>

Tematický plán a učivo predmetu - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov

Prejsť na obsah
TECHNOLÓGIA RASTLINNEJ VÝROBY
záhradník > ovocinárstvo
OVOCINÁRSTVO (3. ročník)

TEMATICKÝ PLÁN -  3. ročník

1. Výživa ovocných rastlín, význam živín
2. Rozdelenie hnojív – hospodárske
3. Priemyselné hnojivá  - dusíkaté
4. Priemyselné hnojivá  - fosforečné, draselné, vápenaté
5. Mimokoreňová výživa
6. Zelené hnojenie
7. Dávky živín
8. Spôsob a čas hnojenia

II.  OBRÁBANIE PÔDY V OVOCNÝCH SADOCH
9. Spôsoby obrábania pôdy v ovocnom sade
10. Čierny úhor, herbicídny úhor, obhospodarovaný úhor
11. Pestovanie podplodín a trávnika

III.   HOSPODÁRENIE S VLAHOU
12. Nároky ovocných rastlín na vlahu
13. Zadržiavanie vlahy
14. Spôsoby zavlažovania
15. Čas a dávky zavlažovania.



IV. ZBER OVOCIA A SKLADOVANIE
16. Príprava na zber, odhad úrody.
17. Stupne zrelosti ovocných druhov
18. Spôsoby zberu
19. Triedenie, balenie a preprava ovocia
20. Uskladňovanie ovocia

V. POMOLÓGIA
21. Morfologické znaky ovocia – vonkajšie a vnútorné
22. Pomológia jadrovín – jablone
23. Pomológia jadrovín – hrušky
24. Pomológia kôstkovín – čerešne, višne
25. Pomológia kôstkovín – marhule, broskyne
26. Pomológia kôstkovín – slivky, ringloty
27. Pomológia škrupinovín – orechy, liesky
28. Pomológia drobného ovocia, ríbezle, jahody
29. Pomológia drobného ovocia, maliny, černice
30. Záverečný prehľad, opakovanie

I. Výživa ovocných rastlín, význam živín

Všetky rastliny pre svoj rast a rodivosť potrebujú od jari do jesene určité množstvo základných živín a stopových prvkov, ktoré je potrebné rastlinám dodať do pôdy, alebo počas vegetácie ich aplikovať pomocou tekutých hnojív. Ako tieto živiny používame si teraz môžete prečítať.

Význam živín pre rastliny
Každá pôda obsahuje určité množstvo prirodzených živín, ktoré sa po stáročia v našej pôde nachádzajú, avšak ovocné stromčeky, rastliny v každom roku odčerpávajú ich z pôdy, pričom zemina stráca výživné látky, ktoré sú potrebné pre úspešný rast a rodivosť následne pestovaných plodín. Rastliny pre nedostatok živín nám poskytujú stále slabšie úrody, pričom kvalita ovocia a zeleniny je každým rokom nižšia. Do záhradky je potrebné aplikovať všetky základné živiny a súčasne dodať aj stopové prvky. Nestačí používať len jednostranné hnojivá, ktoré obsahujú len dusík, pretože získame plody nadmerne veľké, ktoré obsahujú nežiaduce látky, ovocie a zelenina prehnojená dusíkom počas pestovania a uskladnenia podlieha hnilobe. Rastliny, ak majú nedostatok draslíka, mávajú často listy po okrajoch do hneda zaschnuté, odolnosť voči chorobám a škodcom je nízka. Fosfor je potrebný na dobré založenie a opelenie kvetov a takto by sme mohli pokračovať pri všetkých živinách, ktoré rastliny nevyhnutne potrebujú.
Ako sa môžeme dozvedieť, čo nám v pôde chýba? Najlepšie je si urobiť pôdny rozbor, čím sa dozvieme, aké živiny sa v našej pôde nachádzajú, aké máme  pôdne zloženie a na základe toho prispôsobíme dávky hnojív. V praxi, málokto z pestovateľov tieto rozbory má a každý z nás sa spolieha, že do pôdy zapracuje tie hnojivá, ktoré sú dostupné. Najmenšie chyby urobíme, ak do pôdy zapracujeme viaczložkové granulované hnojivá, ktoré obsahujú všetky základné živiny, doplnené o stopové prvky. K týmto hnojivám patrí, napr. NPK hnojivo, Cererit a pod., ktoré do pôdy je potrebné zapracovať každý rok na jar tak, aby ich využiteľnosť pre rastliny bola čo najvyššia. Ak tieto hnojivá rozhodíme na povrch pôdy v jesennom období alebo skoro v predjarí ich účinnosť je pre rastliny nízka. V jesennom období môžeme použiť len pomalšie pôsobiace hnojivá, ako je napr. superfosfát, draselná soľ, mletý vápenec a pod. Priemyselné viaczložkové hnojivá je najlepšie rozhodiť rovnomerne na pozemok na jar, pred pobránením pozemku, aby sa hnojivá dostali do pôdy a ich využiteľnosť bola čo najvyššia.

Stavebné prvky
Základným prvkom všetkých organických látok je uhlík. Rastliny ho prijímajú prevažne z ovzdušia vo forme C02. Tvorí asi 45 % organických látok v sušine.
Organické látky obsahujú aj vodík. Rastliny ho prijímajú najmä z vody. Pretože je chemicky veľmi aktívny, uplatňuje sa v oxidačno-redukčných procesoch.
Kyslík tvorí časť organických zlúčenín a vody. Rastliny ho vylučujú pri fotosyntéze a spotrebúvajú pri dýchaní. Zlučovaním kyslíka s ostatnými látkami získavajú rastliny energiu potrebnú na život.
Dusík je dôležitou zložkou bielkovín. Rastliny ho prijímajú z pôdy vo forme solí. Na dusík sú najbohatšie rozmnožovacie orgány rastlín. Pri nedostatku dusíka rastliny blednú, žltnú, nerastú, nasadzujú málo kvetov, a tým aj plodov.
Fosfor sa v tele rastlín vyskytuje najmä vo forme organických zlúčenín. Veľké množstvo fosforu majú najmä delivé me- ristematické pletivá, kvety a semená. Je stavebnou zložkou zložitejších bielkovín bunkového jadra. V pôde podporuje mikrobiálnu činnosť a rozklad organických látok. Pri nedostatku fosforu rastliny málo kvitnú, kvety sa nedostatočne rozvíjajú a skoro odumierajú.
Draslík je prítomný v hľuzách, mladých pletivách a semenách. Významný je pri látkových premenách. Zvyšuje odolnosť rastlín proti mrazu, suchu a chorobám. Veľa draslíka spotrebujú rastliny, ktoré hromadia zásoby glycidov, napr. repa, zemiaky, kukurica, vinič hroznorodý. Pri nedostatku draslíka rastliny žltnú, na listoch sa vytvárajú hnedé škvrny, listy zasýchajú. Novonarastené listy sú malé.
Vápnik sa v rastlinách väčšinou viaže v nerozpustnej forme a vyskytuje sa v bunkových blanách. Má zásadný význam pri neutralizácii kyselín vznikajúcich počas metabolizmu rastlín. Spevňuje podporné pletivá. Pomerne veľa ho obsahujú listy rastlín. Pri nižších rastlinách inkrustuje ako uhličitan vápenatý bunkové steny.
Síra je v rastlinách súčasťou bielkovín a je prítomná v rozličných siliciach. Najviac síry obsahuje kvet. Nedostatok síry spôsobuje v tele rastlín nahromadenie nerozpustných dusíkatých zlúčenín a sacharidov. Tým sa spomaľuje rast, listy blednú a rastliny zakrpatievajú.
Horčík je nevyhnutný pri energetických premenách v bunke. Je zložkou chlorofylu. Podporuje príjem fosforu a tvorí protiváhu vápnika a draslíka. Pri nedostatku horčíka listy blednú, žltnú, vznikajú hnedé škvrny. Bunkové jadrá a chloroplasty sú znetvorené.
Železo má katalytický účinok predovšetkým pri tvorbe chlorofylu. Pôdy obsahujú dostatok železa, aj keď vo forme zle rozpustných zlúčenín. Najviac železa je v listoch. Jeho nedostatok spôsobuje blednutie listov čiže chlorózu.
Meď je súčasťou niektorých enzýmov a podporuje tvorbu vitamínov. Jej nedostatok (napr. pri ovse] sa prejavuje tým, že metliny majú hluché kvety.
Mangán pôsobí ako katalyzátor pri tvorbe chlorofylov. Jeho príjem sťažuje zásaditá reakcia pôdy.
Zinok potrebujú na rast predovšetkým kvasinky a huby.
Bór ovplyvňuje vodný režim, tvorbu kvetov a plodov i delenie buniek. Ak je v pôde nedostatok bóru, cukrová repa trpí srdiečkovou hnilobou, pri marhuliach nastáva rozpad kambia a lyka.
Chlór zvyšuje napučiavanie základnej cytoplazmy, čím sa zvyšuje osmotický tlak buniek. To zapríčiňuje zníženie transpirácie a zlepšenie vodného režimu rastlín. Pri nadbytku chlóru sa ruší účinok draslíka pri výmene cukrov, rastliny strácajú chlorofyl a znižuje sa ich fotosyntéza. Obsah chlóru v rastlinách pomerne kolíše. Pri nadbytku v pôde ho popol rastlín obsahuje až 30 %.
Sodík môže dopĺňať funkciu draslíka, pokiaľ ide o udržiavanie aktivity koloidných látok v základnej cytoplazme.
Obsah kremíka v rastlinách stúpa s vekom rastlinných orgánov. Dodáva pevnosť bunkovým stenám. Pri obilninách tvorí až 50 % popola. Popol vyfajčenej časti cigarety drží predovšetkým na kremičitej kostre.
Molybdén je nevyhnutný na asimiláciu dusíka nitrogénnymi baktériami a na celkovú redukciu nitrátov. Reakcia rastlín na nedostatok molybdénu je rovnaká ako na nedostatok dusíka.

PRÍJEM ŽIVÍN RASTLINAMI
Živý organizmus z vonkajšieho sveta neustále prijíma rozličné látky a do svojho okolia vylučuje produkty, ktoré vznikli v jeho tele. Tento proces voláme látkovou výmenou, ktorá je základným prejavom každej živej hmoty. Látková výmena podmieňuje vzájomné ovplyvňovanie živého organizmu s okolitým prostredím a živých organizmov medzi sebou. Zastavenie látkovej výmeny znamená zánik života — smrť.
Rastliny prijímajú minerálne látky tak koreňovou sústavou, ako aj nadzemnými orgánmi. Rastliny môžu biogénne prvky z pôdy prijímať len vo forme iónov. Disociáciu minerálnych látok na ióny umožňuje v prírode najrozšírenejšie rozpúšťadlo — voda.

PRIJÍMANIE ŽIVÍN KOREŇMI RASTLÍN
Zabezpečovanie správnej koreňovej výživy rastlín spolu s používaním kvalitného osiva výkonných kultivarov je najúčinnejšou cestou na zvyšovanie úrovne rastlinnej výroby. Hlavnou úlohou koreňovej sústavy je zásobovať rastliny vodou, živinami a upevňovať ich v pôde. Okrem toho plní aj funkciu zásobných orgánov. Rastliny prijímajú z pôdy vodu a živiny takmer výlučne koreňovými vláskami. Korene rastlín prijímajú z pôdy aj C02. Z pozorovaní vyplýva, že rastliny prijímajú živiny viacerými spôsobmi. Časť živín a iných látok {i škodlivých) z pôdy vniká do koreňov rastlín samovoľne difúziou a osmotic- kými silami najmä pôsobením transpirácie. Tento spôsob príjmu živín bez účasti rastliny je pasívny príjem.
 
Čím má pôda väčší a kvalitnejší sorpčný komplex a čím je biologicky aktívnejšia, tým lepšie udržiava vhodné zloženie živného roztoku.

HNOJIVÁ
Hnojivá sú látky, ktorými sa zvyšuje obsah jednotlivých živín v živnom prostredí rastlín. Dodávajú sa prevažne do pôdy a zlepšujú výživu pestovaných rastlín. Rozdeľujú sa na hospodárske (organické] a priemyselné hnojivá.

Význam priemyselných hnojív a ich zložiek:

Uhlík (C) - základná stavebná jednotka rastlinných a živočíšnych buniek a organizmov
Vodík (H) - zložka vody a organických zlúčenín, potrebný pri fotosyntéze
Dusík (N) - tvorba úrody, súčasť bielkovín, podporuje nasadzovanie plodov
Fosfor (P) - dôležitý pre rast rastlín, tvorbu plodov
Draslík (K) - pomáha regulovať hospodárenie s vodou, katalyzátor rôznych reakcií
Horčík (Mg) - súčasť chlorofylu
Vápnik (Ca) - súčasť bunkovej steny, význam pri metabolizme rastlín

Rozdelenie hnojív – hospodárske

Hospodárske hnojivá sa vyrábajú v poľnohospodárskom podniku. Okrem živín, ktoré rastliny potrebujú, obsahujú navyše organickú hmotu, mikroorganizmy a rastové látky. Ich význam rastie najmä v súčasnosti, keď priemyselné hnojivá znižujú obsah a kvalitu humusu, zhoršujú pôdnu štruktúru, a tým aj ostatné dôležité biologické, fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy.
Maštaľný hnoj je zmes pevných a čiastočne i tekutých výkalov hospodárskych zvierat so stelivom. Jeho význam sa pre udržanie a zvyšovanie úrodnosti pôdy stále zvyšuje. Priemerný maštaľný hnoj prevažne od hovädzieho dobytka obsahuje 75 % vody, 18 — 20 % organických látok, 0,45 % N, 0. 10.% P, 0,40 % K, 0,30 % Ca 0,06 % Mg a stopové prvky. Obsah jednotlivých látok často kolíše.

Močovka je čiastočne alebo úplne skvasený moč hospodárskych zvierat, často zriedený splachovacou vodou. Hnojivá hodnota močovky je veľmi rozdielna. Obsahuje ľahko prijateľné látky pre rastliny a niektoré rastové látky. Močovka je bohatá na dusík a draslík, ale chudobná na fosfor a vápnik. Obsahuje približne 0,25 % dusíka, 0,50 % draslíka, stopy fosforu a vápnika. Fosfor dopĺňame pridaním superfosfátu v dávke asi 2 kg na 100 1 močovky. Aby nevznikali straty dusíkatých látok, treba čo najviac ob- . medziť styk močovky so vzduchom. Močovkou podľa potreby vlhčíme komposty. Podporuje rozvoj a činnosť mikroorganizmov, urýchľuje rozklad organických látok a obohacuje komposty o dusík a draslík.

Hnojovica je skvasená zmes pevných a tekutých výkalov hospodárskych zvierat zriedená vodou. Podmienkou úspešného založenia hnojovicového hospodárstva je dostatok prírodných vodných zdrojov, väčšia súvislá plocha trvalých trávnych porastov, výkonné čerpacie zariadenie, ľahko zostaviteľné a prenosné rozvodné potrubie.
Priemerné zloženie a obsah živín pri hnojovici hovädzieho dobytka je 0,50 % N, 0,10 % P, 0,40 % K, 7 % rastových látok, mikroorganizmy a voda. Hnojovica podobne ako močovka je chudobná na fosfor a vápnik. Preto pri jej použití pravidelne přihnojujeme fosforečnými a vápenatými hnojivami. Zásady správneho použitia hnojovice. V horských hnojovico- vých hospodárstvach sa trávne porasty hnoja viackrát počas vegetácie, vždy po spasení alebo zbere sena. Dávka pri jednorazovej aplikácii je asi 10 m3 na 1 ha. Súčasne přihnojujeme asi 20 — 30 kg superfosfátu. Pri použití hnojovice na ornej pôde sú dávky podstatne vyššie. Ich výška závisí od druhu hnojenej plodiny, stupňa zriedenia a spôsobu aplikácie.

Komposty sú hospodárske hnojivá, ktoré vyrábame z odpadových surovín organického pôvodu a zeminy. Na rozdiel od ostatných druhov hospodárskych hnojív rozkladné procesy v kompostoch prebiehajú oveľa dokonalejšie. Väčšina živín pri zrení kompostu sa premení až na prijateľnú formu, takže sú ihneď prijateľné pre rastliny. Kompost oužívame pri všetkých plodinách, ktoré si vyžadujú organické hnojenie. Pod okopaniny a zeleniny hnojíme dávkou od 30 — 50 t na 1 ha, pod ostatné plodiny dávame menšie dávky. Je to výborné hnojivo na hnojenie lúk, pasienkov a v záhradníckej výrobe. Do pôdy sa zaoráva na jeseň. Na jar sa do pôdy zapracúva kultivátormi lebo bránami.

Zelené hnojenie je zaorávanie zelených rastlín do pôdy, ktoré sa na tento účel na pozemku vypestovali. Rastliny na zelené hnojenie sa pestujú ako hlavná plodina, podsev alebo ako strnisková plodina. Je to univerzálne hnojivo, pretože obsahuje všetky živiny, ktoré rastlina potrebuje.
Zásady správneho použitia zeleného hnojenia. Porast určený na zelené hnojenie musí v krátkom čase vytvoriť veľké množstvo zelenej hmoty. Na to potrebuje množstvo pohotových živín, ktoré dodávame priemyselnými hnojivami.
Zelené hnojenie možno použiť na hnojenie všetkých plodín, ktoré si vyžadujú hnojenie hospodárskymi hnojivami, najlepšie kŕmnych plodín a okopanín. Na chudobných pôdach ich môžeme použiť aj na hnojenie obilnín. Tento spôsob hnojenia možno kombinovať so zaoráváním slamy. Na ľahších pôdach zaoráváme zelenú hmotu neskoro na jeseň a do väčšej hĺbky, na ťažších pôdach skôr plytšie, aby k zaoranej hmote mal prístup vzduch. Äk je porast hustý a vysoký, najskôr sa povalcuje v smere orby, alebo pobráni tanierovými bránami, aby sa organická hmota dokonale zapracovala do pôdy.

Rašelina je organické hnojivo s vysokým obsahom organických látok a veľkou nasávacou schopnosťou. Používame ju ako podstielku alebo pri výrobe kompostov a na prípravu zemín v záhradníctve.

PRIEMYSELNÉ HNOJIVÁ

Priemyselné hnojivá sú druhým hlavným zdrojom náhrady odčerpaných živín z pôdy.
Podľa obsahu hlavných živín sa rozdeľujú na jednoduché, viaczložkové a špeciálne hnojivá.

Priemyselné hnojivá  - dusíkaté

Dusík je hlavnou živinou v dusíkatých priemyselných hnojivách. Z celkovej potreby priemyselných hnojív pripadá na dusíkaté hnojivá približne jedna tretina. Potrebu nestačíme pokryť vlastnou výrobou, preto ich dovážame zo zahraničia. Dusík sa v týchto hnojivách vyskytuje vo forme liadkovej (dusičnanovej), čpavkovej (amoniakálnej) alebo organickej.
1. Dusičnanové (liadkové, nitrátové) hnojivá
Liadok vápenatý Ca(N03)2 — dusičnan vápenatý. Obsahuje asi 15 — 16% dusíka a 30 % OaO. Vo vode je dobre rozpustný. Rastliny ho ihneď prijímajú, preto sa používa na prihnojovanie počas vegetácie. V pôde sa púta slabo a ľahko sa vyplavuje. Nepoužíva sa na hnojenie do zásoby.
Liadok horečnatovápenatý je dusičnan vápenatý a dusičnan horečnatý. Obsahuje 14 % N, 9 % Ca, 6 % Mg. Má podobné vlastnosti ako liadok vápenatý.
2. Amoniakálně (čpavkové) hnojivá
Síran amónny (NH4)2S04 obsahuje 20,5 — 21 % čpavkového dusíka. Vyrába sa z odpadových čpavkových vôd a kyseliny sírovej. Vo vode je dobre rozpustný. V pôde sa katión NH4+ dobre púta. Síran amónny sa z pôdy uvoľňuje postupne, obyčajne sa ním hnojí pred sejbou. Pretože pôsobí fyziologicky neutrálne, používa sa na neutrálnych alebo slabo zásaditých pôdach.
3. Hnojivá s dvoma formami dusíka
Liadok amónny čiže dusičnan anióny NH4N03. Obsahuje 35 % dusíka, z toho polovicu v dusičnanovej a polovicu v amoniakálnej forme. Je veľmi výbušný a hygroskopický.
Liadok C-33. Obsahuje 33 % dusíka, 16 % N03_, 17 % NH4+ a 0,3 % Ca. Je výbušný a hygroskopický.
Liadok amónny s vápencom. Typ LAV-25 s obsahom najmenej 24.5 % dusíka a 6 — 7 % Ca. Typ LAV-30 s obsahom najmenej 29.5 % dusíka a 3 — 3,6 % Ca. Polovica dusíka je v dusičnanovej a polovica v amoniakálnej forme.
4. Hnojivá s dusíkom v organickej väzbe
Močovina CO(NH2)2. Obsahuje 45 % dusíka v amidovej forme. Vo vode je rýchlo rozpustný. Pre rastliny je dusík prijateľný až po premene na dusičnanová formu. Vhodná je na hnojenie plodín s dlhším vegetačným obdobím. Hnojivo je fyziologicky neutrálne, a preto použiteľné pre všetky pôdy.
Dusíkaté vápna CaCN2. Obsahuje 18 — 21 % dusíka v kyanidové j a amidovej forme a 50 — 55 % CaO. Hnojivo neúčinkuje ihneď, pretože dusík je v neprijateľnej forme. Najskôr sa musí pomocou lamonizačných a nitrifikačných baktérií rozložiť na prijateľnú formu. Pre jarné hnojenie sa zaorie do pôdy už na jeseň.
5. Kvapalné dusíkaté hnojivá
Ich výhoda je v tom, že sú lacnejšie a účinnejšie ako pevné dusíkaté hnojivá.
Amoniakát dusičnanu amónneho (ADAJ. Obsahuje 38 — 40 % dusíka. Z toho 27 — 29 % v amoniakálnej a zvyšok v dusičnanovej forme. Je to bezfarebná kvapalina s čpavkovým zápachom a silne zásaditou reakciou.
Dusíkatý roztok (DAM 390) je dusičnan amónny NH4N03. Obsahuje 30 % dusíka, z toho 7,4 % v dusičnanovej, 7,4 % v amoniakálnej a 15,2 % v amidovej forme.
Zásady použitia dusíkatých hnojív. Dusíkaté hnojivá sú z chemického hľadiska soli, ktoré sa v pôdnom roztoku štiepia [di- sociujú). Rastliny ich prijímajú buď vo forme katiónov NH4+, alebo aniónov NH3“.
Dusík má zo všetkých živín najväčší plyv na úrodnosť. Liadkový dusík sa neviaže sorpčným komplexom, preto je v pôde ľahko pohyblivý, ale aj ľahko vyplavovaný. Liadkovým dusíkom sa preto hnojí častejšie a v menších dávkach. Zvlášť výhodné je použitie na list v oase vegetácie. Čpavkový dusík sa vo väčšine pôd dobre viaže. Jeho účinok je trvalejší. Znižuje sa jeho vyplavovanie, a preto ním môžeme hnojiť do krátkodobej zásoby. Dusíkaté hnojivá s organickým dusíkom sa v pôde pomaly rozpúšťajú a pomaly pôsobia. Preto ich zapracúvame do pôdy dlhší čas pred sejbou.

Priemyselné hnojivá  - fosforečné, draselné, vápenaté

Celková spotreba fosforečných hnojív je hneď na druhom mieste za dusíkatými hnojivami. Ani v tomto sortimente nie sme sebestační a suroviny i hotové výrobky dovážame. Rozdeľujeme ich na:
1. Hnojivá s kyselinou fosforečnou rozpustnou vo vode
Superfosfát Ca(H2P04)2. Patrí medzi najstaršie priemyselné hnojivá. Obsahuje 16 — 18 % P205 (najmenej 14 % rozpustných vo vode), 30 % sadry a stopové prvky jód, meď a zinok. Používa sa na neutrálne, slabo zásadité alebo slabo kyslé pôdy. V súčasnosti sa vyrába niekoľko typov s rozličným označením ako superfosfát Kola, Afrika, Refos s rozličným obsahom P.
2. Hnojivá s kyselinou fosforečnou rozpustnou v 2 % kyseline citrónovej
Citrofosfát CaHPQ4. Obsahuje asi 35 % P205. Vyrába sa rozkladom surových fosfátov kyselinou dusičnou.
Tavené fosfáty. Vyrábajú sa tavením surových fosfátov pri vysokých teplotách s alkáliami. Tavením sa zvyšuje prístupnosť kyseliny fosforečnej pre rastliny. Obsahuje asi 14 % P205.
Thomasova múčka. Získava sa pri spracúvaní železnej rudy, ktorá obsahuje asi 2 % fosforu, ktorý sa musí thomasovaním odstrániť, aby oceľ nebola krehká. Vyrába sa v dvoch typoch, a to ako kladnianska s obsahom 15 — 17 % P205 a 45 — 50 % CaO a vítkovická s obsahom 13 — 15 % P205 a 40 — 50 °/o CaO. Obidve obsahujú horčík a ďalšie stopové prvky.
3. Hnojivá s ťažko rozpustnou kyselinou fosforečnou
Fosforitové múčky sú veľmi jemne rozomleté surové fosfáty.
Rozpustnosť kyseliny fosforečnej je priamo úmerná jemnosti mletia. Obsahujú až 29 % P205.
Kostné múčky. Vyrábajú sa z kostí. Okrem fosforu obsahujú aj organický dusík. Podľa výrobného postupu poznáme kostné múčky rozložené, surové, normálne, parené.

Zásady použitia fosforečných hnojív. Rastliny majú najväčšie požiadavky na fosfor ihneď od začiatku rastu. Neskoršie ich nároky klesajú a na prvom mieste sú dusík a draslík. Superfosfát obsahuje kyselinu fosforečnú rozpustnú vo vode, ale súčasne ľahko sa meniacu na horšie rozpustné zlúčeniny. Preto sa musí používať do pôd, v ktorých sa najmenej zvrháva. Sú to pôdy s reakciou pH 6 — 7,5. Lepšie výsledky sa dosiahnu zmiešaním superfosfátu s organickými hnojivami. Hnojivo je vhodné pre všetky plodiny. Citrofosfát a Thomasova múčka, ktoré sa najviac používajú, sú vhodné najmä do kyslejších pôd, pretože obsahujú vápnik. Do pôdy sa zapracúvajú hlbšie ako superfosfát, najlepšie na jeseň. Môžeme ich použiť na hnojenie na povrch viacročných krmovín, ako aj na lúky a pasienky. Mleté fosfáty používame na hnojenie vo väčších dávkach do zásoby pre viac plodín v osevnom postupe, najmä na kyslejších pôdach. Najlepšie ich využívajú ďatelinoviny a strukoviny.

Draselné hnojivá

Okrem hlavnej živiny obsahujú draselné hnojivá horčík, sodík, vápnik, chlór a iné. Z celkovej potreby priemyselných hnojív pripadá na draselné hnojivá asi 43 %. Draselné hnojivá dovážame, pretože nemáme ložiská draselných solí. Rozdeľujeme ich:
1. Draselné hnojivá chloridové
Draselné soli sú v podstate koncentrované draselné hnojivá. U nás sa najčastejšie používa 40 % draselná soľ, ktorá obsahuje 38 — 40 % K20, 12 % Na20, malé množstvo horčíka, síry a vápnika. Vyrába sa aj 50 % draselná soľ.
Najkoncentrovanejšie draselné hnojivo je chlorid draselný. Obsahuje 57 — 60 % K2CO, 6 % Cl a 1,5 °/o Na. Používa sa pri výrobe kombinovaných hnojív.
Kainity sú nízkopercentuálne surové draselné soli s obsahom 12 — 20 % K20 V chloridové] forme. Okrem toho obsahujú sodík, horčík a síru. Chlóru obsahujú 32 — 35 %.
2. Draselné hnojivá síranové
Síran draselný obsahuje 48 — 53 % K20, 3 % C1 a stopy horčíka.
Reformkali je zmes síranu draselného a horečnatého s obsahom 26 % K20 prevažne v síranovej, menej v chloridovej forme.
Emgekali je zmes síranu draselného a horečnatého s obsahom 33 — 37 % K20, najmenej 15 % síranu horečnatého, 6 % sódy a 0,2 % bóru.
3. Draselné hnojivá silikátové
Draselné kremičitany sú rozomleté horniny obsahujúce 2 — 20 % K20. Ako živiny sú pre rastliny ťažko prístupné. Používajú sa do kompostov.

