TRV1 - poznámky - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov

agromechanizátor, opravár > technológia rastl. výroby

Technológia rastlinnej výroby - Poznámky (zošit)

VÝZNAM A ÚLOHY RASTLINNEJ VÝROBY

Rastlinná výroba sa zaoberá náukou o kultúrnych rastlinách a ich pestovaní s cieľom dosiahnuť ekonomicky výhodné, stále a kvalitné hospodárske úrody.

Rastlinná výroba (RV) sa člení na:

všeobecnú RV - skúma prvky a vzťahy medzi prostredím a kultúrnou rastlinou; obsahuje náuky z botaniky, fyziológie rastlín, mikrobiológie, meteorológia, pedológie, agrochémie a pod.
špeciálnu RV - zaoberá sa technológiou pestovania a ošetrovania rôznych kultúrnych rastlín

Súčasťou technológie pestovania kultúrnych rastlín je:

základná príprava pôdy – podmietka, orba
predsejbová príprava pôdy – smykovanie, bránenie, kombinátorovanie (príprava osivového alebo sadivového lôžka)
predsejbová regulácia živinového režimu – aplikácia minerálnych a organických hnojív
predsejbová regulácia škodlivých biotických faktorov – preemergentná aplikácia pesticídov
sejba a zakladanie porastov – sejba a jej parametre, jednotenie porastov, prebierka v porastoch
mechanické ošetrovanie porastov – bránenie, plečkovanie, priorávanie a ohŕňanie rastlín, likvidácia burín
výživa porastov – prihnojovanie
chemické ošetrovanie porastov – postemergentná aplikácia pesticídov
zber a pozberová úprava.

BIOLÓGIA RASTLÍN

Základné podmienky existencie života

Každý organizmus potrebuje k svojej existencii súbor určitých podmienok (tzv. faktory prostredia), pričom ide o faktory neživej prírody - abiotické faktory – alebo o faktory živej prírody (živé organizmy) - biotické faktory.

ABIOTICKÉ FAKTORY prostredia sú: slnečné žiarenie, atmosféra, hydrologické faktory, pôdne faktory.

Abiotické faktory alebo abiotické zložky prostredia sú krajinné faktory (zložky) neživej prírody, ktoré vytvárajú podmienky pre existenciu života. Existuje viacero druhov abiotických faktorov:

geologické faktory – zloženie hornín a ich fyzikálno-chemické vlastnosti
geomorfologické faktory – charakter lokality (napr. tvar, výška, sklon, členitosť a podobne), ktorý ovplyvňuje kolobeh vody a energie
hydrologické faktory – voda, jej fyzikálne a chemické vlastnosti (teplota, skupenstvo, obsah chemických látok) a kolobeh
klimatické faktory – atmosféra a jej zmeny, slnečné žiarenie; sú najdôležitejšie, pretože ovplyvňujú do značnej miery i faktory ostatné
pôdne faktory – pôda a jej vlastnosti

Slnečné žiarenie má priamy vplyv na existenciu života na našej planéte. Je prvotným zdrojom energie pre biosféru, a tým aj pre všetky ekosystémy, ktoré ju vytvárajú. Základnou charakteristikou žiarenia je jeho vlnová dĺžka (ultrafialové žiarenie, viditeľné svetlo, infračervené žiarenie).

Ultrafialové žiarenie (290 nm – 380 nm) tvorí 9% slnečného žiarenia a pred dopadom na zemský povrch sa zachytáva ozónovou vrstvou atmosféry. Nemá ako zdroj energie význam a dokázané sú jeho nepriaznivé (mutagénne) účinky na živé organizmy.

Viditeľné svetlo (380 nm – 750 nm) tvorí 45% slnečného žiarenia. Je primárnym zdrojom energie a jeho pôsobením začínajú primárne procesy fotosyntézy (fotochemická fáza). Prostredníctvom chlorofylu sa transformuje do energie chemických väzieb organických zlúčenín.

ATMOSFÉRA – plynný obal Zeme predstavuje trvalý zdroj chemických látok nevyhnutných pre existenciu života (O2, CO2). Skladá sa z troposféry (najspodnejšia vrstva, v ktorej je sústredený život), stratosféry, mezosféry, termosféry a exosféry. Ovplyvňuje živé organizmy svojim chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami (teplota, tlak, prúdenie).

