Tematický plán a učivo predmetu - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov

Ovocinárstvo je špeciálne výrobné odvetvie v rámci záhradníckej výroby, ktoré zabezpečuje výrobu ovocinárskeho sadiva a ovocia. Vlastné ovocie (jablká, hrušky, marhule, slivky, višne, jahody a pod.) sa pestuje v ovocných sadoch. Sadenice ovocných rastlín produkujú ovocné škôlky. Ovocné škôlky sú miesta (firmy, podniky), kde sa rozmnožujú a pestujú ovocné rastliny. Ovocnou rastlinou z hľadiska typu rastliny môže byť strom (jabloň, orech a pod.), ker (ríbezľa, egreš), poloker (malina, černica) alebo bylina (jahoda). Čítaj ďalej ...

Zeleninárstvo je špeciálne výrobné odvetvie v rámci záhradníckej výroby, ktoré má za úlohu vypestovať dostatok zeleniny v čo najširšiom sortimente a rovnomerne ňou zásobovať trh. Zelenina sa pestuje v skleníkoch (najčastejšie ako rýchlená zelenina), vo foliovníkoch, pareniskách alebo v poľných podmienkach (na poli). V jarnom období záhradnícke podniky realizujú aj predpestovanie priesad zelenín (sadeníc). Súčasťou zeleninárstva je aj zeleninárske semenárstvo (za účelom produkcie semien - osiva). Čítaj ďalej ...

Klimatológia je veda, ktorá sa zaoberá podnebnými podmienkami rozličných oblastí. Vysvetľuje zvláštnosti týchto miest a skúma všetky deje, ktoré majú vplyv na vytváranie klímy. Klíma všetkých územných celkov sa nazýva makroklímou.

1. troposféra – pre nás najvýznamnejšia časť, ktorá siaha na póloch do výšky približne 8 km, v miernych zemepisných šírkach do 10 km a v trópoch až do 18 km. Nachádza sa v nej až 80 % hmotnosti atmosféry a takmer všetka vodná para. Prebiehajú v nej všetky deje, ktoré vytvárajú počasie. Teplota v nej s výškou klesá v priemere o 0,7°C každých 100 metrov.

2. stratosféra – siaha približne do výšky 50 km. V stratosfére sa nachádza ozón, ktorý je pre náš život nevyhnutný, lebo zachytáva ultrafialové žiarenie zo Slnka.

3. mezosféra – približne do výšky 80 km. Teplota v nej prudko klesá až do mínus 100°C. Môžeme v nej pozorovať striebristé oblaky zložené s kryštálikov ľadu.

4. termosféra – siaha až do výšky približne 800 km. Teplota v nej oproti mezosfére s výškou prudko rastie. Vzniká v nej polárna žiara a v nej môžeme pozorovať meteority. Taktiež sa v nej pohybujú umelé družice Zeme.

5. exosféra – je to najvyššia a najredšia vrstva atmosféry. Nachádza sa v nej prevažne hélium a vodík, atmosférický tlak v nej postupne klesá až na nulu. Atmosféra tu plynule prechádza do medziplanetárneho priestoru.

Zdroje znečistenia sú veľmi rôznorodé, početné a môžeme ich deliť podľa  rôznych kritérií. Napríklad podľa pôvodu sa delia na prirodzené  a antropogénne (spôsobené ľudskou činnosťou). Zaujímavosťou je, že  prevažná časť znečisťovania atmosféry pochádza z prirodzených zdrojov. Sopečné erupcie, vetrom naviaty prach, spŕšky morskej soli a emisie prchavých organických zlúčenín z rastlín sú príkladmi prírodných zdrojov emisií. Ľudskou činnosťou sa však dostávajú do ovzdušia látky, ktoré sú oveľa  agresívnejšie a môžu vážne narušiť biologické procesy.

V miestach, kde sú izobarické plochy vyklenuté nahor, vzniká tlaková výš – anticyklóna. Je to oblasť s vyšším tlakom vzduchu. Tlak vzduchu smerom k jej stredu stúpa. Je znázornená aspoň jednou uzavretou izobarou. Na severnej pologuli prúdi vzduch špirálovite okolo stredu výše v smere otáčania hodinových ručičiek, stredom výše zostupuje dole, stráca vlhkosť a pri zemi prúdi z jej stredu do všetkých strán k jej okraju (divergenica).

Pri týchto zostupných prúdoch sa vzduch bez výmeny tepla s okolím (adiabaticky) otepľuje a vysušuje. Anticyklóny sú oblasti rozpadu atmosférických frontov, vznikajú medzi jednotlivými cyklónami a postupujú do nižších zemepisných šírok. Zostupné pohyby vzduchu spôsobujú, že obvykle v oblasti tlakovej výše prevláda málo oblačné počasie so slabým vetrom alebo bezvetrím a bez zrážok.

Tlakové výše obvykle pokrývajú väčšie územie než tlakové níže a pohybujú sa pomalšie. Najčastejšie ostávajú bez pohybu 2–3 dni, ale niekedy aj viac ako 10 dní. Extrémna hodnota môže byť 1050 hPa. Stred tlakovej výše je na našich mapách označený písmenom V, nemecky, anglicky H.

Na severnej pologuli z nej prúdi vzduch v smere hodinových ručičiek. Vzduch v oblasti vysokého tlaku vzduchu klasá smerom na zem. Pri anticyklóne je jasno, slnečno, bez zrážok, vysoké teploty v lete, silné mrazy v zime.

Najväčším prirodzeným zdrojom svetla je Slnko. Slnečné svetlo k nám prichádza z veľkej vzdialenosti, približne 150 000 000 km. Po tejto dlhej ceste vstúpi do atmosféry našej Zeme a potom dopadá na jej povrch. Túto vzdialenosť prejde približne za 8 min. Slnko je hviezda, ktorá tvorí stred našej heliocentrickej sústavy. Predstavuje obrovský reaktor, ktorý sa ako celok skladá zo 74 % vodíka, 23 % hélia a 3 % tvoria ostatné prvky. Jeho zdrojom energie je termonukleárna reakcia pri veľmi vysokej teplote, kedy sa mení vodík na hélium. Teplota na jeho povrchu dosahuje  približne  6000  stupňov  Kelvina. Z dlhodobého  hľadiska  predstavuje  prakticky nevyčerpateľný  zdroj  energie.

1. Priame slnečné žiarenie (insolácia)

Žiarenie, ktoré prichádza k zemskému povrchu priamo od Slnka. Prílev energie tohto žiarenia vyjadrujeme intenzitou priameho slnečného žiarenia „I“, t.j. množstvom energie žiarenia, ktoré dopadá za jednotku času (1 minútu) na jednotku plochy (m2), kolmú k slnečným lúčom. Jednotkou je W.m2

2. Rozptýlené (difúzne) slnečné žiarenie

Priame slnečné žiarenie sa prechodom cez atmosféru okrem pohlcovania rozptyľuje a zároveň zoslabuje na molekulách plynov, časticiach prachu i dymu a pod. Približne 25% energie z celkového prúdu sa mení na rozptýlené (difúzne) žiarenie.

Rozptýlené žiarenie prichádza k zemskému povrchu od celej oblohy, jeho prúd preto meriame na horizontálnu plochu a nie na plochu kolmú na slnečné žiarenie. Množstvo rozptýleného svetla vyjadreného v W.m2 vodorovnej plochy za minútu definujeme ako intenzitu rozptýleného žiarenia. V priebehu dňa sa mení, zväčšovaním výšky Slnka predpoludním vzrastá, popoludní klesá. Okrem toho sa mení v závislosti od oblačnosti, znečistenia atmosféry, snehovej pokrývky, atď. Za bezoblačných dní sú hodnoty rozptýleného žiarenia malé, oblačnosť zväčšuje jeho hodnotu 3 až 4- krát. K rozptylu (difúzií) dochádza na molekulách a atómoch plynov vo vzduchu (molekulárny rozptyl) a na väčších kvapalných a pevných časticiach (rozptyl aerosolový).

3. Celkové (globálne) slnečné žiarenie

Celkové slnečné žiarenie (priame + rozptýlené), ktoré dopadá na zemský povrch, sa nazýva globálne žiarenie. Pod intenzitou globálneho žiarenia rozumieme prúd energie celkového žiarenia dopadajúceho za 1 minútu na 1 m² horizontálnej plochy. Vyjadrujeme ho podobne vo W.m²

4. Odrazené slnečné žiarenie (albedo)

Celkové žiarenie, ktoré dopadá na zemský povrch sa čiastočne od neho odráža, z väčšej časti je pohlcované tenkou hornou vrstvou pôdy a vody a mení sa na teplo. Pomer množstva odrazeného žiarenia z celkového dopadajúceho žiarenia, ktoré dopadá na daný povrch sa nazýva albedo „A“.

Hodnota odrazeného žiarenia závisí od charakteru odrážajúceho povrchu, od jeho farby a vlhkosti, druhu a hustoty porastu a pod.

-    svetlomilné, ktoré vyžadujú priame slnečné osvetlenie,

-    rastliny so strednými nárokmi na svetlo (väčšina rastlín) vyžadujúce rozptýlené svetlo,

-    tieňomilné rastliny znášajúce aj hlbší tieň.

 

Množstvo svetla v našich klimatických podmienkach závisí od ročného obdobia. Väčšine rastlín treba neskoro na jar a v lete znižovať intenzitu svetla tienením. Využíva sa pohyblivé mechanické tienenie rôznymi typmi tienidiel (latkové, trsťové, látkové). Moderné skleníky sú vybavené tienidlami z plastových tkanín, ktoré sú natiahnuté vnútri skleníka. Môžu sa naťahovať automaticky pomocou fotobunky. V lete možno kvetiny trvalé tieniť pomocou náterov na skle (Amarit). Citlivé kultúry sa na záhonoch zatieňujú mechanicky.

 

V zimných mesiacoch rastliny trpia nedostatkom svetla. Väčšina druhov prekonáva vegetačný pokoj. Mladým rastlinám náročnejších druhov môžeme doplniť množstvo svetla priosvetľovaním zdrojmi s vysokou intenzitou (príkon 100 - 150 W.m²) pomocou výbojok alebo žiariviek. Intenzita svetla ovplyvňuje aj rast rastlín. Dobre osvetlené rastliny sú nízke a silné, málo osvetlené sa vyťahujú a majú riedke pletivá. Tento jav - etiolizáciu - využívame pri skorom rýchlení rastlín (napr. cibuľovín), aby sa dosiahol vyšší vzrast.

 

Dôležité jé aj zloženie svetelného spektra. Pre fotosyntézu je dôležitá červená časť spektra, ktorú zachytáva chlorofyl.

 

Dĺžka svetelného dňa podmieňuje fotoperlodizmus - závislosť tvorby kvetov od pomeru dĺžky svetla a tmy. Kvetiny rozdeľujeme na:

 

- krátkodenné, ktoré rastú v období dlhých dní a kvety tvoria po určitom období krátkych dní (u kvetín napr. jesenné trvalky);

- dlhodenné, ktoré rastú v období krátkych dní a kvitnú v období dlhých dní (u kvetín napr. letničky),

- neutrálne druhy nereagujúce na dĺžku osvetlenia (u kvetín napr. Cyclamen).

- pri dlhodenných rastlinách 12 - 14 hodín,

- pri krátkodenných rastlinách 10— 12 hodín, a počet svetelných periód, t. j. počet dní so zodpovedajúcou dĺžkou dňa. Okrem toho sa sleduje indukčné obdobie, t. j. obdobie od začiatku fotoperiodicky účinnej dĺžky dňa do rozkvitania. Napr. chryzantémy majú krátky deň do vyfarbenia pukov. Reakčné obdobie trvá 9—14 týždňov v závislosti od kultivaru.

Teplota pôdy.

Premenlivá intenzita dopadajúceho slnečného žiarenia vyvoláva vo vrchných vrstvách pôdy neustále zmeny teploty. Veľkosť týchto zmien je podmienená mnohými ďalšími činiteľmi, z ktorých sa najviac uplatňuje tepelná kapacita pôdy a jej tepelná vodivosť.

Obidve tieto veličiny závisia predovšetkým od obsahu vody v pôde a pôdneho vzduchu, štruktúry a stupňa nakyprenia pôdy. Zásadný vplyv na okamžitú teplotu pôdy má rastlinná pokrývka, snehová pokrývka, nastielané materiály, orientácia svahov na rozličné svetové strany a pod.

Najväčšie denné rozdiely pri teplote pôdy (amplitúdu) pozorujeme za jasných dní v letnom období a na južných a juhozápadných svahoch. Vysoký a hustý porast, oblačnosť a snehová pokrývka tlmí rozdiely medzi denným maximom a minimom teploty vo všetkých hĺbkach pôdy.

Tiež nočný priebeh teploty pôdy vo väčších hĺbkach podlieha podobným zákonitostiam. Denné rozdiely zanikajú približne v hĺbke 1 m, ročná amplitúda až v hĺbke 20 m. Teplotu pôdy meriame ortuťovým skleným teplomerom, pre meteorologické účely pod nízkym udržiavaným trávnikom na volnej nezatienenej ploche o 7., 14. a 21. h stredného miestneho času v medzinárodne dohodnutých hĺbkach pôdy: 20, 50, 100, 200, 500 a 1 000 milimetrov.

Na meranie teploty horných vrstiev pôdy sa používajú pôdne teplomery – lomené. Zhotovujú sa pre rôzne hĺbky (medzinárodne sú stanovené hĺbky na meranie teploty pôdy 10 cm, 20 cm, 50 cm a 100 cm).

Možnosti ovplyvňovania teploty pôdy. Ovplyvnenie teploty pôdy zalievaním, zafarbením povrchu, prikrývaním sklom i nastielaním rozličnými materiálmi sa v záhradníckych prevádzkach využíva už mnoho rokov. Úplne nové možnosti vyplynuli z využitia polyetylénových fólií s rozdielnou priepustnosťou pre slnečné žiarenie.

1. V styku s pôdou i rastlinami sa prenáša priamo vedením.

2. Prehriaty vzduch v prízemnej vrstve má menšiu hustotu, a preto stúpa hore a na jeho miesto zostupuje chladnejší okolitý vzduch.

3. Významne sa uplatňuje nepretržité šírenie tepla prostredníctvom dlhovlnného žiarenia medzi zemským povrchom a atmosférou.

4. Značné množstvo tepla sa prenáša vyparovaním vody z povrchu vodnej hladiny, pôdy i rastlinstva.

12. Počasie a podnebie: meteorologické stanice, podnebie Európy a SR

Počasie je aktuálny stav atmosféry na určitom mieste. Počasie sa neustále mení.

Meteorológia je veda, ktorá sa zaoberá skúmaním počasia.

Podnebie – klíma je dlhodobý stav ovzdušia na konkrétnom mieste.

Základné vlastnosti počasia a podnebia sú:

• teplota ovzdušia,
  
• oblačnosť,
  
• množstvo a skupenstvo zrážok,
  
• pravidelné vetry.
  

Podľa vzdialenosti danej oblasti od rovníka sa mení aj teplota ovzdušia na Zemi. Poznáme tri základné podnebné - klimatické pásma:

• teplé pásmo (tropické),
  
• mierne pásmo,
  
• studené pásmo (polárne).
  

Klimatologické stanice na Slovensku sú uvedené na www stránke SHMÚ.

Na podnebie v Európe vplýva viac činiteľov:

poloha podľa zemepisnej šírky, vzdialenosť od oceána, teplý  Severoatlantický oceánsky prúd, prevládajúce západné vetry, rozloženie  horských pásiem a ich smer voči prevládajúcim vetrom a nadmorská výška.