Zásady použitia draselných hnojív. Všetky druhy draselných hnojív pôsobia fyziologicky kyslo na pôdnu reakciu. Pri ich nadbytku [najmä chloridového typu) v pôde znižujú prijímanie ostatných živín a zo sorpčného komplexu vytláčajú vápnik.
Na draslík majú veľké požiadavky rastliny vytvárajúce cukor alebo škrob. V našich pôdach sú zásoby draslíka v porovnaní s ostatnými živinami najväčšie. Je však viazaný v ťažko rozpustných kremičitanoch. Z nich sa uvoľňuje len pomaly a nestačí kryť požiadavky rastlín. Preto sú hlavným zdrojom výživy rastlín draselné hnojivá. Pri ich používaní nesmieme zabudnúť na vápnenie. Rastliny citlivé na chlór sa hnoja síranovou formou. Ľahké pôdy umožňujú vyplavenie draslíka, preto hnojíme na jar tesne pred sejbou. Ťažké pôdy pevne viažu draslík na sorpčný komplex, preto sa draselné hnojivá zaorávajú už na jeseň a hlbšie.

Vápenaté hnojivá

Správnou voľbou a použitím regulujeme obsah vápnika v pôde. Vápenaté hnojivá majú dvojaký význam: sú zdrojom vápnika pre rastliny, ale spôsobujú aj neutralizáciu pôdnej reakcie, zlepšujú fyzikálne vlastnosti pôdy a zvyšujú mikrobiálnu činnosť. Vápenaté hnojivá rozdeľujeme na:
1. Vápenaté hnojivá obsahujúce vápnik vo forme oxidu vápenatého (CaO)
Pálené vápno sa vyrába pálením vápencov vo vápenkách. Kvalita páleného vápna sa riadi obsahom čistého CaO alebo MgO, ktorý sa pohybuje od 65 do 95 %. Na hnojenie sa používa vápno kusové alebo mleté.
2. Vápenaté hnojivá obsahujúce vápnik vo forme uhličitanu vápenatého (CaC03)
Mleté vápence sa získavajú drvením alebo mletím vápencových hornín. Kvalita závisí od obsahu uhličitanu vápenatého a jemnosti mletia. Obsah uhličitanu sa pohybuje od 60 % do 90 %. Dolomitické vápence obsahujú asi 10 % MgO. Ich hnojivá hodnota je približne rovnaká ako pri mletých vápencoch, ale ťažšie sa rozpúšťajú. Sem patria aj sliene a opuky.
3. Odpadové vápenaté hnojivá
Patria sem odpadové vápna z priemyselných podnikov a vápeniek.
Sadra, síran vápenatý (CaS04). Je to dobré hnojivo, ktoré zlepšuje fyziologické vlastnosti pôdy.
Cukrovarské kaly (saturačné) sú odpadom pri čistení repnej šťavy. Obsahuje 15 — 35 % CaO, 2 % dusíka, 0,4 % fosforu a 0,2 % draslíka.
Patria sem aj pivovarské kaly a plynárenské vápno.

Zásady použitia vápenatých hnojív.
Potreba vápnenia sa má zisťovať laboratórnym rozborom pôd. Nevápni sa každý rok, ale len každé 3 — 5 rokov. Druh vápenatého hnojiva volíme podľa druhu pôdy a jej reakcie. Na ťažké pôdy s kyslou reakciou použijeme pálené vápno, a to v menších dávkach a častejšie, alebo hasené vápno. Na ľahšie pôdy použijeme mletý vápenec. Zasolené pôdy hnojíme odpadovou sadrou.
Pri vápnení prihliadame na požiadavky rastlín. Niektoré rastliny neznášajú priame vápnenie (ľan, zemiaky, ovos, vlčí bôb). Väčšina plodín si vyžaduje vápnenie k predplodinám.
Vápenaté hnojivá s oxidovou (kysličníkovou) formou používame na jeseň a po rozhodení ich zapracujeme do pôdy. Vápe- nate hnojivá s uhličitanovou formou môžeme používať celý rok v čase vegetácie i v zime. Odpadové vápenaté hnojivá najlepšie použijeme na jeseň.

PRIEMYSELNÉ VIACZLOŽKOVÉ HNOJIVÁ

Obsahujú dve alebo tri hlavné živiny v určitom pomere. Zložené hnojivá šetria prácu, znižujú náklady na miešanie a rozhadzovanie. Ich výroba sa má zvyšovať natoľko, aby presiahla polovicu používaných priemyselných hnojív.
NPK — 1 obsahuje 12 % N, 8,4 % P, 15,8 K. Polovica dusíka je v amoniakálně j forme, polovica v dusičnanovej, draslík je v chlo- ridovej forme. Kyselina fosforečná je na 45 % rozpustná vo vode, zvyšok v 2 % citrane amónnom. Hnojivo je vhodné pre rastliny náročné na pohotový fosfor na začiatku rastu [obilniny, ľan, mak, kukurica, olejniny],
NPK — 2 obsahuje 11 % N, 4,8 % P, 11,6 % K. Polovica dusíka je v amoniakálnej forme, kyselina fosforečná je na 30 % rozpustná vo vode, draslík v chloridovej forme; obsahuje síru, horčík. Má vyrovnaný pomer živín, a preto je vhodný ako základné hnojivo pre väčšinu rastlín, predovšetkým okopanín a krmovín.
Cererit je kombinované hnojivo vhodné na použitie v záhradníctve.
Na trh postupne prichádzajú ďalšie hnojivá pod rozličným obchodným označením. Majú rôznu kombináciu zložiek v množstve živín a podľa toho sa aj používajú na hnojenie rastlín a pôd. Viaczložkové hnojivá a ich používanie prispievajú k zjednodušovaniu technológie úsporou nákladov 30 — 40 %.

Stopové hnojivá.
Ich používanie sa postupne stáva neoddeliteľnou súčasťou hnojenia a celej technológie rastlinnej výroby. Špeciálne stopové hnojivá sú najčastejšie zmesi superfosfátu a koncentrátu stopových prvkov, a to B, Mn, Cu, Mo, Zn. Používajú sa na hnojenie plodín pestovaných na semeno, cukrovej repy, kukurice.

Technické soli.
Patrí sem Bórax, kyselina boritá, molybdénan amónny, molybdénan sodný, síran meďnatý. Používajú sa buď ako postreky, na namáčanie semien, ale aj na zapracovanie do pôdy.
Priemyselné hnojivá sú chemické látky, ktoré pri dlhšom pôsobení môžu ľudský organizmus viac alebo menej poškodzovať (leptanie sliznice, zápaly spojoviek). Pri práci s hnojivami v uzavretých priestoroch treba zabezpečit pravidelné vetranie. Každý pracovník pri práci s hnojivami musí používať ochranné okuliare a rukavice a dodržiavať hygienické a bezpečnostné predpisy.

Mimokoreňová výživa

Mimokoreňovú  výživa je prostriedkom na rýchle a účinné riešenie nedostatku  ktorejkoľvek živiny v období vegetácie, z mena však dusíka, horčíka a  stopových prvkov. Množstvo základných živín, ktoré možno dodať mimokoreňovú výživou,  je obmedzené, preto nemôže nahradiť hnojenie do pôdy, ale ho iba vhodne  dopĺňa.
Pri silnom nedostatku niektoré živiny je účinok mimokoreňovú výživy krátkodobý, a preto zásah musíme viackrát opakovať. Potrebu jednotlivých živín zisťujeme hlavne pozorovaním pestovaných rastlín a tiež rozborom listov (rastlín).
Mimokoreňovú výživa je vhodná pri obmedzenom prijímajú živín ovocnými plodinami, aj keď je v pôde dostatok živín. Stáva sa to napríklad po výsadbe, presadení, keď dôjde k silnému  poškodeniu koreňovej sústavy, ďalej pri poškodení kôry ohryzom zverou,  pri dlhotrvajúcom suchu, po poškodení krupobitím pod. Mimokoreňovú  výživa je vhodná aj pre preklenutie škôd spôsobených mrazy, chorobami a  škodcami.
K  mimokoreňovú výžive možno použiť buď jednotlivé živiny, napríklad  močovinu, horkú soľ (síran horečnatý) a soli stopových prvkov (tab. 1 až  3), alebo špeciálne prípravky s obsahom niekoľkými živín, ktoré sú  prevažne v kvapalnej forme a nazývajú sa listová hnojivá. Ich výhodou je, že je možné naraz odstrániť skrytý (latentnú) nedostatok niekoľkých živín, alebo mu predísť. Vhodné sú tiež, keď ide o nie celkom presne definovateľný nedostatok živín. Napríklad možno uviesť Fytovit, Harmavit, MKH-18 a Vegaflor, ktoré sa používajú podľa návodu spravidla v koncentrácii 0,5%.

Listy u rastlín sú orgány špecifikované k príjmu plynu (predovšetkým CO2), avšak môžu byť aj miestom, kde sa zabezpečuje mimokoreňovú výživa rastlín. Mimokoreňovú výživou rastlín rozumieme príjem a utilizáciu minerálnych (ale aj organických) živín aplikovaných na nadzemné časti rastlín vo forme vodných roztokov. V literatúre je bežne používaný termín foliárnu výživa preto, že najviac aplikovaných roztokov priľne na listoch, kde je tiež najväčšie množstvo živín prijímané. Je dokázané, že aj ostatné nadzemné časti rastlín vrátane plodov sú schopné z roztoku živiny prijímať. Uvedený druh výživy je potrebné chápať ako výživu doplnkovú, ktorá umožňuje operatívne korekciu výživného stavu rastlín ako podľa vizuálnych príznakov, tak zvlášť na základe chemickej analýzy rastlín.
Mimokoreňovou výživou nemožno úplne nahradiť výživu koreňovú, pretože množstvo prijatých živín rastlinou (zvlášť makrobiogénnych prvkov) je malé. Bolo dokázané, že rastliny odkázané iba na tento druh výživy zaostávajú vo vývoji a silno sa obmedzuje tvorba generatívnych orgánov. Prednosťou mimokoreňovej výživy je, že sú vylúčené interakcie medzi iónmi, ktoré pri aplikácii živín do pôdy by mohli výrazne ovplyvniť ich prijateľnosť, a tým aj účinnosť dodaných živín. Aplikáciu živín je možné tiež spojiť (zvlášť u hnojív dusíkatých) s ošetrením porastu herbicídy, pesticídy a morforegulátormi.
Hlavnou prekážkou pri vstupe živín do nadzemných častí rastlín je kutikula, ktorá pokrýva vonkajšie bunkove steny epidermálnych buniek vrátane trichómov a vonkajšie steny buniek susediacich s dýchacou dutinou prieduchov. Mechanizmus vstupu živín do rastlín sa vyznačuje tým, že povrch listov, na ktorom priľne najväčšie množstvo aplikovaného roztoku, je na ochranu pred vyparovaním vody pokrytý kutikulou. Ovlhčenie povrchu listov, ktoré je umožnené pridaním detergentov (zmáčadiel) ku hnojivému roztoku sa kutikula rozostúpi a umožní kontakt roztoku s bunkami epidermálnej časti listu.
Po prekonaní Kutikulárne bariéry vstupujú živiny do tzv. voľného priestoru, ktorý zahŕňa intermicelárne priestory bunkových stien a medzibunkove priestory. Voľným priestorom môžu živiny difundovať do hlbších vrstiev mezofylu, obdobne ako živiny privádzané do voľných priestorov listov xylémom z koreňov, a tým je zaistená prijateľnosť foliárne aplikovaných živín všetkými bunkami mezofylu. Túto fázu možno považovať za pasívny príjem živín, ktorý nie je závislý na metabolizme. Vo voľných priestoroch sa však živiny pohybujú aj späť na povrch listov a môžu byť vyplavené dažďom alebo závlahou.
Živiny sú zapojené do metabolických procesov až po prekonaní plazmalemmy, čo sa deje za aktívnej účasti bunky. Ióny v cytoplazme môžu byť v bunke stohované, metabolizované alebo transportované symplastom do ďalších buniek. Pri foliárnej aplikácii živín sú do voľných priestorov mezofylu privádzané len živiny na list aplikovanej. Foliárne aplikovaná živina je vo zvýšenej miere listom hromadená, čo môže dočasne znížiť jej príjem z pôdy a súčasne dochádza k zvýšenie príjmu ostatných živín koreňovým systémom, a to ako dôsledok metabolických zmien.
Rýchlosť absorpcie jednotlivých živín je značne rozdielna. Katióny prenikajú cez membrány rýchlejšie ako anióny.

Zelené hnojenie

Zelené hnojenie spočíva  v pestovaní rastlín, ktoré pokryjú povrch pôdy, zabránia rastu burinám a  súčasne chránia povrch pôdy pred vysychaním a potom sa táto organická  hmota poseká na malé kúsky a zapraví do pôdy. Výsledkom je dodávka  organickej hmoty do pôdy, prehnojenie pôdy a zvýšená schopnosť pôdy  udržať vlahu.
Plodiny na zelené hnojenie
Plodín, používaných na zelené hnojenie, je celý rad, nie všetky sú ale  vhodné pre každý typ pôdy. Okrem výberu vhodnej plodiny treba tiež  dodržať zásadu, že sa nemá používať rastlina príbuzná tej, ktorá bola  pestovaná na ploche pred zeleným hnojením, alebo bude nasledovať po  zelenom hnojení. Zelené hnojivo po posekaní treba nechať niekoľko dní  zaschnúť a až potom vpraviť do hĺbky najviac 15 cm. Čerstvé by mohlo v  zemi začať hniť.
Zelené hnojenie suchej pôdy
Pre suché pôdy sa hodia najlepšie: Vika panónska, Facélia vratičolistá.
Zelené hnojenie mokrej pôdy  
Do mokrej pôdy sa najlepšie hodí: Ďatelina hybridná, Kapusta repková,
Zelené hnojenie pre všetky druhy pôd
Univerzálnymi plodinami, využívanými pre všetky druhy pôd, sú: Ďatelina  plazivá, Vičinec vikolistý, Vlčí bôb biely, žltý, Vika siata. S úspechom  sa používa aj horčica, hrach alebo repka olejná, pohánka, ovos alebo  jačmeň.

 
Zelené hnojenie zlepšuje kvalitu a úrodnosť pôdy. Ak je pôda nezakrytá, pôsobením dažďa a vetra sa vymýva a vysychá jej úrodná vrstva. Zelené hnojenie je dôležitou ochranou pôdneho fondu. Na zelené hnojenie sa najčastejšie vysievajú jednoročné rastliny s krátkym vegetačným obdobím. Plytko koreniace rastliny po zarytí obohacujú pôdu o humus. Hlbšie koreniace druhy (bôb, ďatelina) prekyprí pôdu viac ako je dĺžka rýľa. Bob je rastlina, ktorej hľuzkovité baktérie obohacujú pôdu o dusík.
 
 
Plodiny na zelené hnojenie pestujeme ako medziplodiny (strniskové, ozimné, letné a podsevy), alebo ako hlavné plodiny.
 
Ďatelinoviny, poprípade trávy, podsievame obyčajne do krycej plodiny (najčastejšie obilniny), ostatné plodiny sejeme väčšinou ako strniskové plodiny po zbere hlavných plodín, obyčajne v miešankách pretože dosahujú stabilnejšie úrody.
 
Pod pojmom hlavná plodina rozumieme plodinu zasiatu na jeseň, alebo na jar na účely zeleného hnojenia, ktorá zaberá danú pôdu po celé vegetačné obdobie. Vzhľadom k zložitým ekonomickým podmienkam v súčasnosti zelené hnojivo na ornej pôde ako “hlavná plodina” prakticky neprichádza do úvahy. Tento spôsob sa používa len výnimočne v prípadoch zúrodňovania piesočnatých, zasolených a zdevastovaných pôd, pri terasovaní pozemkov, alebo rigolovaní pôdy pri zakladaní vinohradov, ovocných sadov a chmeľníc.
 
Zelené hnojenie ako podsev je pracovne výhodné, pretože odpadáva samostatná príprava pôdy. Dávame mu prednosť v oblastiach s nedostatkom zrážok v letnom období, alebo v podhorských oblastiach, kde je pre strniskové plodiny príliš krátka vegetačná doba. Vhodné je podsievať plodiny zeleného hnojenia ako sú ďatelinoviny, mätonoh mnohokvetý (jednoročný aj trváci), vlčie bôby, ľadenec rožkatý, vičenec či lupiny najmä do jačmeňa, krátkostebelnej raži a pšenice. Menej vhodný je ovos. Okrem obilnín možno vysievať podsevy aj do olejnín a do jarných alebo ozimných miešaniek. Podmienkou úspechu je skorý jarný výsev do krycej plodiny. Do ozimín podsievame v dobe odnožovania, do jarín súčasne so siatím krycej plodiny.
 
Zelené hnojenie ako strnisková a letná medziplodina je možné vzhľadom k relatívne vysokému zastúpeniu obilnín v našich osevných postupoch uplatňovať v dostatočnom rozsahu. Úspech pestovania do značnej miery závisí od množstva zrážok (ak ročný úhrn nepresahuje 500 mm, v takýchto podmienkach ak nie sú vybudované závlahy pestovanie plodín negatívne vplýva aj na následné plodiny) a ich rozdelenie počas vegetácie. Na spoľahlivé pestovanie letných a strniskových medziplodín v bezzávlahových podmienkach je potrebný úhrn zrážok 160 – 180 mm v období od zasiatia plodiny do zaorania zelenej hmoty. Pritom nie je až tak dôležité celkové množstvo zrážok, ale skôr ich rovnomerné rozdelenie. Najdôležitejšie sú zrážky v štádiu klíčenia a vzchádzania porastu až do jeho úplného zapojenia a zatienenia povrchu pôdy. Dôležitá je aj dĺžka vegetačnej doby s dostatočným počtom teplých dní, pretože pozorovateľný prírastok organickej hmoty klesá keď denné teploty klesnú pod 10 ˚C. Častou chybou pri pestovaní letných a strniskových medziplodín je aj nedostatočná a oneskorená príprava pôdy na sejbu a aj neskorý výsev. Oneskorenie prípravy pôdy znižuje úrodu zelenej hmoty nielen v dôsledku skrátenia vegetačnej doby, ale tiež následkom straty vlahy na zavčasu nepodmietnutom pozemku. V našich podmienkach sejeme prevažne po zbere obilnín ( do podmietky, do strniska s následným plytkým zaoraním, alebo do pôdy sejacími kombinátormi). Nevikovité druhy pred siatím poprípade po zasiatí hnojíme dusíkom v dávkach od 60 do 90 kg N.ha-1. Na veľmi chudobných pôdach aplikujeme k vikovitým rastlinám štartovaciu dávku dusíka okolo 30 kg N.ha-1. Letné medziplodiny vysievame po skoro zberaných plodinách ako sú skoré zemiaky, zelenina, strukoviny a iné.
 
Pestovanie rastlín na zelené hnojenie ako ozimné medziplodiny je vhodné hlavne na piesočnatých pôdach v oblastiach s dostatkom zrážok, kde je možné a výhodné zaorávať fytomasu až na jar.
 
Pri zaraďovaní zeleného hnojenia do osevného postupu musíme rešpektovať aj znášanlivosť plodín. Zo strukovín sa môže pestovať po sebe iba bôb obyčajný, pri ostatných je potrebné dodržať 4 až 6 ročný odstup. Podobne je to pri slnečnici a kapuste repkovej pravej. Pri ďatelinách volíme odstup 2 až 3 ročný aby nedošlo k tzv. ďatelinovej únave pôdy.

Aplikácia, dávky živín

Jabloň sa cíti dobre na piesočnatohlinej pôde, ktorá má mierne kyslé, až mierne zásadité pH. Obľubuje chladné, ale vzdušné pôdy. Na jeseň jej poskytujeme jednu tretinu živín, t.j. draslík, dusík a fosfor (zvyšok na jar), ktoré zapracujeme do pôdy. Pre dosiahnutie lepšej kvality a lepšej skladovateľnosti plodov, musíme do pôdy pred výsadbou dodať vápnik vo forme dusičnanu vápenatého, alebo dodávame vápnik počas vegetácie vo forme listovej výživy postrekom na list. Ak sa vyskytne nedostatok horčíka, železa alebo bóru, problém vyriešime pomocou listového hnojiva.

Hruška obľubuje stredne ťažkú, ale prevzdušnenú pôdu. Jej pH sa musí pohybovať okolo 8 - 9. Na piesočnatej, kamenistej pôde naše ovocie vo velkej miere stvrdne a ostane drobné. Nároky na dusík má menšie ako jabloň.

Čerešňa obľubuje ťažké pôdy s dobrým hospodárením s vodou. Sú to najmä hlinité pôdy s pH 5,5 - 7,5. Je veľmi citlivá na vysokú hladinu podzemnej vody a náročná na dusík a dostatočné množstvo fosforu a draslíka, ktoré sú dôležité na dosiahnutie dostatočnej a kvalitnej úrody.

Višňa je druh rastliny náročný na draslík, v prípade jeho nedostatku sa zmenšia listy a ich okraje sa vysušia. Na ťažšej pôde stačí draslík dopĺňať raz za 2 - 3 roky, na piesčitej pôde raz za rok. Višňa je náročná aj na dusík, naopak, jej nároky na fosfor sú veľmi nízke.

Marhuľa obľubuje vápenaté, prevzdušnené a vlhké pôdy. V kyslom prostredí s vysokou hladinou podzemnej vody sa jej nedarí. Je veľmi náročná na draslík. Nároky broskyne na pôdu sa dajú uspoko-
jiť veľmi jednoducho, samozrejme obľubuje pôdy, ktoré sú bohaté na humus, prevzdušnené a s dobrým hospodárením s vodou. Najvhodnejšou je pôda s pH 6-7. Vápenaté pôdy znesie, no na pôdach s vyšším obsahom uhličitanu vápenatého ako 10 % sa už necíti dobre. Je veľmi náročná na draslík a dusík. V prípade broskyne je veľmi dôležitý správny výber odrody podľa typu pôdy.

Slivka je takisto veľmi náročná na dusík a draslík, jej nároky na fosfor sú veľmi nízke. Nie je náročná ani na druh pôdy.

Orech prežije len na pôdach s vysokým obsahom vody. Najvhodnejšie sú naplavené pôdy. Musia byť hrubej vrstvy a bohaté na humus. Stanovište musíme pred výsadbou orecha obohatiť draslíkom a fosforom. Má vysoké nároky na dusík a draslík. Dusík musíme každým rokom dopĺňať.

V prípade viniča je základné hnojenie nevyhnutné. Živiny musíme pravidelne dopĺňať, pretože dô¬sledkom ich nedostatku bude rastlina náchylná na choroby. Každý tretí rok je potrebné vykonať organické hnojenie. Použijeme 4-5 kg/m2 maštaľného hnoja, 2-3 kg/m2 kompostu, ktoré zapracujeme do pôdy do hĺbky 40 cm. Môžeme to urobiť tak, že vedľa riadkov hrozna vykopeme jarček, vložíme doň organické hnojivo (prípadne doplnené o minerálne hnojivo) a následne jarček zakopeme. Dusík dopĺňame v dvoch fázach (na jeseň jednu tretinu, na jar dve tretiny). Ročná dávka dusičnanu amónneho predstavuje 6-8 dkg/m2, fosforu (18 %-ého) 8-9 dkg/m2 a draselného hnojiva 6-7 dkg/m2. Priaznivé účinky majú aj listové hnojivá s vysokým obsahom mikroelementov.

Spôsob a čas hnojenia

Dusík sa odporúča nahradiť každý rok, fosfor a draslík postačí každé 2 - 3 roky. Hnojiť dusíkom môžeme na dvakrát: • polovicu až dve tretiny použijeme na jar,  • zvyšok na jeseň.
Ovocné stromy sú na dusík najnáročnejšie od apríla do júla, keď sú v období najintenzívnejšieho rastu. Ak sme minulý rok zaznamenali intenzívny rast výhonkov (40 - 50 cm), rastliny zásobíme menším množstvom dusíka, poprípade ho úplne vynecháme. Naším cieľom nie je silný rast. Po júli nie je praktické dodávanie dusíka, pretože môže navodiť neskorý rast výhonkov, ktoré do zimy nedozrejú, nestihnú sa pripraviť na obdobie vegetačného kľudu a sú citlivé na mrazy. Suchá jar môže zabrániť prijímaniu živín. Zmenší sa napríklad množstvo dusíka v pôde. V malých záhradách tento problém riešime polievaním. Počas jari í veľkým množstvom zrážok sa zvýši aj obsah dusíka, zvýšia sa naň však aj nároky rastlín, preto musíme dohliadnuť na to, aby im bol dusík k dispozícii v dostatočnom množstve. Hovorieva sa, že sa hnojivo s dusíkom počas polievania alebo zrážkami splaví do zeme až ku koreňom. Tomuto procesu môžeme dopomôcť plytkým okopaním rastliny alebo upravením pôdy hrabľami. Rozpustné dusíkaté hnojivá dokážeme dostať do pôdy aj pomocou zavlažovacieho systému. Nazývame to polievaním živným roztokom. Ak strom polievame 8-10 litrami vody, rozpustíme v nich 0,2 g účinnej látky. Smerodajným v malej záhrade môže byť použitie 4-6 dkg liadku vápenatého či 3 - 5 dkg dusičnanu amónneho na 1 m2.
V prípade fosforu, ak je minerálne hnojivo 18 - 20 %-né, dávame na 1 m2 3 - 5 dkg, draslík v takom istom množstve, z 50 %-ého draselného hnojiva 3,5 - 5 dkg. Berieme na vedomie, že ovocné druhy s bobuľovým a kôstkovým ovocím sú veľmi citlivé na minerálne hnojivo s obsahom chloridu draselného, kvôli obsahu chlóru. Preto sa tomuto druhu pri kupovaní vyhýbajme. Popri daných hnojivách môžeme samozrejme použiť aj komplexné minerálne hnojivá s rôznym obsahom účinných látok. Hnojivá s obsahom fosforu a draslíka musíme bezpodmienečne zapracovať do pôdy, pretože sa nerozpustia ako dusík. Pri ľahkej pôde ich aplikujeme do hĺbky 15-20 cm, pri ťažkej pôde do hĺbky 30 - 40 cm. Riešením môže byť aj zapracovanie minerálneho hnojiva do malého jarku, ktorý vykopeme na mieste tieňa koruny stromu. Jarok zakryjeme. V každom prípade príjmu živín pomôže aj polievanie.
Nároky na pôdu a živiny rôznych druhov ovocia sú rozdielne. Vo velkovýrobných podmienkach sa dopĺňanie živín skúma pomocou analyzovania pôdy, listov a množstva živín odčerpaných z miesta pestovania. V prípade malých záhrad sa dopĺňanie živín ovocných stromov môže uskutočniť použitím organických alebo minerálnych hnojív.