Atmosféra obsahuje 78% dusíka, 21% kyslíka, asi 0,03% oxidu uhličitého, vodné pary, prachové častice a rôzne nečistoty. Kyslík sa do atmosféry dostáva ako produkt fotosyntézy zelených rastlín.

VODA je nevyhnutný faktor pre existenciu živých organizmov. Zúčastňuje sa všetkých dôležitých procesov prebiehajúcich v ekologických systémoch. Pre mnohé rastliny, živočíchy a mikroorganizmy je voda životným prostredím. K hydrosfére patrí voda oceánov, morí, povrchová a spodná voda. Voda oceánov a morí je slaná a tvorí 97 % všetkej vody.Voda je v neustálom obehu - hydrologický cyklus. K výmene vody dochádza neustále aj medzi organizmami a prostredím. Organizmy majú rôzne nároky na množstvo dostupnej vody vo svojom prostredí. V pôde sa nachádzajú rôzne formy vody, z nich najdôležitejšie sú: hygroskopická, obalová, kapilárna a gravitačná.

PÔDA vzniká z litosféry pôdotvorným procesom (zvetrávaním). Pôda je základným zdrojom anorganických látok potrebných pre rast a vývin rastlín. Svojimi fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami určuje vodný režim rastliny a ovplyvňuje hydrologický cyklus. K najdôležitejším vlastnostiam pôdy patrí: pH pôdy (kyslé, neutrálne a zásadité pôdy) a chemické zloženie pôdy. Podľa chemického zloženia pôdy rozoznávame napr. vápenaté pôdy, slané pôdy, pieskové pôdy a pod.

Súhrn abiotických faktorov vytvára tzv. stanovište, ktoré – ak je osídlené živými organizmami a nazýva sa biotop. BIOTOP - je súbor všetkých činiteľov (živých aj neživých), ktoré vzájomným spolupôsobením vytvárajú životné prostredie daného jedinca, druhu, populácie alebo spoločenstva

BIOTICKÉ FAKTORY – sú vnútrodruhové vzťahy, ktoré pôsobia medzi jedincami rovnakého druhu a sú súčasťou populácie. Medzi najdôležitejšie patrí spôsob a kvalita výživy.

VZNIK ŽIVOTA. CHEMICKÝ ZÁKLAD ŽIVOTA

Pod vznikom života rozumieme prvotný vznik živej hmoty, pričom o tomto vzniku existuje mnoho teórií:

súčasná prírodovedecká teória(pôvodne Oparinova teória), že život vznikol postupným vývojom z neživej hmoty priamo na Zemi (abiogenéza);
teória, že živá hmota vznikla samovoľne z neživej hmoty;
teória o večnosti života (eternizmus);
teória, že život na Zemi vznikol zásahom mimozemskej civilizácie (paleoastronautika);
teória o vzniku života zásahom nadprirodzenej sily alebo bytosti (kreacionizmus, stvorenie)

Kreacionizmus (z latinského creatio = tvorenie, stvorenie) tvrdí, že svet vznikol zásahom inteligentnej nadprirodzenej bytosti (že svet stvoril Boh).

Ďalšie súvisiace disciplíny:

Fyziológia rastlín – skúma a vysvetľuje životné prejavy rastlín a funkcie ich orgánov.

Metabolizmus – výmena látok medzi organizmom a prostredím a následne premena látok vnútri organizmu spojená s tvorbou a uvoľňovaním energie.

KOLOBEH PRVKOV V PRÍRODE

Naša biosféra je založená na biogeochemických cykloch, v ktorých prebieha obeh základných biogénnych látok a prvkov v prírode.

Kolobeh alebo cyklus je dej , ktorý sa pravidelne opakuje. Medzi hlavné cykly, ktoré prebiehajú na našej planéte zaraďujeme kolobeh vody a kolobeh biogénnych prvkov. Medzi biogénne prvky patrí uhlík, dusík, fosfor, síra a kyslík.

Pod pojmom kolobeh biogénnych prvkov rozumieme určitú výmenu prvkov medzi atmosférou, hydrosférou, litosférou a biosférou, zahrňujú sa tam aj chemické reakcie, ktoré sprevádzajú priebeh tohto cyklu.

