Pre zalievanie sa robia okraje zvýšené a spevnené. Na svahu je spodný okraj vyšší. Pri stromoch a nenáročných kroch sa ponechajú len niekoľko rokov, pri cennejších a náročnejších kroch trvalé. Keď sa dreviny už nezalievajú, udržuje sa povrch povrch pôdy rovinný a pri kraji misy zaoblený. Misy však bránia mechanizovanej údržbe trávnika a zvyšujú náklady pri údržbe. Nezarastenú kruhovú plochu možno po zakorenení dreviny udržať bez oddeľujúcej brázdičky pomocou herbicídov.

Záhonové výsadby krov (zahustené skupiny) sa odpichnú od trávnika rýľom a povrch sa uhrabe do roviny. Zalieva a hnojí sa plošne. Je veľmi vhodné, keď sa na povrch pôdy mís i skupín rozprestrie nástielka z drvenej’ stromovej kôry alebo konárov, trávy alebo iného substrátu.

Pri opadavých drevinách je dôležitý rez nadzemnej časti. Uľahčí sa tým ujatie sadenca, pretože sa veľmi zmenší odparovacia plocha. Okrem toho sa upraví tvar a podporí zosilnenie a rozkonárenie kostrových konárov. Pri jesennom vysádzaní sa reže radšej na jar. Len vyššie stromy, kde by to bolo obťažné, sa zrežú pred vysádzaním. Rastliny vysadené na jar sa režú hlbšie než pri vysádzaní v jeseni. Pri stromoch s normálnou korunkou sa najskôr zredukuje počet konárov na 3—4 bočné výhonky. Pritom sa predovšetkým odstraňujú konkurenčné výhonky. Hlavný výhonok sa vždy ponecháva dlhší, bočný sa skracuje na vonkajší púčik. Stromom odspodku rozkonáreným, tzv. pyramídam (duby, buky, hraby, turecké liesky a i.) sa bočné výhonky zosadzuiú na spodný konárik smerujúci von a ten sa podľa potreby ešte skráti. Ak majú stromy dobré koreňové baly, nemusia sa korunky zrezávať. Väčšine krov, najmä pri hlbšom vysadení, sakonáre príliš neskracujú. Len sadence s dlhými výhonkami a nedostatočne rozkonárené sa primerane zrežú do tvaru širokého kužeľa. Predtým sa tiež odstránia prebytočné výhonky (slabé, zahusťujúce, rastúce nesprávnym smerom).

Ihličnany a vždyzelené kry sa po vysadení väčšinou nerežú. Len pri cyprusovitých druhoch, najmä väčších krových borievkach a tiež pri tisoch sa môžu bočné konáre skrátiť, najmä pri zlých baloch. Konkurenčné výhonky jednoosových ihličnanov (smreky, jedle a pod.) sa odrezávajú tesne pri kmieniku. Vždyzelené listnáče znášajú rez rovnako dobre ako opadavé.

Z údržbových prác je najdôležitejší rez. Robí sa mechanickými lištami alebo ručnými plotovými nožnicami podľa napnutého motúza alebo laty. Ihličnany a vždyzelené listnáče sa tvarujú raz ročne, a to najlepšie koncom leta až v jeseni alebo na jar. Opadavé listnáče vyžadujú rez dvakrát za rok, a to v období vegetačného pokoja a koncom júna až začiatkom júla. Pretože horná časť obrastá bujnejšie, tvarujú sa bočné steny mierne šikmo — na 1 m výšky sa ráta s rozšírením spodnej základne asi o 10 cm na každej strane. Nízke plôtiky sa strihajú kolmo.

Uhynuté sadence sa musia čo najskôr dosadiť. Menšie medzery sa zaplnia prihrnutím konárov. Pravidelne sa ničia burinové dreviny. Odnožujúce druhy drevín sa na tvarované ploty nemajú používať, pretože zvyšujú pracovné náklady odstraňovaním koreňových výmladkov. Podľa potreby sa rastliny prihnojujú a zalievajú. Staré a odspodu holé listnáče sa môžu tesne nad zemou zmladiť. Z ihličnanov možno zmladzovať len tis.

Výsadba a ošetrovanie živých plotov

Vysádzanie a ošetrovanie tvarovaných živých plotov

Najlepšie sa rastliny vyvíjajú v jednoradových, najviac v dvojradových plotoch. Pred vysádzaním sa spracuje, prípadne zlepší pôda v páse aspoň 0,50 m širokom. Podľa veľkosti sadencov sa potom sadí podľa šnúry buď za rýľ alebo do vykopanej ryhy. Vzdialenosť sa riadi veľkosťou sadeníc a mohutnosťou rastu. V príliš hustých výsadbách trpia rastliny nedostatkom svetla a skôr preschýnajú. Pri vyšších plotoch (kry veľkosti vtáčieho zobú obyčajného) sa vysádzajú asi 2—3 rastliny na 1 m dĺžky, pri nízkych plotoch 4—6 kusov. Ihličnany sa sadia o niečo dlhšie, asi na 0,40—0,80 m. Sadence sa majú aspoň spodnými konármi ľahko dotýkať. Po vysadení sa rastliny rovno zastrihnú (listnáče asi o polovicu, ihličnany sa len zarovnajú) a zalejú.

Výsadba a ošetrovanie ruží

Záhradné ruže (záhonové — kríkové a stromčekové, popínavé) potrebujú slnečnú polohu. Pretože vyžadujú dobrú priepustnú pôdu, býva potrebné jej zlepšenie a vyhnojenie kompostom. Hnojivá, ktoré obsahujú chlór (Vitahum a pod.) a kyslé hnojivá nie sú vhodné.

Vysádzanie

Ruže sa vysádzajú najčastejšie na jar. Korene sa skrátia a nadzemná časť sa krátko zostrihne. Miesto očkovania má byť asi 30 mm pod úrovňou povrchu. Kríkové ruže sa vysádzajú na vzdialenosť 0,50 m (bujnejšie rastúce veľkokveté ruže o niečo ďalej), stromčekové ruže najmenej na 1 m a popínavé ruže na 2—3 m. Po vysadení je vhodné sadence nakopcovať a dôkladne zaliať.

Ošetrovanie

Ošetrovanie počas roka je podobné ako pri kvetinových záhonoch, ruže sú však menej náročné, najmä na vlahu. Asi po 5 rokoch sa odporúča vápnenie. Ruže často trpievajú chorobami a škodcami (vošky, múčnatka, škvrnitosť), a preto sú potrebné postreky. Pri stromčekových ružiach sa. podľa potreby vymení kôl, ku ktorému sa vysádzajú vždy v korunke. Zo špeciálnych prác sa robí prikrývanie a rez.