Kontrolné otázky a úlohy
1. Hovorte o zložení tela rastliny.
2. Vymenujte stavebné prvky rastlinného tela.
3. Aký je význam najdôležitejších živín pre rastlinu?
4. Uveďte príklady ostatných a stopových prvkov.
5. Hovorte o príjme živín rastlinami.
6. Ktoré známe spôsoby prijímania živín koreňmi rastlín poznáte, opíšte ich princíp.
7. Čo sú to hnojivá a ako ich rozdeľujeme.
8. Ktoré hospodárske hnojivá poznáte?
9. Uveďte význam maštaľného hnoja pre pôdnu úrodnosť.
10. Ktoré rozkladné procesy prebiehajú v maštaľnom hnoji?
11. Uveďte hlavné zásady pre ukladanie hnoja.
12. Ktoré sú hlavné zásady použitia močovky?
13. Význam kompostov, ich zakladanie a ošetrovanie.
14. Charakterizujte priemyselné hnojivá.
13. Dusíkaté hnojivá; porovnajte dusik v dusičnanovej, amoniakálně] a ami- dickej forme.
16. Ktoré dusíkaté hnojivá poznáte v kvapalnej forme? Uveďte ich výhody,
17. Význam fosforečných hnojív a ich rozdelenie.
18. Ktoré sú zásady použitia fosforečných hnojív?
19. Draselné hnojivá. Ich rozdelenie a zásady použitia.
20. Vápenaté hnojivá. Ich význam, rozdelenie a zásady použitia.
21. Ktoré viaczložkové hnojivá poznáte?
22. Uveďte hlavné zásady miešania hnojív.
23. Ako budete uskladňovať voľne uložené a vrecované priemyselné hnojivá?
24. Vykonajte inštruktáž o hlavných zásadách hygieny a bezpečnosti pri práci s hnojivami.
23. Uveďte niektoré hlavné smery v inovácii sortimentu priemyselných hnojív.

II.  OBRÁBANIE PÔDY V OVOCNÝCH SADOCH

Spôsoby obrábania pôdy v ovocnom sade

Ošetrovanie pôdy v ovocných výsadbách
Ošetrovanie pôdy ovplyvňuje vodný, vzdušný i tepelný režim pôdy, vplýva na pohyb živín v pôde a dynamiku ich foriem, ako i na aktivitu mikrobiálnych spoločenstiev, pôdneho edafónu a celkového rastlinného pokryvu ošetrovanej pôdy. V prípade ovocných rastlín sa v podstate uplatňujú podobné zásahy do pôdy ako pri pestovaní iných kultúrnych rastlín, avšak ich rozsah a použiteľnosť sú značne modifikované vlastnosťami pestovaného ovocného druhu a zmenenými požiadavkami na niektoré prvky prostredia. Zároveň sa v niektorých prípadoch zohľadňuje pestovanie podplodín a ich nároky.
V ovocných výsadbách sa uplatňuje bránenie, prípadne smykovanie, zriedkavo utláčanie pôdy, kyprenie kultivátormi, rotavátormi alebo okopávka, plytká orba, v moderných systémoch pestovania, najmä ak nepestujeme podplodiny, nachádza časté uplatnenie aplikácia herbicídov, z ktorých niektoré je možné použiť aj v záhradách.
Kombináciou rôznych zásahov smerujúcich k získaniu a udržaniu požadovaného stavu pôdy sa utvárajú agrotechnické sústavy (sústavy obrábania pôdy).
V ovocinárstve sa používajú nasledovné sústavy obrábania pôdy:
- kultiváciou udržiavaný čierny úhor
- herbicídmi udržiavaný (herbicídny) úhor
- kosené zatrávnenie
- pestovanie rastlín na zelené hnojenie
- mulčovanie pôdy
Tieto sústavy, používané vo veľkovýrobe, je možné s určitými modifikáciami uplatniť i v malovýrobných podmienkach. Jednotlivé sústavy majú svoje výhody a nevýhody z hľadiska náročnosti na ošetrovanie, vplyvu na rast a rodivosť ovocných stromov alebo kríkov, kvalitu ovocia, ako i z hľadiska iných pestovateľských zásahov.

Čierny úhor, herbicídny úhor, obhospodarovaný úhor

Kultiváciou udržiavaný čierny úhor
V minulosti u nás takmer všeobecne využívaná sústava spočívajúca v pravidelnom kultivovaní pôdy. Patrí k najviac používaným agrotechnickým systémom, v malovýrobných podmienkach sa však i pri použití tohoto systému pestujú medzi ovocnými stromami alebo kríkmi podplodiny (spravidla plytko koreniace, menej konkurujúce v požiadavkách na vodu a živiny, tvoriace pokryv pôdy, zčasti obohacujúce pôdu o organickú hmotu).
Agrotechnické zásahy tohoto systému zahŕňajú plytkú orbu na jeseň (najlepšie po opade listov) do hĺbky maximálne 0,1 m podľa hĺbky zakorenenia, ktorá slúži i na zapracovanie priemyselných a organických hnojív a viacnásobné kyprenie pôdy vhodným náradím do menšej hĺbky (maximálne 40 - 80 mm) v priebehu vegetácie zamerané na ničenie burín a likvidáciu pôdneho prísušku. Pôdu nekypríme v čase kvitnutia stromov, aby sme nezvýšili nebezpečenstvo zmrznutia kvetov.
V prípade pestovania podplodín sa musia zohľadniť nároky pestovanej podplodiny. Tento systém je možné uplatniť najmä pri mladých výsadbách. Podplodiny sa pestujú v medziradiach tak, aby príliš nekonkurovali ovocným stromom (voda, živiny) a zároveň mali dostatočné podmienky pre svoj rast. Súčasťou ošetrovania pôdy je potom jesenné rýľovanie pôdy v medziradiach (za obvodom koruny) a kyprenie pôdy v súlade spotrebami podplodiny (okopávkou ap.).
Výhody čierneho úhoru spočívajú v jednoduchom udržovaní s využitím bežného náradia, v zníženej konkurencii o vodu a živiny (zo strany burín), čo neplatí v plnej miere pri pestovaní podplodín, pôda sa rýchlo prehrieva (ale aj ochladzuje), jednoduchá je aplikácia živín, rast je spravidla silnejší ako napríklad pri zatrávnení, plody sú väčšie. Nevýhodou je poškodzovanie pôdnej štruktúry (rozbíjaním hrudiek pri obrábaní za nevhodnej vlhkosti pôdy, prípadne utláčaním strojmi, pri intenzívnejšej závlahe postrekom), náchylnosť na eróziu, intenzívna mineralizácia organickej hmoty a nutnosť dodávania humusu, obmedzený prístup do sadu v daždivom období.

Herbicídmi udržiavaný úhor
V našich podmienkach je to v záhradách menej uplatňovaný systém ošetrovania pôdy, avšak v zahraničí sa používa aj v domácich záhradkách.
Používa sa buď ako celoplošná agrotechnická sústava, alebo v kombinácii s inou sústavou, hlavne na plochách, kde je iný spôsob ošetrenia nemožný alebo neposkytuje uspokojivé výsledky. Ako celoplošný systém sa môže použiť na rovinatých pozemkoch, kde nie je nebezpečenstvo erózie.
Zakladá sa na pozemkoch, kde boli pôdy dobre zásobené organickou hmotou (hnojením organickými hnojivami, zeleným hnojením). Udržuje sa aplikáciou vhodných herbicídov podľa potreby. Použitie kontaktných herbicídov (Roundup ai.) umožňuje udržiavať herbicídny úhor bez príliš vysokého zaťaženia prostredia cudzorodými látkami. Aplikáciu herbicídov treba vykonávať za bezvetria podľa odporúčaní od výrobcu, pričom treba vziať do úvahy ochranu včiel a užitočného hmyzu. Všeobecne sa neodporúča opakované použitie toho istého prípravku v jednom roku.
Výhody a nevýhody tejto sústavy sú obdobné ako pri kultivovanom čiernom úhore, prevzdušnenie pôdy a mikrobiálna činnosť sú však spravidla menej intenzívne. Nevýhodou sú i vysoké náklady na celoplošné udržiavanie herbicídneho úhoru, preto sa často uplatňuje v len v príkmennom páse širokom približne 1 m.

Pestovanie podplodín a trávnika

Kosené zatrávnenie
Ide o udržiavanie medziradí formou pravidelne koseného trávnika. Využíva sa všeobecne v intenzívnych ovocných sadoch v ovocinársky vyspelých krajinách a od 80. rokov sa začalo vo väčšej miere uplatňovať aj v našich podmienkach. Dá sa uplatniť aj v malovýrobných podmienkach, v prípade že neplánujeme využiť pôdu pod stromami na pestovanie inych plodín, alebo nie sú na to vhodné podmienky.
Na vytvorenie trávnika sa používajú zmesi výbežkatých, slabšie rastúcich tráv. Odporúčajú sa napríklad odrody kostravy červenej (´Rosana´, ´Ferota´ ), lipnice stlačenej (´Razula´), lipnice lúčnej (´Krasa´), psinčeka výbežkatého (´Rožnovský´) ai. Trávnik sa zakladá v 3. - 4. roku po výsadbe ovocných stromov, niekedy sa používa zatrávnenie každého druhého medziradia, striedaného medziradiami s čiernym úhorom, s obmenou sústav ošetrovania radov po 2 - 3 rokoch. V malovýrobných podmienkach postupujeme podľa vlastného uváženia, podľa toho, ako chceme pôdu využiť.
Trávnik sa zakladá na dôkladne vyrovnaný povrch, po ukončení chemickej ochrany v danom roku (spravidla až v auguste), po výseve sa pozemok valcuje a v prvom roku sa treba vyhnúť prejazdom techniky alebo ušliapavaniu za mokra. Trávnik sa kosí 8 až 10 krát za vegetáciu tak, aby tráva nepresiahla výšku 100 - 150 mm, v období kvitnutia stromov má byť čo najnižší. Pokosená hmota sa necháva ležať v sade, môže sa vyhŕňať do pásov pod stromami, kde potláča rast burín. Pod korunami tromov sa spravidla udržuje pôda vo forme úhoru.
Výhody zatrávnenia spočívajú v priblížení sa podmienkam prirodzeného biosystému, kedy sa pôda prirodzene obohacuje o humus a vytvárajú sa podmienky pre bohaté mikrobiálne spoločenstvá, obmedzený je povrchový odtok vody pri silnejších zrážkach, eliminované sú prejavy erózie, do porastu sa dá vstupovať i v období dlhšietrvajúcich dažďov, pokosená hmota chráni vlahu pred výparom a vytvorená vrstva mačiny chráni pôdu proti premŕzaniu do hĺbky a korene nie sú poškodzované zásahmi do pôdy. Ovocie dopestované v zatrávnených sadoch je spravidla lepšie vyfarbené a má lepšiu skladovateľnosť. Stromy majú spravidla slabší rast ako na úhore. Nevýhodou je potreba pravidelného kosenia, konkurencia o vodu a živiny zo strany tráv (v našich podmienkach je spravidla nevyhnutná závlaha), vytvorenie vrstvy mačiny obmedzujúcej výmenu vzduchu a tepla medzi pôdou a atmosférou (nebezpečenstvo mrazíkov v období kvitnutia, koncentrácia koreňov vo vrchnej vrstve pôdy), ťažšie zapravovanie priemyselných hnojív ku koreňom, sklon k rozširovaniu trvácich burín, častejší výskyt hlodavcov na zatrávnených pozemkoch, znemožnené je zapravenie listov s prezimujúcimi štádiami patogénnych húb do pôdy.

Pestovanie rastlín na zelené hnojenie
Rastliny na zelené hnojenie umožňujú zvýšiť obsah organickej hmoty v pôde, mikrobiálnu aktivitu pôdy a majú do určitej miery aj pôdoochranný účinok na pôdach, na ktorých sa inak udržuje čierny úhor.
Viac sa tento spôsob používa vo veľkovýrobných podmienkach, v malovýrobe menej - pôda sa využíva pre podplodiny, na obohatenie pôdy o organickú hmotu potom môžeme využiť zbytky rastlín, ktoré sme pestovali ako podplodiny.
Ako rastliny na zelené hnojenie sa používajú rastliny tvoriace dostatok organickej hmoty (nadzemné časti, korene), znášajúce zatienenie, rýchlo rastúce (potlačenie burín) a menej náročné na vlahu. Vhodné sú leguminózy (napr. hrach), niektoré kapustovité (horčica, repka), alebo rastliny poskytujúce potravu pre včely (facélia, pohánka). Plodiny na zelené hnojenie sa odporúča striedať. Ako zelené hnojenie možno využiť i nerozkvitnuté buriny. Taktiež vysiate plodiny nemajú pred zapracovaním do pôdy vytvoriť plody, aby nelákali do sadu myši.
Rastliny na zelené hnojenie sa spravidla vysievajú od polovice júna (vyššie polohy) do polovice júla (nižšie polohy), tak aby nekonkurovali stromom svojimi nárokmi na vlahu a živiny v období intenzívneho rastu. Ak je po sejbe dostatok vlahy alebo sa sad zavlažuje, rastliny vytvoria rýchlo súvislý porast potláčajúci buriny, ktorý 2 - 3 týždne pred zberom ovocia pováľame bránením v smere následnej zaorávky. Počas zberu sa rastliny ďalej ušľapú a ihneď po zbere sa plytko zaorú, aby sa nepoškodili korene stromov.
V príliš bujne rastúcich sadoch (napr. na silne rastúcich podpníkoch a po zmrznutí kvetov) je možný aj skorší výsev (v máji), čím sa dosiahne oslabenie rastu stromov. V suchom roku však skoro vysiate rastliny môžu spôsobiť opad plodov a ich zníženú kvalitu. Rastliny na zelené hnojenie v jesennom období pozitívne vplývajú na vyzrievanie letorastov a skladovateľnosť plodov (pri jadrovinách).

Mulčovanie pôdy
Mulčovanie pôdy znamená pokrývanie pôdy ovocného sadu rôznymi materiálmi. Používa sa celoplošne alebo len v pásoch pod stromami.
Táto sústava ošetrovania pôdy spája pozitívne vplyvy čierneho úhoru a zatrávnenia, nevýhodou je však spravidla jej vyššia finančná náročnosť. Nástielka má funkciu izolačnej vrstvy a veľmi dobre chráni pôdnu vlahu, a preto sa môže použiť aj pri druhoch náročných na vodu a plytko zakoreňujúcich (drobné ovocie, jablone na veľmi slabo rastúcich podpníkoch). Pri silne rastúcich stromoch (napr. na bujných podpníkoch) podporuje dlhodobé mulčovanie silný rast, predo sa odporúča len v roku po vysadení alebo ako časovo obmedzené opatrenie.
Na pokrytie pôdy sa používajú organické prírodné materiály (staršia slama, seno, kukuričné kôrovie, pokosená burina a tráva, drvená kôra stromov, piliny a hobliny, slamnatý maštaľný hnoj, rašelina ai.), často sa nechávajú v sade rozdrvené konáre po reze stromov, známe je i použitie anorganických prírodných materiálov (hrubozrný piesok, štrk) a iné materiály (čierna fólia, bitúmenové emulzie ai.). Organické materiály sa aplikujú vo vrstve hrubej 0,15 - 0,2 m po odkvitnutí stromov a zaorávajú sa do pôdy na jeseň (inak poskytujú úkryt pre hlodavce), čím sa pôda obohatí o humus a živiny. Na rozdiel od čiernej fólie prírodné organické materiály nezabraňujú rastu trvácich burín. Čiernou fóliou sa pokrývajú príkmenné pásy tak, že fólia presahuje o tretinu šírku koruny. V malovýrobných podmienkach sú na použitie ako nastielacia vrstva najdostupnejšie odpadové seno, lístie, prípadne slama, zbytky po likvidácii rôznych porastov.

III.   HOSPODÁRENIE S VLAHOU
Voda má pre rastlinný organizmus mnohoraký význam (pozri kapitola III.4.). Vzhľadom na nedostatočné zásobenie rastlín v niektorých obdobiach roka je nutné aplikovať doplnkovú závlahu.
 
Závlaha ovocných sadov je nutná v nasledujúcich prípadoch:
a) tam, kde ročný úhrn zrážok nedosahuje podľa druhov a ich vlahovej potreby hodnotu 500 až 700mm
b) v oblastiach, kde sa táto hodnota v priemere dosahuje, ale väčšinu rokov je suma zrážok pod normálom
c) v lokalitách s dažďovým tieňom
d) v lokalitách s nevhodným rozložením zrážok, s deficitom vlahy počas kritických fáz zvýšených nárokov na vodu
e) v oblastiach so suchými zimami a jarným obdobím, s vlahovým deficitom na začiatku vegetácie

Vplyvy doplnkovej závlahy
 
  • zvýšenie úrod až o 25 - 30 % v priemere
  • zlepšenie kvality, vzhľadu a veľkosti plodov, čím sa dosahuje okrem zvýšenia celkovej hmotnosti úrody zvýšenie trhovej produkcie o 30 až 50 %, produkcia sa lepšie realizuje na trhu
  • redukovanie rizika periodicity plodnosti v dôsledku priaznivejších podmienok pre zakladanie a diferenciáciu kvetných pukov a tvorbu a distribúciu asimilátov
  • využite stanovíšť ináč menej vhodných, ktoré sa inak na pestovanie daného druhu alebo odrody nedajú využiť
  • šetrenie pôdou v dôsledku dosiahnutia požadovanej produkcie na menšej ploche, čím sa znižuje celkový objem investícií (financie potrebné na založenie a prostriedky na ošetrovanie sadu na menšej ploche)
  • možnosť zatrávnenia, zeleného hnojenia, ktoré inak znamenajú konkurenciu vo vzťahu k vode, a je podmienkou využiteľnosti výhod týchto agrotechnických systémov
  • možnosť hnojivej závlahy priamym využitím zavlažovacieho systému, čím sa zabezpečí väčšia efektívnosť aplikácie živín
  • možnosť ochrany proti mrazom priamym využitím závlahy postrekom bez dodatočných nákladov na budovanie ochranných zariadení
  • zvýšenie úrodnosti pôdy napríklad na pôdach menejhodnotných, rekultivovaných, s vyšším obsahom organickej hmoty v dôsledku lepších podmienok pre jej mineralizáciu
 
Druhy a spôsoby zavlažovania

  • Doplnková závlaha - slúži na doplnenie vlahy, ktorá sa rastlina nedostala prirodzenými zrážkami alebo z podzemnej vody
  • Klimatizačná závlaha - slúži na zníženie teploty vzduchu, zvýšenie relatívnej vlhkosti vzduchu a v dôsledku toho sa zvyšuje fotosyntetická produkcia - dosahuje sa to postrekom s rôznou intenzitou v intervaloch prerušovaných maximálne 15 minútovými prestávkami, zahmľovaním ap.
  • Protimrazová závlaha - v dôsledku uvoľňovania skupenského tepla tuhnutia (330 J z 1 kg vody) sa otepľujú rastlinné orgány a zvyšuje sa vlhkosť vzduchu, čím sa znižuje vyžarovanie tepla. Účinnosť závlahy je do -4 až -6 oC, so zavlažovaním sa začína pri poklese teploty na +1 oC a končí sa až pri topení sa ľadu. Prestávky môžu trvať maximálne 5 minút. Odporúčaná intenzita je 2,0 až 3,8  mm za hodinu.
  • Hnojivá závlaha - na prihnojenie rastlín možno využiť závlahu postrekom, kvapkovú a bodovú závlahu. Koncentrácia hnojiva je 0,2 - 0,5 % (v zimnom období môže byť do 1 %) . Vzhľadom na zvýšenú agresivitu roztokov hnojív treba dbať na ochranu kovových častí zavlažovacích systémov. Podobný účel plní injektáž hnojiva do sféry koreňovej sústavy.
  • Závlaha na zlepšenie kvality plodov - závlaha postrekom zlepšuje vyfarbenie a celkový vzhľad plodov, zlepšujú sa chuťové vlastnosti (najmä pri jablkách a broskyniach). Treba prestať aspoň dva týždne pred zberom, aby sa nezhoršila skladovateľnosť. Aplikuje sa v denných hodinách.
  • Omývacia závlaha - na odstránenie zvyškov postrekov tesne pred zberom sa používa závlaha postrekom v dávke 2 až 5 mm.
 
Na zavlažovanie sa používajú nasledovné typy závlahy :

Závlaha postrekom
Podstatou tohoto typu závlahy je rozstrekovanie vody do priestoru (spravidla sa zavlažuje plocha kruhového priemetu) postrekovačmi rôznej konštrukcie (dnes časté tzv. kladivkové rozstrekovače). Dôležitá je intenzita postreku (kvoli zasakovacej schopnosti pôdy), prevádzková spoľahlivosť postrekovačov, rovnomernosť rozdelenia vody na ploche, veľkosť kvapiek. Intenzita postreku sa môže pohybovať spravidla v rozmedzí 1-12 mm za hodinu, môže byť i viac, avšak len pre určité podmienky.
K tomuto typu závlahy sa zaraďuje aj impulzná závlaha, ktorej podstatou je postrek zo špeciálnych postrekovačov prerušovane, čoho výsledkom je nižšia spotreba vody, a postrek možno vykonávať dlhší čas, čím sa dosahuje vyrovnanejší vlahový režim.
Mikropostrek je zavlažovanie tzv. minipostrekovačmi s intenzitou 2-5 mm za hodinu pri nižšom prevádzkovom tlaku pod korunami stromov.
Prenosné závlahové súpravy sú zložené zo systému prenosných rúr s rozstrekovačmi. Sú málo efektívne, náročné na prácu, a preto sa v modernom ovocinárstve nevyužívajú. Menej významné je i uplatnenie pásových a širokozáberových zavlažovačov v ovocinárstve vzhľadom na prevádzkové nároky i nižšiu efektívnosť. I v súčasnosti sa pomerne dosť používajú stacionárne systémy, ktoré sa skladajú z pevne vybudovaných rozvodov s rozstrekovačmi rôznej konštrukcie. Aby sa dosiahla rovnomernosť postreku, rozstrekovače sa umiestňujú v štvocovej alebo v trojuholníkovej sieti, s prekrývaním záberov susedných rozstrekovačov.
Závlaha postrekom je v ovocinárstve pomerne rozšírená, hoci význam niektorých techník v porovnaní s minulosťou výrazne poklesol. Dôraz sa kladie na efektívnosť využitia vody, preto narastá význam mikropostreku. Nevýhodou systémov s vysokou intenzitou postreku je rozbahňovanie pôdy, vyplavovanie živín, nebezpečenstvo erózie, nižšia efektívnosť využitia vody. Systémy, ktoré vodu rostrekujú na listy, vytvárajú vhodné podmienky pre šírenie hubových chorôb.

Závlaha kvapková
Princípom kvapkovej závlahy je pomalé dávkovanie vody (po kvapkách) priamo na pôdu k zavlažovaným rastlinám, čím sa šetrí voda, terén sa nerozbahňuje, nepodporuje sa rast burín na ploche ovocného sadu a nepodporuje sa rozširovanie chorôb. Dávkovanie vody zabezpečujú kvapkovače, ktoré sú pripojené na rozvodovom potrubí z nepriehľadného plastu zvonka alebo zabudované priamo v potrubí. Vzhľadom na citlivosť kvapkovačov na upchatie sú súčasťou systému kvalitné filtre. Výhodné je použitie kvapkovačou schopných eliminovať vplyv rôzneho tlaku (kvoli rovnomernosti výtoku) a drobné nečistoty. Kvapková závlaha patrí k najviac používaným systémom závlah v ovocinárstve.

Závlaha povrchová
Zahrnuje závlahu výtopou, preronom a brázdovým podmokom, najstaršie techniky zavlažovania, ktoré majú nízku účinnosť, rovnomernosť a regulovateľnosť, nenáročné na technické vybavenie. V modernom ovocinárstve sa neuplatňujú.

Závlaha bodová povrchová a podpovrchová
Ide o systém, kde sa voda rozvádza rúrami z plastu (niekedy mäkkého, fólie), ktoré majú na potrebných miestach (pri rastlinách) otvory pre výtok vody. Pri podpovrchovej závlahe sú rozvody uložené pod zemou, v hĺbke 0,4 aaž 0,6 m. Otvory najmä pri podzemnej bodovej závlahe musia byť chránené proti upchatiu. Má vyššiu účinnosť (najmä podpovrchový systém).

Regulačná drenáž
Ide o dvojúčelový systém drenážnej siete, ktorá v čase premokrenia odvádza prebytočnú vlahu a v čase sucha umožňuje zvýšiť vlhkosť pôdy, resp. hladinu spodnej vody. Hĺbka uloženia drenáže býva 0,6 až 1,2 m. Spotreba vody je pri rôznych systémoch v závislosti na ich účinnosti rozličná. Pri stanovení dávky pri systémoch šetriacich vodu berieme do úvahy fakt, že nezavlažujeme celú plochu, napr. kvapkovou závlahou dodáme 60 - 70% vody vyparenej od poslednej aplikácie závlahy. Zavlažujeme 1 až 3 krát za týždeň.

Závlahový režim ovocných rastlín
Vzhľadom na to, že vlahová potreba ovocných rastlín v hlavných produkčných oblastiach prevyšuje množstvo zrážok, či už za celé vegetačné obdobie, alebo v niektorých jeho častiach, je zavlažovanie najmä v intenzívnych ovocných výsadbách nevyhnutné. Aby zavlažovanie malo požadovaný účinok a prinieslo pestovateľovi úžitok, musí vychádzať z určitého závlahového režimu.
Pokiaľ zrážky v priebehu roka nedosahujú hodnotu, je potrebné v záujme dobrých pestovateľských výsledkov aplikovať doplnkovú závlahu. Dôležitá však nie je len celková potreba vody na zavlažovanie, ale aj jej rozdelenie a veľkosť závlahových množstiev (v dôsledku rôznej hĺbky zakoreňovania, potrieb jednotlivých ovocných rastlín a vlastností pôdy).