V závislosti od zemepisnej šírky rozlišujeme:

• Studené podnebné pásmo – najsevernejšie časti európskej pevniny a  arktické ostrovy, dlhé mrazivé zimy, krátke studené letá, málo zrážok  (len v podobe snehu)

• Subtropické podnebné pásmo - oblasti na juhu pri Stredozemnom mori, teplé a suché letá, daždivé zimy

• Mierne pásmo – väčšina územia, veľký vplyv majú prevládajúce západné vetry a vzdialenosť od Atlantického oceána,

podľa vzdialenosti rozlišujeme:

- Oceánska oblasť – Britské ostrovy, západná Európa a západné  pobrežie Škandinávskeho polostrova, dostatok zrážok po celý rok, mierne  teploty v lete i zime

- Prechodná oblasť – východná časť severnej, stredná, jihovýchodní a  časť východnej Európy, prevládajúci vplyv oceánu, letá teplé s väčším množstvom zrážok, v zime klesajú teploty pod 0 stupňov

- Pevninová oblasť – najvýchodnejšia Európa, letá teplé až horúce a suché, zimy mrazivé so snehovými zrážkami - najsuchšia oblasť - nížina  pri Kaspickom mori - na podnebie vplývajú hlavne islandská tlaková níž,  azorská tlaková výš a teplý golfský prúd.

Fenolóigia je to veda, ktorá sleduje:

• životné prejavy organizmov v závislosti od poveternostných podmienok a ročných období,

• dlhodobé zmeny prejavov a trendy ich vývoja v súvislosti so zmenou klímy.

PÔDNE ČINITELE

14. Pojem pôdy a jej vznik

Pôda je spolu s klimatickými a poveternostnými činiteľmi významnou zložkou životného prostredia rastlín. Rastliny v nej upevňujú svoje korene a odoberajú z nej vodu a živiny.

Pôda je najvrchnejšia časť zemského povrchu, ktorá je biologicky činná.

Pôdy vznikajú z hornín zložitými a dlhodobými pôdotvornými procesmi a za spolupôsobenia organizmov sa stávajú živým prírodným telesom.

Pôda je základným výrobným prostriedkom v poľnohospodárskej výrobe. Používaním pôdy sa jej úrodnosť nemusí vyčerpávať, naopak správnou agrotechnikou, hnojením, výberom a zaradením pestovaných plodín môžeme zlepšovať vlastnosti pôdy a zvyšovať jej úrodnosť.

               

Zemská kôra - základné chemické zloženie

V zemskej kôre sú zastúpené niektoré chemické prvky v tomto pomere: kyslík 49 %, kremík 26 %, hliník 7,5 %, železo 4,2 %, vápnik 3,2 %, sodík 2,4 %, horčík 2,3 %, draslík 2,3 %, vodík 1 %. titan 0,61 %, ďalej je zastúpený uhlík, síra. fosfor a mangán.

Z chemického zloženia zemskej kôry vyplýva aj jej nerastné zloženie.

Najrozšírenejšími nerastami sú v nej hlinitokremičitany a oxidy rozličných kovov, ktoré predstavujú asi 9/10 horninotvorných látok. Ďalej sa vyskytujú v zemskej kôre karbonáty vápnika a horčíka, oxidy a hydroxidy železa a chemicky viazaná kryštalická voda.

Zloženie zemskej kôry (chemickými prvkami):

1 — kyslík (O) 49 %, 2 —kremík (Si) 26 %, 3 — hliník (Al) 7,5 %, 4 —železo (Fe) 4,2 %,

5 — vápnik (Ca) 3,2 %, 6 — sodík (Na) 2,4 %, 7 — horčík (Mg) 2,3 %, 8 — draslík (K) 2,3 %,

9 — vodík (H) 1 %, 10 — ostatné prvky 2,1 %

15. Pôdotvorné činitele: zemská kôra, nerasty, horniny, zvetrávanie nerastov a hornín

Horniny

Za horninu obyčajne považujeme zmes niekoľko nerastov. Príkladom môže byť žula, ktorá sa skladá z kremeňa, živcov, sľúd a ďalších nerastov. Podľa spôsobu vzniku rozdeľujeme všetky horniny na:

1. vyvreté;

2. usadené;

3. premenené.

K vyvretým hlbinným horninám patrí: žula, syenit, diorit a gabro. K vyvretým rozliatym horninám patria: porfýr, diabas, melafýr, andezit, čadič a i.

Zvetrávanie

Zvetrávaním žuly vznikajú chudobnejšie, veľmi piesočnaté pôdy. Zvetrávaním syenitov a dioritov vznikajú neutrálne úrodné hlinité až ílovitohlinité pôdy. Z vyvretých rozliatych hornín vznikajú piesočnaté a hlinité, menej úrodné pôdy. Z mechanických usadenín (kamenné sutiny a štrk, piesok, pieskovec, droba, íl, hlina a spraš) vznikajú väčšinou úrodné pôdy väčších rovinatých území. Premenené horniny bývajú zložené z lístkovitých, šupinovitých a iných nerastov. Patrí k nim rula, svor, chlorotické bridlice a i. Pôdy z nich vzniknuté sú hlinitopiesočnaté s dostatkom draslíka, ale chudobné na vápnik.

Zvetrávanie nerastov a hornín

Zvetrávaním sa rozumie súbor zložitých premien hornín a nerastov pôsobením rozličných fyzikálnych, chemických a biologických síl.

Fyzikálne zvetrávanie spôsobuje rozpad pôvodne súdržných hornín na úlomky rozličnej veľkosti. Spôsobujú ho predovšetkým prudké zmeny teploty a účinky vody. Dlhodobo pôsobiacimi a opakovanými zmenami teplôt (v lete a vo dne sa horniny ohrievajú a zväčšujú svoj objem, v zime a v noci sa ochladzujú a zmenšujú objem) sa opakovane menia objemy hornín, a tým vznikajú v horninách trhliny. Do štrbín y horninách vniká voda, v zime v nich mrzne a zväčšuje svoj objem. Tým vyvoláva veľký tlak, ktorý roztrhá aj veľké bloky hornín. Zrážková voda potom odnáša tieto zvetrané časti hornín.

Chemické zvetrávanie predstavuje súbor chemických dejov, ktorými vznikajú látkové premeny, a tým aj rozklad horninotvorných nerastov. Činiteľmi chemického zvetrávania sú voda, kyseliny a kyslík. Voda rozpúšťa niektoré nerasty. Kyseliny vyvolávajú chemický rozklad väčšiny nerastov. Najviac sa uplatňuje kyselina uhličitá, ktorá spôsobuje premenu ortoklasu na ílové nerasty. Na chemickom zvetrávaní sa zúčastňuje aj kyselina sírová, chlorovodíková a ďalšie. Kyslík pôsobí na oxidáciu nerastov.

Biologické zvetrávanie spôsobujú rozličné organizmy od baktérií, podhubie lišajníkov preniká do jemných puklín, v ktorých vyvoláva tlak a vylučuje oxid uhličitý.

16. Pôdne typy

Kultúrne pôdy

Kultivačná činnosť človeka sa skladá z agrotechnických a melioračných opatrení, ktoré vedú k zvyšovaniu pôdnej úrodnosti a ktoré priaznivo ovplyvňujú pôdotvorný proces. Pôdy, ktoré prešli dlhoročnou kultiváciou, označujeme ako kultúrne pôdy. Kultúrne pôdy rozdeľujeme na pôdy orné, lúčne a záhradnícke.

Záhradnícke pôdy sú poľnohospodárske pôdy, na ktorých sa dlhší čas intenzívne záhradnícky hospodárilo (hnojí sa na nich častejšie a všetkými dávkami hnojív, zavlažuje sa, pôda sa častejšie a starostlivejšie mechanicky ošetruje atd.). Podľa typu kultúr, pre ktoré sa záhradnícke pôdy najlepšie hodia a ktoré sa na nich najviac pestujú, môžeme tieto pôdy označiť ako zeleninárske, ovocinárske alebo kvetinárske.

Hlavné pôdne typy strednej  Európy a Slovenska

17. Zloženie pôdy: pôda ako prírodný útvar, pôdny profil, zrnitosť pôdy

ZLOŽENIE PÔDY

Pôdna hmota sa skladá z látok patriacich do rozličného skupenstva. Tieto látky sa označujú ako fáza. V pôde je fáza tuhá, kvapalná a plynná. Tuhú fázu tvoria látky minerálneho a organického pôvodu. Minerálny podiel sa skladá z rozdrobených, zmenených alebo aj nezmenených úlomkov a častí. Organický podiel tvoria najmä zvyšky odumretých tiel rastlín a živočíchov. K organickému podielu patria však aj organizmy žijúce v pôde. Táto zložka je hlavným činiteľom pôdnej úrodnosti. Kvapalná fáza je zastúpená pôdnou vodou. Plynná fáza sa v pôde vyskytuje v podobe pôdneho vzduchu.

Pôda ako prírodný útvar.

Pôda je tvárlivý a stále sa meniaci a vyvíjajúci prírodný útvar. Okrem minerálnych zložiek obsahuje veľké množstvo živých rastlinných a živočíšnych organizmov, ktoré sa podieľajú na premenách organických látok na humus.

Pôdny profil.

Orná pôda má na profile ornicu, ktorú predstavuje povrchová kyprejšia vrstva s vyšším obsahom organických látok a tmavším sfarbením. Hĺbka ornice nie je vo všetkých pôdach rovnaká, pohybuje sa od 0,20 do 0,50 m. Podorničie je veľmi uľahnutá horná vrstva spodiny. Vzniká silným splavovaním koloidov z ornice a utužovaním pri orbe. Spodina je veľmi chudobná na organické látky, obyčajne je svetlejšie sfarbená než ornica, je veľmi uľahnutá a vyznačuje sa len nepatrnou biologickou činnosťou. Pre rastliny je dôležitá jej schopnosť prepúšťať vodu.

Obr. Pôdny profil

Zrnitosť pôdy

Pôdne častice môžeme podľa veľkosti roztriediť do niekoľko skupín alebo kategórií. Zrnitosťou pôdy sa rozumie vzájomný pomer zastúpenia jednotlivých kategórií zŕn v pôdnej hmote. Vyjadruje sa percentuálnym obsahom veľkostných skupín zŕn vo vzorke zeminy. Dve základné veľkostné skupiny sa triedia na site s okami o priemere 2 mm, častice s priemerom väčším než 2 mm — drvina — a častice s priemerom pod 2 mm — jemnozem.

Medzi drvinou sú kamienky, štrk a pod. Nadmerný obsah drviny znižuje úrodnosť pôdy.

Jemnozem sa triedi na 4 veľkostné skupiny: 1. — íl s priemerom zŕn pod 0,01 mm, 2. — prach s priemerom zŕn 0,01—0,05 mm, 3. — práškovitý piesok s priemerom zŕn 0,05—0,10 mm, 4. — piesok s priemerom zŕn 0,10—2 mm.

ílovité čiastočky zastupujú najjemnejšiu kategóriu. Vznikli chemickým zvetrávaním nerastov, predovšetkým živcov. Íl zvyšuje súdržnosť pôdy a znižuje jej priepustnosť. Nedostatok ílovitých častíc rovnako ako ich nadbytok je v pôde nežiadúci. Prachové častice sú drobné zrnká, ktoré majú vzhľad jemnej múčky. Pôdam dodávajú hrudkovitosť a súdržnosť. Práškovitý piesok je v pôde menej zastúpený.

Zrná piesku sú minerálnym zvyškom, ktorý zostáva po zvetrávaní hrubozrnnejších hornín bohatých na kremeň. Priemerná prímes piesku znižuje súdržnosť pôdy a zvyšuje jej priepustnosť pre vodu a vzduch. Zrnitosť pôdy sa zisťuje mechanickým rozborom vzoriek zeminy. Jednotlivé kategórie jemnozeme sa väčšinou triedia pipetovacou metódou, ktorá je založená na rozličnej rýchlosti usadzovania pôdnych častíc, rozptýlených v stĺpci vody.

Obr. Rôzne druhy pôdy

18. Pôdne druhy, pôdna voda, pôdny vzduch

Pôdne druhy

Pôdy sa delia na základe zrnitosti na pôdne druhy. Pôdny druh vyjadruje povahu pôdy danú jej zložením z jednotlivých zŕn rozličných veľkostných skupín.

V praxi sa však rozlišujú 3 základné druhy pôd, a to pôdy ľahké, stredné a ťažké.

K ľahkým pôdam patria piesočnaté a hlinité pôdy, k stredným pôdam pôdy piesočnatohlinité a hlinité a k ťažkým pôdam pôdy ílovitohlinité, ílovité a íly.

Ľahké pôdy majú v prevahe hrubšie zrná, nedostatok koloidov a mnoho hrubých pórov. Zle zadržujú vodu, rastliny v nich často trpia suchom. Obsahujú hodne vzduchu a organické zvyšky sa v nich rýchle rozkladajú, takže obsahujú málo humusu. Daria sa v nich zemiaky, raž, cibuľoviny a pri častom zalievaní aj skorá zelenina. Ľahko sa spracovávajú za sucha aj za vlhká.

Ťažké pôdy obsahujú prevažne najjemnejšie ílovité častice. Majú nadbytok koloidov a málo pórov. Málo prepúšťajú vodu, sú málo vzdušné a majú nízku biologickú činnosť. Vyznačujú sa veľkou súdržnosťou a priľnavosťou, ktoré sú príčinou ich obťažného spracovania. Za sucha tvrdnú, pukajú a na ich povrchu sa tvorí prísušok, za mokra sa lepia. Ťažké pôdy sa pre záhradnícke plodiny nehodia.

Stredné pôdy sa vyznačujú primeraným množstvom jemnejších i hrubších častíc. Vlastnosťami tvoria prechod medzi ľahkými a ťažkými pôdami. Je v nich správny pomer vody a vzduchu, dobre pútajú živiny. Vyhovujú aj najnáročnejším plodinám, ako je cukrová repa, jačmeň, lucerna a všetky záhradnícke kultúry.

Pôdna voda

Hlavným zdrojom pôdnej vody sú atmosferické zrážky. Pôdnu vodu delíme na základné kategórie podľa veľkosti a typu sily, ktorá ju ovláda. Rozoznávame vodu: 1. adsorpčnú, 2. kapilárnu, 3. gravitačnú.

1. Adsorpčná voda je tvorená a) kryštalizačnou a konštitučnou vodou, ktorá je priamo súčasťou pevných látok, b) vodou pevne pútanou povrchmi pôdnych častíc, ktorá je v pôde pohyblivá len v plynnom skupenstve a je pre rastliny ne využiteľná.

2. Kapilárna voda sa vyskytuje v kapilárnych póroch (menších než 0,2 mm), je ovládaná kapilárnymi silami a môže sa pohybovať aj proti smeru pôsobenia zemskej príťažlivosti. Má najväčší význam pre zásobovanie rastlín vodou.

3. Gravitačná voda sa pohybuje pôsobením príťažlivosti nekapilárnymi pórmi (väčšími než 0,2 mm) od povrchu do hĺbky. Z gravitačnej vody, ktorá pri presakovaní pôdou narazí na nepriepustnú vrstvu, sa vytvára podzemná voda. Buď sa hromadí a vytvára hladinu podzemnej vody, alebo odteká po sklonenej nepriepustnej vrstve a vytvára podzemný prúd vody.