Prikrývanie

Záhradné ruže sa prikrývajú koncom októbra alebo začiatkom novembra. Pred vlastnou prácou sa pri záhonových ružiach trocha pristrihne nadzemná časť plotovými nožnicami, aby sa lepšie pracovalo. Kríkové ruže sa nakopcujú, a len v prípade, že predčasne zmrzne pôda, prikryjú sa lístím. Stromčekové ruže sa chránia tak, že sa korunka zohne do vyhĺbenej jamky a potom zasype zeminou. V ťažkých pôdach alebo pri starších rastlinách je lepšie korunku pripevniť k zemi, zasypať lístím a prikryť čečinou. Staré ruže sa musia ohýbať každoročne na rovnakú stranu. Ohrnutie sa uľahčí odrýpnutím zeminy pri kmieniku na príslušnej strane. Popínavé ruže sú otužilejšie. Odporúča sa však chrániť ich spodnú časť lístím. Ak v osobitne tuhých zimách namrznú, musia sa zmladiť. Podobne sa ošetrujú aj lambertianky (remontujúce kríkové ruže).

Rez

Záhonové ruže kvitnú na novovytvorených výhonkoch, a preto vyžadujú každoročný krátky rez. Robí sa hneď po odokrytí. Nakopcované kry sa opatrne odhrnú motyčkou a zostávajúca zemina sa dôkladne odstráni dlhším dlátovite zrezaným kolíkom. Pri vlastnom reze sa postupuje takto:

— odstráni sa suché alebo polámané drevo, suché čapíky, príliš slabé výhonky a tesne pri koreňovom kŕčiku planina z podpníkov;

— príliš husté korunky sa presvetlia odstránením slabých výhonkov a konárov, ktoré sa križujú, alebo rastú súbežne blízko seba alebo dovnútra korunky (pritom sa dbá na zosadzovanie starších rozkonárených konárov až na najspodnejší jednoročný výhonok);

— jednoročné výhonky sa skrátia pokiaľ možno na púčik smerujúci von a asi 10 mm nad ním; reže sa priemerne na 3 púčiky (slabšie výhonky na menší počet a hrubšie na väčší počet púčikov), trocha väčší rez sa robí pri bujnejších veľkokvetých ražiach a najmä pri lambertiankach.

Dôležitý je letný rez. Spočíva v odrezávaní odkvitnutých súkvetí až po normálny list. Ruže sa potom nevysiľujú tvorbou plodov a v ďalšom období lepšie kvitnú. Súčasne je vhodné odstrániť planinu z podpníkov, pretože sa lepšie* odlíši než v období vegetačného pokoja.

Popínavé ruže sa režú odlišne. Najskôr sa odstránia prestarnuté konáre a prebytočné a slabé výhonky. Silné jednoročné výhonky vyrastajúce odspodku sa skrátia, aby vytvorili bočný obrast. Najlepšie obrastajú výhonky vyviazané do šikmej alebo dokonca do vodorovnej polohy. Pri väčšine kultivarov sa tvoria kvety na letorastoch z vlaňajších výhonkov, ktoré vyrastajú z dvojročného dreva (obdoba viniča). Preto sa bočný obrast šetrí (čiastočné skrátenie však prospieva).

Výsadba a ošetrovanie kvetín

Kvetiny sú najnáročnejšou skupinou rastlín. Vyžadujú dobré podmienky a pravidelnú starostlivosť. Väčšina má rada slnko, primeranú vlahu a živné kypré pôdy. Preto sa najčastejšie pestujú na záhonoch. Sú však aj druhy s menšími alebo špecifickými nárokmi, napríklad niektoré trvalky.

Vysádzanie kvetín na záhony

Príprava záhonov spočíva v hlbšom prekyprení a vyhnojení kompostom alebo rašelinou a priemyselnými hnojivami. Nevhodné pôdy je potrebné zlepšiť. Nikdy sa nesmie sadiť do pôd s trvácimi burinami — pýrom plazivým, roripou, kozou nohou, zvončekom repkovitým a i. Povrch záhonov má byť v úrovni okolitého terénu alebo len o málo vyšší, pri dláždených plochách však nižší. Záhony sa jemne uhrabú a rozmerajú. Pri zložitejších nepravidelných výsadbách sa postupuje podľa výkresu tak, že sa deliaca línia, prípadne aj pomocná štvorcová sieť vytýči pieskom sypaným z kornúta. Na rozhraní trávnika a záhonu sa udržiava plytká brázdička.

Vlastné vysádzanie sa robí starostlivo. Ak je záhon široký, treba si stať na dosku, ktorá sa postupne prekladá. Plastické kobercové ornamentálne záhony sa vysádzajú z podložených dosiek. Sadenice majú byť dobre urastené. Rastliny s koreňovými balíkmi sa vysádzajú vysadzovacou lopatkou alebo rukou, bez balíčka sa sadí kolíkom. Tieto sadenice rýchle vädnú, a preto je potrebné pracovať rýchle a pripravené rastliny chrániť pred slnkom. Pri vysádzaní sa povrch pôdy stále urovnáva. Nakoniec sa záhony opatrne ale výdatne zalejú.

Pestovanie jednotlivých skupín kvetín

Čas vysádzania závisí od druhu kvetín. V nasledujúcom období sa pôda medzi rastlinami pravidelne kyprí, odburiňuje, prihnojuje a záhony sa podľa potreby zavlažujú. Väčšie odkvitnuté kvety a súkvetia sa musia odstraňovať, hlavne pri trvalkách (ak nie sú ozdobné). Zlepší sa tým celkový vzhľad výsadby a rastliny sa nevysilujú tvorbou plodov. Letničky sa vysádzajú po 15. máji, otužilejšie i skôr. Pestrolisté kobercové rastliny na ornamentálnych záhonoch sa počas vegetácie tvarujú strihaním. Odstraňujú sa v jeseni obyčajne po zmrznutí nadzemnej časti. Dvojročné kvetiny sú medziobdobné kvetiny. Vysádzajú sa v jeseni alebo skoro na jar. Pred príchodom silnejších mrazov sa prikryjú ľahko čečinou, aby nevymrzli. Na jar sa musia vyhynuté miesta dosadiť. Likvidujú sa obyčajne koncom mája alebo začiatkom júna, keď sa po nich vysádzajú letničky. Hľuznaté kvetiny sa predpestovávajú rozličným spôsobom a podľa toho sa riadi aj výsadba. Predrýchlené sadenice kán a georgín sa vysádzajú v rovnakom období ako letničky. Hľuzy georgín a mečíkov sa sadia priamo na stanovište koncom apríla až začiatkom mája. Po prvom mrazíku v jeseni sa rastliny vyberú z pôdy, nadzemné časti sa odstránia kúsok nad hľúzkami a hl’úzky sa uložia na prezimovanie do bezmrazovej miestnosti. Cibuľové kvetiny sa vysádzajú v semptembri a októbri. Tulipány a hyacinty na záhonoch určených pre letničky sa zberajú ešte pred úplným vyzretím, a preto sa majú na vhodnom mieste založiť, aby zatiahli. Drobné cibuľové kvetiny a narcisy sa nechávajú na stanovišti dlhší čas a pestujú sa skôr ako trvalky. Trvalky vydržia na stanovišti viac rokov. Vysádzajú sa včas v jeseni (september—október) alebo na jar. Môžu sa sadiť aj inokedy, nikdy však v období kvitnutia. Vyššie trvalky nemajú mať v období vysadzovania vyvinuté byle. Ak je to potrebné, nadzemná časť sa skráti. V jeseni sa stonky odrežú pri zemi. Výnimkou sú druhy s trvácimi alebo čiastočne trvácimi stonkami a listami (bergénia, čemerica, devätorník, iberka, tarika a i.), druhy pôsobivé aj v zime peknou stavbou nadzemných častí (trávy, kosatec sibírsky a pod.) a nízke vankúšovité druhy. Vždyzelené a chúlostivé trvalky sa na zimu prikryjú čečinou alebo stonkami vyšších trvaliek. Na jar sa musí porast vyčistiť. Okopávku je lepšie odložiť až rastliny vypučia, aby sa nepoškodili. Občas sa musí prihnojiť dobrým kompostom a priemyselnými hnojivami. Pravé skalničky sú však na výživu nenáročné. Najdôležitejšie je zabrániť zaburineniu trvácimi burinami. Preto sa pred každou okopávkou musí porast najskôr prehliadnuť a buriny vybrať rýľom alebo plecou motyčkou aj s koreňmi. Trvalkové záhony majú priemernú životnosť 6—10 rokov, ktorá sa môže predĺžiť starostlivou údržbou a prihnojovaním. Niektoré druhy predčasne slabnú, a preto sa musia vybrať, miesto znova pripraviť a vysadiť mladé oddelky. Príliš agresívne trvalky je potrebné obmedzovať. Pri zoslabení rastlín sa záhon zruší a znova založí. Po vybratí potrebných oddelkov je najlepšie porast chemicky zničiť aj s burinami.