Kolobeh uhlíka

Kolobeh uhlíka zahŕňa výmenu uhlíka medzi atmosférou (CO₂, CO, CH₄), hydrosférou (rozpustený CO₂ a organická hmota), biosférou (organická živá i neživá hmota) a zemskou kôrou (výskyt uhlíku v sedimentoch, ako je napríklad vápenec, dolomit alebo magnezit) a vo fosílnych palivách. V atmosfére sa s uhlíkom stretávame vo forme oxidu uhličitého CO₂ – ktorý označujeme ako sklenníkový plyn, vo forme CO a CH₄ - metánu, ktorý sa v atmosfére vyskytuje v dôsledku ľudskej činnosti.

Oxid uhličitý

(CO₂) sa do atmosféry dostáva pri dýchaní organizmov, pri rozklade biomasy, pri vulkanickej činnosti a prirodzených požiaroch, ale aj pri antropogénnej činnosti – pri spaľovaní biomasy, fosílnych palív (ropa, uhlie, zemný plyn) alebo pri odlesňovaní. Mnoho uhlíka je súčasťou dreva a fosílnych palív, z ktorých sa dostáva do ovzdušia spaľovaním. Na kolobeh uhlíka v prirode je úzko naviazaný kolobeh kyslíka.

Kolobeh kyslíka

Kolobeh kyslíka je úzko spojený najmä s kolobehom uhlíka. Najväčšie množstvo kyslíka je viazané v zemskej kôre v podobe oxidov. V atmosfére sa kyslík vyskytuje ako dvoj atómová molekula O₂ , ďalej vo forme oxidov napríklad CO₂, CO, v ozónosfére ako trojatómova molekula ozónu O₃. Ozón zachytáva ultrafialovú časť slnečného žiarenia, ktorá poškodzuje tkanivá živých organizmov. Hlavným zdrojom kyslíka na našej planéte je fotosyntéza, pri ktorej sa z CO₂ – oxidu uhličitého produkuje kyslík. Z atmosféry sa kyslík odčerpáva pri dýchaní organizmov, pri rozkladoch biomasy alebo v dôsledku ľudských činností , ako napríklad spaľovanie biomasy.

Kolobeh dusíka

Pod pojmom kolobeh dusíka rozumieme výmenu dusíka a jeho zlúčenín medzi atmosférou, biosférou a litosférou. Atmosféra obsahuje 78% dusíka. Do ovzdušia sa dusík dostáva činnosťou denitrifikačných baktérií, pri sopečnej činnosti a pri búrkach pri fotochemickej fixácii. Dusík z ovzdušia využívajú len niektoré baktérie, pretože pre oganizmy je v tejto forme ťažko dostupný. Väčšina organizmov ho prijíma vo forme dusitanov a dusičnanov alebo v organickej forme ako bielkoviny. V rastlinách je dusík využívaný ako súčasť bielkovín a nukleových kyselín. Po odumretí rastlín je dusík mineralizovaný a premenený na amoniak. Amoniak je prostredníctvom baktérií premenený na dusičnany, ktoré sú redukované na molekulárny dusík. Ten sa dostáva do atmosféry. Do kolobehu dusíku v prírode zasahuje aj človek. Plynný dusík sa do ovzdušia dostáva pri spaľovaní, do pôdy sa dusík dostáva pri používaní dusíkatých hnojív. Z pôdy sa dusíkaté zlúčeniny dostávajú vyplavovaním do vodného prostredia.

Kolobeh fosforu

Fosfor je súčasťou hornín a sedimentov. Medzi minerály, ktoré obsahujú fosfor, patrí napríklad apatit. Atmosféra neobsahuje žiadne zlúčeniny fosforu, pretože stabilné plynné zlučeniny fosforu neexistujú. Z nich preniká do živých organizmov a je súčasťou nukleových kyselín. Rastliny prijímajú fosfor z rozpustených fosfátov z pôdy. Z nich sa fosfor dostáva do živočíšnych tiel. Fosfor je viazaný v kostiach, zuboch a pod. Po uhynutí organizmu sa organizmus rozkladá a fosfor sa uvoľňuje do prostredia. Dostáva sa do pôdy alebo do vodného prostredia, kde je sčasti využitý baktériami. Človek dodáva fosfor do pôdy vo forme fosforečných hnojív.

Kolobeh síry

Síra sa nachádza v ovzduší , v pôde, aj vo vode. V organizmoch je síra súčasťou bielkovín, ktorých rozkladom sa uvoľňuje sírovodík. Sírovodík sa v atmosfére oxiduje a zrážkami sa dostáva do kolobehu vody. Pri spaľovaní fosílnych palív sa do ovzdušia uvoľňuje oxid siričitý.