Voda v pôde je dôležitým činiteľom pri zvetrávaní, rozpúšťaní a dopravuje živiny z pôdy do rastliny. Všetka voda prítomná v pôde však nie je pre rastliny prijateľná. Podľa jej prístupnosti sa rozlišuje voda fyziologicky užitočná a fyziologicky neužitočná. Vodu fyziologicky užitočnú odčerpávajú korene rastlín.

Obr. Voda v pôde (adsorpčná, kapilárna a gravitačná)

Užitočná môže byť aj podzemná voda, ak jej hladina leží v primeranej hĺbke. Ľahko prístupná je aj voda gravitačná, ktorá však rýchle preniká do hĺbky. Fyziologicky neužitočnú vodu púta pôdna hmota väčšími silami, než je nasávacia sila koreňov rastlín. Patria sem všetky formy viazanej vody.

Pôdny vzduch.

Pôdny vzduch vypĺňa v pôde všetky medzipriestory, ak v nich nie je voda. Preto so zvyšujúcim sa obsahom vody v pôde klesá obsah vzduchu a naopak. Vzduch v pôde je potrebný na dýchanie koreňov rastlín i mikroorganizmov a na rozklad minerálnych a organických látok. Pôdny vzduch obsahuje menej kyslíka, ktorého nedostatok môže vyvolať priebeh škodlivých redukčných procesov v pôde. Obsahuje desaťkrát viac oxidu uhličitého v porovnaní s obsahom v atmosférickom vzduchu. Oxid uhličitý rozpustený vo vode je účinným rozpúšťadlom živín. Unikaním z pôdy obohacuje mikroklímu porastov, čo rastliny využívajú na zvýšenie fotosyntézy. Pôdny vzduch často obsahuje aj plyny, ktoré sa uvoľňujú pri rozklade organických látok, napr. vodík, sírovodík, a ktoré v pôde pôsobia škodlivo. V pôde má neustále dochádzať k výmene vzduchu za čerstvý atmosferický vzduch, aby sa znižoval obsah oxidu uhličitého a škodlivých plynov a aby sa zvyšoval obsah kyslíka.

19. Vlastnosti pôdy: fyzikálne vlastnosti pôdy

VLASTNOSTI PÔDY

V pôde prebiehajú neustále rozličné fyzikálne, chemické a biologické procesy a javy, ktorých vplyvom dochádza k stálym zmenám pôdnych vlastností, ktoré majú veľký vplyv na úrodnosť.

Fyzikálne vlastnosti pôdy.

Merná hmotnosť (Mz) je hmotnosť zeminy bez pórov vyjadrená v g. cm³.

Objemová hmotnosť (O) je hmotnosť zeminy v prirodzenom stave (i s pórmi) vyjadrená v cm³.

Objemová hmotnosť redukovaná (Or) je hmotnosť 1 cm3 zeminy po vysušení pri 105 °C vyjadrená v gramoch. Určuje sa na výpočet pórovitosti pôdy.

Pórovitosť (P) je celkový objem pórov v pôde vyjadrený v objemových percentách. Závisí od zrnitosti a štruktúry pôdy a od spôsobu uloženia pôdnych častíc.

Momentálna vlhkosť je množstvo vody nachádzajúcej sa v pôde v čase odberu vzorky.

Momentálna vzdušnosť je obsah vzduchu v pôde pri odbere vzorky.

Vodná kapacita (nasávacia schopnosť) je schopnosť pôdy prijímať a zadržiavať vodu.

Vzdušná kapacita je daná rozdielom medzi pórovitosťou pôdy a ab solútnou vodnou kapacitou.

Priepustnosť pre vodu predstavuje schopnosť pôdy prepúšťať vodu z povrchu do spodných vrstiev.

Vzlínavosťou sa rozumie pohyb vody v pôde odspodu nahor. Čím menšie sú póry, tým väčšia je výška vzlínania a menšia rýchlosť.

Farba pôdy závisí od minerálneho zloženia pôdy, obsahu humusu a pôdotvorných procesov, ktorých je priamym ukazovateľom. Intenzita sfarbenia závisí aj do vlhkosti.

Tepelná kapacita je schopnosť pôdy prijímať a zadržiavať teplo. Ťažšie a vlhkejšie pôdy sa zahrievajú pomalšie a pomalšie sa aj ochla dzujú.

Súdržnosť (kohézia) je sila, ktorá drží pôdne častice pohromade. Čím väčšia je styčná plocha jednotlivých častíc, tým väčšia je ich súdržnosť. Humus v ílovitých pôdach zmenšuje súdržnosť, kým v piesočnatých pôdach ju zväčšuje.

Priľnavosť (adhézia) je sila, ktorá pôsobí priľnievaním pôdy na predmetoch (náradie, kolesá traktora). Čím ťažšia a vlhkejšia je pôda, tým väčšia je jej priľnavosť.

Hutnosť (konzistencia) je celkový stav pôdy, podmienený a vyjadrený stupňom súdržnosti, priľnavosti a odporu proti deformácii pri určitej vlhkosti. Pri spracovaní pôdy sa hutnosť prejavuje odporom proti vnikaniu náradia do pôdy, ktorý sa zisťuje dynamometrom.

Hutnosť je dôležitým ukazovateľom na určenie času začiatku jednotlivých prác a spôsobu spracovania pôdy, najmä na jar.

20. Chemické vlastnosti pôdy

Chemické zloženie pôdy závisí predovšetkým od materskej horniny,  z ktorej pôda vznikla, od procesov prebiehajúcich v pôde a od činnosti  človeka. Pôda obsahuje najviac kyslíka (asi 50 %) a kremíka (asi 25 %),  z ostatných prvkov je to najmä hliník (íl), železo, vápnik (vápenec,  sadrovec), sodík, draslík, horčík, vodík, titán, v menšom množstve  uhlík, chlór, fosfor, síra a mangán. Pôda je pre život človeka zdrojom  nevyhnutných biogénnych prvkov, ktoré sa vyskytujú vo veľmi malých  množstvách. Organický podiel pôdy (okrem živých organizmov) je v podobe  humusu.

Chemické zloženie pôdy závisí od minerálneho podielu, ktorý vznikol zvetrávaním hornín. Jednotlivé prvky sú v pôde zastúpené takto: 0 - 49 %, Si — 26 %, A1 — 7 %, Fe — 4 %. Ca — 3 %, Na — 2,4 %, K — 2,3 %, P — 0,08 %. Tieto chemické prvky sú v pôde vo forme rozličných zlúčenín, najčastejšie vo forme kremičitanov, uhličitanov, síranov, fosforečnanov, chloridov a pod.

Dôležitou zložkou pôdy je organický podiel. Jeho rozkladom vznikajú organické zlúčeniny, ako sú jednoduché organické kyseliny a pri úplnom rozklade oxid uhličitý, voda a jednoduché organické zlúčeniny. V pôde je mnoho rozličných chemických látok, medzi ktorými dochádza k chemickým a fýzikálno-chemickým reakciám a zmenám. Tieto procesy súhrnne označujeme ako chemickú dynamiku pôdy. Najdôležitejšími účastníkmi týchto procesov sú pôdna voda, pôdny vzduch a koloidy.

Obr. Chemické zloženie pôdy

Voda pôsobí na pôdne zložky ako rozpúšťadlo a tiež pôsobí hydratačné a hydrolyticky. Pôdna voda s rozpustenými a disociovanými látkami tvorí pôdny roztok, ktorý obsahuje živiny potrebné pre rastliny vo forme katiónov a aniónov. Obsah vzduchu v pôde podmieňuje oxidačné a redukčné procesy v pôde. Pôdne koloidy vytvárajú v pôde sorpčný komplex. Medzi pevnou fázou pôdy a pôdnym roztokom prebiehajú výmenné reakcie, ktoré majú veľký význam pre sprístupňovanie živín pre rastliny a ktoré ovplyvňujú sorpciu jednotlivých živín a pôdnu reakciu.

Sorpciou pôdy sa rozumie schopnosť pôdy pútať niektoré látky z pôdneho roztoku. Túto schopnosť dodávajú pôde koloidné častice. Koloidy vytvárajú v pôde súbory zložené z koloidov ílu a z humínových kyselín. Tak vznikajú organicko-minerálne alebo humusovo-ílovité koloidy. Na humusovo-ílovité jadro koloidov sa pútajú ióny. Jadro s pútanými iónmi tvorí micelu. Koloidné micely sú miestom rozličných fyzikálno-chemických dejov a centrom pútacích síl, ktoré sú podstatou sorpcie. Zoskupené koloidné micely tvoria sorpčný komplex pôdy.

Reakcia pôdy. Pod pojmom reakcia pôdy sa rozumie koncentrácia vodíkových iónov v pôdnom roztoku. Závisí od povahy látok v pôdnom roztoku a v sorpčnom komplexe. Vyjadrením reakcie pôdy je koncentrácia vodíkových iónov v 1 1 vodného roztoku. Udáva sa v mg na 1 1. Neutrálna reakcia sa označuje pH 7. Zásaditá reakcia sa označuje pH 8, pH 9. Na označenie pôdnej reakcie sa používa stupnica. Reakcia pôdy sa určí kolorimetricky (farebným činidlom alebo reakčným papierikom), alebo elektrometricky (pH metrom), prípadne potenciometricky vo výluhu zeminy.

Stupnica pôdnej reakcie: - pod 4,5 silne kyslá; 4,6—5,5 kyslá; 5,6—6,5 slabo kyslá; 6,6—7,2 neutrálna; nad 7,2 alkalická.

21. Biologické vlastnosti pôdy

Obr. Dážďovky v pôde

Pôdne mikroorganizmy.

V pôde žije súbor rozličných organizmov (edafón), ktoré podlá veľkosti rozdeľujeme na makroorganizmy (makroedafón), ku ktorým rátame myši, hraboše, krty, červy, hmyz a jeho larvy, dážďovky atď., a mikroorganizmy (mikroedafón), ku ktorým patria baktérie, huby, aktinomycéty, riasy, prvoky a i. Najpočetnejšou a z hľadiska pôdnej úrodnosti najdôležitejšou skupinou pôdnych organizmov sú baktérie.

Podľa požiadaviek na vzdušný kyslík delíme baktérie na aeróbne (potrebujú k životu vzdušný kyslík) a anaeróbne (nepotrebujú vzdušný kyslík, zaobstarávajú si kyslík z rozkladaných látok). Podľa činnosti rozdeľujeme baktérie na baktérie rozkladajúce dusíkaté látky a na baktérie rozkladajúce bezdusíkaté látky.

K baktériám rozkladajúcim dusíkaté látky patria amonizačné baktérie, ktoré premieňajú organické dusíkaté látky na amoniak. Sú aeróbne. Ich činnosť sa nazýva amonizácia. Nitrifikačné baktérie sa delia na baktérie nitritačné, premieňajúce amoniak na kyselinu dusitú (nitritácia) a nitratačné, ktoré kyselinu dusitú okysličujú na kyselinu dusičnú (nitratácia). Baktérie denitrifikačné (anaerobné) redukujú kyselinu dusičnú a kyselinu dusitú na voľný dusík, ktorý uniká do ovzdušia.

Nitrogénne baktérie pútajú vzdušný kyslík, a tým sú rastlinám veľmi prospešné. Rozdeľujú sa na voľne žijúce v pôde (Azotobacter chroococcum) a na žijúce v symbióze s bôbovitými rastlinami (Bacteríum radicicola). Zelené rastliny odovzdávajú baktériám produkty fotosyntézy, baktérie po odumretí odovzdávajú rastlinám dusík. Tieto baktérie (nazývané hrčkotvorné, pretože žijú v drobných hrčkách na koreňoch bôbovitých rastlín) sú vždy prispôsobené určitému druhu bôbovitých rastlín. K baktériám rozkladajúcim bezdusíkaté látky patria napr. železité baktérie, ktoré okysličujú železnaté zlúčeniny na železité, sírne, okysličujúce sírovodík na síru a kyselinu sírovú a iné.

K mikroorganizmom žijúcim v pôde patria i aktinomycéty, huby a riasy.

Pôdne mikroorganizmy ovplyvňujú pôdnu úrodnosť. V nevyhovujúcom prostredí tieto mikroorganizmy odumierajú, prípadne sa rozmnožujú škodlivé mikroorganizmy. Tým sa znižuje úrodnosť pôdy a vzniká tzv. únava pôdy. Biologickú činnosť pôdy obnovujeme úpravou pôdnej reakcie, správnym striedaním plodín a hnojením maštaľnými hnojivami, ktorými dodávame do pôdy okrem živín a organickej hmoty aj väčšie množstvo užitočných mikroorganizmov.

22. Zmeny organickej hmoty v pôde, humus a jeho zvyšovanie v pôde, štruktúra pôdy

Zmeny organickej hmoty v pôde. Neživý podiel organickej hmoty v pôde tvoria zvyšky rastlín, odumreté organizmy pôdneho edafónu a zapracované organické hnojivá. Organická hmota v pôde podlieha neustálym zmenám. V aeróbnom prostredí pri primeranej teplote a vlhkosti dochádza k úplnému rozkladu až na minerálne látky, t. j. k mineralizácii. Naopak v anaeróbnom prostredí pri nadbytku vody nastáva nedokonalý, neúplný rozklad organických látok, t. j. rašelinenie a uhoFnatenie.

Mumifikácia je rozklad (tlenie, kvasenie, hnitie) i syntéza organických látok.

Tlenie je rozklad organických látok za prístupu vzduchu aeróbnymi baktériami postupne až na minerálne látky.

Kvasenie je rozklad bezdusíkatých organických látok pri obmedzenom prístupe vzduchu na kvasný produkt a oxid uhličitý.

Hnitie je rozklad dusíkatých látok pri nedostatočnom prístupe vzduchu pôsobením aeróbnych baktérií.

Humus a zvyšovanie humusu v pôde.

Humusom nazývame súbor organických látok v pôde v rozličnom stupni rozkladu a látkovej premeny.

Živný humus je časť organickej hmoty v pôde, ktorú baktérie ľahko rozkladajú a ktorá je pre ne živným prostredím. Rozkladom živného humusu sa pre rastliny uvoľňujú prístupné živiny. Trvalý humus je časť organických látok v pôde, ktorá dlho odoláva biologickému rozkladu a je trvalejšou zložkou pôdy. Tvorí ho vlastný humus a nehumifikovaná hmota. Humus zvyšuje sorpčnú schopnosť pôdy, najmä vlastný humus, ktorý s ílovitým podielom tvorí ílovito-humusový sorpčný komplex.

Činný humus má dobré tmelivé účinky a podporuje tvorbu drobnohrudkovitej štruktúry. Trvalý humus je zdrojom výživy rastlín, ktoré ročne z neho mineralizujú 1—2 %. Pôdy bohaté na humus môžeme intenzívnejšie hnojiť priemyselnými hnojivami a pritom nenastanú väčšie výkyvy pôdnej reakcie. Obsah humusu v pôde môžeme zvyšovať: — správnym striedaním plodín, — hnojením organickými hnojivami, — správnym hnojením priemyselnými hnojivami — a vytváraním priaznivých podmienok pre aeróbny a anaeróbny rozklad organických látok a pre syntézu rozkladných produktov na vlastný humus.

Rozdelenie pôd podľa obsahu humusu:

• pod 1 % slabo humózna;
  
• 1—2 % mierne humózna;
  
• 2—3 % stredne humózna;
  
• nad 3 % humózna pôda.
  