Hydropedologické metódy
Sú to metódy pri ktorých sa závlahový režim určuje na základe vlhkosti pôdy. Táto sa dá zisťovať veľmi jednoducho pomocou Kopeckého valčekov, čo je síce lacný, ale pracovne dosť náročný spôsob. Hodnota využiteľnej vodnej kapacity by sa pri väčšine naašich ovocných druhov mala pohybovať od 50 % (v obdobiach najmenších nárokov na vodu) do 70 % (v období intenzívnych rastových procesov).
V súčasnosti sa uplatňuje spôsob zisťovania vlhkosti pôdy pomocou irometrov, založený na meraní sacieho tlaku, ktorému zodpovedá určitá vlhkosť pôdy. Pri tomto spôsobe možno zisťovať vlhkosť pôdy nepretržite, priamo na mieste. Irometre sú trubice z pórovitého keramického materiálu rôznej dĺžky,  s pripojeným zariadením na meranie tlaku. Na zistenie sacieho tlaku je vhodné použiť na jednom mieste dva irometre s rôznou dĺžkou trubice (jeden zasahujúci do vrchnej časti prekoreneného profilu a jeden do spodnej časti hlavnej óny koreňov), aby sa dala sledovať a regulovať vlhkosť pôdy v požadovanom profile. Irometre sú vhodné na riadenie závlahového režimu najmä na stredne ťažkých pôdach.
Klimatické metódy
Jedná sa o metódy založené na sledovaní prísunu vlahy a jeho porovnaní s potrebami rastlín. Pomerne jednoduchá je metóda ideálnych zrážok ktorá spočíva v porovnaní zrážok, ktoré zodpovedajú potrebe ovocných rastlín v určitom období a zrážok aktuálnych v hodnotenom období. Tabuľka uvádza ideálne zrážky [mm] pre ovocné rastliny na stredne ťažkých pôdach.
V prípade ľahkých pôd sa mesačná hodnota ideálnych zrážok zvyšuje o 5 mm, na ťažkých pôdach sa o 5 mm znižuje, pri zvýšení priemernej teploty mesiaca o 1 oC sa hodnota ideálnych zrážok zvyšuje o 5 mm, pri znížení o 1 oC sa hodnota znižuje o 5 mm. V sadoch so zatrávnením sa. Potrebné množstvo zrážok zvyšuje o 20 až 35 %. Nevýhodou tejto metódy je, že nedostatok vlahy sa zisťuje až na konci hodnoteného obdobia, a menšia efektívnosť metódy v dôsledku nerovnomerného rozdelenia zrážok. Kratšie hodnotené periódy mierne znižujú tento negatívny efekt.
Bilančné metódy
Tieto metódy sú založené na bilancii prísunu a výdaja vody na danej lokalite. Prísun vody zabezpečujú predovšetkým zrážky, menej významné postavenie má podzemný prítok. Výdajovou položkou je evapotranspirácia, povrchový a podzemný odtok, z ktorých sa berie do úvahy prvá položka, ktorá je ovplyvňovaná najmä teplotou, rýchlosťou vetra a sýtostným doplnkom.
Do tejto skupiny patrí metóda koeficientov biologických kriviek založená výpočte potreby vlahy na základe súm teplôt za hodnotené obdobia, sýtostných doplnkov, zohľadňuje sa zásoba vlahy v pôde a množstvo zrážok. Koeficienty biologických kriviek sú stanovené pre jablone.
Penmanova metóda výpočtu potreby vlahy využíva podobné veličiny, namerané na hodnotenom stanovišti. Sú známe jej modifikácie rôznymi autormi.
Využitie štandardného zrážkomera (Class A Pan) sa javí ako veľmi jednoduchý spôsob a dostupný spôsob riadenia závlahového režimu. Zrážkomer so širšou zbernou nádobou, umožňujúcou voľné vyparovanie z vodnej hladiny umožňuje sledovať bilanciu vlahy v hodnotenej lokalite a chýbajúce množstvo zrážok (podľa poklesu hladiny v zrážkomeri) sa po prepočítaní koeficientom účinnosti závlahy a koeficientom zohľadňujúcim podiel zavlažovanej plochy z celkovej plochy sadu doplní závlahou.

Fyziologické metódy
Ide o metódy založené na zisťovaní potreby vody priamo v rastline prostredníctvom vybraných fyziologických ukazovateľov. Tieto metódy najpresnejšie charakterizujú aktuálnu potrebu vody, avšak prístroje potrebné na ich uskutočnenie sú drahé a pre bežného pestovateľa nedostupné.

Čas a dávky zavlažovania

TERMÍN A DÁVKY ZÁVLAH
 
Termín zavlažovania vždy prispôsobíme miestnym podmienkam a požiadavkám pestovaného ovocného druhu na vlahu. Doplnkovú závlahu treba aplikovať:
—  pri nedostatku zimnej vlahy pred pučaním,
—  po odkvitnutí v čase tvorby mladých plôdikov (táto závlaha ovplyvňuje júnový opad plodov a úrodu v budúcom roku — diferenciáciu kvetných púčikov),
—  po júnovom opade plodov a ich hmotnostnom zväčšovaní,
—  v menších dávkach 10—20 dní pred zberom (pri jahodách aj medzi jednotlivými zbermi),
—  po oberaní plodov pri jahodách viac ráz, pri ostatných druhoch len v suchšej jeseni, aby sa nepredĺžila vegetácia;
—  počas velkého sucha mimoriadne i po opade listov s cieľom zabezpečiť dobré prezimovanie ovocných rastlín.

Množstvo vody pre doplnkovú závlahu určíme podľa priemerných zrážok za rok a nárokov ovocnej rastliny na vlahu. Napr. v Piešťanoch sú priemerné ročné zrážky 620 mm, čerešne si vyžadujú ročne 600 mm vlahy, to znamená, že doplnkovú závlahu nepotrebujú. Jablone však potrebujú ročne 800—1200 mm zrážok (priemerne 1000 mm). Veľkosť dávky pre doplnkovú závlahu určíme z rozdielu prirodzených zrážok a ich nárokov na vlahu: 1000 — 620 = 380 mm, t. j. jablone potrebujú závlahou dodať 380 mm vlahy. Toto množstvo dodáme v 7—8 dávkach.

Kritické obdobia vlahovej potreby
Za kritické obdobia vlahovej potreby ovocných rastlín považujeme obdobia, kedy sa nedostatok vody prejaví na rastlinách (rast, tvorba úrody a jej kvality) výraznejšie ako inokedy. Preto je dôležité práve v týchto obdobiach sledovať zásobenosť vlahou a v prípade potreby zavlažovať. Pri jednotlivých druhoch sa tieto obdobia môžu mierne líšiť.

Druh                         Požiadavka na vlahu                         Poznámka
                         v mm za rok pri priemernej ročnej teplote
_______________________________________________________________
Broskyňa skorá                500
Broskyňa neskorá        600—(800)       9—10 °C          až 800 mm
Čerešňa                      500—600          7,5—9 °C          závlahu nepotrebuje
Egreš                          650                  7—8 °C
Gaštan jedlý                600                  10 °C                závlahu nepotrebuje
Hruška na plánke          500—600         7,5—9 °C
Hruška na duli              500                  8—10 °C
Jahoda                        600                  7—8 °C
Jabloň                         80.                   7—8 °C             až 1200 mm
Lieska                         850                  7 °C
Malina                         800—900          7—8 °C
Mandľa                       400—550                                   závlahu nepotrebuje
Marhuľa                      500—600          9,5 °C
Moruša                       400—500           9 °C                  závlahu nepotrebuje
Orech kráľovský          500—700           8 °C                 závlahu nepotrebuje
Ríbezľa červená           600                    7—8 °C           až 750 mm
Ríbezľa čierna             750—800            7—8 °C
Slivka                         500—750            7,5—9 °C
Višňa                          500                    7,5—9 °C         závlahu nepotrebuje

Nároky ovocných rastlín na vlahu

Jablone a hrušky
- pri nedostatku zimnej vlahy - pred kvitnutím (možnosť oddialenia kvitnutia)
- po odkvitnutí a pri zakladaní plodov (zníženie júnového opadu plodov, zlepšenie podmienok pre diferenciáciu kv.pukov)
- po júnovom opade a v období intenzívneho rastu plodov (dobré nasadzovanie kvetných pukov)
- pred dozrievaním plodov na zlepšenie kvality a vyfarbenia, minimálne 3 týždne pred zberom
 
Broskyne a marhule
- pred kvitnutím
- po odkvitnutí pri tvorbe plodíkov
- od začiatku tvdnutia kôstok do ukončenia rastu plodov
- po opade listov v prípade suchej jesene
- v prípade marhúľ je po zbere vhodné aplikovať dve dávky, z toho jednu po opade listov
 
Slivky
- pred kvitnutím
- po odkvitnutí pri zakladaní plodov
- od začiatku tvrdnutia kôstok a počas intenzívneho rastu plodov
 
Čerešne a višne
- 10 až 14 dní po odkvitnutí
- v čase intenzívneho rastu plodov a tvrdnutia kôstok
 
Drobné ovocie
- tesne pred kvitnutím
- počas intenzívneho rastu plodov
- po zbere 1 dávka
 
Jahody
- v období kvitnutia
- počas rastu plodov
- po zbere a v čase narastania nových listov
 
V každom prípade závlahou vytvárame ideálny stav vtedy, ak rastliny nepociťujú nedostatok vlahy v takej miere, aby sa prejavilo jeho negatívne pôsobenie na produkčné procesy. Takýto stav vytvára predpoklady pre efektívne využitie vlahy.
Aplikovanie závlahy vyvoláva potrebu určitých úprav agrotechniky - zvýšené nároky na likvidáciu burín v dôsledku ich intenzívneho rastu na zavlažovaných pozemkoch, potreba kyprenia a obnovovania pôdnej štruktúry, vyššie dávky hnojív potrebné pre efektívne využitie vlahy prostredníctvom vyššej tvorby fytomasy, zmenené nároky na rez, potreba intenzívnejšieho boja proti chorobám ai.

Zadržiavanie vlahy

Hospodárenie s vlahou v ovocných výsadbách ovplyvňujú tieto faktory:
1. Výber stanovišťa. Na suché stanovištia nesadíme ovocné rastliny náročné na vlahu, ako sú napr. jablone, ríbezle, slivky a i. a naopak na vlhkých nepestujeme orechy, marhule, višne a pod.
2. Obrábanie pôdy. Zadržiavame ním prirodzené zrážky (vlahu) a umožňujeme jej správne využitie. Na zadržiavanie zimnej vlahy je najdôležitejšia jesenná orba (jesenné obrábanie pôdy). Pri zadržiavaní vlahy v priebehu vegetácie dôležitú úlohu zohráva správny spôsob obrábania pôdy (nastielanie). Ochranu zimnej vlahy zabezpečujeme včasným a správnym obrábaním pôdy na jar (smykovanie). Ochranu vlahy v priebehu vegetácie zabezpečujeme kyprením pôdy, rozrušovaním pôdneho prísušku po každom výdatnom daždi alebo po zavlažovaní. Na humóznych a štruktúrnych pôdach sú tieto zásahy najúčinnejšie.
Zadržiavaním vody v pôde vytvárame podmienky na zvýšenie pôdnej a vzdušnej vlhkosti. Nepriaznivým účinkom vetrov sa bránime správnou orientáciou riadkov a vhodnou hustotou rastlín na jednotku plochy (sponom). Tam, kde je to nevyhnutné, vysádzame vetrolamy. Zadržiavanie vlahy ovplyvňujeme aj stavaním snehových zábran, urýchľovaním alebo spomaľovaním roztápania snehovej prikrývky na jar a v svahovitom teréne budovaním priečnych brázd alebo náročnejším íerasovaním.
3. Doplnkové zavlažovanie. Zavlažujeme všade tam, kde v priebehu vegetácie ovocným rastlinám chýba vlaha pre nedostatok prirodzených zrážok vo vegetačnom období a nedostatočné zásoby vlahy v pôde.

PORADIE NÁROČNOSTI OVOCNÝCH RASTLÍN NA VLAHU
Podľa náročnosti na vlahu rozdeľujeme ovocné rastliny do štyroch skupín.
1.   Ovocné druhy náročné na vlahu — jablone, maliny, ríbezle čierne, lieska, slivky a jahody.
2.   Ovocné druhy stredne náročné na vlahu: egreše, ríbezle červené, orechy, hrušky, neskoré broskyne, čerešne, baza čierna, ruža jabíčková.
3.   Ovocné druhy menej náročné na vlahu: marhule, gaštan jedlý, skoré kultivary broskýň, višne a drieň.
4.   Málo náročné ovocné druhy: mandľa, moruša, duľa, niektoré kultivary višní ('Cigánka') a vinič hroznorodý.
   
Podmienky ovplyvňujúce použitie závlah v ovocinárstve
  • pestovateľské - napr. výška plodín, trvácnosť porastu (aby sa nepoškodil, treba vybudovať závlahu pred výsadbou), spon, agrotechnika, chemická ochrana (závlaha nesmie kolidovať s aplikáciou chemických prípravkov), hnojenie (zohľadniť vplyv závlahy na rast).
  • terénne podmienky - konfigurácia, členitosť a sklon (spravidla zvyšujú investičné náklady). Sklon pravidelný a nepatrný umožňuje akúkoľvek závlahu, sklon do 2 % pre povrchové závlahy, sklon do 6 % pre podpovrchové závlahy. Použitie zavlažovacích systémov na terasách je sťažené.
  • pôdne podmienky - rôzna vsakovacia schopnosť pôdy
  • hydrologické podmienky - koncentrácia uľahčuje budovanie závlah, ale vzrastajú nároky na zdroje vody. Dôležitá je potreba vody na doplnkovú závlahu, zásoba vody v období sucha, možnosti mimovegetačnej závlahy, kvalita vody, poloha vodného zdroja.
IV. ZBER OVOCIA A SKLADOVANIE

Súčasné spôsoby zberu a uskladňovania ovocia sa v celosvetovom meradle orientujú na využívanie veľkovýrobnej technológie.
Zber a uskladňovanie ovocia vo veľkovýrobe má rad špeciálnych pracovných operácií, ktoré začínajú oberaním a končia trhovou úpravou a vyskladňovaním ovocia.

OBERAČKA
Jednou z najobťažnejších a najdôležitejších pracovných operácií v technológii pestovania ovocia je oberačka. Nesprávnou oberačkou sa veľa ovocia znehodnotí a také ovocie možno zatriediť len do nízkych cenových skupín, čím vznikajú národohospodárske škody. Pracovné náklady na oberačku predstavujú 40 až 60 % celkových pracovných nákladov na pestovanie. Iba včas a dobre pripravená oberačka zabezpečí dobré výsledky celoročnej práce.
Aby sme získali plnohodnotné ovocie, musíme ho oberať v období zberovej zrelosti. Vhodný termín na oberanie sa určuje nielen podľa stupňa zrelosti, ale aj podľa účelu, na ktorý sa ovocie oberá. Požiadavka na zrelosť ovocia na konzervárenské spracovanie je iná ako na zrelosť ovocia na priamy konzum, pri ktorom sa požaduje zrelé alebo takmer zrelé ovocie, s dostatočne pevnou konzistenciou, aby znieslo dopravu do spotrebného strediska. Včas treba určiť, z ktorých porastov sa bude ovocie dlhodobo uskladňovať. Predpokladaná úroda a zastúpenie jednotlivých tried akosti sa odhadne podľa zaužívaných metodík.

Príprava na zber, odhad úrody

Zber ovocia patrí medzi najdôležitejšie práce v ovocinárstve a je treba sa naň dôkladne pripraviť. Nedostatočne pripravená oberačka spravidla zvyšuje straty a znehodnocuje značnú časť úrody.
Príprava na oberačku pozostáva z odhadu úrody ovocia, z prípravy pracovníkov, prípravy obalov, náradia, mechanizačných prostriedkov na zber, u- skladňovacích priestorov a zabezpečenia odbytu.
Odhad úrody robíme viacerými spôsobmi. V praxi výšku úrody pred zberom stanovujeme najčastejšie jednoduchým výpočtom. Podmienkou správneho odhadu úrody týmto spôsobom je dlhoročná prax a dokonalé poznanie kultivaru. Pri odhade úrody postupujte nasledovne: v sade si určíte, že odhad budete robiť na každom v poradí 25. (50.) strome, podľa veľkosti sadu. Okrajové rady a posledné stromy v radoch z toho vynecháte.
Na zvolených stromoch najskôr spočítate plody na jednom priemerne rodiacom konári a vyjadríte v kg. Potom vynásobíte celkovým počtom konárov na strome a dostanete úrodu stromu. Tak postupujete pri všetkých vybraných stromoch. Zistené úrody z jednotlivých stromov spočítate a vydelíte počtom odhadovaných stromov. Dostanete priemernú úrodu na jeden strom. Priemernú úrodu potom vynásobíte počtom stromov príslušného kultivaru a dostanete teoreticky očakávanú úrodu. Tú ešte pri jadrovinách znížite o 10 % a pri kôstkovinách o 6 % na predzberový opad.
Pri každom kultivare robte odhad zvlášť. K odhadu potrebujete vedieť priemernú hmotnosť plodu a počet stromov príslušného kultivaru. Keď zistíte predpokladanú úrodu, potom si už ľahko vypočítate potrebný počet oberačov, obalov, mechanizačných prostriedkov, uskladňovacích priestorov a vyrozumiete odberateľa.
ODHAD ÚRODY
Jednou z podmienok pestovateľskej disciplíny je aj správny a pohotový odhad úrod. Odhad úrod je nevyhnutný:
— na včasné plánovanie a prípravu počtu pracovníkov na oberačku,
— na prípravu obalov a pomocných materiálov,
— na rozvrhnutie racionálneho využitia skladových kapacít,
— na prípravu mechanizačných prostriedkov a manipulačných priestorov,
— na zabezpečenie odbytu a pod.
Vopred sa určí vyrovnanosť porastu a na menšej ploche zvyčajne 0,1 ha, najmenej však na 0,5 % porastu, sa zistí množstvo a akosť úrody. Po prepočítaní na celú pestovateľskú plochu sa stanoví množstvo ovocia na uskladnenie. Podľa hlásenej odhadnuteľnej úrody ovocia sa nákupné a distribučné zložky pripravujú na zvládnutie nákupu a zabezpečujú potrebné obaly, uskladňovacie priestory i pracovníkov, plánujú rozdelenie ovocia na priamu spotrebu, na spracovanie, prípadne na vývoz alebo zabezpečujú dovoz ovocia.
Odhadom stanovujeme: a) množstvo, b) akosť — kvalitu ovocia, c) termín — čas zberu.

Stupne zrelosti ovocných druhov

Pri posudzovaní zrelosti ovocia hovoríme o týchto stupňoch zrelosti:
1. Fyziologická zrelosť je fáza, v ktorej sa končí delenie buniek plodov. Bunky sa ďalej len zväčšujú a na základnom farebnom podklade vzniká pri niektorých druhoch ovocia krycie zafarbenie (rumenec). Semená sú celkom vyvinuté, schopné vyklíčiť.
2. Technologická zrelosť je taká fáza vývinu, v ktorej sú plody vhodné na určitý spôsob technologického spracovania. Ovocie sa priemyselne spracúva v rozličných vývinových štádiách:
— nedozreté (spracúvajú sa orechy a mandle),
— dozrievajúce (na výrobu želé a kompótov),
— dozreté (na výrobu džemov a marmelády),
— prezreté (na výrobu lekvárov, vín a destilátov).
3. Obchodná zrelosť — je fáza, v ktorej treba oberať ovocie určené na predaj, pričom ovocie dosiahne požadovaný stupeň zrelosti počas dopravy, distribúcie, resp. uskladnenia.
4. Konzumná zrelosť nastáva, keď ovocie dosiahlo maximálny obsah a správny pomer jednotlivých nutričných a biologických zložiek. Pri rozličných druhoch a kultivaroch sa prejavuje rozličným spôsobom. Všímame si tieto znaky:
a) Zafarbenie plodov zimného ovocia — vysvetľuj e sa striedaním teplých dní s chladnými nocami; primárnym úkazom je základné žltozelené zafarbenie plodov, sekundárnym úkazom je krycie zafarbenie (červenkastý rumenec) vyvolané prítomnosťou antokyánov.
b) Černenie semien je znakom botanickej zrelosti niektorých kultivarov, botanická zrelosť však neprebieha pri všetkom ovocí súčasne s konzumnou zrelosťou. Napr. letné ovocie má dreň úplne zrelú, ale semená bývajú ešte biele, naproti tomu však kultivary zimných jabĺk, aj neskorších hrušiek majú už semená často čierne alebo hnedé, pričom dužina nebýva vždy úplne zrelá.
c) Pevnosť dužiny sa mení v procese dozrievania v dôsledku enzymatických premien celulózy a pektínových látok (múčnatenie a hniličenie). Na tomto poznatku sa zakladá posudzovanie zrelosti plodov podlá ich konzistencie.
d) Korková vrstva sa utvára v priebehu dozrievania plodov medzi rodiacim drevom konárikov a stopkami plodov. Spôsobuje uzatváranie spojenia ciev medzi materskou rastlinou a plodom. Prejavuje sa ľahkou oddeliteľnosťou stopiek od konárikov a signalizuje nebezpečenstvo opadávania plodov.
e) Chuť ovocia je buď príznačná pre nedozreté ovocie alebo charakteristická pre kultivar v štádiu plnej zrelosti.
5. Zberová zrelosť, t. j. stupeň zrelosti najvhodnejší pre oberanie plodov, i keď obsah látok v plodoch často nie je optimálny na konzum alebo na spracovanie. Veľké časové rozdiely sú medzi zberovou a konzumnou zrelosťou pri jadrovom ovocí, najmä pri jesenných a zimných kultivaroch. Pri letnom ovocí, t. j. pri kôstkovinách a drobnom ovocí, je čas medzi zberom a konzumom podstatne kratší. Ovocie oberáme vtedy, keď sa plody ľahko oddeľujú od rodivých konárikov. Pri predčasnom zbere je spojenie stopky plodu s konárikom také silné, že sa pri oberaní stopka z plodu vytrhne, alebo zlomí. Zberovú a konzumnú zrelosť nemôžeme od seba oddeľovať, pretože sú súčasťou jedného dozrievacieho procesu. Takže - zapamätajme si! Termín oberačky závisí od rýchlosti dozrievania, uchovateľnosti a odolnosti ovocia počas dopravy.

Spôsoby zberu

Velkovýrobně ovocinárstvo si vyžaduje plynulú prácu pri oberaní. Tento proces kladie vysoké požiadavky na organizačné práce. V súčasnosti sa oberá ovocie dvoma spôsobmi: ručne, a to aj s využitím všetkých pomocných prostriedkov, uľahčujúcich namáhavú prácu, mechanizované (striasače so zachytávacími rámami). V súčasnosti má najväčší význam racionalizácia ručného oberania spojená s maximálnou mechanizáciou nasledujúcich operácií pripozberovej manipulácii a doprave oberaného ovocia. Zvýšenie výkonnosti pri vlastnom oberaní sa pri moderných zberových postupoch dosahuje obmedzením stratových časov na premiestňovanie a manipuláciu s nádobami na oberanie, prípadne transportnými obalmi.
Medzi zberové práce počítame:
— nakladanie obalov a ich odvoz do sadu,
— oberanie ovocia,
— zber opadaného ovocia,
— prekladanie obraného ovocia do debien,
— nakladanie obraného ovocia v obaloch do dopravných prostriedkov,
— doprava do skladu.
Celý proces sa môže rozdeliť do troch základných pracovných postupov:
— oberanie ovocia zo stromov a zber opadaného ovocia,
— nakladanie, doprava a skladanie ovocia do skladov,
— pozberová úprava.
Všetky moderné progresívne spôsoby, manipulácia s obraným ovocím sú založené na paletizácii, či už vo forme ukladania štandardných klietok na palety, alebo použitím špeciálnych veľkoobjemových obalov.

PRÍPRAVA NÁRADIA, POMÔCOK A NORMALIZOVANÝCH OBALOV NA ZBER
Aby sa dosiahla vyššia produktivita práce pri oberaní, treba si dobre pripraviť na prácu náradie, pomôcky a mechanizačné prostriedky. Medzi tieto pomôcky počítame oberacie vrecúška s vyprázdňovacím dnom, vedrá v podobe torby, rebríky, rebríkové plošiny, tragačové rebríky, mechanizačné prostriedky, ako sú plošiny so stálou a nastavitelnou výškou, tyčové, lanové a pneumatické striasače, ventilátory, vynášacie dopravníky, špeciálne zberače a obaly na oberanie. Aby oberanie bolo plynulé, uvedené prostriedky musia byť pripravené.

RUČNÉ OBERANIE OVOCIA
Pri ručnom oberaní trháme plody z konárov rukami a ukladáme ich do zberových a transportných obalov. Ručne sa oberá ovocie určené na konzum, uskladňovanie a pod., pretože sa ním zabezpečuje vysoká kvalita. Nevýhodou je nízka produktivita práce. Pracovná operácia oberania zahŕňa pri ručnom oberaní 77 % nákladov na zber alebo 33 % z celkových nákladov na zber a pozberovú úpravu a dopravu.
Optimálna dĺžka oberania je jeden týždeň až 10 dní. Tento relatívne krátky čas zberu ovocia si vyžaduje maximálne racionálny zberový postup, ovplyvnený stupňom zrelosti jednotlivých druhov ovocia.
Plody z ovocných stromov, ktoré sú tvarované, ale nie príliš vysoké, sa oberajú ručne a ukladajú sa do príručných a potom do prepravných obalov. Pri ručnom oberaní má veľký význam tvar koruny a výška stromu.
Pri ručnom oberaní sa používajú pomocné prostriedky, ktoré uľahčujú oberanie. Medzi ne patria rozličné typy oberacích plošín, ktoré sa používajú na oberanie vyšších častí tak stien, ako aj zákrpkov. Použitie plošín pri oberaní zvyšuje produktivitu práce o 25 % v porovnaní so zberom z rebríka. Pri zbere jabĺk a hrušiek sa používajú viacpodlažné plošiny.
V intenzívnych jabloňových sadoch sa oberanie jabĺk organizuje tak, že traktor privezie na nízkom prívese veľkoobjemové debny. Na okraji debien sú zavesené nádoby na oberanie, najvhodnejšie sú z plastov. Jedna skupina pracovníkov roznesie tieto nádoby na stromy po obidvoch stranách v medziradí v blízkosti veľkoobjemovej debny. Druhá skupina pracovníkov oberá potom jablká do týchto nádob. Len čo sa naplní jedna nádoba, oberá sa do ďalšej a oberanie postupuje v obidvoch radoch okolo veľkoobjemových debien. Pracovníci, ktorí rozvešiavali nádoby, ich po naplnení prinesú k debni, do ktorej jablká opatrne presypú a znova nádoby roznesú a zavesia na stromy o kus ďalej. Po určitom čase si prácu vymenia buď všetci pracovníci z obidvoch skupín, alebo len časť pracovníkov, aby práca bola stále zaujímavá a menej únavná. Po naplnení sa veľkoobjemové debny odvezú do skladu.
Denná výkonnosť pri oberaní závisí od druhu plodiny, úrody, stupňa mechanizácie a kvalifikácie oberačov. Tak napr. pri ručnom oberaní jabĺk zo zeme je výkonnosť pracovníka v úkolovej mzde 0,5 až 2 t denne. Pri oberaní z rebríka je výkonnosť 0,5 až 1,5 t. Výkonnosť pracovníkov v hodinovej mzde sú až o jednu tretinu nižšie. Ak oberač súčasne pri oberaní plody aj triedi, je jeho denná výkonnosť 300 až 400 kg. Pri doterajšej organizácii oberania teda treba na 100 ha sadu pri úrode 1500 t 70 pracovníkov a 20 000 hodín len na oberanie. Nové systémy oberania, organizované pomocou matematickej analýzy znižujú potrebu ľudskej práce pri oberaní jabĺk až na 7,6 h . t-1.  Denná výkonnosť pri oberaní skorých čerešní je 30 až 50 kg, neskorých čerešní 50 až 70, pri oberaní višní 50 až 60 kg, pri oberaní sliviek 150 až 200 kg, pri oberaní marhúľ 150 až 300 kg a broskýň 200 až 300 kg. Zber jahôd je náročnejší a denná výkonnosť sa pohybuje 30 až 50 kg.
Hlavnou zásadou oberania je oberať nepoškodené a správne dozreté ovocie. Plody sú zriedkavo poškodené na strome a rozsah poškodení nepresahuje 1,5 %. Percento poškodených plodov vzrastá predovšetkým tam, kde sa odmena za oberané ovocie prepočítava len podľa hmotnosti. Podľa prieskumu pri oberaní jabĺk a broskýň mali najvýkonnejší oberači 10 %, menej výkonní 6 %, najmenej výkonní 3 % poškodených plodov. Plody otlačené pri oberaní a triedení sú citlivejšie na poškodenie činnosťou enzýmov i mikroorganizmami.
Zber pomocou mechanizačných prostriedkov je vysokoproduktívny, ale nezaručuje vysokú akosť bez poškodenia plodov. Pri mechanizovanom zbere (striasaním) sa dosahujú až 90 % úspory ľudskej práce. Mechanizované oberanie ovocia závisí od charakteru a pevnosti plodov jednotlivých druhov a kultivarov. Rôznorodosť ovocných druhov, ktoré sa u nás pestujú vo veľkovýrobe, si vyžaduje aj rozličné zberové linky. Rozhodujúci je aj spôsob ďalšieho zužitkovania zberových plodov, lebo pri akomkoľvek spôsobe mechanizovaného zberu ovocia treba počítať s čiastočným poškodením plodov. Preto sa v niektorých prípadoch robí kombinovaný spôsob, t. j. ručná práca sa spája s mechanizovaným premiestňovaním pracovníkov a s mechanizovanou manipuláciou s pozberanými plodmi.
Úplná mechanizácia sa používa len na oberanie orechov, kôstkovín a jadrového ovocia, ktoré sú určené na priemyselné spracovanie.
Hlavnou podmienkou mechanizovaného zberu je pevnosť ovocia. Každý druh a kultivar neznáša hrubé zaobchádzanie, ktoré je bežné pri mechanizovanom zbere. Osobitná pozornosť sa venuje spojeniu plodu so stromom. Aby sa uľahčil mechanizovaný zber, používajú sa rozličné chemické prostriedky na urýchľovanie dozrievania a ovplyvňovanie rovnomernosti dozrievania zoslabením pevného spojenia stopky plodu so stromom, a tak podstatne uľahčujú oddelenie plodov bez ich poškodenia. Jedným z týchto prípravkov je chemický prípravok Ethrel, ktorý sa vyrába v niekoľkých modifikáciách. Jeho rozpadom v rastlinných pletivách vzniká etylén, ktorý urýchľuje niektoré procesy vrátane dozrievania.
Pri mechanizovanom oberaní sa využívajú vibračné metódy zberu. Používanie striasačov spolu so zachytávacím rámom je perspektívnym spôsobom oberania zabezpečujúcim vysokú produktivitu práce pri minimálnej spotrebe pracovných síl a zodpovedajúcu kvalitu niektorých druhov oberaného ovocia.
Jedným z prostriedkov úspešného využitia mechanizovaného zberu ovocia je prispôsobenie výsadby mechanizačným prostriedkom, a to väčšou hustotou výsadby, optimálnou výškou a šírkou stien vhodnou pre mechanizačný prostriedok. Ďalším predpokladom využívania mechanizačných prostriedkov pri oberaní je vhodná úprava povrchu pod ovocnými stromami. Pôda sa urovnáva pozdĺžne i priečne tak, aby druhý prejazd zodpovedal smeru zberu ovocia.