Druhy a usporiadanie výsadieb

Tvar a vnútorné členenie záhonov

Tvar záhonov a usporiadanie kvetín v záhonoch závisí od charakteru úpravy. Niekedy sa rozhodneme pre výsadbu farebne i výškové rovnakú, ktorá pôsobí najmä na diaľku (jednotné záhony), inokedy je vhodnejšia farebná alebo výšková rozmanitosť (zmiešané záhony). Pekné sú aj zostavy jednofarebných záhonov vo farebných kombináciách. Vždy sa musí dbať na zásady pre použitie farieb (súlad, pomer farieb na ploche, priestorové usporiadanie a pod.

V súhlase s celkovým riešením môžu byť záhony bud geometrické — pravidelné i nepravidelné alebo prírodné — ohraničené voľnými líniami. Vnútorné členenie zmiešaných záhonov má obyčajne zodpovedať použitému princípu kompozície. Len niekedy sa využije kontrast voľnej línie na geometrickom podklade, nie však naopak. To znamená, že záhony ohraničené voľnou krivkou nie je vhodné členiť rovnými čiarami, ani použiť pri nich súvislú obrubu rovnakých kvetín. Voľnou krivkou môžeme však rozčleniť geometrické záhony. Ak má porast vyrovnanejšiu výšku, môžeme kompozíciu oživiť výškovými dominantami.

Zmiešaný trvalkový záhon

Trvalky sa najčastejšie vysádzajú do prírodných (voľných) záhonov, ktoré najlepšie zodpovedajú ich charakteru. Zoskupujú sa v nerovnako veľkých plochách (skupinách) rozličného tvaru (pozri farebná príloha). Výberom vhodných druhov sa môže dosiahnuť farebný účinok v určitom ročnom období alebo postupné kvitnutie dlhší čas. V tomto prípade, ktorý je najčastejší, kvitnú naraz ostrovčeky kvetín súladných farieb, ktoré sa môžu na iných miestach opakovať. Po odkvitnutí ich vystriedajú iné zostavy, kým odkvitnuté alebo neskôr kvitnuté druhy pôsobia olistením alebo tvarom. Pritom sa vhodne využívajú trvalky s farebnými listami.

Kompaktné záhony sa zostavujú z kvetín vyrovnanejšej výšky (hlavne stredne vysoké' a vyššie), ktoré vytvárajú ucelený masív a pôsobia najmä kvetom. Na jednostranných záhonoch sa umiestňujú najvyššie kvetiny dozadu, na obojstranných dostredu. Viac sa používajú rozvoľnené výsadby, kde základný súvislý porast vytvárajú nízke pokryté trvalky a doplnok skupinky alebo solitéry .vyšších rastlín. Nízky porast dokonale pokrýva pôdu, a zabraňuje tak rastu burín a odstraňuje potrebu okopávky (obdoba pokryvných drevín). Plochy jednodivých kvetín musia byť dostatočne velké, ale rozličnej veľkosti i tvaru. Musia byť aspoň čiastočne odlišné farbou alebo charakterom rastu. Vítanejší je však väčší kontrast (napr. sivé vedľa zelených alebo dokonca červenolistých. Z vyšších trvaliek sú najvhodnejšie druhy s charakteristickou stavbou (trávy a pod.), cennejšie druhy, vyššie cibuľové a hľuznaté kvetiny. Používajú sa aj niektoré dreviny (nízke ihličnany, niektoré vždy zelené kry, drevité pivoňky, v lete kvitnúce tavoľníky, hortenzie, dráče, skalníky, zanoväte a kručinky, nátržníky, krové javory a pod.) Záhon možno niekedy doplniť veľkým kameňom, záhradnou keramikou a pod.

Ornamentálny kobercový záhon

Ornamentálne kobercové záhony sa používajú najmä v historickom prostredí. Vysádzajú sa nízkymi kompaktnej šuni letničkami a machovitými trvalkami („kobercovítými kvetinami“) s výrazne sfarbenými kvetmi alebo listami. Povrch záhona sa niekedy modeluje a rastliny sa pristrihujú. Sú najnákladnejšími kvetinovými výsadbami. Okrem historických alebo historizujúcich vzorov sa niekedy môžu uplatniť moderné motívy.

Vysádzanie kvetín do nádob

Kvetinové misy môžu byť rozličného tvaru a veľkosti. Vhodnejšie sú väčšie, jednoduché, dostatočne hlboké a navrchu otvorené misy. Pri plnení otvory na dne prikryjeme črepinami. Na dno velkých a hlbokých mís vložíme dnom hore obrátenú menšiu nádobu, čím zmenšíme vnútorný priestor i hmotnosť vysadenej nádoby a zabránime prípadnému ulahnutiu a premokreniu zeminy. Do nižších mís nádoby nedávame. Do mís sadíme vhodné kvetiny. Pre jarnú výzdobu sú vhodné sirôtky, nezábudky, cheirant alebo cibuľové kvetiny. V lete na slnečné stanovište sadíme petúnky, palargónie, tarice, papuľky, nízke astrovky, aksamietnice, kapucínky, lobelky, šalvie a i. Na tienisté miesta sadíme begónie, a i.

Povrch po sadení má byť niekoľko desiatok milimetrov pod horným okrajom nádoby. Nádoby umiesťujeme na námestiach na okraje širších chodníkov a dláždených plôch, a to buď jednotlivo', alebo v skupinách. Veľké nádoby vysádzame až na stanovišti. Rastliny v nádobách zalievame a podľa potreby prihnojujeme; povrch zeminy musíme odburiňovať a kypriť. Odkvitnuté kvety, súkvetia a suché časti priebežne odstraňujeme. Nádoby z pálenej hliny na zimu vyprázdnime a uskladníme.