PODMIENKY EXISTENCIE ŽIVOTA

Podľa biologického slovníka život je forma pohybu vysokoorganizovanej živej hmoty.

K podmienkam existencie života na Zemi patrí svetlo (jeho zdrojom je slnko, ktoré umožňuje výskyt vody, dáva nám teplo a svetlo, svetlo je potrebné pre fotosyntézu apre tvorbu kyslíka), teplo, voda, vzduch.

Čo je život? Ak hovoríme o živote, máme na mysli predovšetkým bunky, metabolizmus, DNA a reprodukciu.

Populácie rastlín, živočíchov, húb a mikroorganizmov nežijú v prírode izolovane, ale na jednom stanovišti nachádzame vždy niekoľko rôznych populácií. Jednotlivé populácie vytvárajú medzi sebou typické vzťahy (potravové, priestorové a iné).

Spoločenstvo rastlín (fytocenózu) alebo spoločenstvo živočíchov (zoocenózu) tvoria také populácie, ktoré sa vyznačujú rovnakými alebo podobnými nárokmi na podmienky prostredia.

NÁUKA O BUNKE. FUNKCIA A STAVBA BUNKY

BIOLÓGIA (grec. bios, βιος – život; logos, λογος – slovo) je náuka o živote.

BUNKA je najmenšia stavebná a funkčná jednotka všetkých živých organizmov, ktorá má všetky základné vlastnosti života.

CYTOLÓGIA (gréc. cytos – bunka, lat. logos – veda) je veda skúmajúca štruktúru a funkcie živých buniek.Je súčasťou histológie.

Bunka je najmenšia stavebná a funkčná jednotka organizmu. Bunka sa podieľa na stavbe tkanív. Medzi jej súčasťami je rovnovážny, ale dynamický vzťah, prejavujúci sa navonok základnými životnými procesmi: látkovou premenou, rastom, rozmnožovaním a dráždivosťou.

Bunka môže vzniknúť buď rozdelením existujúcej bunky alebo pri pohlavnom rozmnožovaní spojením dvoch pohlavných buniek (gamét) do jednej (zygóta). Najjednoduchšie organizmy sú jednobunkové (napr. mikroorganizmy – baktérie, prvoky, niektoré sinice a niektoré huby).

ŽIVOTNÉ PREJAVY BUNKY (LÁTKOVÝ METABOLIZMUS)

Rastliny (ich bunky) prijímajú uhlík na tvorbu organických molekúl z CO₂. Organické látky tvoria vo svojom tele z látok anorganických. K premene anorganických látok na organické je potrebná energia. Autotrofné rastliny na túto premenu využívajú ako zdroj energie svetlo, a preto sa tento proces označuje aj fotoautotrofia alebo fotosyntetická asimilácia, čiže fotosyntéza.

6 CO₂ + 12 H₂O + 2830 kJ + chlorofyl = C₆H₁₂O₆ + 6 H₂O + 6 O₂

Zelené rastlinydokážu pomocou asimilačných farbív (chlorofylu) transformovať žiarivú energiu svetla na energiu chemických väzieb.

Fotosyntéza je zdrojom takmer všetkých organických látok, ktoré vznikajú prirodzeným spôsobom, teda bez zásahu ľudskej technickej činnosti. Na produkty fotosyntézy sú odkázané všetky heterotrofné organizmy. Kyslík prítomný v atmosfére je tiež produktom tohto jedinečného procesu. Život vo forme, aký existuje na našej planéte je podmienený fotosyntézou. Proces fotosyntézy u vyšších rastlín - prebieha v chloroplastoch, kde sa na membránach tylakoidov nachádza chlorofyl a a chlorofyl b, ktoré označujeme ako asimilačné farbivá.

RASTLINNÉ PLETIVÁ. ROZDELENIE RASTLINNÝCH PLETÍV.

PLETIVO je súbor buniek slúžiacich na určitú funkciu. Pojmom pletivo sa väčšinou označuje súbor rastlinných a hubových buniek, pričom skupina živočíšnych buniek sa väčšinou nazýva tkanivo.

Štúdiom pletív sa zaoberá histológia. Histológia je veda zaoberajúca sa štúdiom mikroskopickej štruktúry orgánov a tkanív (v prípade rastlín pletív).