OBERANIE JEDNOTLIVÝCH DRUHOV OVOCIA

JABLKÁ
Pri zbere jednotlivých druhov ovocia sa majú zachovať tieto osvedčené spôsoby:
Letné jablká sa oberajú asi týždeň pred plnou zrelosťou, zimné čo najskôr s výnimkou kultivarov, ktoré sú náchylné na fyziologické poškodenie. Jablká sa oberajú so stopkou a nesmú sa poškodiť ani pri ukladaní do obalov. Z nízkych stromov sa jablká oberajú priamo do debničiek položených na stojanoch. Väčšina jabĺk sa oberá jednorazovo. Len niekoľko kultivarov nedozrieva rovnomerne a je vhodnejšie oberať ich postupne.
HRUŠKY
Zrelosť hrušiek sa určuje podobne ako zrelosť jabĺk. Môže sa však určiť skúškou na obsah škrobu v dužine. Oberačková zrelosť hrušiek je optimálna, keď základná zelená farba šupky prechádza do žltkastej. Predčasne oberané plody nie sú schopné počas uskladnenia dozrieť. Hrušky sa majú oberať pri nízkych vonkajších teplotách. Pri núdzovom prechodnom uložení v sade musia byť vždy chránené prístreškom pred slnkom a dažďom. Pri oberaní platia podobné zásady ako pri jablkách.
BROSKYNE
Broskyne, ktoré chceme dlhodobo uskladňovať, oberáme v skoršej fáze zrelosti než na priamy konzum. Kritériom zrelosti je tvrdosť dužiny a čas vývinu plodu od plného kvitnutia. Dužina má byť pri oberaní pevná, šťavnatá s výraznými chuťovými vlastnosťami. Plody treba oberať so stopkami. Oberané plody sa čo najrýchlejšie schladzujú.
MARHULE
Najčastejšie používané kritéria pre oberanie sú: základná farba šupky, tvrdosť dužiny a počet dní od plného kvitnutia. Marhule majú byť pri oberaní šťavnaté, aromatické, ale ešte dostatočne pevné. Zberová zrelosť je tri dni pred dosiahnutím úplnej zrelosti, keď sú plody dobre zafarbené a stopka sa ľahko oddeľuje. Triedia sa podľa veľkosti priamo do obalov.
ČEREŠNE
Na uskladňovanie sú vhodné len plody so stopkami. Čerešne na uskladňovanie sa oberajú v chladných ranných hodinách 3 dni pred dosiahnutím úplnej zrelosti. Ovocie má byť zrelé, ale pevné. Predčasne oberané čerešne už nedozrejú. Čerešne triedime do dvoch akostných tried. Na uskladnenie je vhodná najmä I. trieda.
VIŠNE
Višne oberáme zrelé, ale ešte pevné, vždy so stopkou. Triedime ich do dvoch akostných tried. II. akostná trieda (v ktorej môže byť jedna pätina plodov bez
stopiek) je na uskladnenie nevhodná. Višne bez stopiek hnijú až štyri razy viac. Možno ich oberať aj mechanizované.
SLIVKY, RINGLOTY A MIRABELKY
Slivky a ringloty oberáme dostatočne zrelé a pevné, približne 4 až 6 dní pred dosiahnutím úplnej zrelosti. Pretože dozrievajú nerovnomerne, odporúča sa oberať ich postupne aj so stopkami priamo do obalov, v ktorých sa budú uskladňovať. Možno ich oberať mechanizované.
RÍBEZLE
Strapce sa oberajú v úplnej zrelosti a ukladajú sa do malých obalov s objemom 2 až 5 kg. Dno obalov musí byť vystlané pergamenovým papierom alebo plastickou fóliou. Ríbezle triedime do dvoch akostných tried, pričom II. akostná trieda je na uskladnenie nevhodná, pretože sú v nej povolené aj bobule bez strapiny. Možno ich oberať aj mechanizované.
EGREŠ
Egreš určený na dlhšiu prepravu a prechodné uskladňovanie oberáme menej zrelý za suchého a chladného počasia. Triedi sa do dvoch akostných tried. Pretože v II. akostnej triede sa povoľujú aj slabo otlačené plody, táto trieda nie je vhodná na uskladnenie.
MALINY A ČERNICE
Na uskladnenie sa oberajú za suchého a chladného počasia v plnej zrelosti, keď sa ľahko oddeľujú od kalichov. Ihneď sa ukladajú do chladiame. Predchladzovať sa majú aj pred dlhšou prepravou. Predchladené maliny vydržia v normálnej teplote niekoľko dní.
JAHODY
Na chladiarenské uskladnenie oberáme celé, dobre vyvinuté, ale pevné plody. Predčasne obrané jahody v chladiarňach nedozrejú. Jahody musia mať vždy stopku. Podľa rýchlosti dozrievania sa jahody zberajú postupne každý druhý až piaty deň, inak sú nerovnomerne zrelé a zle sa uskladňujú.

DOPRAVA OVOCIA DO SKLADOV
Hlavnou manipuláciou pred uskladnením je časté premiestňovanie ovocia. Doprava ovocia na miesto uloženia môže spôsobiť jeho znehodnotenie, prípadne zníženie uchovatelnosti. Preto doprave treba venovať zvýšenú pozornosť a použiť taký spôsob, pri ktorom sa plody čo najmenej poškodia. Dopravné prostriedky nesmú byť znečistené hnijúcimi zvyškami, priemyselnými hnojivami alebo iným cudzím materiálom. Auto má byť pokiaľ možno zakryté, aby bol náklad chránený pred prachom, slnkom a dažďom. Na dopravu bobuľového a kôstkového ovocia v letnom období používame chladiarenské dopravné prostriedky. Pred prepravou na dlhšie vzdialenosti sa chúlostivé ovocie môže predchladzovať či už v predchladiar- ňach alebo priamo v železničných vozňoch. Pri preprave v zime pri teplote — 15 °C sa používajú izotermické vozne. Železnicou sa u nás prepravuje ovocie na väčšie vzdialenosti. Ovocie sa ukladá do normalizovaných obalov. Nakladacia plocha vozňov musí byť celá pokrytá obalmi a medzi klietkami nesmú byť voľné medzery. Vetracie otvory treba zakryť drôteným pletivom. Jablká sa prepravujú v celkovom množstve 8 t až 10 t, hrušky v množstve 6 t až 8 t, čerešne a slivky sa ukladajú len do štyroch vrstiev klietok v množstve 4 t. Voľne naložené môžeme prepravovať len jadrové ovocie II. akostnej triedy a opadané jablká, ktoré sú nevhodné na uskladňovanie.
Akostné chúlostivé ovocie sa prepravuje na väčšie vzdialenosti letecky. Musí byť vždy predchladené a uložené vo vzdušných a ľahkých obaloch. Veľkosť a tvar prepravných jednotiek sa riadi špeciálnymi predpismi podľa typu lietadiel. Náklady na dopravu sú značné, preto sa doprava musí organizovať čo najúspomejšie. Sklady a chladiarne sa umiestňujú v centrách produkcie, aby celková dopravná vzdialenosť bola čo najkratšia. Pri súčasnej koncentrácii pestovania záhradníckych plodín treba pre sklad s kapacitou 1000 t pestovateľské zázemie približne s polomerom 6,7 km. Náklady na dopravu 11 jabĺk sú 11 Kčs. Pre sklad s kapacitou 6000 t má už toto pestovateľské zázemie polomer 16,3 km a náklady vzrastú na 26 Kčs na 1 t.

PRECHODNÉ USKLADNENIE OVOCIA PO OBERANÍ
Čas medzi oberaním a vlastným uskladnením má byť čo najkratší. Ak treba uchovať časť úrody na prechodné obdobie, musia byť podmienky núdzového uloženia blízke optimálnym uskladňovacím podmienkam. Ovocie môžeme prechodne uskladňovať na dobre vetranom a zatienenom mieste v klietkach v niekoľkých vrstvách, aby bol zabezpečený dostatočný prívod vzduchu.
V skladoch a chladiarňach sa zväčša kombinuje doprava valčekovými dopravníkmi, paletizačnými ručnými vozíkmi a vidlicovými vysokozdvižnými vozíkmi.
V každom sklade sa musí zabezpečiť efektívne využívanie dopravných prostriedkov vypracovaním organizačnej schémy a dopravného poriadku, ktorý vychádza z priestorových dispozícií skladu, zo systému komunikácií a z predpokladaného materiálového toku. So zvyšujúcou sa produkciou vzrastá i objem dopravy ovocia.
Jednou z aktuálnych otázok zberu ovocia je doprava prázdnych i plných obalov, na ktorú pripadá s nakládkou a vykládkou 25 % celkových nákladov. Technika zberu sa v tomto prípade zdokonaluje paletizáciou. Perspektívne sú veľkopriestorové obaly — kontajnery na oberanie plodov.
Doprava a manipulácia v sade predstavuje rozvoz obalov, ich plnenie, dopravu plných obalov z výsadby na okraj, nakladanie na dopravné prostriedky a odvoz do skladu. Progresívna je technológia nakladania, vykladania a dopravy s využitím paliet a kontajnerov. Doprava prázdnych obalov pozostáva z nakladania, dopravy, vykladania a ich rozmiestňovania. Ovocie sa dopravuje bez paliet, na paletách a vo veľkých boxových paletách.
Doprava obraného ovocia sa skladá z týchto pracovných operácií:
— nakladanie obraného ovocia v radoch jabloní,
— prekladanie na prekládke (ak je to nevyhnutné),
— transport,
— vykladanie,
— horizontálna doprava a zdvíhanie.
Treba stanoviť optimálny pomer medzi počtom oberačov a počtom pracovníkov zamestnaných pri doprave.

Triedenie, balenie a preprava ovocia

Pod pojmom triedenie ovocia rozumieme v podstate dve operácie:
1. Odstraňovanie chorých a nevyvinutých plodov, rozličných primiešanín (mechanicky poškodených plodov, deformovaných jedincov, lístia a iné).
2. Rozdeľovanie zdravých a zrelých plodov podľa jednotlivých akostných znakov (veľkosť, hmotnosť, tvar, farba, atď.).
Ovocie sa triedi do výberovej, I. a H. akostnej triedy. Ovocie, ktoré nevyhovuje požiadavkám ČSN, sa musí označiť ako neštandard.

SPÔSOBY TRIEDENIA
Vzhľadom na pracovný čas rozlišujeme:
1. triedenie pri zbere (zvyčajne ručné),
2. triedenie pred vyskladnením (zvyčajne zdravotné).
Podľa spôsobu vykonávania prác je triedenie: 1. ručné, 2. strojové, 3. kombinované (technicky a ekonomicky najefektívnejší spôsob).
Vypočítalo sa, že o ekonomickom efekte triedenia možno hovoriť vtedy, ak tovar dosahuje takú kvalitu, že 40 % z jeho množstva možno zaradiť do I. akosti. Menej hodnotný tovar sa nevyplatí ani triediť ani uskladňovať. Z cenných rozdielov jednotlivých akostných tried si ľahko vypočítame úžitok triedenia. Triedenie a balenie ovocia zvyšuje trhovú hodnotu ovocia a celkový efekt ekonomiky pestovania ovocia.
Na zimné uskladňovanie ovocia je však nevyhnutné kultivarové triedenie. Veď každý kultivar má svoje osobitné vlastnosti a vyžaduje si iné uskladňovacie podmienky.
Na triedenie ovocia sa vypracovali záväzné normy: pre jadrové ovocie ČSN 46 3010, pre kôstkové ovocie ČSN 46 3020, pre drobné ovocie ČSN 46 3030 (pre záhradné jahody ČSN 46 3031), pre škrupinové ovocie ČSN 46 3050. Normy požadujú, aby sa ovocie oberalo v zberovej zrelosti, celé (bez otvoreného poranenia dužiny), zdravé (t. j. nepoškodené chorobami alebo škodcami, nenamrznuté, nezaparené, nenahnité, neplesnivé), čerstvé, čisté (t. j. bez zvyškov chemických prípravkov na ochranu rastlín) bez povrchovej vlhkosti a bez cudzej chuti alebo zápachu.
Jablká a hrušky sa dodávajú na trh v troch akostných triedach: výber, I. a II. trieda.
Výberová trieda musí zodpovedať tvarom, zafarbením a veľkosťou označenému kultivaru, nesmie byť poškodená stopka, plod musí byť bezchybný, hrušky bez kamienkovitosti. V obale musia byť jednotné a veľkostne vyrovnané plody s najmenším priemerom uvedeným v zozname kultivarov, ktoré môžu byť zaradené ako výberové.
I. trieda musí zodpovedať uvedeným základným požiadavkám, plody však môžu mať jemne poškodenú šupku. Táto chyba však nesmie znehodnocovať vzhľad, dužinu a zhoršovať uskladňovateľnosť.
Plody II. triedy nesmú mať viac poškodenú šupku, ale musia sa dať uskladňovať.
Plody, ktoré sa nemôžu zatriediť ani do II. triedy, sú neštandardné a zužitkujú sa v konzervárenskom priemysle.
Podobne ako pri jadrovinách boli podlá rovnakých parametrov upravené normy aj pre ostatné druhy ovocia. Vytriedené ovocie dodávame odběratelským organizáciám bez prekladania v normalizovaných obaloch, ktoré označujeme predpísanými bielymi štítkami. Na označenie výberovej akostnej triedy ovocia používame štítky s dvoma červenými priečnymi pásmi, na označenie I. akostnej triedy ovocia používame štítky s jedným červeným priečnym pásom. Ovocie II. akostnej triedy označujeme štítkami so žltým pásom. Za označenie obalov je zodpovedná nákupná organizácia.
K trhovej úprave ovocia patrí balenie ovocia. Obaly bezprostredne pomáhajú realizovať hlavnú obchodnú činnosť. Sprevádzajú pohyb plodín od zberu cez uskladnenie až do distribúcie. V súčasnom období sa uplatňuje tendencia realizovať zber, manipuláciu, dlhodobé uskladňovanie i vyskladňovanie do obchodnej siete v jednotnom obale.
Význam spotřebitelského balenia spočíva najmä vo zvýšení kultúrnosti a hygieny predaja ovocia, ale aj v zdokonalení distribúcie. V poslednom čase sa balenie orientuje na využívanie tzv. zmraštitelných fólií, ktoré sa vyrábajú z ťzv. termoplastov.

Výhody balenia ovocia do zmraštitelných fólií:
1. Fólie chránia ovocie pred vonkajšími vplyvmi, zaručujú jeho čistotu a hygienicky nezávadnú ručnú manipuláciu.
2. Chránia ovocie pred mikrobiálnou kontamináciou a tak aj pred znehodnotením.
3. Znižujú hmotnostně úbytky plodín spôsobované respiráciou a transpiráciou, pretože obmedzujú tieto procesy.
4. Umožňujú stálu optickú kontrolu vzhladu tovaru, pretože sú dostatočne priehladné.
5. Umožňujú efektívnu reklamu, pretože ich možno viacfarebné potlačiť.
Okrem triedenia sa jablká čistia, najmä tie, ktoré sa počas vegetácie ošetrovali
jedovatými prípravkami. Jablká sa čistia kefami, prípadne sa súčasne voskujú.
Do trhovej úpravy ovocia počítame čistenie a dozrievanie ovocia. Niektoré hrušky a jablká sa nechávajú dozrievať v dozrievacích komorách, ktoré sú vybavené tak, aby sa v nich dala rýchlo zvýšiť teplota na 20 až 35 °C a súčasne zabezpečiť vysoká vlhkosť vzduchu.

BALENIE OVOCIA
Ovocie balíme preto, aby sme ho mohli ľahko prevážať a vhodne uskladňovať a aby sme pritom chránili jeho trvanlivosť a kvalitu. Robíme to spravidla už pri triedení, aby sme ovocie nemuseli brať viac ráz do rúk. Balíme buď do normalizovaných, alebo do iných vhodných obalov. Poznáme balenie pestovateľské, obchodné a uskladňovacie. Pri pestovateľskom spôsobe ovocie ukladáme voľne do obalov bez akejkoľvek úpravy alebo tak, že v hornej vrstve ovocie pravidelne usporiadame, čím sa lepšie zvýrazní jeho kvalita.
Pri obchodnom spôsobe balenia ukladáme ovocie vo vrstvách niekoľkými spôsobmi: a) ovocie ukladáme v jednej vrstve v zvislých radoch a rady od seba izolujeme papierovými vložkami, b) ovocie ukladáme do štvorcov v jednej vrstve a izolujeme ho zvisle i vodorovne mäkkým deleným kartónom, c) ovocie ukladáme priečne v jednej vrstve a plody v každom druhom rade obaľujeme, d) v zahraničí je veľmi rozšírené používame vrstvených fólií vyrábaných z plastov, v ktorých má každý plod svoje miesto. Balia sa tak najmä broskyne. Pri ovocí výberovej akosti sa najlepšie osvedčuje balenie každého plodu do jemného hodvábneho alebo parafínového papiera. Tento spôsob je síce nákladnejší, ale vzhľadom na cenu ovocia únosný a rentabilný. Takto balené ovocie je lepšie chránené proti vonkajším vplyvom a trvanlivejšie.

POŽIADAVKY NA OBALY
Obaly sú prostriedky, ktoré majú chrániť obrané ovocie predovšetkým pred mechanickým poškodením počas dopravy a uskladňovania. Svojimi rozmermi a tvarom majú uľahčiť manipuláciu, využiť uskladňovacie priestory a úložné plochy dopravných prostriedkov. Obaly majú umožniť maximálnu výmenu vzduchu, aby sa plody rýchle schladili. Na uskladňovanie ovocia používame niektoré typy obchodných obalov, z ktorých najrozšírenejšie sú klietka a poloklietka.
Klietka podľa ČSN má rozmer 590 x 390 x 320 mm, poloklietka 590 x 390 X 160 mm. Prepravujú sa na paletách, ktorých rozmer taktiež stanovuje ČSN, a to 800 x 1200 x 150 mm (novšie tiež 1000 x 1200 x 150 mm).
Tradičné drevené klietky a poloklietky sa v poslednom čase nahrádzajú polyetylénovými prepravkami. Ich prednosťou je ľahkosť, umývateľnosť a mikrobiálna čistota. Vysoká pevnosť týchto obalov zabezpečuje lepšiu stabilitu pri ukladaní do výšky a dlhšiu trvácnosť.
Drobné ovocie sa prepravuje a uskladňuje v malých obaloch z plastov. Obaly sa nemajú nikdy prepíňať. Plody nesmú presahovať horný okraj klietok alebo paliet. Poloklietky, do ktorých sa budú ukladať chúlostivé plody, sa môžu vystlať papierom alebo drevitou vatou. Najopatmejší spôsob balenia je prekladanie každej vrstvy plodov vrstvou papierovej striže, prípadne balenie každého plodu do papiera. Tento spôsob sa uplatňuje pri výberovom ovocí.

BALENIE A ZARIADENIE BALIARNE
Ovocie sa čoraz častejšie balí do malých spotrebiteľských obalov. Podiel baleného ovocia sa má zvýšiť z doterajších 3 % na 20 %. Zvyšuje sa tým hygiena predaja, znižuje sa potreba pracovných síl v distribúcii a výrazne sa obmedzujú straty (viac ako o polovicu). Súčasťou baliacej linky je dávkovanie plodov. Robí sa ručne alebo na plnoautomatických dávkovačoch, ktoré dávku súčasne označia cenou, množstvom a akostnou triedou. Spotrebiteľské balenie jabĺk sa robí na podložnú misku do zmraštiteľnej fólie. Je veľmi atraktívne. Pre drobné ovocie sú vhodné rozličné druhy košíčkov, misiek a škatúľ tvarovaných z pevnej fólie. Technika balenia smeruje k tomu, aby plody v spotrebiteľských obaloch mali výberovú alebo prvotriednu akosť, boli dôsledne vytriedené a mali uvedený názov a provenenciu.

Uskladňovanie ovocia

Ovocie je nezastupiteľnou zložkou výživy a jeho význam pre zdravie ľudí v dnešnej modernej dobe stále rastie. Preto treba zabezpečiť dostatok akostného ovocia v zmysle odporúčaných dávok a pravidelné zásobovanie najmä v zimnom a jarnom období. Postupne sa to realizuje budovaním nových kapacít na uskladňovanie ovocia a stredísk na pozberovú úpravu.
Pri uskladňovaní vznikajú 6—7 % straty. Zdrojom týchto strát je nedodržiavanie agrotechnických a uskladňovacích podmienok, nevyužívanie výhod chladiamí a ich nedostatočné kapacity, neodborné ošetrovanie plodín a najmä nekompletnost’ optimálneho materiálového vybavenia manipulácie s plodinami od zberu až po spotrebu.
Hlavné úlohy uskladňovania záhradníckych plodín môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:
1. Ovocie sa musí uchovať bez strát a škôd od zberu až do odbytu.
2. Musí sa čo najlepšie uchovať nutríčná hodnota, vonkajší vzhľad a chuťové vlastnosti ovocia.
3. Počas uskladňovania niektorých kultivarov sa majú uskutočniť žiaduce zmeny (dozrievanie plodov).

Pozberové uskladňovanie ovocia je založené na princípe hemibiózy: živé rastlinné pletivo oddelené od organizmu sa chráni pred rozkladom vlastnými i mikrobiálnymi enzýmami tak, že sa v ňom udržiava normálny stav životných procesov.
Túto prirodzenú ochranu pred rozkladom podmieňuje určitý minimálny priebeh látkovej premeny v plodinách, teda je spojená so spotrebou energie a vznikajú tzv. prirodzené straty predýchaním zásobných látok. Keď sa látková premena poruší, prirodzená uchovateľnosť sa stráca, pletivo podlieha autolýze a mikrobiálnemu rozkladu.
Pri uchovávaní ovocia na princípe hemibiózy ide teda o vytvorenie a udržanie takého stavu plodín, pri ktorom sa usilujeme spomaliť všetky životné procesy (aby nevznikali veľké straty) a pritom ich usmerňovať (aby nenastaň poruchy látkovej premeny).
Súčasne treba obmedzovať a potláčať činnosť mikroorganizmov. Pri voľbe uskladňovacieho režimu k týmto teoretickým hľadiskám pristupujú ekonomické, pestovateľské, technické, obchodné a ďalšie hľadiská. Výsledkom je potom celý rad spôsobov a metód uskladňovania, ktoré viac alebo menej spĺňajú základné požiadavky.
Ovocie uskladňujeme v špeciálnych skladoch s usmerňovanou mikroklímou. Za optimálne veľké sa podľa doterajších skúseností považujú sklady z kapacitou 2000—4000 t. Tieto kapacity už zabezpečujú využitie investícií a pracovných síl a umožňujú plnú mechanizáciu, čo je ďalší ekonomický efekt. Táto tendencia zodpovedá tiež trendu koncentrácie plôch v ovocinárstve.

POŽIADAVKY NA SKLADY A CHLADIARNE PRE OVOCIE, STAVEBNÁ DISPOZÍCIA A VNÚTORNÉ VYBAVENIE
 
Chladené i nechladené sklady tvoria komplex skladujúci sa z vlastných uskladňo- vacích komôr a z manipulačnej haly. Ich súčasťou v závislosti od veľkosti a účelu sú predchladiame, dozrieváme, kancelária, laboratórium, sociálne miestnosti, akumulátorová stanica, garáže, sklad obalov a iné pomocné priestory. Ich veľkosť a vzájomná poloha sa riešia podľa technológie predpokladaného uskladnenia. Uskladňovacie priestory môžu byť prístupné priamo z manipulačnej haly, alebo s ňou môžu byť spojené chodbou. Iné riešenie sa uplatňuje pri skladoch určených na dlhodobé uskladňovanie: pri nich je prístup do uskladňovacích priestorov priamo zvonka. Šírka spojovacích chodieb je minimálne 6 m. Pri riešení dispozícií jednotlivých komôr je rozhodujúca čo najkratšia vzdialenosť medzi vozidlom privážajúcim ovocie a komorou. Táto vzdialenosť je rozhodujúca pre rýchle zvládnutie špičkových zberových prác.

USKLADŇOVACIE KOMORY
Sklad sa rozdeľuje na niekoľko častí — komôr. Jednotlivé komory majú mať kapacitu 50 až 250 t. Nadmerne veľké komory neúmerne zvyšujú prevádzkové náklady a nemožno ich operatívne využívať. Pôdorys komory sa odvodzuje zo základného modulu uloženia paliet 0,9 x 1,35 m. Okolie stien sa ponecháva revízna cestička do šírky 0,6 m. Aj výška komôr sa odvodzuje od výšky uložených paliet. Zväčša býva 6,60 m. Optimálny pôdorys je štvorcový, napr. 15 x 15 m, čo zodpovedá kapacite 250 t jabĺk. Pri tomto rozmere komory možno využiť dve až tri blokové jednotky.