Oknové debničky môžu byť drevené, etemitové, z plastov, prípadne z iného materiálu. Debničky vysádzame a rastliny v nich ošetrujeme ako v kvetinových misách. Umiesťujeme ich pred okná, na balkóny, terasy, oporné múriky, schodištia a pod. Ak máme vhodné miesto', môžeme ich aj primerane vysoko zavesiť.

Pestovanie drevín a kvetín (mobilnej zelene) v nádobách

Prenosná (mobilná) zeleň

Určité priestory — najmä spevnené plochy námestí, ulíc, odpočívadiel, terás, okolia budov a pod. — možno sadovnícky doriešiť prenosnou zeleňou vysadenou v nádobách. Jej výhoda, okrem vysokého estetického účinku spočíva v mobilnosti a možnosti zmien v zostave i vlastnom vysadení. Nevýhodou sú naopak vyššie náklady a prácnosť údržby. Preto má význam najmä tam, kde nie je účelné zriadiť záhony.

Nádoby majú byť dostatočne veľké, úmerné danému priestoru. Príliš malé a ploché nádoby rýchle vyschýnajú. Príliš veľké nádoby sa ťažko premiestňujú a je lepšie ich nahradiť riadnymi alebo zvýšenými záhonmi. Pôdorys môže byť kruhový alebo hranatý (štvorec, obdĺžnik, viacuholník). Nádoby so zúženým horným otvorom sú nepraktické.

Dôležitou požiadavkou na ich vlastnosti je pevnosť, nie prílišná hmotnosť a pri vysádzaní vyšších rasdín aj stabilita. Vyrábajú sa z pálenej hliny, azbestocementu, plechu, dreva a veľké nádoby z armovaného cementobetónu. Niekedy musia mať aj oká alebo drážky pre nakladacie mechanizmy. Pri betónových nádobách sa povrch pohľadovo upravuje (vyumývaný betón, štruktúrové profilovanie a pod.), alebo je možné, podobne ako pri inom fádnom materiáli použiť vonkajšie montovateľné obloženie z dreva, keramických panelov, plastov a pod.

Nádoby sa môžu umiestňovať samostatne, v radoch (ohraničenie priestoru) alebo v rozličných zostavách. Na oddelenie priestoru slúžia aj rozličné kvetinové steny, kde sú nádoby (debničky) upevnené na kovovej konštrukcii, alebo rastliny priamo vysádzajú do prefabrikovaných betónových stavebných dielcov na seba do požadovanej výšky. Veľké stabilné nádoby tvoria prechod k zvýšeným záhonom.

Nádoby sa plnia drobnou priepustnou kompostovou zeminou. Otvory na dne nádoby sa najprv prikryjú črepinami. Na dno veľkých a hlbokých kvetinových mís možno vložiť menšiu nádobu hore dnom. Zmenší sa tým vnútorný priestor i hmotnosť a zamedzí sa prípadnému uľahnutiu a premokreniu zeminy. Vhodná je drenáž z drvenej kôry. Pri plnení sa zemina pritláča, najmä po bokoch a v rohoch. Povrch pôdy pre vysadenie má byť aspoň 20 mm pod horným okrajom, aby voda pri zalievaní nepretekala. Účelné je nastielanie drvenou kôrou. Nádoby sa vysádzajú len vyspelými sadenicami.

Pri vysádzaní nádob je vela možností. Niekedy sa zvolí jednotná výsadba, inokedy rozličné kombinácie kvetín a drevín.

Sezónne vysádzanie sa vzťahuje na jarné alebo letné obdobie. Na jarnú výzdobu sa používajú dvojročné a cibuľové kvetiny, niekedy aj na jar kvitnúce trvalky.

Pri letnej výzdobe sa pri výbere prizerá aj na oslnenie. Na plné slnko sú vhodné Canna, Coleus, Dahlia, Chlorophytum, Pelargonium, Petunia a väčšina letničiek, vrátane teplomilných trvaliek pestovaných v jednoročnej kultúre.

Ošetrovanie spočíva v častom zalievaní, prihnojovaní, odstraňovaní odkvitnutých i suchých alebo poškodených častí, odburiňovaní a prípadne kyprení povrchu zeminy. Na zimu sa menšie nádoby väčšinou vyprázdnia a uložia pod strechu. Misy z pálenej hliny vyžadujú opatrnú manipuláciu a dobré upevnenie. Veľké ťažké nádoby sa nepremiestňujú.

Zakladanie trávnikov

Trávniky sú neodmysliteľnou súčasťou plôch zelene. Jednotné pôsobenie trávnikového koberca vyvoláva v návštevníkovi pocit pokoja, vyváženosti, poriadku a je najvhodnejším spájajúcim článkom rozmanitých prvkov a častí sadovníckej kompozície. Pre stromové, krové a kvetinové prvky je najprirodzenejším biologickým prostredím. V novozaložených výsadbách majú trávniky prvoradý význam, pretože dreviny, najmä stromy, sa uplatnia až omnoho neskôr.

Trávniky delíme na:

produkčné — poľnohospodárske (hospodárske)
neprodukčné — parkové (okrasné) trávniky

Trávniky

z hľadiska účelu a intenzity na údržbu sa delia na:

a) jemné parkové trávniky (kobercové),
b) základné parkové (sadové) trávniky,
c) prírodné parkové trávniky alebo parkové lúky.

Jemné parkové trávniky (kobercové) sú nízke, zdobia partery, námestia, kúpeľné kolonády, výstavištia, okolie význaných budov a pamätníkov a dopĺňajú kvetinové záhony. Používajú sa všade tam, kde ide o tzv. reprezentačnú zeleň a kvalitné trávnaté ihriská. Častým kosením až 20 razy i viac ročne sa udržiavajú na výške 40—70 mm. Majú veľké nároky na kvalitu založenia, vlahu a stredné požiadavky na výživu. Zakladajú sa výlučne z miešaniek nízkych druhov tráv. Po niekoľkých rokoch sa musia obyčajne obnovovať.

Základné parkové (sadové) trávniky tvoria rozsiahlejšie plochy v parkoch, a záhradách, medzi obytnými budovami, v poľnohospodárskych a priemyselných závodoch. Kosením 10—15 razy ročne sa majú udržiavať na výške 100 mm. V máji a júni sa musí kosiť každých 10 dní, v lete po 14 dňoch. Kvalita týchto trávnikov je rozličná podľa miestnych pomerov. Ak sa často kosia, prihnojujú a valcujú sú hustejšie, lepšie odolávajú nepriaznivým podmienkam a v niektorých prípadoch môžu nahradiť aj kobercový trávnik. Zakladajú sa tiež z nízkych druhov tráv.

Prírodné parkové trávniky alebo parkové lúky sú predstaviteľmi už extenzívnych trávnikov. Zakladajú sa vo veľkých prírodné krajinárskych úpravách ako lúčny porast a môžu mať aj hospodársky význam. Parková lúka je príkladom prirodzeného lúčneho spoločenstva, kde sa esteticky uplatňujú aj rozličné lúčne kvetiny. Kosia sa 2—3 razy do roka.