Pletivá môžu byť delené z rôznych hľadísk. Podľa spôsobu vzniku delíme pletivá na:

pravé pletivá - vznikli delením buniek na dcérske bunky, zostávajú navzájom spojené
nepravé pletivá - vznikli zoskupením pôvodne voľných buniek

Podľa schopnosti delenia rozlišujeme pletivá na:

delivé (meristém)
trváce

Podľa tvaru buniek, zhrubnutia bunkových stien a medzibunkových priestorov rozoznávame

parenchým - spravidla živé bunky s tenkými stenami a s medzibunkovými priestormi
prozenchým - pozdĺžne pretiahnuté bunky so šikmými priečnymi priehradkami (bunky cievnych zväzkov) kolenchým - tvoria ho bunky, ktoré sú zhrubnuté (napr. v rohoch)
sklerenchým - spevňovacie pletivo.

TKANIVO je skupina buniek (a medzibunkového materiálu, ktoré ich obklopuje), ktorá obyčajne pochádza zo spoločnej kmeňovej bunky a pracuje spoločne na vykonávaní určitej funkcie. Pojmom tkanivo sa väčšinou označuje súbor živočíšnych buniek, pričom skupina buniek rastlín a húb sa väčšinou nazýva pletivo. Tkanivá sú stavebným materiálom, z ktorého sú zložené orgány. V každom orgáne je niekoľko typov tkanív, pričom jedno je hlavné a určuje jeho funkciu.

STAVBA A FUNKCIA PLETÍV.

Vo vyšších rastlinách sa vytvárajú sústavy pletív plniace určitú funkciu. Rozoznávame štyri základné sústavy pletív:

základné pletivo
delivé pletivo
krycie pletivo
vodivé pletivo

Základné pletivá sú pletivá, ktoré vypĺňajú priestor medzi krycími a vodivými pletivami.

Rozlišujeme:

asimilačné pletivo - vyskytuje sa veľké množstvo chloroplastov - nachádzajú sa na vrchnej strane listov, sú tvorené prepadovým parenchýnom.
mechanické základné pletivo - kolenchým, sklerenchým.
zásobné pletivo - prevažujú zásobné látky (tuky - škrob).
vylučovacie (exkrečné) pletivo - vylučujú silice, alkaloidy, saponíny (mydlica), mliečnice (kaučukovník, aloe vera, púpava) - tieto šťavy sú veľmi horké, nektáriá - nachádza sa v kvetoch rastlín, nemusia vždy voňať

Krycie pletivo je pletivo, ktoré pokrýva povrch rastlinných orgánov. Zabezpečujú ochranu rastlín proti pôsobeniu vonkajších fyzikálnych, chemických, ale aj biotických vplyvov, ktoré by svojim pôsobením mohli rastlinu poškodiť alebo aj usmrtiť. Jedna z najdôležitejších funkcii krycích pletív je ochrana proti nadmerným stratám vody. Sústavu krycích pletív tvorí:

pokožka – povrchová vrstva rastliny tvorená jednou vrstvou buniek bez chloroplastov
chlpy (trichómy) – jednobunkové alebo viacbunkové nerozkonárené alebo rozkonárené výrastky pokožky
prieduchy (stómy) – štruktúry v pokožkových pletivách nadzemných častí rastlín regulujúce výmenu plynov a vyparovanie vody. Sú tvorené dvojicou buniek väčšinou fazuľovitého (obličkovitého) tvaru medzi ktorými je prieduchová štrbina
korok – vrstva buniek na druhotne hrubnúcich orgánoch, centrifugálne oddeľovaná felogénom
emergencia – viacbunkové veľké výrastky z pokožkových aj podpokožkových buniek, niekedy aj so zachovanými vodivými pletivami

RASTLINNÉ ORGÁNY. KOREŇ.

Orgán alebo ústroj je časť tela viacbunkových organizmov zabezpečujúca vykonávanie určitej funkcie alebo funkcií. Spravidla pozostáva z viacerých tkanív alebo pletív.

KOREŇ - bezlistová časť rastliny upevňujúca ju v zemi. Koreň (po lat.: radix) je podzemný nečlánkovitý orgán rastlín bez chlorofylu. Má neobmedzený rast, ktorý zaisťuje vrcholový meristém. Nikdy nenesie listy.