Štruktúra pôdy. Pôdna štruktúra je spôsob zoskupenia agregátov a ich vzájomný pomer a trvanlivosť. Z agronomického hľadiska sa pôdy delia na štruktúrne a neštruktúrne. Neštruktúrne pôdy majú častice buď voľné, alebo stmelené v súvislú zliatu hmotu. Ani jeden z týchto prípadov nie je pre pestovanie rastlín priaznivý.

Štruktúrne pôdy majú častice stmelené vo väčšie alebo menšie agregáty. Podľa pôvodu rozoznávame prirodzenú pôdnu štruktúru, ktorá je v doteraz nespracovaných pôdach, a umelú pôdnu štruktúru, ktorá je výsledkom spracovania pôdy.

Podľa veľkosti a tvaru agregátov rozoznávame pôdnu štruktúru časticovitú, hrudovitú a drobnohrudkovitú.

Časticová štruktúra má zrná veľké do 0,5 mm. Je to nepriaznivá štruktúra, pretože za sucha práši a za dlhšieho daždivého obdobia sa zlieva a tvorí pôdny prísušok, ktorý neprepúšťa vzduch ku koreňom rastlín a za nasledujúceho sucha puká hlbokými trhlinami. Táto štruktúra vzniká jesenným spracovaním pôdy za extrémneho sucha, alebo jarným prepracovaním pôdy.

Hrudovitá štruktúra pôdy obsahuje častice veľké nad 20 mm. Má veľa nekapilárnych pórov a málo kapilár. Dažďová voda v nej rýchle vsakuje a len nepatrne vzlína. Tvoria sa ťažko spracovateľné hrudy. Táto štruktúra je tiež nepriaznivá. Hrudovitá štruktúra vzniká spracovaním ťažkých pôd pri vysokej pôdnej vlhkosti.

Drobnohrudkovitá štruktúra je zložená z agregátov veľkých 1 až 20 mm. Je veľmi priaznivá, pretože je v nej ideálny pomer kapilárnych a nekapilárnych pórov, teda aj vody a vzduchu. Dažďová voda sa rozptyľuje do hrudiek, okolo hrudiek je vzduch. Medzi hrudkami sú aeróbne podmienky, čo priaznivo ovplyvňuje mineralizáciu organickej hmoty a sprístupnenie živín pre rastliny. Stálosť a trvanlivosť drobnohrudkovitej štruktúry závisí od správneho mechanického obrábania pôdy. Orať sa má v jeseni a nie za prílišného sucha alebo vlhká a na jar nespracovávať pôdu príliš jemne. Ďalej je potrebné dodávať do pôdy organickú hmotu, ktorá sa premieňa pôsobením pôdnych mikroorganizmov na humus. Do osevných postupov treba zaraďovať strukovinoobilné miešanky, správne hnojiť priemyselnými hnojivami (niektoré draselné hnojivá porušujú pôdne hrudky), odvodňovať zamokrené pôdy a dostatočne vápniť.

23. Záhradnícke pôdy

V okrasnom záhradníctve pestujeme mnoho druhov rastlín, ktoré pochádzajú z odlišných prírodných podmienok. V minulosti pre ne záhradníci pripravovali zmesi z rozličných zemín. Teraz z tradičných záhradníckych zemín používame kompostovú zeminu, pareniskovú zeminu, rašelinu a listovku. Často pestujeme rastliny v substrátoch, pri ktorých rozhodujú najmä ich fyzikálne vlastnosti (nasávacia schopnosť, priepustnosť, vzdušnosť). Chemickú reakciu a obsah živín upravujeme pridaním hnojív. Dôležité je, aby zeminy a substráty neobsahovali choroboplodné zárodky (huby, baktérie). Preto ich pred použitím dezinfikujeme dôkladným preparovaním alebo chemickými prípravkami.

24.-25. Záhradnícke zeminy

Kompostová zemina sa pripravuje z rozličných zvyškov rastlín, ornice, maštaľného hnoja a pomaly rozpustných priemyselných hnojív (mletý vápenec, rohové piliny, močovina). Tieto súčasti vrstvíme na seba tak, aby vápenaté hnojivá neprišli do styku s maštaľným hnojom (spôsobilo by to viazanie kyseliny fosforečnej na ťažko rozpustnú formu). Do kompostu nepatria choré rastliny, vykvitnutá burina alebo burina so semenami a rozličný odpad organického pôvodu, ktorý sa v komposte nerozloží.

Kompost vrstvíme tak, aby bol široký najviac 3 m, vysoký 1,5 m a ľubovoľne dlhý. Bočné steny majú byť šikmé (na priereze má mať kompost tvar lichobežníka), na vrchole vytvoríme misu so zvýšeným okrajom, aby pri prevlhčovaní tekutina nestekala a dobre vsakovala do kompostu. Kompost udržiavame bez burín, najmenej dvakrát do roka ho prekopávame a prehadzujeme (môžeme použiť špeciálne prehadzovače zemín alebo nakladače), podľa potreby prevlhčujeme, najlepšie močovkou alebo aspoň vodou. Pokiaľ je to možné, umiestime kompost do tieňa. Kompost zreje 3 roky. Pracujú v ňom aeróbne baktérie, preto ho kypríme a prehadzujeme, aby v ňom bol stále dostatok vzduchu pre oxidačné procesy.

Zrelý kompost je ťažká sivočierna zemina, v ktorej už nie sú viditeľné jej pôvodné zložky. Má mierne zásaditú reakciu a je bohatý na živiny. Kompost pridávame do zmesí zemín alebo ním hnojíme pole a záhony vonku i v skleníku.

Obr. Preosievanie (a premiešávanie) kompostu

Parenisková zemina sa vytvára z dobrej ornice a záparky. Každú jeseň ju vyvážame z pareniska na hromady, kde ju posypeme vápnom (CaO) a necháme premrznúť a zregenerovať. Môžeme ju tiež ošetriť alylalkoholom a zničiť v nej zárodky chorôb a burinové semená. Podobný účinok má aj dôkladné preparovanie. Na jar ju opäť navážame do založených parenísk, alebo ju používame na črepníkovanie kvetín. Parenisková zemina je kyprá, tmavá, živná, má neutrálnu reakciu, je vzdušná a humózna. Vhodná je pre väčšinu rastlín.

Listovka sa pripravuje z listov buka, javora, hrabú, brezy, lipy a ovocných stromov s výnimkou orechov. Nevhodné na prípravu listovky sú listy duba, gaštana konského, topoľa, vŕby, obsahujú hodne trieslovín, listy sa zle rozkladajú a na rastliny pôsobia nepriaznivo. Listovku pripravujeme tak, že lístie navezieme na hromadu, navrstvíme ho s ornicou, navlhčujeme a prehadzujeme. Listovka zreje 4—5 rokov. Čím dlhšie zreje, tým je jemnejšia. Hotová listovka je ľahká, mierne kyslá, vzdušná, chudobná na živiny. Používa sa v kvetinárstve na výsevy, ďalej pre cyklámeny, begónie, fikusy, paprade, bromélie a i. Mladá, trojročná listovka je hrubšia, sú v nej nezotleté kúsky listov, stopky a žilnatina. Je kyslejšia a má svoje uplatnenie v špeciálnych kultúrach.

Obr. Lístie je vhodné na skompostovanie

Obr. Vrchovisková rašelina

Rašelina je často používaná zemina, ktorá v poslednom čase nachádza stále širšie uplatnenie. Vzniká na vlhkých rašeliniskách z machu rašelinníka, páperníka, brusničia, kľukvy a pod. Dreviny bývajú na rašeliniskách zastúpené vŕbou a borovicou. Spodná časť rašelinníka vo vode odumiera a rozkladá sa, vrchná časť stále dorastá. Rašelinisko je staré desiatky rokov. Rašelina je vláknitá, hrdzavohnedá a veľmi ľahká zemina, má kyslú reakciu, málo živín a veľkú nasávaciu schopnosť. Môže byť hrubšia, vláknitá alebo jemná, to závisí od stupňa rozkladu. Jej humínové kyseliny pôsobia dráždivo na rast rastlín. Rašelinu používame všade tam, kde je potrebné udržať vlhkosť, ďalej v množiarňach, do zmesí zemín, na balenie rastlín na prepravu. V poslednom období nachádza široké uplatnenie v rašelinových a ílovito-rašelinových substrátoch. Tam, kde nemôžeme plne pokryť potrebu rašeliny, nahrádzame ju borkou. Borka je drvená a dezinfikovaná borová kôra. Používa sa ako pestovateľský substrát pre rastliny. Kultúry pestované v borke musíme často prihnojovať viaczložkovými hnojivami.

Obr. Ťažba rašeliny

Piesok je čistý kremeň, je sterilný, drží vlhkosť, neobsahuje živiny. Má priaznivé fyzikálne vlastnosti. Čistý riečny piesok nachádza uplatnenie v množiarňach na zakoreňovarííeodrezkov aj ako prídavok do zemín, ktoré robí ľahkými a priepustnejšími. Dáva sa na dno kvetináčov ako drenáž, ktorá zabezpečuje odtok prebytočnej vody.

Doplnkové substráty, ošetrovanie a miešanie zemín.

Obr. Drevné uhlie

Na špeciálne účely používame ďalej niektoré doplnkové substráty. Patria k nim drevené uhlie, korene sladiča, zo syntetických prímesí je to perlit, drvený polystyrén, molitan a keramzit.

Drevné uhlie má dezinfekčné účinky. Používa sa drvené na zasypávame výsevov. Pridávajú sa k nemu rastové stimulátory a tiež sa doň namáčajú bylinné odrezky skôr, než ich vpichujeme do množiarne. Pri výskyte plesní vo výsevoch zasypávame napadnuté miesta práškom z drevného uhlia.

Korene sladiča sa pridávajú rozsekané do zmesí pre epifytické rastliny (bromélie, orchidey). Majú za úlohu udržať substrát kyprý a vzdušný.

Obr. Rašelinník (+ rosnatka a tučnolist)

Rašelinník má veľkú nasávaciu schopnosť. Pridávame ho do zmesí pre epifytické rastliny a tiež ním obaľujeme ich koreňové baly alebo prikryjeme povrch kvetináča. Úlohou rašelinníka je udržiavať vlhkosť.

Perlit je syntetická hmota, upravená do rozlične veľkých guľôčok. Pre veľmi dobré tepelno-izolačné vlastnosti a ľahkosť sa pridáva do zmesí zemín.

Polystyrén je hmota ako perlit, rozdrvená do vločkovitého tvaru. Je sterilný, má dobré tepelno-izolačné vlastnosti. Používa sa v rozmnožovniach na zakoreňovanie klinčekových a chryzantémových odrezkov. Je omnoho ľahší než piesok, a tým uľahčuje prácu s prípravou rozmnožovacích záhonov.

Molitan je pórovitý syntetický materiál. Drobno rozstrihaný sa pridáva do epifytických zmesí, kde má za úlohu zachytávať živné roztoky pre rastliny.

Keramzit je vypaľovaná pórovitá keramická hmota. Používa sa najmä pri hydroponickom pestovaní rastlín.

Preto, že zaobstarávanie, ošetrovanie a príprava zemín sú prácne a nákladné, v modernej kvetinárskej veľkovýrobe sa používajú náhradné substráty, ako napr. na ľahkú zmes sa používa rašelinový substrát, ktorý sa pripravuje pridaním 3 kg mletého vápenca a 2—4 kg Herbasynu 6 do 1 m³ rašeliny. Pre rastliny s nárokmi na ťažkú zeminu sa používa ílovitorašelinový substrát. Výhodou týchto substrátov je ich pomerne ľahké zaobstarávanie a príprava a ďalej sterilita a bezburinovosť.

 Obr. Rôzne druhy kemramzitu

Zeminy ukladáme v čistom, pokiaľ možno zatienenom prostredí. Prehadzujeme ich, navlhčujeme, obohacujeme o živiny, upravujeme reakciu pridaním vápenatých hnojív, staráme sa o ich čistotu, odstraňujeme burinu, udržiavame úhľadný tvar hromád.

Pre mladé rastliny a niektoré citlivé kultúry zeminy dezinfikujeme, a to pôsobením pary teplej 90 °C počas pol hodiny. Na tento účel slúžia špeciálne preparovacie kolóny. V pareniskách a na hromadách môžeme dezinfikovať chemicky. Používame 2% roztok 40% formalínu, t. j. 0,5 1 formalínu na 10 1 vody na 1 m². Zeminu chemicky dezinfikujeme 2—3 týždne pred použitím. Chemické prípravky majú návod na použitie uvedený na obale.

26. Ochrana pôdy ako súčasť starostlivosti o životné prostredie

Poľnohospodárska pôda je nevyhnutná na zabezpečenie výživy obyvateľov. Aj nepoľnohospodárske plochy, ako lesy, parky a sadové úpravy v obciach a sídliskách majú veľký význam ako súčasť nášho životného prostredia. Aby sa nezhoršovala kvalita pôdy a nevznikal úbytok poľnohospodárskej pôdy z dôvodov výstavby bytov, závodov a komunikácií, vydali naše riadiace orgány Zákon o ochrane pôdneho fondu.

Príčiny znehodnocovania pôdy a ich odstránenie. Vlastnosti pôdy môže nesprávne narušovať nesprávne zaobchádzanie s pôdou. Medzi najčastejšie narušenie pôdy patrí nadmerné používanie priemyselných hnojív. Na dosiahnutie vysokých úrod sa hnojí veľkým množstvom dusičnanov, ktoré jednak prechádzajú do rastlinných produktov, kde pôsobia škodlivo, jednak sa hromadia v pôde, spôsobujú zasolenie pôdy, ktoré sa veľmi obťažne odstraňuje preplachovaním pôdy. Prebytok dusičnanov sa dostáva do pramenitých vôd. Takéto vody sú ľudskému, a najmä detskému organizmu škodlivé. Ďalšie znehodnocovanie pôd môže nastať eróziou na svahovitých terénoch, zrážkovou vodou a vetrom. Erózii možno zabrániť vysadzovaním svahov alebo vytváraním terás na svahoch.

Pôda sa znehodnocuje ťažobnou činnosťou (hnedé uhlie, rudy). Ťažobným podnikom je preto uložená rekultivácia ťažobných plôch. Tá sa vykonáva modeláciou terénu, rozhŕňaním háld a vysievaním a vysádzaním upravených plôch. Zakladajú sa trávniky, vysádzajú sa stromy a kry.

Pamätaj, že: pôda je veľmi zložitá sústava. Vznikala veľmi dlhý čas, jej jedinečná vlastnosť — úrodnosť — je podmienená rovnováhou chemických, fyzikálnych a biologických vlastností. Všetky tieto súčasti pôdy musíme dobre poznať. Musíme vždy správne využívať všetky poznatky o obrábaní pôdy, výžive rastlín, chemických a fyzikálnych dejoch v pôde, striedaní plodín, aby úrodnosť pôdy neklesala, ale aby sa udržiavala alebo aj zvyšovala. Nesmieme pripustiť úbytok alebo devastáciu poľnohospodárskej pôdy.

ÚPRAVA PROSTREDIA PRE RASTLINY

27. Sústava základného spracovania pôdy: podmietka, jej význam

Prirodzené prostredie pre život rastlín vytvára pôda. Ak chceme dosiahnuť, aby rastliny prinášali vysoké úrody, upravujeme im ich životné prostredie tak, aby v ňom mali čo najlepšie podmienky pre svoj rast a vývin. Jedným zo spôsobov tejto úpravy je spracovanie pôdy.