Trávniky sa môžu zakladať výsevom alebo mačinovaním. Najvhodnejšie obdobie na založenie trávnika výsevom je na jar v apríli až máji a potom od polovice augusta do konca septembra, keď sú najlepšie vlahové pomery a vhodná teplota. Medzi týmito termínmi možno vysievať osivo len vo vlhkejších oblastiach, alebo tam, kde je možnosť zalievania.

Založenie trávnikov výsevom

V sadovníckej praxi je zaužívaný výsevok pre zakladanie intenzívnych trávnikov 200—250 kg na 1 ha, môže byť však nižší. Jemné semená najlepšie z hĺbky 5 mm, veľké semená z hĺbky 10— 20 mm. Vhodnejší je preto oddelený výsev. Osivo sa musí na výsevnú plochu rozdeliť rovnomerne. Pre lepšiu rovnomernosť osevu sa odporúča rozdeliť celú plochu na menšie časti a podobne si rozvážiť aj plánované množstvo osiva. Vyšší výsevok je odôvodnený vo výnimočných prípadoch, napr. pri úpravách výstavíšť, na svahoch, v nepriaznivých pomeroch a ak je osivo staršie. Naproti tomu sa výsevok znižuje v dobrých pestovateľských podmienkach, pri výseve sejačkami, ak je dobrá klíčivosť osiva a pod. Semeno sa zapracováva do pôdy rozličným spôsobom podlá potreby hĺbky rozmiestnenia v pôde, ktorá sa riadi približne ich veľkosťou. Na malých plochách sa najčastejšie zapracovávajú hrabľami, vo veľkom bránením. Používajú sa ľahké brány a bráni sa dvakrát krížové. Semeno sa môže tiež zapracovať do pôdy profilovanými valcami (mriežkovými, klincovými), ktoré súčasne pôdu spevnia. Tiež sa odporúča rozdeliť miešanku na dve časti. Najskôr sa vysejú väčšie semená, ktoré sa zapracujú do zeme do hĺbky 20 mm, a až potom sa vyseje miešanka jemných tráv a ďatelinovín, ktorá sa len zatlačí do pôdy valcom. Povrch pôdy sa spevní valcovaním hladkým železným alebo dreveným valcom. Drevený ručný valec je ľahšie ovládateľný, najmä vo zvlnenom teréne a medzi rozptýlenými drevinami. Prudkejšie svahy a malé plochy sa spevnia lopatou alebo ubíjadlom z fošny. Semeno vyklíči za 2—4 týždne; klíčiace osivo a mladý trávnik nemajú preschnúť. Pri zalievaní sa musí dbať na to, aby sa semená nevyplavili.

Založenie trávnikov mačinovaním

Mačinovaním sa zakladá trávnik len tam, kde chceme rýchlo získať trávnatú plochu (napr. pri opravách trávnikov, na výstavištiach, na svahoch, pri budovaní trávnatých ihrísk a pod.). Velkou výhodou je to, že predpestované trávne koberce môžeme ukladať v priebehu celého vegetačného obdobia a krátko po založení môžeme na ne vstúpiť. Nevýhodou je väčšia prácnosť a náklady. Mačinové koberce (pláty, vrstvy) získame z najmenej jednoročného pokoseného hustého nezaburineného trávnika. Mačiny sa režú ručne rýľom tak, že vznikajú obdĺžnikové pláty s rozmermi 0,25—0,30 x 0,40—0,50 m a tie sa odlupujú lopatou. Hrúbka mačiny je do 50 mm. Pri doprave sa dávajú mačiny trávou k sebe. Mačiny kladieme tesne vedľa seba na dobre spracovanú a urovnanú pôdu ako pre výsev, ale viac spevnenú, aby priečne špáry neboli proti sebe. Na svahoch sa mačiny kladú odspodku. Na prudkom svahu sa prichytávajú asi 0,20 m dlhými kolíčkami, ktoré sa ponechávajú v mačinách. Predpestovaný trávny koberec sa na upravenú plochu len položí, výdatne zavlaží, prípadne po kratšom časovom odstupe ľahším valcom pritlačí. Plochu určenú na zatrávnenie týmto spôsobom vopred urovnať a zapracovať do pôdy základné priemyselné hnojivá cca 60—80 kg N, 40— 50 kg P a 90—100 kg K na 1 ha.

Ošetrovanie trávnikov

Kvalita a estetická hodnota okrasných trávnikov je u nás doteraz nízka a nezodpovedá ich významu v sústave zelene. Najintenzívnejšie ošetrovanie vyžadujú kobercové a ihriskové trávniky. Pri ošetrovaní trávnikov možno v maximálnej miere používať mechanizáciu. Ide predovšetkým o kosenie, zavlažovanie, hnojenie, odburiňovanie, prevzdušňovanie, čistenie, vyhrabávanie a valcovanie.

Odburiňovanie trávnikov

Zaburineniu trávnikov možno predísť správnou agrotechnikou pri založení i po ňom. V intenzívnych trávnikoch je burina celkom nežiadúca. Prípadný výskyt burín treba včas likvidovať, dokiaľ sa príliš nerozšíril. Jednoročné buriny možno vyničiť ešte pred osiatim plôch trávou povrchovým spracovaním pôdy alebo chemicky. Inak ustúpia pri skorom kosení trávnika.

Trváce širokolisté buriny sa na malých plochách odburiňujú ručne vypichovaním na väčších plochách mechanicky vertikálnym prerezávaním mačiny (vertikutácia) a hlavne chemicky. Použitie herbicídov v obytnom prostredí je viazané príslušnými bezpečnostnými a zdravotnými predpismi, druhom zaburinenia, vývinovým a rastovým štádiom burín a poveternostnými vplyvmi. Vyžaduje vysoko odborný a zdbpovedný prístup. Chemizmus pôdy možno ovplyvňovať aj hnojením. Prílišné vápnenie vedie obyčajne k väčšiemu zaburineniu.

Mach rastie najmä na chudobných a kyslých pôdach a na pritienených stanovištiach. Niekde nie je na závadu. Ak je potrebné ho odstrániť, kombinujú sa mechanické spôsoby (vyhrabávanie, bránenie, prerezávanie) s hnojením, vápnením, prípadne so špeciálnymi herbicídmi. Hlavné je zmeniť ekologické podmienky stanovišťa.