Funkcie koreňa:

mechanická funkcia - upevňuje rastlinu v pôde
vyživovacia funkcia - vyživuje rastlinu čerpaním vody z pôdy, v ktorej sú anorganické látky
metabolická funkcia - chemicky sa tu upravujú minerálne látky a syntetizujú rastové látky
vodivá funkcia - rozvoz látok pomocou cievnych zväzkov
zásobná funkcia - zásobuje rastlinu
rozmnožovacia funkcia - nepohlavné rozmnožovanie

Ak korene vykonávajú aj inú funkciu, ktorej sa prispôsobili tvarom a stavbou, nazývame ich metamorfované korene (metamorfózy koreňov).

Metamorfózy koreňov:

zásobné korene
oporné korene
dýchacie korene
vzdušné korene
zaťahovacie korene
parazitické korene
symbiotické korene

Tvary koreňa

niťovitý koreň - napr. mak
valcovitý koreň - napr. chren
kužeľovitý koreň - napr. mrkva, petržlen
vretenovitý koreň - napr. georgina
repovitý koreň - napr. repa
srdcovitý koreň -
kolovitý koreň - napr. jedľa, dub, bôbovité rastliny

BYĽ, LISTY.

Nadzemný orgán vyšších rastlín spájajúci koreň s listom a s kvetom je STONKA. Jej rast je zvyčajne neohraničený. Stonka je rozčlenená na články, medzičlánky (ktoré sa predlžujú) a uzliny (nódy), z ktorých vyrastajú listy.

Funkcie stonky:

mechanická funkcia - spevňuje rastlinu, zväčšuje jej povrch rozkonárovaním, zaisťuje medzi koreňom a listmi rozvod minerálnych látok, vody a asimilátov
vodivá funkcia - priestorovo rozmiestňuje vegetatívne a reprodukčné orgány
asimilačná funkcia - obsahuje chlorofyl, takže prebieha fotosyntéza
zásobná funkcia - zásobuje rastlinu

Metamorfózy stonky a druhy stoniek:

byľ (Byľ je najčastejší typ stonky. Je šťavnatej konzistencie, listnatá, často rozkonárená, nesie kvety, odumiera na konci vegetačného obdobia.)
stvol (Stvol je bezlistá stonka zakončená kvetom alebo súkvetím. Listy tvoria listovú ružicu.)
steblo ((lat. culmus) je dutá zriedka plná stonka tráv a obilnín, teda rastlín z čeľade lipnicovitých. Je rozdelená spevňujúcimi kolienkami. Uschnuté steblá obilnín tvoria slamu.)
liany (sú slabé a dlhé stonky, ktoré nemôžu samostatne rásť vzpriamene, a preto sa opierajú, alebo zachytávajú na podklade. Takéto stonky rozlišujeme do dvoch skupín: ovíjavé stonky a úponkové liany
poplazy (Poplaz alebo šľahúň alebo flagellum je bočná stonka, vyrastajúca z pazúch listov prízemnej ružice, väčšinou vodorovne. Na uzloch sa často vytvárajú nové listové ružice a adventívne korene.)
drevnatá stonka (Drevnatá stonka je stonka viacročných rastlín. Každým rokom dorastá činnosťou druhotného delivého pletiva - kambia. U stromov vytvára kmeň.)
podzemky (Podzemky alebo rizóma (lat. rhizoma) sú korene spájajúce rastliny rovnakého druhu, postranné stonky po celej dĺžke zhrubnuté. Rastú vodorovne s povrchom pôdy, šikmo alebo zriedkavo aj kolmo.)
stonkové hľuzy (guľovito zhrubnutá stonka rastliny, ktorá slúži ako zásobáreň výživných látok a rozmnožovací orgán, často býva konzumnou časťou)

podzemné stonkové hľuzy
nadzemné stonkové hľuzy

cibuľa – bulbus ((lat. bulbus) je skrátená stonka (podcibulie) so zdužinatenými bázami listov. Cibuľu tvoria premenené listene, alebo dolné časti asimilačných lístov, ktorých horná časť odumrela a uschla. Cibuľa slúži ako viacmenej podzemný zásobný orgán. (cibuľa, cesnak, ľalia, snežienka).
brachyblasty sú skrátené bočné výhonky, prispôsobené rôznym funkciám. U jadrovín (hrušky, jablone…) sú brachyblasty zároveň plodonosnými výhonkami, tj. sú krátkými vetvičkami, na ktorých strom prednostne zakladá kvety a následne i rodí – prináša ovocie. Vyrastajú na ňom ihlice (napr. borovica, smrekovec opadavý), na jeho koncoch sa vytvárajú kvety (napr. jabloň, hruška, buk, brest) a v neposlednom rade preberá aj asimilačnú funkciu.