Spracovanie pôdy patrí medzi najstaršiu činnosť človeka. Predstavuje súbor na seba nadväzujúcich mechanických zásahov, ktorými sa vytvárajú optimálne podmienky pre rast a vývin pestovaných rastlín. Na spracovanie pôdy sa používa rozličné náradie a stroje, pričom prebiehajú niektoré z týchto základných operácií, prípadne ich kombinácie: 1. kyprenie a drobenie pôdy, 2. obracanie a premiešavanie pôdy, 3. urovnávanie pôdneho povrchu, 4. spevňovanie (utužovanie) pôdy.

Spracovaním pôdy sa upravuje najmä vzdušný i tepelný režim pôdy, čím sa zlepšuje jej fyzikálny stav, vytvárajú sa podmienky pre racionálnu výživu rastlín i biologickú činnosť v nej. Spracovaním sa do pôdy zapracovávajú organické i priemyselné hnojivá a pesticídy, zaorávajú sa rastliny na zelené hnojenie a pozberové zvyšky rastlín, ničia sa zárodky a škodcovia rastlín, pôda sa premiešava, prevzdušňuje, takže lepšie prijíma zrážkovú vodu a jej povrch sa urovnáva, čo umožňuje dobré využitie mechanizačných prostriedkov pri ďalších — najmä zberových prácach. Spracovanie pôdy rozdeľujeme na sústavu základného spracovania pôdy a sústavu predsejbovej prípravy pôdy.

SÚSTAVA ZÁKLADNÉHO SPRACOVANIA PÔDY

Sústavu základného spracovania pôdy tvoria operácie, ktoré sa robia v období od zberu predchádzajúcej plodiny až do začiatku vlastnej prípravy pôdy na sejbu alebo vysádzanie následnej plodiny.

Cieľom základného spracovania pôdy je ornicu obrátiť, prípadne podrývať, čím ju premiešavame, kypríme, prevzdušňujeme a tak zvyšujeme jej úrodnosť a vytvárame podmienky pre pestovanie rastlín. Základným spracovaním pôdy zároveň: — obnovujeme a udržujeme štruktúru pôdy, — zapracovávame do pôdy pozberové zvyšky rastlín, porast zelených rastlín určených na hnojenie, organické a priemyselné hnojivá a pesticídy, — zaorávame mačinu ďatelinovín alebo trávneho porastu, — ničíme buriny, škodcov a pôvodcov chorôb, — regulujeme vodný a vzdušný režim v pôde a sprístupňujeme živiny pre rastliny.

Do sústavy základného spracovania pôdy zaraďujeme podmietku, orbu, podrývame, prehlbovanie a rigolovanie pôdy.

PODMIETKA

je plytké, obracanie a kyprenie pôdy po zbere plodín a po plodinách, ktoré zanechávajú pôdu v nepriaznivom stave: uľahnutú, zaburinenú, s veľkým výparom vody.

Úlohou podmietky je: — zlepšiť hospodárenie s pôdnou vodou, nakyprená pôda lepšie prijíma zrážky (prerušením kapilarity sa obmedzujú straty vyparovaním), — zapracovať pozberové zvyšky rastlín, a tak umožniť ich rozklad, — ničiť vzídenú burinu a podporovať biologické ničenie jej burín, — ničiť zárodky chorôb a škodcov, — podporiť činnosť pôdnych mikroorganizmov a umožniť tak dozrievanie pôdy a uvoľňovanie prijateľných živín, — vytvoriť predpoklady pre dobré následné spracovanie pôdy.

Obr. Podmietka

Podmietkou sa podporuje tiež rozvoj pôdnej fauny. Napríklad, keď sa v podmietnutej pôde zníži počet dážďoviek len o 16 % na nepodmietnutej pôde sa zníži až o 76 %. Podmietka splní požiadavky, ktoré sa na ňu kladú, keď sa vykoná včas, do správnej hĺbky a vhodne sa ošetrí. Podmietať sa má bezprostredne po zbere plodín, pretože prvé dni po zbere sú straty vody výparom najväčšie. Keď sa podmietka oneskorí a pôda vyschne, zle sa spracováva, zaburiní sa a zníži sa jej biologická činnosť. Hĺbku podmietky ovplyvňujú ciele, ktoré ňou sledujeme. V suchších oblastiach (kukuričná výrobná oblasť), keď chceme zadržať čo najviac vlahy, podmietame do hĺbky 0,10, 0,12, až 0,15 m. V repnej výrobnej oblasti stačí hĺbka 0,08—0,12 m a v zemiakovej výrobnej oblasti 0,06—0,08 m. Ak hlavným cieľom podmietky je zničiť jednoročné buriny, lepšie sa osvedčia plytšie podmietky, trváce buriny účinnejšie ničí hlbšia podmietka.

Obr. Podmietka (disky)

Podmietku ošetrujeme bránením, ak je pôda vlhkejšia, alebo valcovaním, ak je pôda suchá. Vytvoríme tak dobré podmienky pre vyzrievanie pôdy, lepšie hospodárenie s vodou a vzchádzanie buriny. Na podmietku používame viacradličné podmietacie pluhy, tanierové podmietače, prípadne rotačné kypriče. Podmietacie pluhy používame na hlbšiu podmietku. Dobre zaklopia strnisko a podrezávajú buriny. Tanierové podmietače majú pomerne veľkú výkonnosť, avšak zle zaklápajú strnisko. Nie sú vhodné do kamenistých a veľmi zaburinených pôd. Pri podmietke pluhmi používame záhonový spôsob orby. Diskovými podmietačmi je možné, najmä na rovine, podmietať do figúry (pozri spôsoby orby). Pri hodnotení kvality podmietky hodnotíme najmä: termín vykonania, hĺbku a jej nerovnomernosť, stupeň podrezania burín, zaklopenie pozberových zvyškov a semien burín do pôdy, percento vynechaných miest, vhodnosť a kvalitu ošetrenia podmietky.

28. Orba, význam a spôsoby orby

ORBA

je základným úkonom pri spracovaní pôdy. Orbou sa pôda obracia, drobí, kyprí a premiešava. Má rozhodujúci význam pri vytváraní a udržiavaní hĺbky ornice. Ďalej sa orbou vrchná neštruktúrna vrstva ornice dostáva dospodu a spodná štruktúrna vrstva so splavenými živinami sa vynáša na povrch. Zapracúvajú sa do pôdy maštaľný hnoj, rastlinné zvyšky, niekedy aj priemyselné hnojivá a veľmi účinne sa ničia buriny, škodcovia a zárodky chorôb. Ornica sa prevzdušňuje, čím sa podporuje mikrobiálna činnosť a na ťažkých pôdach sa vytvárajú lepšie podmienky pre zásobovanie pestovaných plodín vodou.

Orie sa pluhmi prevažne radličnými, menej tanierovými a rotačnými. Radličný pluh brázdový odval zdvíha, drobí a obracia. Priestor, ktorý zostane po obrátení odvalu sa nazýva brázda. Akosť orby závisí od niektorých pôdnych vlastností (druh pôdy, jej vlhkosť), ale tiež od konštrukcie pluhu a jeho pojazdnej rýchlosti pri orbe. Pri radličných pluhoch má na kvalitu orby vplyv typ odhŕňačky a orbový pomer, t. j. pomer medzi hĺbkou orby a šírkou záberu pluhového telesa. Prácu pluhu podmieňuje tiež rýchlosť orby a akosť orby. Pri rýchlosti 2 m za sekundu (7,2 km./hod) dosiahneme dobrú kvalitu orby pri zvýšení produktivity práce a znížených nákladoch. Technika pohybu orbovej súpravy po pozemku sa nazýva spôsob orby. Podľa veľkosti, tvaru a polohy honu použijeme:

1. Záhonovú orbu na veľkých, pravidelných pozemkoch, ktoré rozdelíme na záhony.

Jednotlivé hony potom orieme buď do skladu, alebo do rozoru. Aby sme zabránili vzniku nerovnosti poľa, striedame na tom istom hone každý rok orbu do skladu a do rozoru, prípadne meníme smer orby.

2. Orba do roviny sa uplatňuje na svahovitých honoch s použitím obojstranných pluhov.

3. Orba do figúry sa používa na pravidelných, napríklad štvorcových pozemkoch. Jej nevýhodou je, že pôda v rohoch nie je dobre spracovaná.

Druhy orby

Podľa plodiny, pod ktorú orieme, rozlišujeme:

— letnú (strniskovú) plytkú orbu do hĺbky 0,12—0,15 m, ktorou pripravujeme pôdu na sejbu letných medziplodín alebo zaorávame maštaľný hnoj;

— strednú (predsejbovú) orbu do hĺbky 0,15—0,24 m, ktorou pripravujeme pôdu pre sejbu ozimín. Vykonávame ju najneskôr 3 týždne pred sejbou a vždy, podobne ako pri letnej orbe, povrch ornice musíme rozdrobiť a urovnať (napríklad bránením) a podľa potreby utužiť (valcovaním);

— hlbokú (jesennú) orbu do hĺbky 0,24—0,30 m, ktorou pripravujeme pôdu pod plodiny vysievané alebo vysádzané na jar. Ornicu môžeme nechať neošetrenú cez zimu (v hrubej brázde), aby zachytávala čo najviac snehu, ale v suchších oblastiach, a tam, kde budeme siať drobné semená, pozemok upravujeme.

Agrotechnické požiadavky na orbu

Orbu musíme vykonať v určenom termíne pre každý jej druh, ale tiež v období priaznivej vlhkosti pôdy, pretože inak poškodzujeme jej štruktúru. Pluh musí byť v dobrom technickom stave a správne nastavený na požadovaný druh orby. Pri kontrole kvality orby hodnotíme: — termín vykonania a ošetrenia orby, — hĺbku orby, rovnomernosť obracania brázdových odvalov a priamočiarosť brázd, — zapracovanie organických zvyškov do pôdy, — nakyprenosť orničnej vrstvy, — hrebeňovitosť a drobnohrudkovitosť povrchu pôdy. Ak z akýchkoľvek dôvodov nestihneme pôdu zorať v jeseni, ani v čase zimného oteplenia, orieme na jar. Je však dokázané, že jarná orba znižuje úrody pestovaných plodín.

29. Podrývanie, prehlbovanie, rigolovanie

Prehlbovanie, podrývanie, rigolovanie

Prehlbovanie ornice je jedným z prostriedkov zvyšovania úrodnosti pôdy. Zväčšuje a prehlbuje sa ním orničná vrstva (alebo sa orie do trocha väčšej hĺbky než je hĺbka ornice), ktorá je potom schopná zadržať väčšie množstvo vlahy. V prevzdušnenej ornici sa podstatne zvyšuje mikrobiálny život, pôda sa lepšie obohacuje o humus a zlepšujú sa fyzikálne vlastnosti pôdy. Rastliny lepšie zakoreňujú a lepšie prijímajú živiny.

Prehlbovať pôdu môžeme týmito spôsobmi:

1. Priamym priorávaním podorničia k ornici po vrstvách 30 až 50 mm na pôdach s dobrými vlastnosťami podorničných vrstiev (napríklad černozeme).

2. Kyprením (podrývaním) podorničnej vrstvy pluhom s podryvákom na pôdach, ktorých podorničná vrstva má nepriaznivé vlastnosti a jej vynesenie na povrch by mohlo znížiť úrodnosť pôdy.

Podrývanie pôdy robíme aj na ťažkých pôdach s nepriepustnou podorničnou vrstvou, ktorá sťažuje vsakovanie i vzlínanie vody v pôde, a tým znižuje jej úrodnosť.

Rigolovanie. Pri základnom spracovaní pôdy pre niektoré trvalé kultúry (vinič hroznorodý, chmel, prípadne ovocné sady), sa používa velmi hlboká prevrstvovacia orba (do 0,6—0,8 m) — rigolovanie. Je to v podstate hlboké kyprenie a prevrstvovanie pôdy, ktorého úlohou je, aby sa do spodných vrstiev dostala najúrodnejšia orničná vrstva, pretože viacročné plodiny majú väčšinu svojich koreňov práve v spodných vrstvách.

Pred rigolovaním uplatňujeme na pôde biologické prehlbovanie (pestovanie rastlín s hlbokou a rozkonárenou koreňovou sústavou) a hnojenie organickými hnojivami.

Obr. Rigolačný pluh

30. Sústava predsejbovej prípravy pôdy: - jej ciele pracovné operácie: smykovanie, kyprenie, valcovanie, bránenie

SÚSTAVA NA PREDSEJBOVÚ PRÍPRAVU PÔDY

Prvý krok na dosiahnutie dobrej úrody sme urobili, keď sme kvalitne vykonali operácie základného spracovania pôdy. Ale tým sme semenám ešte pôdu neupravili tak, aby v nej mohli dobre rásť a vyvíjať sa. Preto pred sejbou a vysádzaním musíme ešte pôdne prostredie ďalej upravovať. Robíme to pracovnými operáciami, ktoré nazývame sústavou predsejbovej prípravy pôdy, v čase po základnom spracovaní pôdy a pred vlastnou sejbou alebo vysádzaním.

Ciele predsejbovej prípravy pôdy

Cieľom predsejbovej prípravy pôdy je pripraviť pôdu tak, aby sa semená pri sejbe alebo sadivo pri vysádzaní dostali do prostredia optimálneho pre ich napučanie, klíčenie, vzchádzanie, aby pôda pod sejbovým (sadivovým) lôžkom bola uľahnutá a nad ním nakyprená. To dosiahneme: — upravením povrchu ornice urovnaním a drobením hrúd, — reguláciou vodného a vzdušného režimu v pôde (kyprením, rozrušovaním pôdneho prísušku, prípadne podporením vzlínania otužovaním), — sprístupňovaním živín pre rastliny a udržiavaním štruktúrneho stavu pôdy, — ničením burín, — zapracovaním niektorých priemyselných hnojív alebo pesticídov do pôdy.

Pracovné operácie pri predsejbovej príprave pôdy

Pracovnými operáciami pri predsejbovej príprave pôdy sú smykovanie, bránenie, kyprenie a valcovanie.

Smykovanie je urovnávanie povrchu pôdy šmykom. Smykovaním drobíme hrudy, obmedzujeme vyparovanie vody z pôdy, ničíme vzchádzajúce buriny a kypríme povrchovú vrstvu pôdy. Smykovanie je väčšinou prvou jarnou prácou na pozemkoch, ktoré boli po hlbokej jesennej orbe ponechané v hrubej brázde. Najvhodnejšie obdobie na túto prácu je vtedy, keď obschnú hrebene brázd. Smykujeme vždy šikmo na hrebene brázd, aby sa povrch pôdy dobre urovnal. Smykujeme aj v lete alebo v jeseni pri orbe, pri príprave pôdy pod oziminy alebo medziplodiny. Na smykovanie používame hladké — trámové šmyky, ktoré dobre urovnajú pôdu, ale slabšie ju kypria. Zubové, klincové a kombinované šmyky okrem urovnania povrchu tiež dobre skyprujú povrchovú vrstvu pôdy (TS-5, železný Hroudov smyk). Pri kontrole smykovania hodnotíme: — termín vykonania, — stupeň urovnania a nakyprenia pôdy, — drobnohrudkovitosť pôdy (hrudy sa majú rozdrobiť na hrudky do veľkosti 20 mm a zároveň sa tieto hrudky majú čo najmenej poškodzovať), — ničenie vyklíčených burín.