Kosenie trávnikov

Častým kosením trávnika sa zabráni trávam vytvoriť plodné steblá a naopak sa podporí odnožovanie a tvorba krátkych sterilných stebiel, ktoré prispievajú k tomu, aby bol trávnik jemný, hustý a sviežo zelený. Kedy a ako často kosiť závisí od druhu trávnika a jeho zaradenia do intenzitných tried. Mladý trávnik sa prvýkrát kosí v čase, keď dorástol do výšky 100 mm. Najlepšie je kosiť rotačnou kosačkou s kosákovým ústrojenstvom, ktoré má vysoké otáčky a nepoškodzuje mladé rastliny. Kosiť sa má tak, že odstránime jednu tretinu listovej plochy, potom necháme trávu po vyrásť a znova kosíme o jednu tretinu, až sa postupne dostaneme na výšku strniska 30—40 mm. Jedine tak podporíme rozvoj jemných tráv, ako je napr. lipnica lúčna a kostrava červená. Kosačky sa vyberajú vždy takej konštrukcie, aby zodpovedali požiadavkám a typu ošetrovaného trávnika a boli primerané k veľkosti plochy. V podstate sa používajú stroje so žacou lištou alebo s rotačným žacím ústrojenstvom. Lištové kosačky sú vhodné pre sadové lúky, rotačné pre intenzívne udržiavané trávniky.

Valcovanie trávnikov zaraďujeme podľa potreby daného stanišťa. Bránením na jar železnými valcami ťažkými 100 kg sa spevní pôda zdvihnutá zmrazom, odstránia sa tak zároveň mierne nerovnosti povrchu a podporí kapilárna vzlínavosť v nakyprených pôdach. Účinné je len vtedy, ak je pôda mierne vlhká, nie mokrá. Cennejšie trávniky, najmä na ľahších pôdach sa občas prebránia ľahšími valcami po kosbe i v priebehu roka. Prirodzeným zdrojom znečisťovania trávnikov je spadnuté lístie zo stromov, suché konáre, zvyšky trávnika po kosbe a pod. Znečisťovanie človekom (papiere, predmety z plastov, kamene a pod.) trvá prakticky počas celého roka.

Čistenie trávnikov sa robí buď podľa akútnej potreby alebo podľa zaradenia príslušnej trávnatej plochy do niektorej intenzitnej údržbovej triedy. Pre nedostatok vhodných mechanizmov prevažuje väčšinou ručný zber odpadkov a na jar ručné hrabanie železnými hrabľami. V jeseni vyhrabú jeme z trávnikov lístie drevenými hrabľami len tam, kde sa utvorí jeho súvislá vrstva. Hrabanka sa odvezie na kompost, alebo sa použije ako zimná prikrývka alebo nástielka mís a koreňových kŕčikov chúlostivejších rastlín. Čistenie plôch od tvrdých predmetov je osobitne potrebné tam, kde používame rotačné kosačky. Na čistenie sú vyvinuté zhŕňače, vysávače a sfukoväče.

Zber pokosenej trávy ako súvisí s očistením trávnikov a niekedy sa tieto pracovné operácie prelínajú. Ak sa kosí vyššia tráva potom je zber potrebný. Ak sa kosí tráva často sú prírastky malé, pokosené drobné lístky zapadnú medzi mačinu a tam zotlejú. Pokosené plochy sa teda nemusia hrabať. Po určitom čase sa však prejaví „zaplstnatenie“ trávnej mačiny, ktoré sa musí riešiť jeho vertikálnym prerezávaním. Špeciálne zberače trávy sú buď kefové alebo vákuové. Pri niektorých typoch kosačiek je priamo namontovaný zásobník na zber pokosenej trávy. Inak sa zberá po pokosení súvislej plochy. Sušenie sena je v sadovníckych úpravách nežiadúce.

Obnova (regenerácia) trávnikov

Pod pojmom obnova — regenerácia trávnikov sa rozumia všetky opatrenia, ktoré presahujú bežnú údržbu a ich účelom je povrzbudiť trávy k novému zdravému rastu a potlačiť buriny. Regenerácia za použitia vhodných strojov je lacnejšia než nové založenie trávnikov.

Základným predpokladom regenerácie je ich hĺbkové prevzdušnenie a zlepšenie zásoby živín v pôde, čím sa umožní dokonalý rozvoj koreňovej sústavy.

Vertikálne prerezávanie alebo (vertikutácia) je mechanická operácia, pri ktorej so sústavou vertikálne (kolmo na povrch pôdy) rotujúcich nožov sa prerezáva povrchová vrstva trávnej mačiny (obr. 105). Stroje na vertikálny rez — vertikutátory odstraňujú splstnatenie trávnej mačiny, poškodzujú širokolisté buriny a obmedzujú ich vzrastnosť. Na pôdnom povrchu vytvárajú ideálne pomery pre príjem vody a priemyselných hnojív. Príliš hlboké prerezávanie spôsobuje vyschýnanie trávnika, príliš plytké neprináša žiadúci výsledok. Prerezávacie ústrojenstvo musí byť nastavené tak, aby nože vnikali do pôdy približne do hĺbky 5 mm. Ak je splstnatená vrstva hrubšia než 25 mm, musí sa po vertikutácii vyhrabať a nakoniec rozhodiť a zapracovať kompost, piesok a pod. Ak je starší trávnik riedky, avšak nezaburinený a ak má koreňová sústava dobré podmienky, možno ho zlepšiť jednoduchým prisiatím trávnym semenom. Povrch sa nakyprí železnými hrabľami alebo bránením, prihnojí kompostom v dávke 50—100 m3 na 1 ha, priseje sa a po zasiati sa semeno zahrabne alebo zabráni a povrch pôdy uvalcuje. Na vertikutáciu nadväzuje prihnojenie a vápnenie (ak je treba), prípadne i polievanie. Ak je to potrebné, možno vertikutáciu doplniť aplikáciou vhodných herbicídov. Najvhodnejšie obdobie pre vertikutáciu je skoro na jar alebo v neskorom lete. Táto pracovná operácia nahrádza prácne ručné vyhrabá'vanie trávnikov železnými hrabľami.

Prevzdušňovanie trávnikov alebo aerifikácia je mechanická operácia, pri ktorej sa prepichuje pôda do hĺbky asi 80 mm. Táto pracovná operácia sa odporúča pri športových trávnikoch a v obytnom prostredí, ktoré sú zaťažované pešou chôdzou a častými jazdami kosačiek. Trávniky sa prevzdušňujú ročne, a to na jar a skoro v jeseni. Prevzdušňovanie umožňuje lepšie prenikanie vody a hnojív ku koreňom, trávy majú možnosť hlbšieho zakorenenia, zvyšuje sa ich odnožovanie a trávniky hustnú. Na aerifikáciu môže nadväzovať zlepšovanie trávnikov rozmetaním piesku alebo kompostu, či úrodnej ornice. Princíp prevzdušňovacích mechanizmov je v podstate trojaký:

— stroje, ktoré pôdu prepilkujú (podobne ako ježky),
— stroje, ktoré pôdu prerežú oceľovými žabkami (komôrková aerifikácia),
— stroje, ktoré dutými prepichovačmi vykroja valčeky pôdy.

Rovnomerné rozhádzanie piesku alebo kompostu či úrodnej ornice v tenkej vrstve po trávnikovej ploche kladne ovplyvňuje kvalitu trávnika. Piesok robí povrch pôdy pórovitéjší. Pôda potom lepšie prijíma vodu a vzduch, urýchľuje sa mineralizácia organických splstnatených zvyškov a súčasne regeneruje trávu a mačinu. Veľmi škaredé, príliš zaburinené a zanedbané trávniky, hlavne na menších plochách sa musí v jeseni zaorať pluhom či rotavátorom alebo zarýľovať. Výhodné je vopred chemicky zničiť starú mačinu. Na jar sa trávnik, znova založí. Pôda sa musí vopred zásobiť živinami.