Rozkonárenie stonky:

strapcovité - dcérske stonky neprerastajú materskú
vrcholíkovité- dcérske stonky prerastajú materskú a sú dlhšie a hrubšie ako materské
vidlicovité - rozkonárenie stonky do vidlíc

BYĽ - je to najčastejší typ stonky. Je šťavnatej konzistencie, býva listnatá, často rozkonárená, nesie kvety. Stonka odumiera až na konci vegetačného obdobia. Medzi rastliny s takouto stonkou patrí napr. nevädza, mak, hluchavka.

STVOL - je bezlistá stonka zakončená kvetom alebo súkvetím. Listy tvoria listovú ružicu. Medzi rastliny s takouto stonkou patria napr. púpava lekárska, prvosienka jarná, sedmokráska obyčajná.

STEBLO - je dutá - zriedka plná stonka tráv a obilnín, teda rastlín z čeľade lipnicovitých. Steblo je rozdelené spevňujúcimi kolienkami s priľahlými dlho pošvovými listami so súbežnou žilnatinou. Pri niektorých rastlinách, napr. bambusoch, býva steblo drevnaté alebo nie je duté a je vyplnené dužinou.

Uschnuté steblá obilnín, t.j. slama, sa odpradávna používali na výrobu úžitkových predmetov, a to na rôzne slamienky alebo slamené košíky. Využívali sa aj ich tepelno-izolačné vlastností. V súčasnosti sa z nich vyrábajú predovšetkým dekoračné predmety.

Pre človeka bola slama dôležitá aj na „výrobu“ maštaľného hnoja, ktorý bol pred obdobím priemyselných hnojív pre svoj obsah, hlavne dusíka, ceneným hnojivom.

LIST - je bočný orgán rastliny. Jeho rast je na rozdiel od stonky a koreňa obmedzený. Spolu so stonkou tvorí jednotný celok, označovaný ako výhonok.

Pokožka (epidermis) listu je tvorená jednou vrstvou tesne k sebe priliehajúcich buniek, ktoré väčšinou neobsahujú chlorofyl. Na vonkajšej strane listu sa nachádza kutikula a na spodnej sa nachádzajú prieduchy. Prieduchy sa môžu nachádzať aj na vrchnej strane listu ale len u vodných rastlín a niektorých suchozemských. Suchomilné rastliny majú prieduchy ponorené pod úroveň pokožky, vlhkomilné rastliny ich majú nad úrovňou pokožky. Najväčšie prieduchy sa nachádzajú u jednoklíčnolistových rastlín. Na okraji listov sa nachádzajú tzv. hydatódy.

Súbor cievnych zväzkov prebiehajúcich listom sa nazýva žilnatina listu. Tvoria ju žily. Cievne zväzky prechádzajú zo stonky do listov a majú v súlade s usporiadaním cievnych zväzkov v stonke drevo orientované k vrchnej strane a lyko k spodnej strane listu.

Funkcie listov:

fotosyntéza - je biochemický proces zachytávania energie slnečného žiarenia a jej využitie na fixáciu oxidu
transpirácia - odparovanie vody
výmena plynov - medzi rastlinou a prostredím
niektoré rastliny sa nimi nepohlavne rozmnožujú

List okrem toho môže vykonávať aj iné funkcie a vznikajú tak tzv. metamorfózy. Tieto zmeny sú obvykle výsledkom adaptácie rastliny na určité podmienky prostredia, v ktorých je rastlina schopná existovať.

Metamorfózy listov:

mäsité listy - sú veľmi tenké s bohato vyvinutým vodným pletivom. Slúžia na hromadenie vody u rastlín rastúcich na suchých stanovištiach. Takéto listy majú napr. skalnica, rozchodník.
listy mäsožravých rastlín - sú rôzne zariadené na lákanie, chytanie a súčasne aj na rozkladanie (pomocou enzýmov) hmyzu alebo iných drobných živočíchov. Napr. rosička má na povrchu listov stopkaté žliazky, tučnica zas lepkavé žliazky.
listové úponky - slúžia na prichytávanie stoniek tzv. popínavých rastlín a majú ich hrach a vika.
listové tŕne - chránia rastlinu pred mäsožravcami; môžu vzniknúť buď len z časti listu (napr. bodliak, pichliač) alebo i z celého listu (napr. dráč).
listové korene - nahrádzajú funkciu koreňov a majú vláknitý tvar napr. salvínia, alebo vodná papraď.
zdužinatelé listy - tvoria spolu so skrátenou časťou stonky cibuľu. Cibuľa môže vzniknúť premenou jediného listu tzv. plná cibuľa (napr. snežienka), alebo zdužinatením spodných častí väčšieho počtu listov (napr. cibuľa kuchynská)
šupinaté listy - šupiny - obaľujú a chránia púčiky, sú nezelené, často kožovité, ich ochrannú funkciu zvyšujú trichómy, alebo povlak vylučovaných živíc ako u jabloni.