Obr. Smykovanie (+ brány)

Bránenie je plošné prekyprenie ornice bránami bez obracania do hĺbky 0,05—0,10 m. Bránením sa vrchná vrstva predovšetkým kyprí a drobí za súčasného urovnávania povrchu. Bránením tiež ničíme pôdny prísušok a vzchádzajúce buriny a zapracúvame priemyselné hnojivá a pesticídy. Pôdy bránime pred sejbou v kombinácii s inými pracovnými operáciami, ako sú smykovanie alebo kyprenie. Pri bránení má mať pôda primeranú vlhkosť, pretože v tomto stave sa najlepšie drobí; za vlhka by sa mazala a za sucha rozprašovala. Podľa cieľa, ktorý pri predsejbovej príprave sledujeme, používame brány klincové, radličkové, pružinové, sieťové, lúčne, rotačné, tanierové, hviezdicové a kývavé. Kývavé brány môžeme použiť na všetky druhy pôd. Veľmi dobre urovnávajú pôdu, rovnomerne ju prekyprujú až do hĺbky 0,17 m a dobre ju drobia. Môžu preto nahradiť prácu viac náradí (smyku, brán, kypriča), čím obmedzujú počet prejazdov po poli. Pri kontrole kvality bránenia hodnotíme: — hĺbku a rovnomernosť nakyprenia pôdy, — drobenie hrúd na optimálnu veľkosť (2—5 mm), — urovnanie povrchu, — zničenie buriny.

Obr. Bránenie

Kyprenie je plošné spracovanie pôdy kypričmi, pričom sa pôda kyprí, drobí a čiastočne premiešava bez obracania do hĺbky 0,10 až 0,15 m, prípadne 0,20 m. Kyprenie používame na prípravu zoranej (niekedy tiež nezoranej), uľahnutej pôdy na sejbu alebo sadenie hľúz, prípadne sadiva, ďalej na rozdrobenie hrudovitej ornice, na ničenie buriny a na zapracovanie priemyselných hnojív a pesticídov do pôdy. Kyprenie vykonávame, podobne ako ostatné operácie, pri vhodnej vlhkosti pôdy. Práca kypričov závisí od tvaru ich hlavnej pracovnej časti — radličky a od jej upevnenia k stĺpiku. Rotačný kyprič je univerzálnym strojom, nahrádza viac operácií predsejbového spracovania pôdy (obr. 38). Jeho práca sa priaznivo prejavila pri predsejbovej príprave pôdy v záhradníctve a vinohradníctve, kde nahrádza frézovanie pôdy. Pri kontrole kvality kyprenia vykonávame podobné hodnotenie ako pri bránení, v prípade, že obidvoma operáciami plošne kypríme pôdu.

Obr. Kultivátorovanie (kyprenie pôdy)

Valcovanie je urovnávanie a utužovanie vrchnej vrstvy pôdy valcami. Urýchľuje sa ním ulíhanie pôdy, zvyšuje sa vzlínavosť vody, drvia sa hrudy, rozrušuje sa pôdny prísušok, ničia sa škodcovia, prípadne sa zapracúvajú drobné semená do malej hĺbky pôdy. Pozemok valcujeme pri plošnom spracovaní pôdy, keď potrebujeme utužiť príliš nakyprenú pôdu, pripraviť sejbové lôžko, pritlačiť pôdu k semenám, ale tiež pri ošetrovaní porastov počas vegetácie na rozrušenie pôdneho prísušku alebo pritlačenie povytiahnutých rastlín k pôde. Druh valca vyberáme podľa účelu, ktorý chceme valcovaním dosiahnuť: hladké valce pôdu stláčajú, čo zvyšuje vyparovanie vody a možnosť vytvorenia pôdneho prísušku, preto po ich použití pôdu skoro pobránime. Valce s nerovným povrchom drvia a drobia hrudy a rozrušujú pôdny prísušok. Utláčače stláčajú podpovrchovú vrstvu pôdy, hrudorezy drvia veľké a tvrdé hrudy. Pri kontrole kvality valcovania hodnotíme: — spevnenie vrchnej vrstvy pôdy do požadovanej hĺbky, — urovnanie povrchu pôdy, — pritlačenie pôdy k vysiatym semenám, a tým obnovenie vzlínavosti vody, — zníženie hrudovitosti (pri použití hrudorezov), — nezhoršenie štruktúrnosti pôdy o viac než 5 %.

Príprava záhonov na vysievanie a vysádzanie

Na prípravu záhonov na sejbu a vysádzanie vyberáme pracovné operácie základného spracovania pôdy a jej predsejbovú prípravu podľa toho, aké rastliny budeme na záhone pestovať. Ak pripravujeme záhony, na ktoré budeme vysievať alebo vysádzať rastliny v jeseni, dobré podmienky im pripravíme skorou predsejbovou orbou. Medzi orbou a sejbou musíme zabezpečiť dostatočné obdobie na uľahnutie pôdy. Vlastná príprava pôdy na sejbu sa skladá z úpravy záhonu smykovaním a bránením, prípadne plytkejším kyprením.

Kyprenie nemá zasahovať hlbšie, než je hĺbka sejby, aby sa semeno dostalo do sejbového lôžka. Toto lôžko predstavuje vrstvička uľahnutej pôdy, ktorá má za úlohu poskytovať semenu stálym vzlínaním dostatok vody na klíčenie. Pred základným spracovaním pôdy má byť pozemok zoraný hlbokou jesennou orbou. Ak chceme v suchších oblastiach pre sejbu drobných semien lepšie a rovnomerné uľahnutie pôdy, v jeseni nahrubo urovnáme povrch ornice so súčasným rozdrobením vrchnej vrstvy pôdy. Keď necháme ornicu na zimu v hrubej brázde, na jar až obschnú hrebene brázd, povrch pôdy urovnáme, rozdrobíme a opakovaným plošným kyprením udržiavame bez buriny a pôdneho prísušku až do obdobia sejby. Aby sme zracionalizovali spracovanie pôdy a ťažkými traktormi zbytočne nezničili štruktúru pôdy, spájame pri základnom i predsejbovom spracovaní pôdy niektoré náradia do súpravy, a tak vykonáme naraz viac operácií, napríklad pluh s bránami alebo kyprič s bránami alebo šmykom a pod.

V súčasnom období sa stále viac rozširuje výroba a používanie kombinovaných náradí so širokým pracovným záberom — kombinátorov.

Obr. Kombinátor pri práci

Príprava pôdy v priestoroch

Teplomilnejšie druhy rastlín a rýchlené zeleniny pestujeme v priestoroch záhradníckych stavieb, ako sú skleníky a fóliové kryty (fóliovníky). Pôdu v nich pripravujeme inak pre sejbu a vysádzanie zeleniny a inak pre sejbu a vysádzanie kvetín. V uvedených priestoroch kladieme na základnú a predsejbovú prípravu pôdy rovnaké požiadavky ako pri poľných plodinách. Väčšina druhov záhradníckych plodín vyžaduje hlboké, priepustné a kypré pôdy s hrubšou vrstvou ornice, dostatočne humózne (3—4 % humusu), dobre zásobené živinami, s drobnohrudkovitou štruktúrou a dobre spracované. Na zabezpečenie týchto požiadaviek orieme podľa potreby hlbokou orbou, v 3-4-ročných intervaloch zaorávame aspoň 50 t organických hnojív a dostatočne hnojíme priemyselnými hnojivami. Na rozdiel od poľnej výroby v priestoroch záhradníckych stavieb pôdu v predsejbovej príprave spracovávame a urovnávame starostlivejšie (jemnejšie), preto tu viac používame rotačné, prípadne vibračné mechanizačné prostriedky. V základnej príprave pôdy v skleníku rozhádžeme a zaorávame maštaľný hnoj. Pôdu tiež dezinfikujeme, aby sme ju zbavili zárodkov chorôb a škodcov, čo je dôležité najmä pri opakovanom pestovaní rastlín rovnakého druhu. Predsejbovú prípravu robíme rotačným kypričom alebo kývavými bránami tak, aby zemina bola dostatočne jemne rozdrobená a urovnaná. Nakoniec pomocou značkovača vyznačíme záhony.

31. Bezpečnostné predpisy a opatrenia pri obrábaní pôdy

Bezpečnostné predpisy a opatrenia pri predsejbovej príprave pôdy. Pri práci s mechanizačnými prostriedkami používanými v predsejbovej príprave pôdy dodržiavame rovnaké bezpečnostné predpisy ako pri práci so strojmi na základné spracovanie pôdy. Najdôležitejšie sú tieto opatrenia:

Pri práci s bránami, kypričmi a podmietačmi sa nesmie nikto zdržiavať v ich bezprostrednej blízkosti, ani na nich stáť alebo sedieť.

Na zdvíhanie hrebeňových brán sa musia používať pridelené pomôcky; brány sa musia nakladať a prepravovať ozubením dolu. Prevodové ústrojenstvá musia byť opatrené krytom.

Zapamätajte si, že len vtedy dosiahneme cieľ každej práce, ak ju vykonáme kvalitne. Preto pri každej operácii ako základného spracovania pôdy, tak jej predsejbovej prípravy, dodržiavame predpísané parametre kvality, čím vytvoríme dobre upravené prostredie pre život rastlín, a tak zabezpečíme dobré úrody pestovaných plodín.

Bezpečnosť práce pri základnom spracovaní pôdy

Pri práci so strojmi a náradím na spracovanie pôdy je potrebné sa riadiť pravidlami o bezpečnosti pri práci, aby nedošlo k úrazom pracovníkov. Vedúci pracovnej skupiny je pred začiatkom práce povinný skontrolovať bezpečnostné zariadenie stroja a každého pracovníka poučiť o bezpečnostných predpisoch vzťahujúcich sa na obsluhu stroja a kontrolovať ich dodržiavanie. Obsluhovať stroj môžu len kvalifikovaní pracovníci.

Údržba, čistenie a opravy strojov sa môžu zásadne robiť len v čase, keď je stroj v pokoji. Stroje prepravujeme tak, aby sme neohrozili bezpečnosť pracujúcich, chodcov i ostatných účastníkov dopravy. Počas práce sa nesmie nikto zdržiavať v bezprostrednej blízkosti náradia alebo na ňom stáť.

Pri preprave pluhu sa musí zabezpečiť zdvíhací automat tak, aby sa pluh otrasmi nedostal do pracovnej polohy. Pluhy, ktoré nemajú mechanické ovládanie regulácie, sa nesmú nastavovať počas jazdy.

VÝŽIVA RASTLÍN

32. Príjem a uvoľňovanie vody rastlinou

Pod výživou rastlín rozumieme príjem všetkých látok rastlinami z prostredia, t. j. z pôdy i z ovzdušia. Čím lepšiu výživu rastlinám zabezpečíme, tým vyššie úrody môžu poskytnúť. Zo všetkých vegetačných činiteľov v procese výživy rastlín môžeme najviac ovládať dodávanie živín rastlinám.

  

ZÁKONY VÝVINU A VÝŽIVY RASTLÍN

Rastlina rastie a vyvíja sa v životnom prostredí (pôda, ovzdušie), ktoré je veľmi premenlivé. Vzťah medzi rastlinou a prostredím podlieha určitým prírodným zákonitostiam. Postupne ako sa rozvíjali vedecké poznatky, najmä od objavenia zákona o zachovaní hmoty, spresňovali sa aj zákony platné vo výžive rastlín. Tiež teórie, ktoré len čiastočne riešili tento problém, boli prínosom pre poľnohospodársku prax, pretože prispeli k zlepšeniu výživy rastlín, a tak k zvýšeniu ich hektárových úrod. Mitscherlich (čítaj Mičerlich) (1874—1956) skúmal vzťah medzi množstvom dodaných živín a úrodou. Na základe jeho pokusov vedci neskôr sformulovali hlavný zákon výživy rastlín takto: Najoptimálnejší rast a vývin rastlín bude vtedy, keď počas celej vegetácie budú mať rastliny vegetačné činitele (ekologické podmienky i živiny) v správnom množstve a vzájomnom pomere. S ohľadom na tento zákon zabezpečujeme zvyšovanie úrod rastlín sústavným zvyšovaním úrodnosti pôdy, používaním výkonných kultivarov a uplatňovaním progresívnych pracovných postupov v rastlinnej výrobe. Samotné zvyšovanie dávok hnojív nám efektívne zvyšuje úrody len do určitého stupňa, potom je nerentabilné a môže prípadne aj nepriaznivo ovplyvniť životné prostredie.

ZÁKONITOSTI VÝŽIVY RASTLÍN V PODMIENKACH INTENZÍVNEHO POUŽÍVANIA PRIEMYSELNÝCH HNOJÍV

Naše poľnohospodárstvo využíva na dosahovanie dobrých úrod vysoké dávky hnojív, zavádza stále výkonnejšie kultivary do praxe, zvyšuje úrodnosť pôdy, čím vytvára nové podmienky vo výžive rastlín. V minulosti sa predpokladalo, že čím je vyššia koncentrácia živín, tým je vyššia úroda. Pri intenzívnom používaní hnojív tento vzťah neplatí, pretože sa dokázalo, že zlepšením všetkých životných podmienok rastlín a schopností kultivarov sa v pôdach s dostatkom živín v správnom pomere úroda zvyšuje, ale koncentrácia živín v úrode znižuje (až po určitú hranicu, teda v dôsledku vyšších úrod sa živiny v rastlinách zrieďujú). Hovoríme, že tu platí zákonitý vzťah medzi koncentráciou živín v rastlinách a úrodou plodín.

VPLYV OVZDUŠIA NA VÝŽIVU RASTLÍN

Rastlina žije v pôde koreňmi a v prízemnej vrstve ovzdušia nadzemnými orgánmi, takže prostredím rastliny sú pôda a ovzdušie. Prostredie vytvára súhrn podmienok potrebných pre rast a vývin rastliny a rastlina spätne ovplyvňuje prostredie. Zo vzdušného prostredia ovplyvňuje výživu rastlín zloženie vzduchu, slnečné žiarenie, teplota, zrážky, vlhkosť vzduchu, vietor a elektrické výboje. Vzduch ovplyvňuje rastliny predovšetkým svojím obsahom oxidu uhličitého a kyslíka. C0₂ je základnou zložkou pri fotosyntéze. Pre rast rastlín v prírodných podmienkach stačí bežné množstvo 0,03 % v ovzduší. Rast skleníkových rastlín môžeme ovplyvniť zámerným zvyšovaním obsahu C0₂ (hnojením) až na desaťnásobné množstvo. Napríklad v kvetinárstve sa pohybuje optimálna koncentrácia C0₂ v rozpätí 0,06—0,08 %, zeleninám vyhovuje koncentrácia 0,1—0,2 %. Pri ďalšom zvyšovaní objemu C0₂ sa rast spomaľuje až zastavuje. Kyslík potrebuje rastlina pre všetky životne dôležité procesy, ako sú dýchanie, tvorba chlorofylu i príjem živín. Rastliny rastú a teda tiež prijímajú živiny len v určitom teplotnom rozmedzí, ktoré je pre každý druh odlišné. Príjem živín je najintenzívnejší pri optimálnej, t. j. danému okruhu najviac vyhovujúcej teplote. Vlhkosť vzduchu, spoločne s jeho teplotou, umožňuje primeranú transpiráciu rastlín. Neúmerne veľká alebo nedostatočná transpirácia zhoršuje hospodárenie rastlín s vodou i živinami. Elektrické výboje v ovzduší spôsobujú oxidáciu vzdušného dusíka, ktorý sa potom s dažďom dostane do pôdy, ročne v množstve 5 až 12 kg N na hektár. Vietor a tlak vzduchu ovplyvňujú výživu rastlín len nepriamo (zmena tlaku spôsobuje výmenu vzduchu v pôde, čo podporuje uvoľňovanie živín).