Náhrady za trávniky

Trávnik nemožno s úspechom všade pestovať a tiež nie je potrebné všade ho zakladať. Kvalitný trávnik sa nevypestuje na zlých pôdach v tieni alebo na úpale. Tiež plochy neprístupné pre mechanizáciu (príliš malé a vyvýšené pozemky, prudšie svahy a pod.) sa radšej vysádzajú rastlinami, ktoré vytvárajú súvislý pokryv pôdy. Z pracovných dôvodov majú pre tento účel najväčší význam nenáročné a životné druhy drevín. Až do. zapojenia sa musia všetky rastliny odburiňovať. Výber rastlín závisí jednak od životných podmienok a veľkosti plochy, jednak od celkovej úpravy partie.

Hnojenie a prihnojovanie

Správne hojenie je pre vypestovanie bezburinových, hustých a čistých trávnikov nevyhnutné. Nedostatočným, prípadne nijakým hnojením sa trávy oslabujú, porasty rednú a na ich miesta nastupujú trávnikové buriny predovšetkým zo skupiny dvojklíčnolistových (púpava lekárska, sedmokráska obyčajná, skorocely, štiavce, rumančeky a pod.), ktoré nemajú také vysoké nároky na pôdu alebo hlboko korene. Pre rast tráv a dobré vlastnosti trávnika je rozhodujúci dostatok dusíka v pôde. Trávniky potrebujú fosfor najmä v mladosti pre bohatú tvorbu koreňov. Jeho nadmerné dávky podporujú nežiadúci rozvoj ďatelinovín. Hnojí sa ním hlavne do zásoby. Draslík je v trávnikovej mačine veľmi pohyblivý, zvyšuje odolnosť proti suchu, vymŕzaniu a chorobám. Vápnik v uhličitanovej forme ovplyvňuje pH pôdy. Väčšine trávnikových mačín vyhovuje mierne kyslá až neutrálna pôdna reakcia (pH 5,5—6,5). Ak sa často kosia, vyžadujú prihnojovanie a vyššie dávky dusíkatých hnojív.

Zavlažovanie sadovníckych úprav

Ak chceme udržať sviežu zeleň trávnikov i v suchých oblastiach a v lete, musíme ich podlá potreby zavlažovať. Je to účelné najmä pri ihriskových, reprezentačných a rekreačných trávnikoch. Ďatelinoviny sú proti suchu odolnejšie než väčšina tráv. V trvalé zamokrenej pôde sa však hodnotné trávy neudržia a začnú prevládať ostrice, sitiny, skripiny, paperník a ďalšie „kyslé trávy“. Zavlažovať sa má pravidelne, jemne, ale výdatne, aby sa prevlhčila celá koreňová sústava tráv. Ak sa má udržať biologická aktivita trávnika počas celej vegetačnej sezóny, je potrebné, aby v období od apríla do októbra dostal minimálne 370 mm vodných zrážok v dávkach viac-menej rovnomerne rozložených (pri ihriskových trávnikoch 600 mm).

Zavlažovanie hadicou a rozličnými kruhovými postrekovačmi, ako aj povrchový rozvod vody nie je vo verejnej zeleni uspokojivým riešením. Vhodejší je stabilný poloautomatický systém samovysúvacích postrekovačov. Pre pravidelné plochy ihrísk sa osvedčili pásové zavlažovače.

Používame dusíkaté hnojivá, ktoré sú fyziologicky kyslé. Intenzívne trávniky by mali dostať na 1 ha ročnú dávku asi 160 kg N, 40 kg P, 80 kg K, extenzívne trávniky zhruba polovičnú dávku. Prihnojenie dusíkatými hnojivami je potrebné rozdeliť na dva až tri razy a hnojiť v období intenzívneho rastu tráv (máj—jún, august—september). Plné hnojenie (NPK) sa odporúča v septembri na podporenie rastu koreňovej sústavy v dávke 200—400 kg na 1 ha. V období vegetačného pokoja za 3—5 rokov sa trávniky môžu hnojiť kompostom v dávke 30—100 m3 na 1 ha. Komposty sa po rozhadzovaní musia zabrániť. V jeseni je vhodné tiež hnojenie kainitom — a inými pomaly pôsobiacimi hnojivami. Trávniky je potrebné hnojiť individuálne so znalosťou stanovištných podmienok a na základe pôdneho rozboru. Pri plošnom prihnojovaní priemyselnými hnojivami je dôležité ich rovnomerné rozdelenie. Lepšie než ručné rozhadzovanie vyhovujú rozličné rozhadzovače

Ochrana rastlín

Cieľavedomá ochrana sa môže riešiť len ako komplex opatrení a zákrokov, z ktorých každý má svoj určitý význam a pôsobenie. Najväčší technický a ekonomický efekt sa môže dosiahnuť vhodnou kombináciou rozličných účinných a výhodných spôsobov ochrany. Pod agrotechnickými spôsobmi ochrany rastlín rozumieme súhrn všetkých pestovateľských opatrení, ktoré majú vytvárať vhodné podmienky pre úspešný rast a vývoj plodín. Medzi dôležité agrotechnické opatrenia patrí:

1. osevný postup,
2. príprava pôdy,
3. hnojenie a prihnoj ovanie,
4. výber kultivarov, úprava osiva,
5. voľba vhodného agrotechnického termínu,
6. kultivačné práce a ničenie burín,
7. zber a uskladňovanie.

Základné pojmy v ochrane rastlín

CHOROBA je každá väčšia alebo menšia odchýlka živého organizmu od normálneho stavu. Ak odchýlku zapríčiňujú vonkajšie vplyvy, hovoríme o poruche. V rastlinnej výrobe považujeme za chorú rastlinu, ktorej životné pochody sú tak narušené, že rastlina nedáva očakávaný úžitok, pokiaľ ide o výšku úrody a o jej akosť. Pri vzniku choroby súhrnne pôsobia tri činitele: náchylnosť rastliny, škodlivý činiteľ a vonkajšie podmienky. Keď chýba niektorý z týchto činiteľov, choroba neprepukne.

NÁCHYLNOSŤ rastliny na chorobu alebo na poškodenie je vlastnosť, pre ktorú rastlina ľahšie podlieha pôsobeniu škodlivých činiteľov než iné rastliny za rovnakých podmienok. Náchylnosť rastliny zvyšujú nepriaznivé podmienky, ktoré rastlinu oslabujú.

ŠKODLIVÝ ČINITEĽ je jednak pôvodca choroby (patogén), ktorý rastlinu infikuje, žije na jej úkor, prípadne vylučuje do jej pletív látky, ktoré narušujú pletivá rastlín, jednak živočíšny škodca, ktorý sa živí rastlinnými šťavami alebo pletivami. V širšom zmysle za škodlivého činiteľa považujeme aj pôdne a klimatické vplyvy, ktoré rastlinu poškodzujú (nevhodná výživa, krúpy, mráz atď.). Vonkajšie podmienky majú prvoradý význam pre odolnosť alebo náchylnosť rastlín na chorobu alebo poškodenie. Dobrá výživa, dostatok svetla a primeraná vlhkosť podporujú odolnosť rastliny.