Kategórie listov:

V priebehu vývinu rastliny vyrastá na stonke niekoľko typov listov s rozličným umiestnením a to:

klíčne listy - ich základ sa tvorí v zárodku. Majú jednoduchú stavbu a tvar.
šupiny - sú to najčastejšie nezelené listové orgány, vyrastajúce väčšinou v dolných častiach stonky alebo na postranných vetvách.
asimilačné listy - sú najčastejšie ploché a sú orgánmi fotosyntézy a transpirácie.
listene - sú to premenené listy v súkvetí, v pazuchách, ktorých vyrastajú kvety. Sú zelené alebo suchoblanité
kvetné listy - vyvinuli sa z nich kvety.

Postavenie listov na stonke:

striedavé - z každého uzla vyrastá len jeden list (napr. marhuľa)
protistojné - na uzle stonky vyrastajú vždy dva a dva listy oproti sebe (napr. hluchavka)
praslenovité - v uzle vyrastá tri a viac listov (napr. praslička)
v prízemnej ružici - ružica listov pri zemi (napr. Púpava lekárska)

Pošva (vagina)

Pošva je rozšírená spodná časť listu, ktorá obrastá stonku v mieste, kde sa list pripája ku stonke. Všeobecne je vyvinutá u jednoklíčnolistých, z dvojklíčnolistých, kde je vzácnejšia, vyznačujú sa s ňou najmä iskerníkovité, ružovité a mrkvovité rastliny… Pošvy tráv bývajú rozšírené v ušká. Časti ušiek bývajú metamorfované na blanitý jazýček.

Stopka (petiolus)

Stopka je zúžená časť listov, ktorá spája čepeľ so stonkou.

Listy, ktoré majú stopku výrazne vyvinutú sa nazývajú stopkaté listy, listy bez stopiek nazývame sediace listy. Ak sú sediace listy na báze čepele srdcovito vykrojené a laloky čepele objímajú stonku nazývame ich listy objímavé a ak stonka listom zdanlivo prerastá hovoríme o prerastených listoch.

Čepeľ (lamina)

Čepeľ je hlavnou časťou listu a preberá asimilačnú a transpiračnú funkciu. U rôznych druhov rastlín býva veľmi rozmanitého tvaru, ale pre určitý druh je tento tvar stály a charakteristický a využíva sa pri opise rastliny, aj keď sa niekedy vplyvom vonkajších podmienok stanovišťa môže zmeniť.

Tvary listovej čepele:

Podľa tvaru čepele rozlišujeme : list okrúhly, elipsový, vajcovitý, obrátene vajcovitý, predĺžený, kopijovitý, obrátene kopijovitý, klinovitý, kosoštvorcovitý, ihlicovitý, srdcovitý, obličkovitý, šípovitý, vyhnutý, štítovitý.

KVET, SÚKVETIE, PLOD.

PRAKTICKÉ CVIČENIE: POZOROVANIE A OPIS MORFOLÓGIE RASTLINNÝCH ORGÁNOV POĽNÝCH PLODÍN.

ROZMNOŽOVANIE RASTLÍN. POHLAVNÉ ROZMNOŽOVANIE.

NEPOHLAVNÉ ROZMNOŽOVANIE.

RAST A VÝVOJ RASTLÍN. ČINITELE OVPLYVŇUJÚCE RAST A VÝVOJ RASTLÍN.

VÝVOJOVÉ ŠTÁDIA.

PREHĽAD PRIRODZENÉHO SYSTÉMU RASTLÍN.

HOSPODÁRSKY DÔLEŽITÉ DRUHY – POĽN. PLODINY, OKRASNÉ RASTLINY, OVOCNÉ DREVINY, LISTNATÉ DREVINY