VPLYV PÔDY NA VÝŽIVU RASTLÍN

Vplyv pôdy na výživu rastlín zahŕňa vplyv pôdneho druhu, sorpčného komplexu, reakcie pôdy, pôdnej vody a vzduchu a pôdnej mikroflóry. Vplyv pôdneho druhu na podmienky výživy rastlín vidíme v tabuľke. Sorpčný komplex pôdy má vplyv na výživu rastlín tým, že udržuje živiny v koreňovej sfére a postupne ich uvoľňuje. Tak umožňuje hnojenie do zásoby, zabezpečuje rovnomernosť výživy, znižuje vylúhovanie živín a svojou ústojčivosťou tlmí prudké zmeny pH. Preto je našou úlohou vytvoriť vysokú sorpčnú kapacitu pôdy zvyšovaním obsahu organických a minerálnych koloidov v pôde. Z pôdoznalectva vieme, že príjem živín sťažuje kyslá i zásaditá reakcia pôdy. Voda umožňuje rozpúšťanie živín a ich príjem rastlinami, zrieďovanie živného roztoku, pohyb živín v pôde a biologickú činnosť, ktorou sa živiny v pôde viažu i uvoľňujú. Hospodárnejšie využitie vody rastlinou upravuje optimálne hnojenie. Pôdny vzduch umožňuje dýchanie koreňov rastlín a teda aj príjem živín. V porovnaní s atmosférickým vzduchom má vyšší obsah C0₂. V skleníkoch, kde pomocou optimálnych podmienok dosahujeme rýchly rast rastlín, kladieme veľký dôraz na prevzdušňovanie pôdy. Pôdne mikroorganizmy sa veľmi intenzívne zúčastňujú na premenách živín v pôde. Umožňujú rozklad organických i nerozpustných anorganických látok, čím uvoľňujú živiny pre rastliny, a tak pomáhajú vytvárať kolobeh živín v prírode.

PRÍJEM A UVOĽŇOVANIE VODY RASTLINOU

Vieme, že rastlina pre svoj život potrebuje vodu, ktorú prijíma z okolitého prostredia. Voda je sprostredkovateľom výživy rastlín a nenahraditeľnou zložkou fotosyntézy. Transpiráciou ju rastlina uvoľňuje do ovzdušia. Z biológie vieme, že rastliny prijímajú vodu koreňovými vláskami, ktoré tvoria pretiahnuté bunky, dlhé 1—10 mm, s veľmi krátkou životnosťou. Nové koreňové vlásky sa stále tvoria na vrchole koreňa pri jeho raste. Koreňové vlásky prijímajú vodu z pôdnych čiastočiek, ktoré sú ňou obalené na základe osmózy. Voda ďalej postupuje cez susedné bunky až do ciev, odkiaľ ju ťahá transpiračný prúd do listov. Korene majú veľmi mnoho koreňových vláskov, čím sa umožňuje rastline dobré zásobovanie vodou a živinami. Čím je koncentrácia bunkovej šťavy v koreňovom vlásku vyššia, tým väčšia je jeho nasávacia sila a tým viac vody môže z pôdy odčerpať. To znamená, že rastlina môže prijímať vodu tým silnejšie, čím jej má väčší nedostatok, t. j. čím je viac koncentrovaný (teda menej zriedený) obsah bunky koreňového vláska. Voda prijatá rastlinou napomáha jej životným procesom a tým, že sa nadzemnými orgánmi vyparuje, udržuje v rastline stály vodný stĺpec a schopnosť nasávania. Vyparovanie je výdaj vody rastlinou do prostredia a nazývame ho transpiráciou. Uskutočňuje sa najmä listovými prieduchmi, ktoré sa môžu otvárať a zatvárať, a tým umožňovať alebo znemožňovať transpiráciu. Touto činnosťou prieduchy zabezpečujú ochranu vodných zásob v rastline a regulujú uvoľňovanie vody z nej. Dôležitosť správnej výživy rastlín je zrejmá z toho, že dostatok živín v pôde ovplyvňuje nielen ich rast, ale aj intenzitu transpirácie. Pri nedostatku živín sa znižuje citlivosť otvárania a uzatvárania prieduchov a rastlina využíva vodu menej hospodárne.

33. Príjem živín koreňmi

Prijímať vodu a minerálne živiny z pôdy je dôležitou úlohou koreňov rastlín. Okrem toho korene plnia ďalšie úlohy, ako sú syntéza organických látok, transport látok do nadzemných častí rastliny a upevňovanie rastlín v pôde. Na to, aby rastliny dobre plnili úlohu vyživovania rastliny, je potrebné, aby mali rozvinutú koreňovú sústavu, pôda bola zásobená živinami a vytvárala vhodné podmienky pre príjem živín. Tieto podmienky sú uvedené v tabuľke.

Mechanizmus prijímania živín

Pri koreňovej výžive rastlina prijíma živiny z pôdneho roztoku vo forme iónov. Jednotlivé soli, kyseliny a zásady rozpustené vo vode disociujú na kladne alebo záporne nabité ióny, napr. Ca(N0₂)₂ disociuje na Ca²⁺ a 2 NO J, H₂C0₃, na H⁺ a HCOI, KCl na K⁺ a Cl- a pod. Príjem živín koreňmi je fyziologický proces, ku ktorému je potrebná energia uvoľnená pri dýchaní.

Doterajšie výsledky ukazujú, že rastliny prijímajú živiny nielen pasívnym, ale oveľa viac aktívnym spôsobom. Pasívne prijímanie iónov živín sa uskutočňuje podľa zákonov difúzie, keď sa ióny živín z pôdneho roztoku dostávajú do pórov bunkovej blany a medzibunkových priestorov. Odtiaľ živný roztok postupuje do ciev koreňa a ďalej transpiračným prúdom do nadzemných častí rastliny. Tento príjem nezávisí od látkovej výmeny rastlín a nie je preň potrebná energia — môže prebiehať aj pri nízkej teplote a slabom prevzdušnení pôdy. Prijaté ióny sú ľahko vymeniteľné, sú pútané len na povrchu bunky a ľahko sa môžu nahrádzať inými, pričom dvoj mocné katióny sú pútané silnejšie než jednomocné katióny. Pri pasívnom prijímaní živín — na rozdiel od aktívneho — si rastlina ióny živín z roztoku nevyberá. Keď sa vyrovná koncentračný rozdiel medzi koreňovým vláskom a pôdnym roztokom, prijímanie živín sa končí. Aktívne prijímanie iónov živín sa uskutočňuje cez bunkovú (cytoplazmatickú) membránu, ktorá leží za bunkovou stenou. Pri pasívnom prijímaní ióny prechádzajú z vonkajšieho prostredia do medzibunkových priestorov a priestoru bunkovej steny, kde im ďalší pohyb smerom do bunky spomaľuje cytoplazmatická membrána. Pri aktívnom prijímaní iónov napomáha energia uvoľnená pri látkovej výmene uskutočniť postup iónov cez cytoplazmatickú membránu. Uskutočňuje sa to pomocou prenášačov, ktoré si vytvorila bunka na to, aby sa spojili s iónom živiny a preniesli ho cez cytoplazmatickú membránu. Po splnení úlohy sa väzba rozpadne, ión prejde do vakuoly a prenášač sa vracia a opäť získava schopnosť nadviazať sa s ďalším iónom. Príjem živín koreňmi teda predstavuje odber živín z pôdy a ich väzbu v póroch bunkovej blany a ich ďalší aktívny pohyb do protoplazmy. Aktívne prijímanie živín má väčšiu účinnosť vo výžive rastlín, pričom jeho veľkosť závisí od intenzity látkovej premeny v rastline.

Činitele ovplyvňujúce príjem živín

Teplota, ktorá ovplyvňuje priamo rýchlosť prijímania živín. Pri teplote nad 40 °C a okolo 0 °C sa príjem živín znižuje. Svetlo nepriamo, pretože rastliny bez svetla dýchaním vyčerpávajú energetické látky, a potom nastáva strata živín. Kyslík tým, že je potrebný pri dýchaní. Voda rozpúšťaním živín a umožňovaním ich pohybu. Pôda vytváraním prostredia pre príjem živín. Príjem živín najviac ovplyvňujú vlastnosti sorpčného komplexu. Sorpčný komplex púta 100—150 ráz viac živín, než ich je v pôdnom roztoku a postupne ich uvoľňuje, čím zabezpečuje rovnomerný príjem živín a zabraňuje škodlivej vyššej koncentrácii pôdneho roztoku. Ak viaže prevažne dvojmocné katióny (najmä Ca²⁺ a Mg²⁺), je nasýtený a umožňuje dobrý príjem živín, keď viaže prevažne katióny H⁺ a Na⁺, je nenasýtený a príjem živín zhoršuje. Správny príjem živín zabezpečuje tiež vhodná pôdna reakcia, t. j. v rozmedzí od 6,6—7,2 pH. Kyslá i zásaditá reakcia príjem živín sťažuje.

Sťažovanie príjmu živín, najmä katiónov, môže spôsobiť tiež ich vzájomné ovplyvňovanie — antagonizmus, keď jeden ión brzdí príjem druhého, napríklad katión vodíka znižuje prístupnosť všetkých katiónov, katión draslíka príjem horčíka a vápnika a pod.

Pretože vodu i živiny z pôdy prijímajú rastliny koreňovými vláskami, dobre vyvinutá koreňová sústava umožňuje dobrý príjem živín. Výlučky koreňových vláskov v pôdnom roztoku ionizujú (napr. H₂CO₃ na H⁺ a HCO₃) a uľahčujú prijímanie živín aj z horšie rozpustných zlúčenín.

Pretože len v rastúcich bunkách vzniká nová protoplazma schopná aktívne prijímať živiny, je rast rastlín tiež činiteľom ovplyvňujúcim príjem živín. Rastlina v jednotlivých fázach rastu prijíma najmä živiny, ktoré sú pre danú fázu najpotrebnejšie. Vieme, že čím viac živín rastlina príjme, tým väčšiu úrodu dosiahne. Preto sa snažíme poznať a pokiaľ možno kladne ovplyvňovať činitele, ktoré pôsobia na príjem živín.

Pohyb organických látok v rastline

V minulosti sa predpokladalo, že všetky organické látky, ktoré rastlina prijala koreňovými vláskami, sa dostávajú do transpiračného prúdu a odtiaľ do nadzemných orgánov rastliny v nezmenenej forme. Koreň sa považoval len za sprostredkovateľa medzi pôdou a nadzemnými časťami rastliny a miestom na ukladanie zásobných látok, ktoré sa vytvorili v listoch. Na základe novších poznatkov sa dokázalo, že zložité organické látky sa nevytvárajú len v listoch, ale sa syntetizujú aj v koreni. Rozborom koreňových štiav sa zistilo, že napríklad v koreni kukurice sa premení 50—60 % anorganických dusíkatých látok na látky organické (napr. aminokyseliny). Podobne je to pri fosforečných zlúčeninách, z ktorých sa v koreňovej šťave zistilo 20 % v organickej forme. Čím viac novších poznatkov získame o látkovej premene v koreňoch rastlín, tým lepšie budeme vedieť ovplyvňovať výživu rastlín.

34. Príjem živín listami

Rastliny prijímajú živiny z prostredia, v ktorom žijú, a to anorganické látky korene z pôdy a organické látky listy z ovzdušia. Za doplňujúcu výživu považujeme aplikáciu roztoku anorganických látok postrekom na list, ktorú nazývame mimokoreňovou výživou. Z biológie vidíme, že príjem živín listami sa uskutočňuje v procese fotosyntézy, ktorú vyjadruje rovnica:

6 CO₂ + 6 H₂O + slnečná energia = C₆H₁₂O₆ + 6 O2

Je to proces, pri ktorom zelené rastliny využívajú slnečnú energiu pohltenú chlorofylom na syntézu organických látok z oxidu uhličitého a vody. Svetelnú energiu slnka premieňajú na chemickú energiu viazanú vo vzniknutej organickej látke. Fotosyntéza prebieha vo dvoch fázach — vo svetelnej a tmavej.

Intenzitu fotosyntézy ovplyvňuje najmä koncentrácia C02, teplota, svetlo, voda i minerálna výživa. Dostatok živín podporuje rast listov, spomaľuje ich starnutie a pôsobí aj na aktivitu enzýmov zúčastňujúcich sa na fotosyntéze. Pri nedostatku živín klesá intenzita fotosyntézy veľmi rýchle až o 50—60 %.

Listová a koreňová výživa sa navzájom podmieňujú v tom, že len korene dobre vyživované asimilátmi z listov majú dostatok energie na intenzívne prijímanie živín a vody z pôdy, čo umožňuje dobrý rast — zväčšovanie listovej plochy. Pokusmi sa dokázalo, že rastliny môžu prijímať vo vode rozpustené živiny nielen koreňmi, ale tiež nadzemnými časťami, najmä listami. Tento spôsob príjmu živín nazývame mimokoreňovou výživou. Uskutočňujeme ju postrekom rastlín počas vegetácie živným roztokom, ktorý preniká do rastliny cez kutikulu alebo prieduchy. Dobrý príjem živín je podmienený čo najpomalším vyschýnaním použitého roztoku, pretože živiny prenikajú do listu obyčajne v priebehu 2—4 dní, dusík už za 1—6 hodín. Hnojivý roztok by mal prgto zostať na liste čo najdlhšie. Dosiahneme to, ak budeme postrekovať v chladnejšom, vlhkejšom, oblačnom počasí alebo večer. Zapamätajme si, že mimokoreňová výživa je len doplnkom koreňovej výživy a má význam najmä v záhradníckej výrobe, kde môže veľmi ovplyvniť úrody zeleniny, hrozna, ovocia a pod.

35.-36. Rozdelenie a funkcia rastlinných živín

Prvkové a látkové zloženie rastlinného tela. Každý živý organizmus, teda aj rastlina, sa skladá z chemických prvkov, ktoré vytvárajú organické a anorganické látky (sušinu) a vodu. Obsah vody a sušiny v rastlinách, ich orgánoch a pletivách je rozdielny. Z tabuľky vidíme, že obsah vody v rastúcich vegetatívnych orgánoch kolíše od 70—95 %, ale v dozrievajúcich semenách od 5 až 15 %. Starnutím rastlín sa množstvo vody v nich znižuje. Zabezpečenie dostatku vody rastlinám počas vegetácie je podmienkou pre ich dobré úrody. Sušinu rastliny tvoria organické a anorganické látky. Sušina pri jednotlivých poľnohospodárskych plodinách obsahuje priemerne 45 % uhlíka, 42 % kyslíka a 7 % vodíka. Ostatné prvky, ktoré rastliny prijímajú, tvoria len 6 % sušiny. Z toho pripadá asi 1,5 % na dusík a 4,5 % na popoloviny. Podstatnú časť sušiny rastlín (90—95 %) tvoria organické zlúčeniny, najmä bielkoviny a iné dusíkaté látky, ďalej sacharidy (cukry, škrob, celulóza, pektínové látky) a tuky. Obsah prvkov v rastlinných orgánoch je rozličný podľa rastovej fázy a podmienok vegetácie. Najväčší obsah dusíka býva v mladých rastlinách. Veľké množstvo draslíka je najmä v listoch, kým kvety a semená mávajú najviac fosforu. Pre prax z toho vyplýva, že v počiatočných fázach rastu musíme dodať rastline viac dusíka, draselnými hnojivami dodatočne hnojíme najmä rastliny s veľkou listovou plochou a fosforečnej výžive venujeme väčšiu pozornosť, najmä pri rastlinách, ktoré pestujeme na semeno.