LÁTKOVÉ ZLOŽENIE OVOCIA
Látkové zloženie ovocia má význam nielen pre jeho nutričnú hodnotu, ale uplatňuje sa aj v pozberových životných procesoch, ktoré ovplyvňujú jeho uchovateľnosť. Látkové zloženie je však veľmi rozmanité a doposiaľ nie je úplne preskúmané. Rastlinné pletivá ovocia obsahujú vodu, sušinu a plyny.
Voda. Voda tvorí podstatnú časť plodín, a to 70 až 95 %. V nej sú rozpustené zložky sušiny. Voda je aj prostredím, v ktorom prebiehajú všetky procesy látkovej premeny.
Sušina. Je rozmanitý súbor látok, ktorý rozdeľujeme z chemického hľadiska na sacharidy, látky lipidového charakteru a dusíkaté látky. Samostatnú skupinu tvoria minerálne zložky. Najvýznamnejšou zložkou tejto skupiny sú cukry. V ovocí sa nachádzajú jednoduché cukry — glukóza a fruktóza (hroznový a ovocný cukor) a disacharid sacharóza (repný cukor). Ostatné cukry sú prítomné v nevýznamných množstvách. Glukózu a fruktózu obsahuje každé ovocie, sacharóza v niektorých druhoch chýba. V jadrovom ovocí prevláda fruktóza, v kôstkovom je viac glukózy. V drobnom ovocí sú oba jednoduché cukry zastúpené rovnako. Škrob sa nachádza v nezrelom ovocí, pri dozrievaní sa rozkladá na glukózu.
Celulóza (buničina). Je spevňujúcou zložkou rastlinných pletív. Jej obsah závisí od druhu ovocia a stupňa zrelosti. Obsah celulózy výrazne ovplyvňuje textúme vlastnosti ovocia.
Lignín (dřevovina). Vyskytuje sa spolu s celulózou v drevnatých častiach rastlín. V plodoch marhúľ tvorí vlákna, v hruškách kamienkovitosť.
Pektínové látky. V nezrelom ovocí sú viazané na celulózu ako tzv. pektinoceluló- za. Pektinocelulóza sa postupne pri dozrievaní štiepi na protopektín, ktorý sa ďalej štiepi až na pektín rozpustený vo vode. Najviac pektínu (asi 1 %) je v jablkách, marhuliach, jahodách a v egrešoch. Priemerný obsah v ovocí je 0,2—0,6 %.
Organické kyseliny. Organické kyseliny sú významnou zložkou ovocia, ktoré dodávajú ovociam typickú chuť a chránia ho pred niektorými skupinami mikroorganizmov. V ovocí sa nachádzajú voľné alebo viazané. Najčastejšie sa vyskytujú kyselina jablčná, citrónová a vínna. Obsah kyselín sa pohybuje od 0,1 do 3,3 %.
Farbivá. V ovocí sa nachádzajú karoténové, antokyánové farbivá a chlorofyl. Karoténové farbivá sa nachádzajú v marhuliach. Obsahujú ich aj zelené časti rastlín. Antokyánové farbivá sa nachádzajú v drobnom ovocí, višniach a v čerešniach. Tvoria sa až pri dozrievaní. Ich farebný odtieň závisí od kyslosti.
Triesloviny. Tvorí ich skupina látok, ktoré sa síce v zdravom pletive vyskytujú v bezfarebnej forme, ale po poškodení sa rýchlo okysličujú a nadobúdajú hnedú farbu. V primeranom množstve dodávajú ovociu príjemnú chuť.
Chlorofyl. Je to zmesou zelených dusíkatých farbív, ktorých funkciou je premieňať oxid uhličitý a vodu na organické látky. V priebehu dozrievania plodov sa chlorofyl rozkladá.
Vitamíny. Vitamíny tvoria skupinu chemicky veľmi rozmanitých látok. Vitamíny skupiny A s protiinfekčným účinkom sa v ovocí nachádzajú vo forme provitamínu, napr. beta karotén. Z vitamínov skupiny B sú najvýznamnejšie vitamíny B2 (aneurín), vitamín B2 (riboflavín) a vitamín PP. Menšie množstvo vitamínu Bj sa nachádza v egrešoch a v slivkách. Vitamín C tvorí kyselina askorbová a kyselina dehydroaskorbová. Je to najdôležitejší vitamín v ovocí. Vitamín C je veľmi chúlostivý a citlivo reaguje najmä na zmeny v dýchacom metabolizme plodín pri uskladňovaní.
Lipidy. Látky lipidovej (tukovej) povahy sú pre ľudský organizmus zdrojom energie. V ovocí sa nachádzajú iba v malých množstvách. Väčšie množstvo tukov a voskov je v semenách a šupách jadrového a kôstkového ovocia.
Aromatické látky. Vôňu ovocia tvorí súbor veľkého počtu rozličných látok nachádzajúcich sa vo veľmi malých množstvách. Napr. jablčná dužina obsahuje 0,007 % aromatických látok.
Dusíkaté látky. Najvýznamnejšiu úlohu v živote rastlinnej bunky majú bielkoviny predovšetkým preto, že sú súčasťou enzýmov a z toho dôvodu ovplyvňujú všetky životné procesy v uskladnených plodinách. Hlavnými zložkami bielkovín sú aminokyseliny. Celkový obsah organických dusíkatých látok v ovocí je 0,2—2 %.
Minerálne látky. V ovocí sa nachádza asi 0,5 % minerálnych látok. Z toho takmer polovica pripadá na draslík, ďalej na vápnik, fosfor, síru, chlór. Najviac minerálnych látok obsahujú marhule.
Plyny. Plyny zaberajú v ovocí značný objem. Napr. jablká obsahujú 12—40 objemových percent plynov. Okrem kyslíka a dusíka je zložkou plynnej atmosféry v pletivách oxid uhličitý. Jeho množstvo závisí od intenzity dýchania a od priepustnosti pletív pre plyny.

KLIMATICKO-TECHNOLOGICKÉ FAKTORY USKLADŇOVANIA
Zdravé ovocné plody majú často špecifické nároky na prostredie. V priebehu uskladňovania treba tieto nároky ovocia dať do súladu s podmienkami prostredia a cieľmi uskladnenia tak, aby sa ovocie uchovalo bez zhoršenia kvality a nutričnej hodnoty.
Súčasné spôsoby uskladnenia ovocia využívajú na potlačenie nežiadúcich zmien a na predĺženie uchovateľnosti predovšetkým tieto vonkajšie podmienky: 1. teplota vzduchu, 2. relatívna vlhkosť vzduchu, 3. zloženie atmosféry, 4. vetranie.
 
TEPLOTA. Reguláciou uskladňovacej teploty môžeme ovplyvňovať prirodzenú uchovateľ- nosť uskladneného ovocia. Pre vegetáciu u nás pestovaného ovocia je optimálna teplota od 15 do 35 °C. Pri nižších teplotách sa životná činnosť spomaľuje. Ďalšie znižovanie teplôt vyvoláva už fyziologické poruchy a nakoniec odumretie organizmu. Zvyšovanie teploty zapríčiňuje rýchlejšie vyparovanie vody z plodín a urýchľuje fyziologické procesy. Ďalším zvyšovaním teploty vznikajú fyziologické poruchy, bielkoviny sa postupne denaturujú, až nastáva smrť organizmu. Ak sa plodiny môžu postupne adaptovať na nízku, pomaly klesajúcu teplotu, nemusí ich nízka teplota poškodzovať. Pokusy s jablkami pri postupnom znižovaní teploty o 2 °C každých 14 dní až na hodnotu -4 °C ukázali, že pletivá neodumierali, zatiaľ čo jablká uložené hneď pri tejto teplote boli úplne zničené. Teplota sa musí zvyšovať postupne aj pred vyskladnením, aby sa pletivo nepoškodzovalo. Pomalým zvyšovaním teploty sa pomalšie roztápajú ľadové kryštáliky a uvoľňovanú vodu môžu pletivá postupne prijímať a regenerovať sa. Kolísanie teploty pri uskladnení vždy spôsobuje zintenzívnenie látkovej premeny a následkom sú zvýšené straty a skrátenie uchovateľnosti. Teplotu uskladňovacieho priestoru ovplyvňuje: a) prenášanie tepla zvonku, b) produkcia tepla uloženými produktmi. Na reguláciu tepla zvonka je vhodná tepelná izolácia od vonkajších klimatických vplyvov (vhodná poloha uskladňovacích priestorov, vhodný stavebný materiál). Teplo, ktoré vzniklo produkciou uložených produktov, sa odvádza vetraním, prípadne sa znižuje chladením.

VLHKOSŤ VZDUCHU. Pri uskladňovacej technike sa najčastejšie stretávame s údajom relatívna vlhkosť vzduchu, ktorá vyjadruje množstvo pary na 1 m[1] vzduchu. Relatívna vlhkosť vzduchu sa novšie udáva bez prepočtu na percentá. Pri nadmernej vlhkosti nevytvárajú sa pri niektorých kultivaroch jabĺk a hrušiek v dôsledku porušenia rovnováhy medzi obsahom sušiny a látkovou premenou chuťové a aromatické zložky v optimálnom množstve.
Relatívnu vlhkosť vzduchu ovplyvňujeme zmenou teploty alebo vhodným zvlhčovaním a vysúšaním vzduchu. Na úpravu vlhkostných podmienok možno použiť niekoľko spôsobov, napr. prívod vonkajšieho vzduchu, vysušujúce látkami (pálené vápno, silikagel, chlorid vápenatý, oxid hlinitý, aktívne uhlie), ktoré pohlcujú veľké množstvo vzdušnej vlhkosti.
 
ZLOŽENIE ATMOSFÉRY. Zloženie vzduchu sa zúčastňuje na životných procesoch uskladneného ovocia a ovplyvňuje jeho uchovateľnosť. Najväčšiu úlohu má kyslík, oxid uhličitý a ďalej plyny, ktoré vznikajú pri látkovej premene. Vzduch sa skladá približne zo 78 % N, 21 % 02. Zvyšok tvoria ostatné plyny, z ktorých nás zaujíma predovšetkým C02. Vyšší obsah COz urýchľuje látkové premeny v plodinách a naopak, nižší obsah 02 ich spomaľuje. Spomalenie je však rozmanité podľa druhu a kultivaru. Závisí aj od stupňa zrelosti, od zdravotného stavu ovocia a od ďalších podmienok, 10 % koncentrácia 02 spomaľuje dozrievanie mnohých druhov ovocia. Kritický obsah Oz, pri ktorom vznikajú poruchy, je pre väčšinu plodín 2,5 %. Vyššia koncentrácia C02 utlmí dýchacie procesy, znižuje hmotnostně straty a spomaľuje dozrievanie, do istej miery obmedzuje rozvoj mikroorganizmov, najmä plesní.
 
VETRANIE. Primeraný pohyb vzduchu zabezpečuje potrebnú výmenu plynov v pletivách uskladnených plodín a obmedzuje rozvoj plesní v skladoch.
V skladoch ovocia poznáme dva systémy pohybu vzduchu: vnútorné prúdenie (cirkulácia) vzduchu je uzatvorený systém a výmena vzduchu medzi uskladňovacím priestorom a vonkajším prostredím (vetranie) je otvorený systém.
Vnútorné prúdenie vzduchu zabezpečuj e minimálny pohyb vzduchu v usklad- ňovacom priestore, predpísaný pre jednotlivé plodiny a súčasne udržuje dosiahnuté klimatické podmienky. Vetraním, t. j. prívodom vzduchu zvonku, sa upravujú mikroklimatické podmienky uskladňovacieho priestoru a obnovuje sa potrebné zloženie vzduchu.
Z mechanizačných prostriedkov, ktoré sa používajú v technológii uskladňovania ovocia sa používajú: 1. vetracie systémy, 2. ozonizátory, 3. filtre vzduchu, 4. chladiace stroje, 5. výparníky, 6. ionotróny.
V nechladených skladoch na cirkuláciu vzduchu používame nízkotlakové elektrické ventilátory. Najvýhodnejšie je vetranie s automatickou reguláciou podľa teploty v sklade. Ozonizátory sa inštalujú v skladoch ovocia. Produkujú ozón, dezinfikujúci obaly, steny a vzduch. Na dezinfekciu uložených plodov je ozón menej vhodný, pretože vo vyšších koncentráciách plody poškodzuje a vyvoláva hnednutie šupky.  
[1]   Filtre vzduchu sa v skladoch používajú na zachytávanie mikroskopického prachu a mikroorganizmov a na zvlhčovanie vzduchu. Tieto filtre môžu byť mokré, t. j. olejové a vodné alebo suché.
 
Kontrolné otázky a úlohy
1. Z ktorých pracovných operácií pozostáva technológia zberu ovocia?
2. Prečo je oberačka jednou z najobťažnejších pracovných operácií v technológii pestovania ovocia?
3. Prečo sa v ovocinárstve musí odhadovať úroda pred zberom?
4. Akým spôsobom sa robí kvantitatívny a kvalitatívny odhad?
5. Ktoré faktory podmieňujúce úrodu uplatňujeme pri odhade úrod?
6. Podľa ktorých znakov robíme kvalitatívny odhad úrody?
7. Ktoré druhy zrelosti ovocia sú najdôležitejšie pri oberaní ovocia a prečo?
8. Akým spôsobom organizuje oberanie ovocia cvičný majetok alebo najbližší ovocinársky podnik? Ktoré opatrenia navrhujete na jeho zlepšenie?
9. Ktoré pomocné prostriedky sa používajú pri ručnom oberaní?
10. Akým spôsobom možno zvýšiť výkonnosť pri ručnom oberaní?
11. Na akom princípe pracujú striasacie stroje?
12. Ktoré mechanizačné zariadenia sa používajú na zber plodov?

V. POMOLÓGIA

VÝZNAM POMOLÓGIE
Pomológia je pododvetvie ovocinárstva, ktoré sa zaoberá opisom a hodnotením ovocných druhov a kultivarov, biologickou charakteristikou kultivarov vo vzťahu k pestovaniu ovocnej rastliny z hľadiska komplexnej agrotechniky. Pomológiu delíme na všeobecnú a špeciálnu. Do všeobecnej časti patrí systematika, triedenie, hodnotenie kultivarov, ďalej metodika pomologického výskumu a porovnávacia pomológia. Špeciálna časť charakterizuje kultivary vzhľadom na pestovateľské prostredie a určuje rozlišovacie znaky.

Morfologické znaky ovocia – vonkajšie a vnútorné
Ak chceme získať o druhu a kultivare presnú predstavu, musíme pozorovať vonkajšie znaky rastliny vo všetkých jej životných obdobiach, t. j. v mladosti, v plnej rodivosti i v období starnutia. Rovnako dôležité je poznať morfologické znaky druhu a kultivaru počas jeho jednotlivých rastových fáz v roku.
K dôležitým pomologickým poznávacím znakom druhov a kultivarov ovocných rastlín patria:
koreňová sústava, kmeň, kôra, koruna, výhonky a letorasty, rodivý obrast, púčiky, listy a palisty, kvetné puky, kvety a plody.
Koreňová sústava je rozdielna podľa druhov, kultivarov podpníkov a pôdy. Typ koreňovej sústavy druhu a kultivaru podpníka ovplyvňuje presádzanie, resp. pestovanie na trvalom stanovišti. Zvlášť charakteristické korene majú typové podpníky a vlastno- koreňové ovocné rastliny. Rozlišovacím znakom je uhol vyrastania postranných koreňov, typ koreňov a ich farba.
Kmeň. Na kmeni si všímame výšku, rastové znaky a tvar. Kultivary môžeme posudzovať podľa kmeňa len vtedy, ak sú vlastnokoreňové alebo sú naštepené na rovnakých podpníkoch. Pozorujeme rast kmeňov a ich hrubnutie.
Kôra. Kôru hodnotíme na kmeni, konároch a výhonkoch. Všímame si farbu a jej rozličné odtiene, napr. zelená (bledá alebo tmavá) až zelenožltá, hnedá a sivá s odtieňom do žlta alebo červena. Ďalej hodnotíme povrch kôry, ktorý môže byť hladký, drsný, lesklý, alebo matný, s rozličnými typmi lenticel. Staršia kôra (borka) sa charakteristicky odlupuje alebo je zvisle, kruhovité, doštičkovito, šikmo popráskaná.
Koruna ovocných rastlín je dôležitým morfologickým znakom druhu i kultivaru. Hodnotíme pri nej tvar, hustotu a veľkosť koruny. Uvedené znaky ovplyvňuje podpník, agrotechnika, stanoviště a pod. Podľa hustoty poznáme koruny husté, riedke a veľmi riedke.
Výhonky a letorasty sú rovné alebo zakrivené, hladké, drsné, niekedy s výraznými hrbolčekmi — pätkami, napr. pri typových podpníkoch, hruškách a slivkách. Tvar, veľkosť a násada púčikov je rozdielna pre druhy a kultivary. Aj farba výhonkov a letorastov je charakteristická pre druh i kultivar. Oslnená časť koruny v suchšom podnebí je tmavšia, kým zatienená časť koruny vo vlhkom podnebí je bledšia.
Rodivý obrast môže byť krátky a dlhý, hustý a riedky. Podľa času tvorenia rodivého dreva poznáme skoro rodivé a neskoro rodivé kultivary. Výhonky a letorasty môžu byť plstnaté alebo lysé.
Púčiky sú rastové, listonosné a kvetonosné. Podľa veľkosti ich delíme na veľké, stredné, malé a veľmi malé. Podľa tvaru na guľaté, vajcovité a zahrotené, podľa postavenia na výhonku na pritlačené a odstávajúce, podľa plstnatosti na lysé a plstnaté a podľa dĺžky internódií na husto a riedko postavené. (Dĺžku intemódia meriame v strede výhonku alebo letorastu.)
Listy sú charakteristickým znakom druhov i kultivarov. Rozpoznávame ich podľa tvaru i postavenia. Na meranie používame listy zo stredu rodivých konárov. Tvar a veľkosť čepele i listových stopiek je značne variabilný.
Listová čepeľ môže byť veľmi veľká, veľká, stredná a malá. Podľa tvaru okrúhla, vajcovitá, kopijovitá, elipsovitá, srdcovitá s hrotom alebo bez hrotu. Farba listov je zelená s najrozličnejšími odtieňmi. Podľa jemnosti môžu byť listy jemné, tuhé až kožovité. Povrch čepele môže byť rovný, alebo zvlnený, lesklý, alebo matný, jednostranne alebo obojstranne ochlpený. Okraje čepele môžu byť prehnuté smerom hore (člnkovite), resp. dolu (klenuté), ďalej môžu byť celistvookrajové, alebo pílkovité.
Pri listových stopkách sledujeme ich dĺžku, hrúbku, farbu a tvar.
Palisty sú charakteristickým znakom niektorých kultivarov, napr. višní a jabloní. Môžu byť veľké, malé, úzke alebo široké, krátke i dlhé.
Kvetné puky a kvety sú cenným rozpoznávacím znakom v čase kvitnutia. Charakteristická je veľkosť kvetov, farba korunných lupienkov, farba i veľkosť rozkvitajúcich pukov. Farba kvetov a pukov môže byť biela až červená s rozličnými farebnými odtieňmi (bieloružová, ružová, bielozelená). Čas kvitnutia je druhovým i kultivarovým rozpoznávacím znakom. Podľa neho poznáme skoro kvitnúce (mandle, broskyne, marhule), stredne skoro kvitnúce (čerešne, višne, slivky) a neskoro kvitnúce (jablone a hrušky) druhy. Významný znak kvitnutia je rýchlosť odkvitania. Kultivary, ktoré odkvitajú pomaly, sú v rodivosti spoľahlivejšie.

URČOVANIE PODĽA PLODOV
Pri určovaní kultivarov využívame najmä znaky plodov, pričom berieme do úvahy vonkajšie i vnútorné znaky.
Vonkajšie znaky: veľkosť a tvar plodov, stopka (hrúbka, dĺžka, sfarbenie, stopková jamka), postavenie a tvar kalicha (kališná jamka), šupka (farba, hrúbka, voskový povlak, hrdzavosť).
Vnútorné znaky: dužina (chuť, farba), jadrovník (tvar, veľkosť, množstvo semien), kôstka (veľkosť, tvar), čas dozrievania.
Niektoré vonkajšie aj vnútorné znaky sa menia. Spôsobujú to pôdne a klimatické vplyvy, podpníky a pestovateľské tvary ovocných rastlín.

URČOVANIE P0DI1A VONKAJŠÍCH ZNAKOV PLODOV
Veľkosť plodov je variabilný znak, ktorý ovplyvňuje počasie, pestovateľské stanoviště a agrotechnika. Veľkosťou rozumieme výšku a priečny priemer plodu.
Tvar plodov. Pri mnohých ovocných druhoch a kultivaroch je spoľahlivejším poznávacím znakom než veľkosť. Tvar plodov je predovšetkým kultivarovou záležitosťou, ale môže ho ovplyvniť miesto v korune, podpník, pestovateľské stanoviště. Ovplyvňujú ho aj rozličné deformity spôsobené mrazom, chorobami, a výživou. Najväčšia tvarová rozmanitosť sa vyskytuje pri jablkách a hruškách.
Povrch plodu býva rovný, alebo zvlnený, podľa toho, ako idú v dužine cievne zväzky. Posudzujeme ho z oboch strán plodu, t. j. z kališnej strany i stopkovej jamky. Povrch plodu môže byť hladký a hranatý, až rebernatý.
Šupka býva lesklá, alebo drsná. Niektoré plody majú na šupke charakteristické sivé bodky-lenticely (‘Starkrimson Delicious’). Pri iných plodoch býva šupka pokrytá svetlou alebo tmavou hrdzou (‘Boscova fľaška’), alebo voskovým povlakom (‘James Grieve’). Podľa hrúbky býva šupka buď tenká a jemná, alebo hrubá a silná.
Farba. Ak majú plody len jednu farbu, t. j. základnú (žltú, zelenú), nazývame ich jednofarebnými. Keď má šupka ešte inú farbu (červenú, oranžovú), je plod farebný. Ak je plod sfarbený len na slnečnej strane, hovoríme, že má líčko. Ak majú plody na slnečnej strane farebné pásy, hovoríme, že sú pásikované, alebo priečne pruhované. Prechod medzi priečne pruhovanými a farebnými plodmi tvoria mramorované plody. Inokedy sa na plodoch vyskytujú farebné bodky — bodkované plody. Farbu šupky ovplyvňuje umiestnenie plodu v korune i pestovateľské stanoviště.
Stopka plodov býva rozlične dlhá a hrubá. Dôležitým znakom je spojenie stopky s plodom. Niektoré kultivary majú v stopkovej jamke zával. Stopková jamka môže byť hlboká, plytká, alebo rozlične tvarovaná.
Kalich tvoria kališné lístky, ktoré môžu byť dlhé, úzke alebo široké a podľa postavenia vzpriamené, alebo ohnuté. Kalich môže sedieť na povrchu plodu alebo v plytkej, inokedy hlbokej kališnej jamke. Kalich býva často veľmi spoľahlivým znakom pri určovaní kultivarov.
Kališná jamka. V predĺžení osi jadrovníka pokračuje kališná jamka, čiže podkališná rúrka. Môže byť úzka, alebo široká, hlboká, alebo plytká. Kališná jamka je významný pomologický znak pre jadro viny.

URČOVANIE PODĽA VNÚTORNÝCH ZNAKOV PLODOV
Jadrovník je z pomologického hľadiska časť plodu ohraničená cievnymi zväzkami.
Jadrovník býva rozlične veľký a rozlične utváraný. Pri jablkách je obyčajne uprostred plodu, pri hruškách bližšie ku kalichu. Skladá sa z osi a piatich puzdier, v ktorých sú jadrá. Pri niektorých kultivaroch bývajú jadrá v puzdre na seba natlačené pri iných sú uvoľnené, takže sa v puzdre pohybujú a šuštia (hrkajú).
Dužina. Jej farba býva žltkastá, ružovkastá, belavá a zelená. Podľa konzistencie môže byť mäkká, kyprá, tuhá, jemnozrnná a hrubozrnná a podľa chuti sladká, vínovastá, kyslá, aromatická a malinová. Pri hruškách býva muškátová, korenistá, maslová, repovitá a pod. Niektoré hrušky majú v okolí jadrovníka zhluky skamenelých buniek (kamienkovitosť). Chuť dužiny je jedným z najspoľahlivejších znakov ovocia. Pri jadrovinách často rozhoduje pri určovaní kultivarov. Pri kôstkovinách je chuť dužiny menej spoľahlivým znakom. Na chuť však pôsobí aj zloženie pôdy, podnebie a podpník.
Pri kôstkovinách, škrupinovinách a drobnom ovocí rozoznávame tiež vonkajšie a vnútorné znaky, nebývajú však také rozmanité ako pri jadrovinách. Napríklad podľa tvaru a farby plodov môžeme ešte dobre určovať jednotlivé kultivary slív, ringlôt a sliviek, menej však už čerešní, marhúľ a broskýň. Rozhodujúcim vnútorným znakom pri kôstkovinách je však kôstka. Posudzujeme jej veľkosť, tvar a obsah semena. Podľa tvaru poznáme ploché, kruhové, elipsovité a baňaté kôstky.
Dôležitým znakom je oddeliteľnosť kôstky od dužiny. Kôstka môže byť oddeliteľná, polooddeliteľná a neoddeliteľná. Oddeliteľnosť kôstky od dužiny je znakom ušľachtilosti kultivaru. V kôstke je uložené len jedno semeno, pretože sa v jednoplodolistovom semenníku vyvinie obyčajne len jedno vajíčko a druhé väčšinou zaniká. Okrem kôstky si pri kôstkovinách a drobnom ovocí všímame aj ďalšie botanické znaky (listy, prílistky, kvety, celkový vzhľad a pod.).
Pri určovaní ovocia má veľký význam aj čas dozrievania, i keď sa vplyvom rozličných činiteľov mení. Podľa obdobia dozrievania rozdeľujeme jadroviny na letné, jesenné a zimné.
O vonkajších a vnútorných znakoch ovocných rastlín sa podrobnejšie píše v publikácii Cifranič a kol.: Pomológia, v úvodnej časti — Poznávanie ovocných rastlín podľa ich morfologických znakov.
Pamätaj! Pomológia je pododvetvie ovocinárstva, ktoré sa zaoberá opisom a hodnotením ovocných druhov a kultivarov. Jednotlivé druhy a kultivary určujeme podľa morfologických znakov ich jednotlivých orgánov. Najväčší význam pre rozlišovanie druhov a kultivarov majú plody. Pri plodoch hodnotíme ich vonkajšie a vnútorné znaky.

Kontrolné otázky a úlohy
1. Vysvetlite význam pomológie.
2. Vymenujte pomologické znaky ovocných rastlín.
3. Charakterizujte vonkajšie znaky plodov.
4. Charakterizujte vnútorné znaky plodov.

Pomológia jadrovín – jablone

JABLOŇ
Druh jabloň zahŕňa v celosvetovom meradle asi 6000 kultivarov. V intenzívnych výsadbách sa však snažíme pestovať len tie, ktoré za normálnych podmienok prinášajú skoré, bohaté a pravidelné úrody kvalitného ovocia.
Ovocie má mať dobré chuťové, nutričně i vzhľadové vlastnosti, má dobre znášať dopravu i uskladňovanie.
Listina povolených kultivarov platná od roku 1993 uvádza nasledujúce kultivary jabloní.
Trhové kultivary.
a) letné: ’James Grieve Red’,
b) jesenné: ’Diadém’,
c) zimné: ’Dalila’, ’Gala’, ’Golden Delicious’, ’Goldspur, ’Idareď, ’Jonagolď, ’Jonathan’, ’Mac Into’, ’Melódia’, ’Spartan’.
Ostatné kultivary:
a) letné: ’Discovery’, ’James Grieve’, ’James Grieve Double Red’, ’Manteť, ’Mio’, ’Priesvitné letné’, ’Quinte’, ’Vista Bela’,
b) jesenné: ’Akane’, ’Alkmene’, ’Doris’, ’Oldemburgovo červené’, ’Prima’,
c) zimné: ’Aurelia’, ’Bláhovo oranžové’, ’Coxova reneta’, ’Delor, ’Denár’, ’Dublet’, ’Dukát’, ’Fiorina’, ’Gloster, ’Hrivna’, ’Jantar’, ’Jolana’, ’Jonalorď, ’Kidd’s Orange Red’, ’Lord Lambourne’, ’Lord Lambourne červený’, ’Matkino’, ’Melrose’, ’Mutsu’, ’Ontario’, ’Patriot’, ’Rubin’, ’Slovakia’, 'Starkrimson Delicious’, ’Šampión’, ’Švajčiarske oranžové’, ’Wealthy Double Red’, ’Zvonkové’.

a) letné
‘James Grieve Red’ (čítaj džejms grýf red). Je skorší jesenný kultivar. Vyžaduje hlboké úrodné pôdy, znáša aj vyššie polohy. Najlepšie mu vyhovuje voľný zákrpok. Tvorí krátky rodivý obrast. Kvitne neskoršie. Plody sú väčšie, lesklé, slamovožltej farby s pásikovým červeným líčkom. Dužina je príjemnej chuti, je krehká, ale rýchlo múčnatie. Dozrieva koncom augusta.

b) jesenné
’Diadém’ - je neskoroletný až jesenný kultivar, ktorý je u nás zatiaľ málo rozšírený.

c) zimné
’Dalila’ -pochádza z kríženia kultivarov ’James Grieve Red’ a ’Golden Delicious’. Je to veľmi úrodný, zimný a kvalitný kultivar, odolný proti múčnatke i chrastavitosti. Hodí sa do teplejších i chladnejších oblastí. Plody sú stredne velké, mierne kužeľovité, zelenožlté pokryté červeným mramorovaným líčkom. Dozrieva koncom septembra. V dobrom sklade vydržia do konca februára.