ŠKODCA je každý živočích, ktorý rastlinu poškodzuje, a tým viac alebo menej zhoršuje jej zdravotný stav, prípadne úžitkovú hodnotu.

NÁKAZA je súbor javov, ktoré vznikajú v organizme preniknutím a rozmnožením patogénnych mikroorganizmov.

Slovom PESTICÍDY označujeme jednoduché alebo zložité chemické látky, ktoré za určitých podmienok ničia škodlivé činitele, ale nepoškodzujú ošetrovanú rastlinu. Podľa škodlivých činiteľov, pre ktoré sú určené, rozdeľujeme pesticídy na:

1. insekticídy (proti hmyzu),

Podľa toho, na ktoré vývinové štádiá hmyzu účinkujú, rozdeľujeme ich na prípravky, ktoré ničia:

a) vajíčka - ovicídy,
b) larvy - larvicídy,
c) dospelý hmyz - imagocídy

2. zoocídy - prípravky proti ostatným skupinám živočíšnych škodcov:

a)   akaricídy - proti roztočom,
b)   nematocídy - proti háďatkám,
c)   moluskocídy - proti mäkkýšom,
d)   limacídy - proti slimákom,
d)   rodenticídy - proti hlodavcom,

3. fungicidy - proti hubám (hubovitým chorobám),
4. herbicídy - proti burinám,
5. špeciálne prípravky.

Ochrana proti chorobám

CHOROBA je každá väčšia alebo menšia odchýlka živého organizmu od normálneho stavu. Na boj proti chorobám sa používajú chemické prípravky - fungicídy.

Choroba vzniká:

1. Pôsobením neživých činiteľov, spravidla fyziologickými zmenami v rastline, napr. zmenou intenzity dýchania a látkovej premeny pri viróznych rastlinách, zmenou pri rastlinách poškodených nepriaznivými vplyvmi počasia, pôdy, exhalátmi a pesticídmi, ktoré súhrnne nazývame fyziologické poruchy.
2. Pôsobením pôvodcov, ktorí majú vlastnú fyziológiu (enzymatické systémy, vlastnú látkovú premenu, menia normálny priebeh životných procesov, narúšajú súlad v procesoch látkovej premeny hostiteľskej rastliny).

FUNGICÍDY sú chemické prípravky, ktoré sa používajú na zamedzenie vývoja alebo na ničenie cudzopasných húb. Väčšinou sa používajú preventívne. Fungicidy účinkujú tak, že rozrušujú podhubie (mycélium) parazitických húb alebo zabraňujú vyklíčeniu ich výtrusov. Podľa účinnej látky fungicídy rozdeľujeme na:

1. anorganické — a) meďnaté, b) sírnaté, c) ortutnaté;
2. organické
3. systémové
4. antibiotiká

Pod označením „systémový fungicíd“ rozumieme organickú zlúčeninu, ktorá sa v rastline premiestňuje a pôsobí vnútri rastlinných pletív. Tým priamo alebo nepriamo chráni rastlinu pred patogénmi. Väčšina týchto prípravkov nielen chráni rastlinu pred infekciou, ale pôsobí aj chemoterapeuticky, čiže lieči rastlinu. Tieto látky sú účinné iba vtedy, keď ich rastlina môže prijať a premiestňovať tak, aby sa dostali do celého rastlinného organizmu.

Ochrana proti škodcom

Škodca je každý živočích, ktorý rastlinu poškodzuje, a tým viac alebo menej zhoršuje jej zdravotný stav, prípadne úžitkovú hodnotu.

Poškodenie rastlín živočíšnymi škodcami má rozličný charakter. Závisí od bionómie škodcu (či žije vo vnútri tela hostiteľa, alebo mimo neho) a často je pre jednotlivé druhy charakteristické. Príznaky poškodení môžeme zhrnúť do troch skupín.

Požerky na listoch:

1 — dierkovanie (perforácia),
2 — skeletovanie,
3 — okienkovanie,
4 — bočné výkusy,
5 — chodbičkovité míny,
6 — plošné míny

1. Požerky sú poškodenia rastlín spôsobené hryzacími ústnymi orgánmi škodcov. Poškodenia môžu byť na listoch, stonkách, koreňoch a rozmnožovacích orgánoch.

2. Deformácie (znetvoreniny) sú poškodenia rastlín spôsobené vpichmi ústnych orgánov škodcov, ktorí do pletív rastlín vylučujú dráždivé sliny a toxické látky, ktoré vyvolávajú uvedené zmeny (cicavý hmyz). Medzi deformácie počítame skučeravenie a zvinovanie listov, listové nesúmernosti, zmnoženie výhonkov, rakovinové nádory, novotvary a pod.

3. Zmenu farby rastlinných orgánov spôsobujú podobné činitele ako deformácie. Medzi zmeny farby rastlinných orgánov počítame žltnutie, hnednutie, červenáme, vybielenie a pod.

Boj proti burinám

Proti burinám možno bojovať mechanicky (fyzikáolne) alebo chemicky (na tento účel sa používajú tzv. herbicídy).

HERBICÍDY sú chemické prípravky na ničenie nežiadúcej vegetácie. Herbicíd (z latinského herba – rastlina a gréckeho cidó – ničím) je chemická látka používaná na ničenie buriny. Herbicíd patrí medzi pesticídy (látky ničiace organizmy). Väčšinou sa vstrebávajú cez listy a rozvádzajú sa do stopiek a koreňov. Zasiahnuté buriny zastavujú svoj rast a vývin.

Podľa účinku sa herbicídy rozdeľujú na:

1. selektívne (výberové), ktoré pri vhodnom použití ničia buriny, pričom nepoškodia rastliny,
2. neselektívne (totálne), ktoré ničia všetky rastliny.

Podľa spôsobu, akým na rastlinu účinkujú, sa delia herbicídy na:

1. dotykové (kontaktné), ktoré ničia len zasiahnuté časti rastliny;
2. systémové (translokačné), ktoré sa rozvádzajú po celom tele rastliny, t. j. do tých častí, ktoré neboli priamo zasiahnuté;
3. sterilizujúce pôdu, t. j. pôsobiace proti všetkým rastlinám, ktoré sa na ošetrenej pôde nachádzajú.

Podľa termínu, kedy sa herbicídy používajú, rozoznávame ošetrenie:

a) pred zasiatím rastliny,
b) po zasiatí, ale pred vzídením rastliny (preemergentné).

Opakovanie – záverečný prehľad učiva

Pri nesprávnom zaobchádzaní s chemickými látkami v poľnohospodárstve vzrastá nebezpečenstvo ohrozenia zdravia ľudí, prípadne zvierat. Ohrozeniu možno predchádzať dodržiavaním aplikačných termínov, ochranných lehôt, používaním len povolených prípravkov, dodržiavaním správnej koncentrácie a ostatných zásad správnej aplikácie.