Dynamika prijímania živín rastlinami v rozličných rastových fázach. Obdobie počas ktorého rastliny prijímajú živiny, sa nazýva obdobím výživy rastlín. Toto obdobie sa pri všetkých rastlinách nezhoduje s dĺžkou ich vegetačného obdobia. Rastliny, ktoré majú kratšie obdobie výživy než obdobie vegetácie (napr. jarný jačmeň), prijímajú veľké množstvo živín v krátkom časovom úseku, a preto na dosiahnutie vysokých úrod treba pre ne zabezpečiť dostatok prijateľných živín už od začiatku vegetácie. Ich prihnojovanie počas vegetácie je účinné len v kratšom časovom úseku. Rastliny s dlhším obdobím výživy (napr. zelenina, kapusta, zemiaky) prijímajú živiny takmer počas celého vegetačného obdobia, a preto ich môžeme prihnojovať v dlhšom časovom úseku.

V období výživy rastlín rozlišujeme dve fázy, a to kritické obdobie na začiatku rastu, keď výživa rozhoduje o tvorbe produktívnych orgánov rastliny, a preto rastlina potrebuje síce pomerne malé množstvo, ale ľahko prístupných živín v pôde. Potom nasleduje obdobie maximálnej potreby živín, keď rastlina tvorí maximálne prírastky svojej hmoty a väčšinou ide o druhú polovicu vegetácie rastlín. Rastlina si zo živného roztoku pôdy vyberá tie živiny a také množstvo, aké práve potrebuje. Napr. pri vzídení, v čase intenzívneho delenia buniek, prednostne prijíma fosfor, v období intenzívneho rastu dusík a v priebehu intenzívnej fotosyntézy draslík.

Rastlinné živiny

Chemickou analýzou rastlinného tela sa v rastlinách zistilo asi 75 rozličných prvkov. Pravdaže, pre rastlinu nie sú všetky rovnako dôležité. Akú životnú funkciu ako živina jednotlivé prvky pre rastlinu majú, zistilo sa najmä pestovaním rastlín vo vodných kultúrach. Určité prvky sú pre život rastlín nepostrádateľné, a preto ich nazývame biogénne prvky.

Rozdeľujeme ich na:

1. Makroelementy — základné biogénne prvky, ktoré rastlina prijíma vo väčšom množstve a ktoré môžu byť:

• spáliteľné; sú to: C, O, H, N,
• nespáliteľné — popoloviny — sú to: P, K, S, Ca, Mg, Fe.
  

2. Mikroelementy — mikrobiogénne prvky alebo stopové prvky, ktoré sú pre život rastlín tiež nepostrádateľné, ale rastline z nich stačí len malé množstvo.

Patria sem: B, Mn, Cu, Mo, Zn a ďalšie.

3. Užitočné prvky — bez ktorých rastlina môže žiť, ale sú jej užitočné, napr. Si, Al, Cl, Na.

Význam a funkciu biogénnych prvkov poznáte z biológie. V praxi je potrebné tieto poznatky uplatňovať pri usmerňovaní výživy rastlín.

Hnojivá

37. Hnojivá - základné pojmy

Hnojivá sú látky, ktoré poskytujú zdroj živín pre rastliny a teda pridané do živného prostredia zlepšujú výživu rastlín a následne aj ich úrody a akosť. Tým sa podstatne zvyšuje produktivita ľudskej práce. Hnojivá sa priamo podieľajú na zvyšovaní úrod pestovaných plodín, takže sa stávajú nenahraditeľnými výrobnými prostriedkami intenzívneho poľnohospodárstva. Hnojivá sú organické a anorganické látky, ktoré nielen zvyšujú obsah jednotlivých živín v pôde, ale niektoré zlepšujú aj fyzikálne, chemické a biologické vlastnosti pôdy. Úkon, ktorým rastlinám dodávame hnojivé látky sa nazýva hnojenie. Účinnou látkou hnojiva sú živiny. Živiny sú chemické látky, ktoré rastlina za určitých podmienok prijíma z prostredia na stavbu svojho tela. V pôde vytvárajú zásobu buď hneď prijateľných živín, alebo zásobu chemicky viazaných, momentálne neprijateľných živín. Živiny v hnojivách sa vyjadrujú ako percentuálny obsah prvku (N, P, K a i.). V minulosti sa vyjadrovali vo forme oxidu daného prvku (napr. P₂O₅, K₂0). Nakoľko sa však môžeme stretnúť ešte s vyjadrovaním v starej forme, v prípade potreby prepočítania uvedených vzťahov použijeme prepočítavacie koeficienty (uvedené v tabuľke).

Hnojivá rozdeľujeme podľa účinnosti na priame a nepriame, podľa pôvodu na hnojivá maštaľné (organické) a priemyselné, podľa skupenstva na hnojivá pevné a kvapalné.

Priame hnojivá sú látky, ktoré obsahujú jednu alebo viac rastlinných živín, ktoré sú schopné rastline priamo poskytnúť.

Rozdeľujeme ich na:

1. Maštaľné (organické) hnojivá, ktoré sú nielen zdrojom živín, ale obyčajne aj dodávateľom humusotvornej hmoty, mikroorganizmov a ďalších látok. Patrí sem: maštaľný hnoj, močovka, komposty, rašelina, zelené hnojenie, slama na hnojenie, odpadové látky.

2. Priemyselné hnojivá, ktoré sa vyznačujú vysokým obsahom živín, a preto sa nazývajú tiež koncentrované. Delia sa na: — jednozložkové (jednoduché) dusíkaté, fosforečné, draselné, vápenaté, horečnaté, — viaczložkové tuhé i kvapalné, — stopové.

Nepriame hnojivá sú látky, ktoré nemusia obsahovať nijaké živiny, ale ich zapracovaním do pôdy sa vytvárajú priaznivé podmienky pre biologickú činnosť pôdy, ktorá poskytuje rastlinám lepšie podmienky pre príjem živín alebo žiadúcim smerom ovplyvňuje fyziologické procesy rastlín. Patria sem bakteriálne (očkovacie) látky, látky podporujúce tvorbu štruktúry, regulátory rastu a pod.

38. Organické hnojivá: maštaľný hnoj

MAŠTAĽNÉ HNOJIVÁ

Maštaľné (organické) hnojivá sú všestranné, objemové hnojivá, ktoré získavame buď priamo v poľnohospodárskych podnikoch ako vedľajšie produkty živočíšnej výroby, alebo v kooperácii s inými podnikmi, napr. s rašelinovými závodmi.

Všeobecný význam maštaľných hnojív

Význam maštaľných hnojív spočíva v tom, že nimi dodávame do pôdy hlavné živiny a mikroelementy v prijateľných formách, ľahko rozložiteľnú organickú hmotu, rastové látky a pôdne mikroorganizmy. Na úrodnosť pôdy pôsobia tým, že zabezpečujú štruktúru pôdy, zvyšujú sorpčnú schopnosť pôdy, umožňujú lepšie využitie živín z priemyselných hnojív, zvyšujú odolnosť proti zmene pôdnej reakcie, ktorú používanie fyziologicky kyslých hnojív stále zvyšuje, zlepšujú biologické vlastnosti pôdy.

Maštaľný hnoj

Maštaľný hnoj je vyzretá zmes tuhých a tekutých výkalov hospodárskych zvierat s podstielkou. Získavame ho z priestorov maštali, nechávame zrieť na hnojisku, potom ho vyvážame a zapracovávame do pôdy. Je základným hnojivom.

Význam maštaľného hnoja je v tom, že je zdrojom humusotvorných látok, dôležitých ľahko prístupných živín, prirodzenou očkovacou látkou, pretože obsahuje veľké množstvo mikroorganizmov, obsahuje rastové látky. Pri jeho rozklade vzniká veľké množstvo C0₂, ktorý pôdu nakypruje, podporuje jej zvetrávanie a podporuje chemické reakcie v pôde.

Z rozboru maštaľného hnoja vidíme, že jednou tonou hnoja dodáme do pôdy 3 kg dusíka, 1 kg fosforu, 4 kg draslíka, 0,3 t humusu. Živiny z maštaľného hnoja sa uvoľňujú postupne. Jeho účinok trvá 2—4 roky. Najväčší účinok má v prvých dvoch rokoch, keď sa živiny uvoľňujú vo väčšom množstve a súčasne na úrodnosť pôsobia aj ostatné zložky maštaľného hnoja.

Akosť maštaľného hnoja býva veľmi rozdielna; má na ňu vplyv množstvo a akosť podstielky, druh, vek a úžitkové zameranie zvierat, množstvo a akosť skrmovaných krmív a najmä spôsob ošetrovania hnoja.

Výroba maštaľného hnoja má za cieľ získať čo možno najviac organickej hmoty s vysokým obsahom dusíka. Tejto požiadavke najlepšie vyhovuje technológia výroby, pri ktorej sa hnoj stláča a udržiava vo vlhkom stave. Rozlišujeme tieto spôsoby výroby maštaľného hnoja:

1. výroba pod hospodárskymi zvieratami (hydinou, ošípanými, ovcami, mladým dobytkom na hlbokej podstielke),

2. výroba v blokoch na nádvornom alebo poľnom hnojisku,

3. výroba kompostovaním (vrstvením hnoja s ornicou v pomere 1:10),

4. výroba košarovaním (ovcami a mladým dobytkom v lete).

1. Vápenaté hnojivá obsahujúce vápnik vo forme CaC0₃ — vápenec,

2. Vápenaté hnojivá obsahujúce vápnik vo forme CaO — vápna.

3. Odpadové vápenaté hnojivá — odpady z priemyselných podnikov a vápeniek.

1. príjem hnojív do skladu a ich uskladňovanie. .

2. expedícia hnojív zo skladu a ich doprava na miesto určenia,

3. zapracovanie hnojív do pôdy

1. Používame pracovný odev, ochranné okuliare s priliehajúcimi okrajmi a rukavice.

2. Nejeme, nepijeme, nefajčíme.

3. Zabránime možnosti vniknutia hnojiva do otvorených rán,

4. Zabránime, vniknutiu čiastočiek. do očí a dýchacígb. ciest,

5. Nemiešame hnojivá, ktoré spoju uvoľňujú plyny leptajúce sliznicu.

6. Ak pracujeme s hnojivami v uzatvorených priestoroch, zabezpečíme pravidelné vetranie.

7. Zabránime styku s hnojivami nepovolaným osobám a deťom.

8. Stroje používané Qä prácu s hnojivami pravidelne čistíme a uskladňujeme v suchom prostredí, aby sme zabránili korózii.

1. poľné pokusy s hnojením,

2. vegetačné nádobové pokusy s hnojením,

3. laboratórne metódy určenia potreby hnojenia,

4. bilančné metódy určenia potreby hnojenia.

Kontrolné otázky a úlohy

1. Uveďte príklady plodín, ktoré sa vysievajú v jeseni, plodín, ktoré sa vysievajú na jar a plodín, ktoré vyžadujú predpestovanie sadiva.

2. Kedy sa vysádza väčšina cibúľ okrasných rastlín?

3. Ako má vyzerať pôda pripravená na sejbu?

4. Kedy sa vysádza väčšina drevín?

5. Uveďte rozličné techniky sejby a príklady, pre ktoré rastliny sú jednotlivé techniky vhodné.

6. Prečo na ľahkých pôdach sejeme hlbšie a na ťažkých plytkejšie?

7. Podľa čoho určíme hĺbku sejby?

8. Čím sa riadi vzdialenosť rastlín pri výsadbách?

9. Aké techniky vysádzania poznáte s ohľadom na zvolené náradie?

10. Aké spôsoby vysádzania poznáte podľa zvoleného stanovišťa alebo sponu?

11. Ako sa určí výsevok?

12. Pozorujte vývin semenáčov a veďte o nich záznam.

13. Ako ošetrujeme výsevy v skleníku?

14. Ktoré výsevy jednotíme a prečo to robíme?

Kontrolné otázky:

1. Ktoré rastliny oborávame, akým náradím a prečo?

2. Uveďte za akých okolností sa plečkuje a čo týmto zásahom dosiahneme?

3. Kedy a prečo okopávame?

4. Kde a prečo plejeme?

5. Ktoré porasty jednotíme? Prečo jednotíme?

6. Z ktorých zdrojov berieme najvhodnejšiu vodu na zavlažovanie?

7. Vysvetlite rozdiel medzi vlahovou potrebou a závlahovým množstvom.

8. Ktoré spôsoby zavlažovania možno použiť v záhradníckej výrobe?

9. Vysvetlite rozdiel medzi mobilnou a stabilnou závlahou.

10. Posúďte vhodnosť povrchovej závlahy.

Kontrolné otázky a úlohy:

1. Čo je zaštipovanie a aké má účinky?

2. Ktoré rastliny zaštipujeme?

3. Opíšte chemické zaštipovanie.

4. Vysvetlite a zdôvodnite vyštipovanie.

5. Ktoré časti rastlín vyštipujeme?

6. Čím a ako nastielame povrch pôdy?

7. Vysvetlite účinky nastielania.

8. Pri ktorých rastlinách s úspechom pokrývame povrch pôdy fóliou?

Kontrolné otázky a úlohy:

1. Aký význam má ochrana rastlín pre rastlinnú výrobu?

2. Zistite vo vašej obci, aké opatrenia na ochranu rastlín (okrem chemických) používajú ľudia vo svojich záhradkách?

3. Prečo sa musí hľadať výhodnejší spôsob ochrany rastlín, než je chemická ochrana?

4. Ktoré činitele pôsobia na ochranu rastlín?

5. Uveďte príklady získané v odbornom výcviku na zlepšenie kvality záhradníckych výrobkov vplyvom ochranných zásahov.

6. Pri ktorých ochranných opatreniach ušetril váš cvičný majetok náklady na ľudskú prácu a v akej výške?

Kontrolné otázky a úlohy:

1. Ktorými opatreniami sa zabezpečuje dobrý zdravotný stav rastlín?

2. Aký význam má produkcia zdravého osiva a sadiva ako zdravotného opatrenia?

3. Ako pôsobia karanténne opatrenia na ochranu proti chorobám a škodcom?

4. Vyhľadajte príklady na nepriame a priame spôsoby ochrany rastlín.

5. Prečo sa robia v porastoch negatívne výbery?

6. Zopakujte si stať o zabezpečovaní zdravotného stavu a vysvetlite význam negatívnych výberov z hľadiska prenosu chorôb.

1. zoocídy — prípravky proti živočíšnym škodcom;

2. fungicídy — prípravky proti choroboplodným hubám.

3. herbicídy — prípravky proti burinám.

Kontrolné otázky a úlohy:

1. Od ktorých činiteľov závisí úspech chemickej ochrany?

2. V čom spočíva výhoda používania chemických prípravkov v ochrane rastlín?

3. Proti ktorým chorobám a škodcom sa používajú sírnaté prípravky?

4. Aké prednosti majú systémové fungicídy pred ostatnými druhmi fungicídov?

5. Zistite na cvičnom majetku, koľko druhov pesticídov použili v danom roku na ochranu rastlín a aké percento z nich boli insekticídy, fungicídy, herbicídy a pod.