’Gala’ - kultivar pochádzajúci z Nového Zélandu. Vznikol krížením ’Kidds orange’ x ’Golden Delicious’. Pestuje sa na celom svete. V kvete je odolná proti mrazu. Je náchylná na gumovitosť, chrastavitosť a čiastočne aj na múčnatku. Má viac klonov a mutácií. Hodí sa najmä na pestovanie v záhradkách. Plody sú menšie, nasládlé. V skladoch vydrží do januára, v chladiarňach do apríla.

‘Goldspur’ — je typickým predstavitelom tzv. spúrtypu ako prirodzená mutácia ‘Golden Delicious’. Vyžaduje si najteplejšie polohy a výživné pôdy. Hodí sa pre intenzívne výsadby v hustejších a nižších tvaroch i pre záhradky. Plody sú stredne veľké, vyrovnané, guľovito pretiahnuté. Šupka je pevná. Základná farba je žltozelená, po dozretí žltá s výrazne hrdzavými lenticelami. Stopka je dlhá, drevnatá. Dužina je žltozelenkastá až žltá, šťavnatá, sladkastá a aromatická. Plody oberáme v októbri. Konzumne dozrievajú v novembri.

‘Golden Delicious’ - kultivar pôvodom z USA. Vyžaduje hlboké, úrodné pôdy a teplejšie polohy. V chladnejších polohách rodí horšie a plody sú menšie. Všeobecne rodí bohato a pravidelne. Plody sú stredné, žltozelené, dlhá stopka. Dužina je zlatožltá, šťavnatá, veľmi príjemnej sladkovínovastej chuti. Čiastočne trpí chrastavitosťou. V kvete je dosť odolný proti neskorým jarným mrazom. Dozrieva začiatkom októbra.

‘Idareď — je kríženec kultivarov ‘Wagenerovo’ a ‘Jonathan’. Vyžaduje vzdušné a vyššie polohy. Na úrodných a primerane vlhkých pôdach bohato a pravidelne rodí na všetkých tvaroch. Trpí múčnatkou. Plody sú ploskoguľovité, väčšie, zelené s rozmazaným pásikavým líčkom. Dužina je smotanovobiela, veľmi chutná.

’Jonathan’ — je jeden z najdlhšie pestovaných kultivarov. Je veľmi náročný na podnebie i pôdu. Vyžaduje vlhkejší vzduch. V suchých nížinách trpí múčnatkou. Tvorí menšie riedke koruny. Skoro a bohato rodí. Plody sú stredne veľké, žlté, takmer s celoplodovým žiarivočerveným líčkom. Dužina je jasnožltá, šťavnatá, velmi chutná. Zreje koncom septembra, začiatkom októbra.
 

’Mac Into’ - pochádza z Kanady. Vyžaduje najlepšie pôdne i klimatické podmienky. Dobre sa hodí pre ovocné steny a pásové výsadby. Vyžaduje pravidelné zmladzovanie, lebo inak sa rýchle vyrodí. Rodí skoro a pravidelne. Zreje koncom septembra. Plody sú stredne veľké, mierne sploštené, krátko stopkaté. Šupka je zelená, pokrytá súvislou fialovastou červeňou. Dužina je bielozelená, krehká, výbornej aromatickej chuti. V dobrom sklade vydržia do februára.

 
’Melódia’ - je český kultivar vyšľachtený tým istým šľachtiteľom ako kultivary ’Rubín’ a ’Šampión’. Stromy majú menší vzrast. Tvoria guľatú korunu s bohatým olistením a krátkym plodonosným obrastom. Rodí skoro, pravidelne a bohato. Je odolná proti hubovým chorobám. Plody sú guľaté, pri kalichu mierne rebrovité, stredne veľké. Farba je žiarivo oranžovo žltá. Dužina je žltkastá, výbornej chuti.

 
‘Spartan’ — pochádza z USA. Vyhovujú mu nižšie a teplejšie polohy s hlbokými úrodnými pôdami. Môžeme ho pestovať na všetkých tvaroch. Je dosť odolný proti mrazom. Vo vyšších a vlhkejších polohách trpí chrastavitosťou. Plody sú ploskatoguľovité, purpurovočervené, oinovatené. Dužina je zelenkasto- -biela, sladkovínovastej chuti. Plody vydržia do marca. Na dobrých stanovištiach bohato a pravidelne rodí. Oberáme koncom septembra.
 
 
Kontrolné otázky a úlohy
1. Koľko kultivarov v celosvetovom meradle zahŕňa jabloň a koľko z nich je uznaných a zapísaných v Listine povolených kultivarov SR?
2. Akým podmienkam by mal vyhovovať kultivar, ktorý by ste vybrali na pestovanie v intenzívnych výsadbách?
3. Pokúste sa zistiť, aké kultivary jabloní, prípadne iných druhov, sa pestujú vo vašej obci, v okolí vašej školy, alebo doma v rodinnej záhrade. Doneste prípadne vzorky a pokúste sa ich určiť.
Ktoré kultivary jabloní by ste navrhli pre pestovanie v intenzívnych sadoch v podmienkach sídla školy alebo v mieste bydliska? Svoj zámer zdôvodnite.

 
 
Pomológia jadrovín – hrušky

Pestuje sa menej než jabloň, čo je na škodu, pretože hrušky sú výborným vývozným tovarom. Žiadajú sa najmä letné a jesenné hrušky. Kultivary hrušiek podľa času dozrievania delíme na letné, jesenné a zimné. Podlá trhovej hodnoty na trhové a ostatné.
V sortimente hrušiek sme v posledných rokoch zaostali. Väčšina kultivarov je v sortimente už 25 rokov. V Listine povolených kultivarov sú zapísané:

Trhové kultivary:
a) letné: ’Clappova’, ’Williamsova čáslavka’,
b) jesenné: ’Boscova fľaška’, ’Charneuská’, ’Konferencia’, ’Thirriotova’,
c) zimné: ’Grosdemange’, ’Lucasova’, ’Madame Verté’, ’Parížanka’.

Ostatné kultivary:
a) letné: ’Júlová’, ’Diana’,
b) jesenné: ’Nitra’, ’Vila’.

‘Clappova’ — pochádza z USA, kde vznikla ako semenáč Hájenky. Vyhovujú jej chránené polohy a hlinité, hlboké a teplé pôdy.
Hodí sa pre intenzívne výsadby. Tvorí vzpriamené tvary. Rodí neskoršie, ale pravidelne. Plody sú väčšie, hruškovitého tvaru. Šupka je hladká, zelená, v konzumnej zrelosti žltá s červeným líčkom. Plody oberáme v polovici augusta.

‘Williamsova čáslavka’ — je vynikajúci kultivar. Pochádza z Veľkej Británie. Vyžaduje teplejšie polohy. Darí sa jej však aj vo vyšších chránených polohách. Rodí skoro a bohato. Hodí sa na konzervovanie. Plody sú veľké, nepravidelné, žlté, na slnečnej strane s líčkom. Oberá sa koncom augusta. Konzumnú zrelosť dosahuje 10—14 dní po zbere.

‘Boscova fľaška’ — pochádza z Belgicka. Vyhovujú jej nížinné chránené polohy. Vyžaduje hlboké a dobré obrábané pôdy. Rodí neskoršie a pravidelne. Kvitne zavčasu a potrebuje opeľovače. Nehodí sa pre prísne tvary. Plody sú pretiahnutého fľaškovitého tvaru, k stopke výrazne zúžené. Šupka je hnedozelená, pokrytá bronzovoškoricovým povlakom. Dužina je smotanovobiela, výbornej vínovastokorenistej chuti. Oberá sa koncom septembra a vydrží do konca novembra.

‘Charneuská’ (šarnéska) — pochádza z Belgicka. Hodí sa pre intenzívne výsadby. Vyžaduje teplé chránené polohy. Je citlivá na mrazy. Má rada hlbšie výhrevné pôdy. Rodí skoro a dosť bohato. Plody sú stredné, citrónovožlté, hnedobodkované. Oberáme ju koncom septembra a vydrží do konca novembra. Dužina je biela, velmi šťavnatá so sladkokorenistou chuťou.

‘Konferencia’ — pochádza z Veľkej Británie. Je odolná proti mrazom, znáša aj chladnejšie polohy. Skoro, bohato a pravidelne rodí. Vyžaduje úrodné pôdy. Hodí sa najmä pre malé tvary. Plody sú väčšie, vyrovnané a vynikajúcej chuti. Oberáme ich začiatkom októbra a vydržia do novembra. Je v tom čase jedným z najlepších dozrievajúcich kultivarov. Odporúča sa pre plantáže i do záhrad.

‘Thirriotova’ — pochádza z Francúzska. Znáša aj vyššie vzdušné, ale chránené polohy. Vyžaduje úrodné pôdy. Hodí sa pre intenzívne výsadby. Plody stredné, baňaté. Šupka zelená s hnedým povlakom. Dužina maslovitá, výbornej korenistej chuti. Plody oberáme v októbri a vydržia do decembra.

’Grosdemange’ - kultivar vypestovaný vo Francúzku. Vyžaduje hlboké, výživné a teplé pôdy. Rodí pravidelne a bohato, len v nevhodných pôdach a polohách nepravidelne a nekvalitné ovocie. Plody sú stredne veľké, zelenožlté s nepatrným červeným líčkom. Dužina je jemná, šťavnatá, sladkokorenistej chuti. Zreje v októbri, konzumne v decembri až v marci. Vhodná je aj na spracovanie.

‘Lucasova’ — pochádza z Francúzska. Vyžaduje teplé chránené polohy a úrodné pôdy. Je citlivá na mrazy. Rodí skoro a bohato. Je jedným z hlavných kultivarov pre intenzívne výsadby. Plody sú veľké, vyrovnané, žltej farby, posiate výraznými hrdzavými bodkami. Dužina je belavožltá, výbornej chuti. Plody oberáme v októbri, vydržia do decembra i dlhšie.

‘Madame Verté’ — belgický kultivar. Darí sa aj vo vyšších, ale chránených polohách. Na pôdu nie je príliš náročná. Je odolná proti chorobám i chladu. Rodí bohato a pravidelne. Plody sú menšie, homolovitého tvaru. Šupka je zdrsnená, zelená, pokrytá bronzovoškoricovým povlakom. Dužina je zlatistá, voňavá, výbornej korenistej a muškátovej chuti. Oberáme čo najneskôr. Vydrží do Vianoc.

‘Parížanka’ — pochádza z Francúzska. Vyžaduje teplejšie polohy i pôdy. Kvet je citlivý na mráz. Kvitne skoro. V nevhodných polohách a pôdach dáva nekvalitné plody. Mala byť náhradou za pastornicu. Plody sú skoro valcovité, sivozelené, husto posiate hrdzavými bodkami. Chuťové je priemerná. Oberáme čo najneskôr.

’Nitra’ - slovenský kultivar vyšľachtený v Bojniciach krížením ’Hardyho’ x ’Vien- ska’ v roku 1962. Uznaný bol v roku 1989. Patrí medzi netrhové kultivary. Nitra je letný kultivar. Dozrieva začiatkom septembra. Plody sú stredne veľké, žltozelenej farby s malým červeným líčkom. Chuťovo veľmi dobrá, skladovateľnosť na úrovni Williamsovej. Vhodná je do malých záhrad.

Kontrolné otázky a úlohy
1. Aké pôdne a klimatické podmienky si vyžadujú hrušky? Vymenujte oblasti, kde sa hruškám dobre darí a mohli by sme ich pestovať aj v intenzívnych výsadbách.
2. Ktoré kultivary hrušiek by ste navrhli pestovať pre konzervárenský priemysel na kompótovanie?
3. Ak by vás niekto požiadal, aby ste mu vybrali dva, tri kultivary hrušiek do rodinnej záhrady, ktoré by ste mu odporučili?

Pomológia kôstkovín – čerešne, višne

ČEREŠŇA
Kultivary čerešne podľa času dozrievania delíme na skoré, poloskoré a neskoré. Podľa tvaru na srdcovky, chrupky a polochrupky. Podľa farby na tmavé, pestré a svetlé.
Povolené trhové kultivary: chrupky - ’Burlať, ’Granát’, ’Hedelfingenská’, ’Kordia’, ’Napoleonova’, ’Sam’, ’Téchlovan’, ’Vanda’,
Srdcovky - ’Karešova’, ’Kaštánka’, ’Rivan’, ’Rychlíce’.
Ostatné povolené kultivary: ’Biittnerova kompakt’ (chrupka), ’Winklerova skorá’ (srdcovka) a ’Van’ (chrupka).

’Burlať - polochrupka, pochádza z Francúzska. Je rozšírená v celej Európe. Je to skorý kultivar, netrpí červivosťou. Stromy zo začiatku rastú stredne bujne, s rodivosťou rast prestáva. Plody sú tmavočervené, dobrej chuti. Rodí pravidelne a bohato. Darí sa najmä v teplejších podmienkach.

‘Granát’ — pochádza z SR ako náhodný semenáč z okolia Znojma. Plody sú veľké, tmavočervenej farby. Dozrieva rovnomerne. Hodí sa na konzum i na konzervovanie. Ovocie dobre znáša dopravu. Hodí sa do veľkovýsadieb i záhrad. Stromy rastú v mladosti bujne, neskôr mierne. Kvitne neskoro. Je cudzoopelivá, potrebuje dobrého opeľovača. Dužina tuhá, šťava slabo farbivá, veľmi dobrej chuti. Plody sú tuposrdcovité, tmavočervené. Dužina je mäkká, šťava jasnočervená. Dozrieva začiatkom júna. Je výborným krajovým kultivarom.

‘Hedelfingenská’ — je nemecký kultivar. Je rozšírený vo všetkých čerešňových oblastiach. Patrí medzi najkvalitnejšie tmavé chrupky. Strom rastie bujne, tvorí velké koruny. Bohato rodí. Plody sú veľké, tuposrdcovitého tvaru, tmavočervené. Dužina je tuhá, červená, výbornej chuti. Dozrieva v druhej polovici júla.

‘Napoleonova’ — je rozšírená po celej Európe. Vytvára vzrastné stromy. Rodí pravidelne a bohato. Žiada úrodné pôdy. Plody sú veľké, tuposrdcovité, pestročervené. Dužina je tuhá, jasnočervená, veľmi dobrej chuti. Dozrieva v polovici júla.

’Kordia’ (Techlovická II.) - pochádza z Čiech. Na prostredie nie je náročná. Vie sa prispôsobiť. Kvitne bohato a skoro. Kvety má cudzoopelivé a málo odolné proti mrazu. Plody sú tmavé, nepukajú a dobre znášajú prepravu. Dozrieva koncom júla.

’Sanť - pochádza z Kanady. Stromy rastú stredne bujne. Rodiť začína skoro a bohato. Odolný proti zimným i jarným mrazom. Plody sú veľké, tmavočervené, odolné proti hnilobe a pukaniu. Pri veľkej úrode sú drobnejšie.

’Těchlovan’ - je nový český kultivar. Stromy majú stredný rast. Má dobrú afinitu so všetkými povolenými podpníkmi. Rodí skoro a bohato. Mrazuvzdomosť je dobrá. Plody sú veľké, tmavočervené a veľmi chutné. Dozrieva v druhej polovici čerešňovej sezóny.

’Vanda’ - tiež nový český kultivar. Vzrast stromov je stredný. Rodiť začína skoro, úrody sú pravidelné a nadpriemerné. V kvete je proti mrazom odolnejší ako ’Sam' a ’Tčchlovan’. Plody sú veľké, tmavé, dobrej chuti, odolné proti praskaniu. Dozrieva na začiatku čerešňovej sezóny.

’Karešová’ - vznikla v Čechách. Je to srdcovka, ktorá znáša aj vyššie polohy. Tvorí veľké riedke koruny. Hodí sa i pre slovenské podmienky.

‘Kaštánka’ — pochádza z Polabia. Je rozšírená v Čechách. Rastie bujne a vytvára mohutné stromy. Žiada si hlboké úrodné pôdy (naplaveniny). Plody sú pomerne veľké, guľaté, z bokov sploštené, hnedočervenej farby. Dužina je tuhá s červenou šťavou. Dozrieva v polovici júna.

’Rivan’ - skorý švédsky kultivar patriaci do skupiny srdcoviek. Zreje hneď na začiatku čerešňovej sezóny. Potrebuje opeľovača. (’Burlať, ’Karešová’). Je perspek- tívnejšia ako doteraz pestované skoré kultivary. Plody sú stredne veľké, lákavo červené, dobrej chuti. Hodia sa len na priamy konzum.

‘Rychlíce’ — nazývaná tiež nemecká, pochádza z Nemecka. Tvorí menšie stromy. Žiada teplé výslnné polohy. Ľahko namŕza v dreve. Rodí skoro a bohato. V chladnom počasí sa zle opeľuje. Plody sú menšie, červenohnedej farby. V úplnej zrelosti neznášajú dopravu. Dužina je šťavnatá, mäkká. Dozrieva koncom mája až začiatkom júna.

VIŠŇA
Višne pomologicky podľa chuti delíme na višne pravé, sladkovišne a krížence. Višne delíme podrobnejšie podľa farby šupky, farby šťavy a chuti na:
Kyselky — morely — višne pravé — majú hnedočervené plody s farbivou šťavou, kyslej chuti. Sú to stromy s menšou korunou s ovisnutými konármi.
Amarelky — višne pravé — jasnočervené plody s priesvitnou dužinou, bezfarebnou šťavou a príjemnou kyslo višňovou chuťou.
Sladkovišne — šupka i dužina je jasnočervená, priesvitná, sklovitého vzhľadu. Šťava je bezfarebná, príjemnej sladkokyslej chuti.
Krížence — medzi višňou a čerešňou. Niektorí pomológovia do tejto skupiny zaraďujú aj sladkovišne, čo nie je správne, pretože sladkovišne i višne pravé majú tetraploidný počet chromozómov, kým čerešne diploidný.
V Listine povolených kultivarov sú zapísané:
Trhové kultivary - ’Érdi Bôtermô’, ’Fanaľ, ’Favorit’, ’Meteor Koráľ, ’Morela neskorá’, ’Morellenfeueť, ’Ojfehértoi Fiirtôs’.
Ostatné kultivary - ’Zahoráčka’.

Érdi Botermô’ - pochádza z Maďarska. U nás bola uznaná v roku 1991. Stromy sú stredného vzrastu s guľovitou korunou mierne pretiahnutou dohora. Je samoopelivá, rodiť začína skoro a bohato. Dozrieva súčasne s kultivarom ’Favorit’. Plody sú veľké, tmavej hnedočervenej farby, chuť je sladkokyslastá, veľmi dobrá. Šťava v plnej zrelosti je tmavočervená. Hodí sa na priamy konzum i spracovanie.

’Fanaľ - kyselka - je to pravdepodobne náhodný semenáč ’Morely neskorej’. Pochádza z bývalej NDR. Stromy rastú stredne bujne, spočiatku vzpriamene. Koruna je stredne hustá, guľatá. Plody sú guľaté. Dužina je stredne pevná, šťavnatá, krvavočervená. Šťava má kyslú, trpkastú, typickú višňovú chuť. Dozrieva v polovici júla. Je to skorý kultivar, odolný proti mrazu. Znáša aj horšie klimatické a pôdne podmienky. Plody za daždivého počasia nepukajú.

’Favorit’ - amarelka vypestovaná v Maďarsku. Stromy rastú stredne bujne, tvoria guľovité koruny. Vyžadujú teplé a hlboké pôdy. Je samoopelivá. Patrí medzi skoršie zrejúce kultivary. Plody sú veľké, jasnočervenej farby. Chuť je sladkokyslastá, mierne trpkastá. Šťava je aj v plnej zrelosti málo farbivá. Hodí sa najmä na priamy konzum. Dozrieva v prvej polovici júla.

’Meteor Korái - nový maďarský kultivar. Patrí medzi najskoršie kultivary. Stromy rastú stredne bujne. Je samoopelivý rodí pravidelne a bohato. Dozrieva na začiatku čerešňovej sezóny. Plody sú veľké, hnedočervenej farby. Chuťové pripomína sladkovišňu, hoci patrí do skupiny višne pravej. Šťava v plnej zrelosti je tmavočervená. Hodí sa na priamy konzum i na spracovanie.

‘Morela neskorá’ — kyselka — vypestovali ju vo Francúzsku. Je rozšírená vo všetkých višňorodých oblastiach. Možno ju pestovať aj v mierne tienistých polohách. Vo výsadbách sa stretávame s dvoma formami. Jedna má ostrejšie púčiky a je cudzoopelivá, druhá má guľaté púčiky a je samoopelivá. Plody sú guľaté, tmavočervené, na dlhšej stopke. Majú ostrejšiu kyslú chuť. Hodí sa na konzervovanie. Dobre znášajú prepravu.

‘Morellenfeuer’ — kyselka — kultivar vyšľachtili po druhej svetovej vojne v Dánsku. Stromy rastú stredne bujne. Plody sú stredne veľké, guľaté až oválne. Dužina je polopevná a šťavnatá. Šťava je intenzívne farbivá. Plody dlho vydržia na strome. Sú vhodné na priamy konzum i na spracovanie. Dozrieva v prvej polovici júla. Je samoopelivý a možno ho pestovať vo všetkých višňových oblastiach.

’Ujfehértoi Furtos’ - bol vyšľachtený v Maďarsku. Rastie stredne bujne. Je samoopelivý a dobrý opeľovač pre ostatné kultivary. Rodiť začína neskoršie, ale bohato a pravidelne. Kvitne neskoršie.
Plody sú mierne sploštené. Dužina je šťavnatá, príjemne sladkokyslá. Šťava červená, farbivá. Plody v plnej zrelosti sú už hnedočierne. Vhodný je najmä na konzum, ale aj na spracovanie.

Kontrolné otázky a úlohy
1. Na akom stupni pestovania sú v súčasnom období čerešne a višne a čo je toho príčinou?
2. Ktoré kultivary čerešní a višní by ste navrhli pestovať v intenzívnych výsadbách?
3. Pokúste sa vymenovať kladné a záporné vlastností kultivarov čerešní a višní, ktoré sú zapísané v Listine povolených kultivarov.
4. Kultivary čerešní a višní sú buď samoopelivé, alebo cudzoopelivé. Na čo musíme pri vysádzaní cudzoopelivých kultivarov pamätať?

Pomológia kôstkovín – marhule, broskyne

MARHUĽA
 
Sortiment marhúľ je v porovnaní s ostatnými u nás pestovanými druhmi pomerne úzky, pričom ani medzi biologickými a pomologickými vlastnosťami kultivarov nie sú veľké rozdiely. Podľa času dozrievania rozdeľujeme kultivary do štyroch skupín — skoré, poloskoré, poloneskoré a neskoré. Podľa trhovej hodnoty na trhové a ostatné. V Listine povolených kultivarov sú zapísané:
 
Trhové kultivary: ’Kráska’, ’Maďarská’, ’Pavioť, ’Rakovského’, ’Sabinovská’, ’Veecoť, ’Vegama’, ’Veharda’, ’Velbora’, ’Veľkopavlovická, ’Vesna’.
 
Ostatné kultivary: ’Bredská’, ’Karola’, ’Ligeti Orias’.
 
 

‘Maďarská’ — pochádza z Maďarska. Má vera typov, preto aj opisy sú rozdielne. Spoločným znakom je tenšie drevo, široké, rozložité koruny. Dobre vyhovuje našim podmienkam. Kvitne stredne skoro a je samoopelivá. Plody sú gulaté, oranžovej farby s pekným karmínovým líčkom. Dozrieva koncom júla.
 

‘Pavioť — je francúzsky kultivar. Rastie bujne a tvorí väčšie gulovité koruny. Kvitne neskoršie než ostatné kultivary. Plody sú velké, žltej farby, na slnečnej strane s červenobodkovaným líčkom. Dužina je oranžovožltá. Dozrieva koncom júla. Je to výborný kultivar vhodný pre intenzívne výsadby.

 
‘Rakovského’ — je náš domáci kultivar. Pochádza z Kočoviec pri Trenčíne. Hodí sa do chladnejších okrajových marhuľových oblastí. Rastie zdravo, rodí pravidelne a bohato. Plody sú velké, často nevyrovnané, pokryté karmínovou červeňou. Dužina je oranžovožltá. Dozrieva koncom júla.

 
‘Sabinovská’ — je krajový kultivar. Pochádza z pkolia Sabinova na východnom Slovensku. Svojimi vlastnosťami i nárokmi sa velmi podobá kultivaru ’Maďarská’. Je to pravdepodobne jej náhodný semenáč. Plody sa od kultivaru ’Maďarská’ líšia tým, že sú nepravidelnejšie, majú jednu polovicu vyvýšenú a sú kónickejšie. Dozrieva súčasne s kultivarom ’Maďarská’.
 

’Veecoť - kultivar vyšľachtený v USA. Stromy rastú stredne bujne. Nevhodný do suchých podmienok kde potom dáva malé plody.
 
Plody sú stredne veľké, oválneho tvaru. Dužina je tuhá, oranžovej farby. Hodí sa na kompótovanie.
 

’Vegama’ - domáci kultivar. Pochádza z ŠVS Veselé pri Piešťanoch. Vyžaduje dobré stanoviště, bohatú výživu, závlahu a každoročné radikálne zmladenie konárov. Postupne a dlho kvitne, vysoko odolný proti neskorým jarným mrazom. Rodí bohato a pravidelne. Plody sú málo atraktívne, vhodné na konzum i spracovanie.
 

’Veharda’ - slovenský kultivar vyšľachtený na ŠVS Veselé pri Piešťanoch. Stromy sú menšieho vzrastu. Je vysoko mrazuvzdorný. Pučí a kvitne veľmi neskoro. Dozrieva stredne skoro. Plody sú menšie, jednofarebné, vhodné na spracovanie.
 

’Velbora’ - je tiež slovenský kultivar vyšľachtený vo Veselom. Stromy rastú stredne bujne, náročné na stanoviště. Odolnosť proti mrazom priemerná. Veľkosťou plodov, vzhľadom, kvalitou dužiny ho radíme medzi špičkové kultivary.
 

’Vesna’ - domáci kultivar vyšľachtený Pavlom Cifraničom vo Veselom. Stromy rastú bujne a zdravo, tvoria väčšie previsnuté koruny. Mrazuvzdornosť je vyššia ako u ostatných štandardných kultivarov. Plody sú stredne veľké, atraktívne sfarbené, veľmi dobrej chuti. Dozrievajú v prvej polovici dozrievajúcej sezóny marhúľ.
 

’Velkopavlovická - pochádza z južnej Moravy. Má tiež mnoho spoločného s kultivarom ’Maďarská’, dužina je šťavnatá a jemná.
 
Plody sú veľké, mierne z bokov sploštené, tupo kužeľovité. Šupka je červeno mramorová. Dozrieva súčasne s kultivarom ‘Maďarská’, dužina je šťavnatá a jemná.

 
 
BROSKYŇA
 
O broskyniach je známe, že sú náročné na teplo, preto sa ich pestovanie u nás viaže na najteplejšie oblasti. Je to druh, ktorý sa k nám dostal z oveľa teplejších krajín. Sortiment, ktorý sa u nás pestuje, nie je ustálený. Hľadajú sa kultivary, ktoré by v našich podmienkach bohato a pravidelne rodili. Broskyne z pomologického hľadiska rozdeľujeme na pravé — majú plstnatú šupku a nektarinky — majú hladkú šupku. U nás pestujeme kultivary, ktoré patria do skupiny pravých.
Trhové kultivary zapísané v Listine povolených kultivarov sú: ’Burbank July Elberta’, ’Cresthaven’, ’Earliglo’, ’Elberta’, ’Fairhaven’, ’Fénix’, ’Flamingo’, ’Halehaven’, ’Harbinger, ’Redhaven’, ’Redwin’, ’Starking Delicious’, ’Sunhaven’.
 
Ostatné kultivary - ’Albatros’, ’Amsdenova’, ’Dixireď, ’Fertilia Morettini’, ’Gracia’, ’Lednická žltá’, ’Luna’, ’Moravia’, ’Primissima Delbarť.

 
‘Burbank July Elberta’ — pochádza z Kalifornie. Je to jeden z najnovších perspektívnych kultivarov. Stromy majú stredne bujný rast. Sú odolné proti zimným a jarným mrazom i škodcom. Rodí dobre. Plody sú veľké, guľaté, základná farba žltá, líčko nápadne červené. Dužina žltá, jasná, oddeliteľná od kôstky. Používateľnosť plodov je univerzálna. Plody dozrievajú v druhej polovici augusta.
 

’Cresthaven’ - kultivar vyšľachtený v USA. Vzrast stromov je stredný. Je odolná proti zimným mrazom i jarným mrazom. Hodí sa do teplejších oblastí. Plody sú stredne veľké, guľaté, priemerne plstnaté. Základná farba žltozelenkastá s veľkým karmínovým líčkom. Dužina je žltá, oddeliteľná od kôstky. Dozrieva začiatkom septembra. Hodí sa na priamy konzum i spracovanie.
 

’Earliglo’ - pochádza z USA. Skorý kultivar dozrievajúci pár dní pre ’Dixireď. Stromy sú stredného vzrastu. Rodiť začína skoro a pravidelne. Odolný proti zimným i jarným mrazom, kučeravosti a múčnatke.
 
Plody sú stredne veľké s veľkým červeným líčkom. Dužina je žltá, čiastočne oddeliteľná od kôstky. Použitie všestranné.
 

‘Elberta’ — pochádza z USA. Vo svete patrí k najrozšírenejším kultivarom. Stromy rastú až veľmi bujne. Kvetonosné púčiky nasadzuje najmä v hornej časti letorastov. Odolnosť kvetov proti mrazom je nadpriemerná. Rodí bohato a pravidelne. Plody sú veľké, mierne pretiahnuté, pomarančovožlté s malým červenkastým líčkom. Dužina je pevná, dobre oddeliteľná od kôstky, okolo kôstky červenkastá. Väčšina úrody sa spracováva na kompóty. Dozrieva v septembri.
 

‘Fairhaven’ — pochádza z USA. Stromy rastú stredne bujne. Odolnosť proti nepriaznivým činiteľom je priemerná. Vyniká vysokou rodivosťou. Je náročná na agrotechniku, najmä výživu a rez. Plody sú stredne velké, žlté s tmavočerveným líčkom. Dužina je žltá, pevná, príjemnej aromatickej chuti. Kôstka je oddeliteľná pri plnej zrelosti.
 

’Fénix’ - slovenský kultivar, kríženec ’Cresthaven’ x ’Luna’. Šľachtiteľom je Gustáv Čejka. Stromy rastú veľmi bujne. Odolnosť proti mrazom a chorobám je dobrá. Plody sú guľaté, stredne veľké, zamatovočervené. Dužina je žltooranžová, šťavnatá, jemne vláknitá, chuť harmonická. Oddeliteľnosť kôstky od dužiny čiastočná. Dozrieva začiatkom júla. Vhodný na priamy konzum.
 

’Flamingo’ - slovenský kultivar uznaný v roku 1991. Vyšľachtil ho Gustáv Čejka krížením kultivarov ’Cresthaven’ x ’Burbank July Elberta’. Je to veľmi otužilý vyso- komrazuvzdomý kultivar. Stromy rastú bujne, rodivosť vysoká až veľmi vysoká, skorá. Odolnosť proti chorobám veľká. Plody majú atraktívny vzhľad. Farba je žltá s veľkým červeným líčkom. Dužina je žltá, okolo kôstky s červenými vláknami, úplne oddeliteľná od kôstky. Dozrieva v auguste. Použitie všestranné.
 

‘Halehaven’ — pochádza z USA. Stromy rastú veľmi bujne a tvoria veľkú rozložitú korunu. Vyznačuje sa spoľahlivou rodivosťou a dobrými pestovateľskými vlastnosťami. Na pôdu nemá osobitné nároky. Plody sú veľké, guľaté, dosť plstnaté, vhodné na priamy konzum i na spracovanie. Farba šupky je žltá. Na slnečnej strane krytá hnedočerveným súvislým alebo pásikavým líčkom. Dozrieva koncom augusta.

 
’Harbinger’ - veľmi skorý kultivar pochádzajúci z USA. Stromy sú bujného vzrastu. Odolnosť proti mrazom dobrá. Napáda ju múčnatka. Plody sú stredne veľké až veľké s veľkým červeným líčkom. Dužina žltá, neoddeliteľná od kôstky, preto sa hodí predovšetkým na priamy konzum. Rodí skoro, pravidelne a bohato. Dozrieva v prvej polovici júla.
 

‘Redhaven’ — je náš najpestovanejší kultivar, pochádza z USA. Rastie stredne bujne až bujne. Odolnosť proti chorobám a vplyvom prostredia je priemerná. Rodí bohato a pravidelne. Plody dozrievajú začiatkom augusta. Základné sfarbenie je žlté. Červené líčko pokrýva takmer celý plod. Dužina je žltopomarančová, pri kôstke červená, oddeliteľná od kôstky.
 

’Redwin’ - pochádza z USA. Patrí medzi najskoršie kultivary pestované u nás. Stromy sú menšie s bohatým olistením. Drevo i púčiky sú veľmi odolné proti zimným i neskorým jarným mrazom. Rodí pravidelne a bohato. Nedostatkom je, že plody v plnej zrelosti pukajú a napáda ich monilióza. Plody sú menšie, guľaté a nesúmerné. Základná farba je bielozelenkastá s červeno- fialovým pásikavým a bodkovaným líčkom. Dužina je bielozelenkastá, šťavnatá, veľmi dobrej chuti, neoddeliteľná od kôstky. Dozrieva začiatkom júla, hodí sa iba na priamy konzum.
 

‘Starking Delicious’ — patrí medzi najskoršie zrejúce žltodužinaté kultivary. Pochádza z USA. Rastie dosť bujne, skoro rodí. Je náročný na pôdu i mikroklímu. Plody sú prostredné až väčšie, žltej farby s velkým červeným líčkom. Dozrievajú koncom júla. Dužina je žltá, aromatická, vynikajúcej chuti. V plnej zrelosti oddeliteľná od kôstky.
 

‘Sunhaven’ — je americký kultivar, ktorý bol do nášho sortimentu zaradený v roku 1983. V našich podmienkach dozrieva koncom júla, asi 8 dní pred ‘Redhaven’. Plody sú veľké guľovité, veľkosťou vyrovnané. Šupka je žltá s veľkým červenohne- dým líčkom, v ktorom sú tmavšie pásiky a škvrny. Chuť je výborná. Ovocie sa hodí najmä na priamy konzum. Stromy rastú bujnejšie ako ‘Redhaven’. Sú citlivejšie na kučeravosť. Je nadpriemerne odolný proti mrazom a rakovine.
 

Kontrolné otázky a úlohy
1. Ako rozdeľujeme broskyne podľa kvality, vzhľadu šupky a času dozrievania?
2. Ktoré kultivary broskýň sú vhodné na pestovanie v intenzívnych výsadbách pre konzervárenský priemysel?
3. Vymenujte kultivary broskýň, ktorých dužina je oddeliteľná, polo oddeliteľná a neoddeliteľná od kôstky.
4. Ktorý z uznaných a rozmnožovaných kultivarov marhúľ navrhujete pestovať v okrajových marhuľových oblastiach?
5. Pokúste sa zistiť, aké kultivary broskýň a marhúľ sa pestujú v okolí školy alebo vo vašom bydlisku a potom posúďte, či boli vhodne zvolené.
 
Pomológia kôstkovín – slivky, ringloty

SLIVKA
Slivka (Prunus domestica L.,) zahŕňa slivky a poloslivky, slivy, ringloty a mirabelky. Hospodársky najvýznamnejšie sú slivky. Vzhľadom na nenáročnosť pestovania bol tento druh donedávna rozšírenejší než ostatné druhy. V poslednom čase jeho pestovanie upadá. V Listine povolených kultivarov sú zapísané:
Slivky a poloslivky - trhové kultivary: ’Domáca veľkoplodá’ a jej variety (’Bystrická’ a i.), ’Čačanska Lepotica’, ’Čačanska najbolja’, ’Hamanova slivka’.
Ostatné kultivary: ’Čačanská raná’, ’Gabrovská’, ’Lťitzelsachsenská’, ’Stanley’, ’Tuleu Gras’, ’Vlaška’, ’Wangenheimova’, ’Zimmerova’.

’Domáca veľkoplodá’ a jej variety (’Bystrická’ a iné). Pôvod nepoznáme. Má všestranné použitie. Je samoopelivá a dobrým opeľova- čom pre iné kultivary. Darí sa takmer vo všetkých slivkových oblastiach. Dozrieva koncom septembra. Plody majú typický slivkový tvar. Sú modročieme oinovatené. Dužina je zlatožltá, výbornej chuti. Možno ich všestranne použiť.

Čačanska lepotica (krásna) - pochádza z bývalej Juhoslávie. Vznikla krížením viacerých kultivarov. Strom rastie stredne bujne, rodí bohato a pravidelne. Je samoopelivá, odolná proti šárke. Plody sú stredne veľké, tmavej modrej farby, silne oinovatené. Dužina nie je najchutnejšia, preto je vhodná viac na spracovanie. Dobre znáša prepravu i skladovanie.

’Čačanska najbolja’ (najlepšia) - vznikla v bývalej Juhoslávii krížením viacerých kultivarov. Strom rastie stredne bujne, rodiť začína veľmi skoro. Je čiastočne samoopelivá, odolná proti šárke. Plody sú veľké, baňatého tvaru, temne modro sfarbené, oinovatené. Majú atraktívny vzhľad. Chuťovo uspokojujú len v teplých oblastiach.

’Hamanova slivka’ - je skoršia ako ’Bystrická’. Rodí skoro, pravidelne a bohato. Je odolná proti chorobám. Odporúča sa do okrajových chladnejších oblastí.

Slivy - ’Bryská’ a ’Malvazinka’.

‘Bryská’ — skorý kultivar. Pochádza z Francúzska, dozrieva v polovici júla. Ovocie oberáme postupne, lebo na strome dobre drží. Je nenáročný na stanoviště. Rodí bohato a dosť pravidelne. Je to kultivar väčšinou miestneho významu a na priamy konzum.

’Malvazinka’ - stromy rastú bujne, koruny sú rozložité. Je cudzoopehvá. Vyžaduje výživné a vlhké pôdy. Hodí sa najmä do domácich záhrad. Rodí striedavo. Plody sú guľaté, veľké, modročervenej až fialovej farby. Dužina je zelenožltá, tuhá, dobrej chuti.

Ringloty - máme tri uznané kultivary - ’Wazonovova ringlota’, ’Zelená ringlota’ a ’Althanova’.

’Wazonovova ringlota’ - pochádza pravdepodobne z Francúzska. Rastie stredne bujne. Rodí skoro, pravidelne a bohato. Má rada dostatok živín a vlahy. Hodí sa do teplejších oblastí. Proti chorobám a chladu je stredne odolná. Plody sú guľaté, zelenožlté s malým červenobodkovaným líčkom. Dužina je zelenožltá, dobre oddeliteľná od kôstky. Hodí sa na spracovanie. Dozrieva v polovici septembra.

‘Zelená ringlota’ — pravdepodobne pochádza z Francúzska. Vyžaduje hlboké, úrodné a záhrevné pôdy. Vytvára dosť veľké nápadné ploché koruny. Hojne rodí, najmä každý druhý rok. Je cudzoopelivá. Plody sú stredne veľké, zelené, v úplnej zrelosti žlté. Plody dozrievajú koncom augusta a hodia sa na priamy konzum i na konzervovanie.

‘Althanova ringlota’ — má podobné požiadavky ako predchádzajúci kultivar. Má červenomodré plody, osrienené, guľaté. Dozrieva v druhej polovici augusta.

Mirabelky - sú v našom sortimente zastúpené len jedným uznaným kultivarom - ’Nancyská’.

‘Nancyská’ — pochádza z Francúzska. Darí sa jej len v úrodných a primerane vlhkých pôdach. Hodí sa na priemyselné spracovanie. Je samoopelivá. Rodí pravidelne a bohato. Plody sú guľaté, žltkasté a červenkasté. Dužina je zlatožltá, oddeliteľná od kôstky. Dozrieva koncom augusta.

Kontrolné otázky a úlohy
1. Ako rozdeľujeme pomologicky slivky? Charakterizujte jednotlivé pomologické skupiny.
2. Zistite, ktorá varieta slivky domácej sa pestuje vo vašom kraji.
3. Vymenujte, na čo sa dajú použiť slivky.

Pomológia škrupinovín – orechy, liesky

Do Listiny povolených odrôd boli zapísané odrody ‘Apollo’, ‘Buchlov’, ‘Jupiter’, ‘Magdon’, ‘Saturn’ a neskôr nejviac vysadzovaná odroda ‘Mars’. V súčasnosti sú to odrody: ‘Apollo’, ‘Bohumil’, ‘Jupiter’, ‘Kardinál’, ‘Lake’, ‘Mars’, ‘Saturn’, ‘Seifersdorfský’, ‘Sychrov’, ‘Victoria’ a ‘Vilém’.

Pomológia drobného ovocia, ríbezle, jahody

Drobné ovocie pestujeme väčšinou pre konzervárenský priemysel. Po výrobkoch z drobného ovocia je u nás i na svetových trhoch stále veľký dopyt. V našich podmienkach môžeme úspešne pestovať predovšetkým ríbezle, egreše, maliny a jahody.

RÍBEZĽA
Na svete je registrovaných približne 150 kultivarov ríbezle. Pomologicky podľa farby bobuli ich rozdeľujeme do piatich skupín — červené, ružové, pásikované, žlté (biele) a čierne. Prirodzený tvar ríbezle je krík. Stromčekový tvar získavame navrúbľovaním na podpník ríbezle zlatej.
Červené kultivary - trhové - ’Heinemannova neskorá’, ’Hron’, ’Jonkheer van Tet’s’, ’Rondom’, ’Rubigo’, ’Vierlandenský’, ’Vitán’.
Červené kultivary - ostatné - ’Detvan’, ’Holandská červená’, ’Losan’, ’Maratón’, ’Red Lake’, ’Tatran’.

‘Heinemannova neskorá’ — je kultivar nemeckého pôvodu. Hodí sa najmä pre vyššie polohy. Na pôdu je menej náročný. Dozrieva neskoršie. Hodí sa na konzervárenské účely. Tvorí dlhé strapce. Dozrieva v druhej polovici augusta. V plnej zrelosti dlho vydrží na kríkoch.

’Hron’ - jeden z najnovších kultivarov červenej ríbezle vyšľachtený v Bojniciach. Kríky sú mimoriadne vzrastné a vysoko odolné proti škodlivým činiteľom. Je odolný proti neskorým jarným mrazom. Hodí sa aj do najdrsnejších pestovateľských podmienok. Dáva úrodu 10-12 kg na ker. Plody sú všestranne použiteľné.

’Jonkheer van Teťs’ - veľmi skorý a rodivý holandský kultivar. Vyžaduje však teplé polohy a úrodné pôdy. Je veľmi citlivý na neskoré jarné mrazy.

‘Rondom’ — tiež pochádza z Holandska. Tento kultivar v úrodách prevyšuje ostatné u nás pestované kultivary. Má aj negatívne vlastnosti — ťažko sa rozmnožuje. Bobule má veľké, usporiadané v dlhých strapcoch s dlhou stopkou, čo umožňuje rýchle oberanie.

’Rubigo’ - nový český kultivar určený pre vlhkejšie a chladnejšie podmienky. Je odolný proti zimným i jarným mrazom, dobre odoláva chorobám a škodcom. Je samoopelivý. Rodiť začína neskoršie, ale bohato a pravidelne. Bobule sú veľké, usporiadané v dlhých strapcoch, tmavočervenej farby a výbornej chuti. Dozrieva začiatkom júla.

’Vierlandenská’ - nemecký kultivar bujného rastu, odolný proti mrazom. Neznáša sucho. Rodí bohato a pravidelne. Hodí sa aj pre stromčekovité tvary.

’Vitán’ - kultivar vyšľachtený v Čechách. Je určený pre vlhkejšie zemiakárske oblasti. Tvorí vyššie silnejšie kríčky. Je prevažne samoopelivý. Rodiť začína už v druhom roku po vysadení. Tvorí dlhé strapce s veľkými, tmavočervenými bobuľami dobrej chuti, ale málo aromatické. Hodí sa najmä na spracovanie. Dozrieva začiatkom júla.

Biele kultivary — zatiaľ sa pestujú len v záhradkách. V budúcnosti ich pestovanie treba rozšíriť, pretože sa výborne hodia na výrobu nealkoholických nápojov. V minulosti sme nemali pre veľkovýrobu vhodné kultivary. Novouznané kultivary ‘Blanka’, ‘Primus’ a ‘Viktória’ tento nedostatok odstránili. V porovnaní so štandardnými kultivarmi rodia bohato a pravidelne.

‘Blanka’ — biely kultivar. Dozrieva koncom júla. Bol vyšľachtený na šľachtiteľskej stanici Bojnice. Je odolný proti chorobám i suchu. Rodí pravidelne a bohato. Je samoopelivý, tvorí dlhé strapce s veľmi šťavnatými bobuľami.

‘Primus’ — biely kultivar, vyšľachtený tiež na šľachtiteľskej stanici v Bojniciach. Je odolný proti chorobám i škodcom. Dobre sa prispôsobuje klimatickým podmienkam. Dozrieva v prvej polovici júla. Rodí bohato a pravidelne.

‘Viktória’ — kultivar bol vyšľachtený na šľachtiteľskej stanici v Želešiciach. Kry rastú zdravo a bujne. Je odolný proti mrazu. Dozrieva v polovici júla. Rodí bohato. Strapce sú veľmi dlhé.

Čierne kultivary. V súčasnom období je stále ešte nepriaznivá situácia v sortimente čiernych ríbezlí. Povolený sortiment je čo do počtu i kvality nedostatočný. Kultivary dozrievajú takmer v rovnakom čase. Zber sa dá pri pestovaní vo veľkom veľmi ťažko zvládnuť.
Trhové kultivary - ’Eva’, ’Fertôdii’, ’Otelo’, ’Ojebyn.
Ostatné kultivary - ’Costwold cross’, ’Favorit’, ’Nigra’, ’Roodknop’, ’Viola’.

’Eva’ - slovenský kultivar vyšľachtený v Bojniciach. Rast má bujný, výhonky vzpriamené. Bočný obrast je krátky a tenký, čo umožňuje mechanizovaný zber. Strapce majú dlhú stopku. Rodí skoro, pravidelne a bohato. V plnej rodivosti dáva úrodu 7-8 kg z kra.

’Fertôdii’ - je to kultivar z Maďarska. Má stredný vzrast a rozložité redšie kry. Strapce má dlhé s veľkými bobuľami. Kvitne a dozrieva veľmi skoro. Pri kvitnutí vyžaduje optimálne podmienky, inak tvorí riedke strapce. Hodí sa najmä na pestovanie v záhradkách.

’Otelo’ - vznikol krížením ’Boskopská čierna’ x ’Silvergieterova’ v Bojniciach. Má bujný a vysoký vzrast. Výhonky sú pevné a nepolíhavé. Bobule má veľké, usporiadané v dlhých strapcoch, príjemnej chuti s vysokým obsahom vitamínu C a nutričných látok. Vhodný i na strojové oberanie. Dáva úrodu 7-9 kg z kra.

’Ojebyn’ - švédsky kultivar. Ker je stredne vysoký. V strapcoch je spravidla 5-6 veľkých, vyrovnaných bobúľ, šupka a dužina je tuhá. Poskytuje nižšie úroky ako ’Otelo’. Kvety sú málo odolné proti neskorým jarným mrazom.

EGREŠ
Sortiment egreša je čo do počtu a kvality kultivarov plne vyhovujúci našim požiadavkám pestovania i konzervárenského priemyslu.
Podľa farby plodov rozdeľujeme kultivary egreša na biele, žlté, zelené a červené. Konzervárenský priemysel vyžaduje plody, ktoré majú tenkú šupku a pri sterilizácii nepukajú.
V Listine povolených kultivarov sú uvedené ako trhové kultivary — ‘Biely nádherný’, Produkta’, ’Roman’ a ’Zlatá figa’.
Medzi ostatné sú zaradené - ’Astriď, ’Británia’, ’Citrónový obrovský’, ’Česká koruna’, ’Industria’, ’Šolcova nádej’, ’Triumphant’.

‘Biely nádherný’ — je anglický kultivar. U nás je najvýkonnejší a najviac pestovaný. Má výborné vlastnosti, nemá osobitné nároky, je zdravý a odolný. Plody sú belavozelené. Šupka tenká, takmer holá, dužina aromatická. Dozrieva v druhej polovici júla.

‘Produkta’ - je semenáč neznámeho kultivaru vypestovaný na šľachtiteľskej stanici vo Velehrade. Kry rastú stredne bujne až bujne. Je samoopelivý. Plody sú stredne veľké širo kovaj co vitého tvaru, bez ochlpenia. Sú zelené až žltozelené, v plnej zrelosti až hnedočervené. Dozrieva v druhej polovici júla. Rodí bohato a pravidelne. Znáša aj horšie stanovištia. Na rez je nenáročný.

’Roman’ - nový kultivar podobný kultivaru ’Biely nádherný’. Dozrieva asi o štyri dni skôr. Rodí pravidelne a bohato.
Plody sú belavozelenej farby, čiastočne guľovito pretiahnuté. Dozrieva začiatkom júla, v chladnejších oblastiach neskoršie.

‘Zlatá figa’ je náš kultivar. Je náročný najmä na pôdu. Rodí bohato a pravidelne. V suchých podmienkach prináša drobnejšie plody.

Pomológia drobného ovocia, maliny, černice

MALINA
Zasluhuje si omnoho väčšiu pozornosť, než sme jej venovali doteraz, keď sme ju pestovali len v extenzívnych výsadbách a v záhradkách. Zvlášť veľký záujem o maliny má konzervárenský a mraziarenský priemysel.
Z pomerne bohatého sortimentu malín pre naše pomery, ako trhové kultivary uznala Štátna odrodová komisia ’Camby’, ’Heritage’, ’Ljulin’, ’Mája’, ’Rubín’, (bulharský) a ’Zeva II.’. Ostatné kultivary ’Gatineau’, ’Granát’, ’Lloyd George’ a ’Veten’.

ČERNICA
Druh černica sa zatiaľ u nás vo veľkom nepestuje. Nájdeme ju len v záhradkách. Sú uznané dva kultivary - ’Thornfree’ a ’Wilsonova skorá’.

JAHODA
Kultivary jahody delíme podľa počtu úrod na raz rodiace, dvakrát rodiace (remontantné), stálerodiace a mesačné. Pre veľkovýrobu majú význam veľkoplodé raz rodiace kultivary. V Listine povolených kultivarov sú zapísané:
Raz rodiace - trhové kultivary - ’Bounty’, ’Elista’, ’Induka’, ’Magura’, ’Redgaunt- leť, ’Senga Sengana’, ’Tenira’.
Raz rodiace - ostatné kultivary - ’Adriana’, ’Dagmar’, ’Fratina’, ’Gorella’, ’Kar- men’, ’Mária’, ’Roxana’, ’Zefýť.
Stálerodiace kultivary - ’Lidka’, ’Ostara’.
Mesačné kultivary - ’Rujana’.

’Bounty’ - kanadský kultivar vhodný do vlhkejších podmienok. Je úrodný a dobre prispôsobivý klimatickým podmienkam. Je odolný proti plesni sivej. Patrí medzi neskoršie kultivary. Plody sú stredne veľké, pevné, lesklé, žiarivočervené. Hodia sa na priamy konzum i spracovanie.

’Elista’ - pochádza z Holandska. Je to neskorší kultivar, odolný proti plesni sivej. Plody sú vyrovnané, sýtočervenej farby, dužina je pevná, príjemnej chuti. Hodí sa predovšetkým na priamy konzum. Poskytuje priemerné úrody.

’Induka’ - holandský kultivar. Vyžaduje výživné a teplejšie polohy. Je nadpriemerne
odolný proti chorobám. Dobre sa prispôsobuje stanovišťu, preto je vhodný pre veľkovýrobu i do záhrad. Plody majú vyrovnaný tvar, pevnú dužinu, peknú farbu. V kompóte si udržia tvar i farbu. Sú vhodné i na priamy konzum.

’Magura’ - kultivar vyšľachtený vo VÚOOD Bojnice. Prednosťou kultivaru je vyššia odolnosť proti plesni sivej. Dáva vysoké a pravidelné úrody. List a trsy sú menšie. Plody sú väčšie, kužeľovitého tvaru. Farba plodov je svetločervená, dužina tuhá. Hodí sa dobre na kompótovanie. Kompóty sú málo farebné.

‘Senga Sengana’ — pochádza z Nemecka. Je v posledných dvoch desaťročiach najpestovanejší kultivar, ktorý zatiaľ u nás neprekonal iný. Jeho hlavnou prednosťou je veľká vitalita, dobrá kvalita plodov a vysoká a pravidelná rodivosť. Nepriaznivou vlastnosťou je, že vo vlhkých rokoch trpí hnilobou plodov. Plody sú veľké, tmavočervené, vhodné na konzervovanie.

‘Redgauntieť Pochádza z Anglicka. V našich podmienkach sa dobre darí. Je to všestranne použiteľný kultivar. Rodí dobre. Patrí medzi skoršie kultivary. Plody dobre znášajú dopravu. Je to všestranne použiteľný kultivar.

’Tenira’ - holandský kultivar, ktorý vyžaduje teplejšie podmienky. Dozrieva v polovici jahodovej sezóny. Úrody sú vysoké a pravidelné. Hodí sa viac na priamy konzum ako na spracovanie.

Kontrolné otázky a úlohy
1. Ktoré druhy drobného ovocia by ste odporúčali pestovať pre konzervárenský priemysel?
2. Posúďte sortiment ríbezle a vyberte kultivar, ktorý by sa hodil pre konzervárenský priemysel.
3. Aký nedostatok má súčasný sortiment čiernych ríbezlí?
4. Aké vlastnosti by mal mať kultivar jahody, ktorý by plne vyhovoval našim klimatickým podmienkam a konzervárenským požiadavkám?

Návrat na obsah